Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 2. kapitola

24.01.2011 (08:30) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1447×

2. kapitola: Stretnutie

„Isabella!” okríkla ma šéfka. „Ihneď do mojej kancelárie!”

Takto sa správať k zamestnancovi mesiaca? pomyslela som si. Začala som loviť v pamäti. Za ten minulý neskorý príchod som sa ospravedlnila a aj som ho odôvodnila, takže to nie je príčina jej nabrúsenej nálady. Nevrazila som do nej už mesiac, takže ani toto to nebude. Vždy, keď zaspí, zobudím ju a pripomeniem jej jej dôležité postavenie v spoločnosti. (Tak si to vyžiadala.) Tak čo, dopekla, som zasa spravila?

„Isabella!” zahučala na celú miestnosť, až mi srdce poskočilo. Pár zvedavých hláv sa otočilo. S červenými lícami a sklopenou hlavou som napochodovala do jej kancelárie pre svoj rozsudok smrti.

„Čože si taká pomalá? Pomalí v tejto firme nemajú čo robiť,” vyštekla na mňa. Mala by sa už naozaj začať kontrolovať.

„J-ja...” koktala som. „Prepáčte, spravila som snáď niečo?” spýtala som sa jej.

Pozrela na mňa ponad okuliare a vyzerala ako Dumbledore z Harryho Pottera. „Nie, len som sa vás chcela spýtať na Maddisonovcov.”

Odľahlo mi. „A čo s nimi?”

„No, ako to ide? Sú to naši najbohatší klienti. Nieže ich sklameš! Na tvojich pleciach leží budúcnosť celej tejto firmy, tak sa snaž!” hovorila a ani ma nepustila k slovu.

„Nie, nebojte sa. Všetko ide ako po masle. Svadba je zajtra. Kostol aj park je pripravený. Vyzdobený, rezervovaný. Šaty a obleky máme. Teraz už len dúfať, že ženích nezdúchne.” Zasmiala som sa. Jej to zjavne vtipné nepripadalo, keď sa na mňa stále pozerala ako žralok na svoju korisť. Mala by som začať nosiť nejaký kaser. Pre prípad, chápete.

„Môžete ísť,” povedala cez zaťaté zuby. Pozrela som na ňu a neváhala som. Vzala som nohy na plecia a išla kadeľahšie.

Zbytok dňa bol pokojný. Len samé papierovačky, rozhovory s Nicole a mimoriadne rozčertená riaditeľka. Normálne mi jej je ľúto. Zvyčajne takáto nebýva. Je to úplne normálna pohodová žena. Ktovie, čo sa stalo. Žije sama. Jej manžel sa s ňou rozviedol pre jednu dvadsiatku. Má dvoch synov, ale obidvaja sú rozlietaní po svete. Jeden je spisovateľ, takže cestuje a druhý je... no, to ani Boh nevie. S otcom sa ani nestýka a len sem-tam zavolá matke. Vraj má akúsi dobre platenú robotu na Alijaške, ale začíname o tom pochybovať. Prežila si smutný život, plný problémov a sklamaní, ale aj tak je stále tu a dokonca vedie túto firmu. Je to mimoriadne silná žena a preto ju aj všetci obdivujeme.

Bolo šesť hodín a práca sa mi pomaly končila. Všetci už odchádzali a ja som sa s radosťou pridala do radu. S Nicole sme sa dohodli, že si ešte pôjdeme sadnúť do mekáču. Nerada jem fast food, ale dnes som nemala nakúpené a trmácať sa do môjho milovaného obchodíku a ešte k tomu aj variť sa mi dnes vôbec nechcelo. A okrem toho, šalát zas taký kalorický nie je. Dúfam...

Nepatrím k tým typom žien, ktoré si sledujú postavu, držia rôzne diéty a stále cvičia, až to dokopú do hrobu. Ale nie som zase ani nejaká tučná, tukom ovešaná baba. Tým nechcem povedať, že by som nejako pohŕdala jedným aj druhým, to nie. Ja si len svoju postavu strážim, ale nie tak drasticky. Sem-tam si nejakú tu čokoládku odpustím. Veď sa vraví, že čokoláda je najlepší liek a ja si nemôžem dovoliť byť chorá.

Kráčali sme po mokrom chodníku. Už sa stmievalo a kvapky dažďa čím ďalej tým viac naberali na intenzite, až sa nám na dáždnik valilo hotové cunami. Silný vietor tomu tiež nijak nepridával.

Zastavili sme pred veľkým žltým nápisom McDonald. V žalúdku nám nepríjemne škvŕkalo a nevedeli sme sa dočkať jedla. Nicole si objednala vyprážaný gordon blue a americké zemiaky. Riadna kalorická bomba, ja viem. Ale keď jej chutí. Ja som si dala len kurací šalát a minerálku. Nech nie som škrob.

„Prosím ťa, čo si zajac, že si na zelenine?” spýtala sa ma Nic.

Pozrela som na ňu s vypúlenými očami. „A veď tuto je mäso! Pozri, rovno tu!” obhajovala som sa s deckým hláskom. Pozreli sme na seba a po chvíli vybuchli do obrovského smiechu. Pár ľudí sa za nami otočilo. Niekoľko sa ich dokonca aj pridalo, ale som si istá, že sa smiali na nás.

Keď sme sa upokojili, začali sme normálne civilizovane jesť. Nebudeme tu predsa robiť scény.

„Ako ti to ide s Jasonom?” spýtala som sa jej. Jason je jej priateľ. Dlhoročný priateľ. Stále sa rozchádzajú a schádzajú... Je to už až smiešne. Vždy sa pohádajú kvôli hlúposti, potom mi naňho Nic žaluje a na druhý deň príde celá šťastná, že sa opäť dali dohromady. Niekedy na ňu naozaj nemám slov...

„Ale, včera sme sa pohádali,” oznámila mi úplne ľahostajne. Už si asi zvykla.

Prevrátila som očami. „Zajtra nejdem do práce.”

„Prečo?”

„Lebo by si mi zase celý deň hovorila, aké krásne a romantické bolo vaše zmierenie,” vysvetlila som jej. Zasmiala sa, ale dala mi za pravdu. Už to aj jej ide na nervy.

Zahľadela sa na mňa. Chvíľku premýšľala a napokon povedala: „A čo ty? Tebe ešte nikto nepadol do očka?”

Snažila som sa nemyslieť na toho chalana, čo mi dnes zazvonil pri dverách. Veď nebol až taký úžasný. Mal staré tričko, tepláky o číslo väčšie... krásne oči, milý pohľad, úžasné svalnaté telo... Ale to sú všetko iba detaily! A tými sa nikto nezaoberá. A napokon, bol tu len na služobke, čo znamená, že o niekoľko dní odchádza. Alebo už možno aj odišiel. Bez rozlúčky... Isabella!

Nicole ešte stále čakala na moju odpoveď. Zhlboka som sa nadýchla a povedala: „Nie, nikto.”

Zatvárila sa nešťastne. „Dievča, musíš si niekoho nájsť. Nemôžeš byť sama!” kárala ma.

„Ale mne to takto vyhovuje,” povedala som jej nervózne. Nikdy som nevedela dobre klamať. „A keď vydím teba a Jasona, som rada, že nikoho nemám.” Opäť sme sa zasmiali a k tejto téme sme sa už viacej nevracali. Chvalabohu.

Čas letel a jedlo nám z tanierov pomaly ubúdalo. Napila som sa Coca Coly a odsunula tácku na jedlo. Nic už mala tiež dojedené, tak sme zaplatili a pobrali sme sa domov.

Ako som spomínala, Nicole býva na opačnej strane mesta, takže sme sa museli rozlúčiť. Chcela som si zobrať taxík, ale akurát teraz boli všetky zabraté. Jasné, moje šťastie! Presunula som sa teda na neďalekú autobusovú zastávku. Najbližší spoj bol o pol ôsmej, takže som musela čakať skoro hodinu. Nechcelo sa mi, ale pešo som sa bála ísť. Veď viete, New York.

Stála som tam... V daždi... Premoknutá na kosť. O takomto čase som už mohla byť doma, zababušená do paplónu, pred telkou aj so šálkou horúceho ovocného čaju. Och, ako krásne to znie! Čo by som za to dala!

„Prepáčte, nepotrebujete zviezť?” opýtal sa ma ktosi.

Nahla som sa, aby som lepšie videla na šoféra. Keď som ho zbadala, až sa mi zatmelo pred očami. Pocítila som zvýšený tep a srdce mi bilo ako o život.

„J-ja... No, viete, ja len tak neskáčem cudzím ľuďom do auta,” povedala som mu koktavo. Zdalo sa, že sa na mne dobre baví.

„Ale veď ja predsa nie som cudzí,” objasnil mi.

Nechápavo som naňho pozrela. „Už sme sa niekde videli?” Hrala som sa, že ho nepoznám. Nech si nezačne namýšľať.

„Uťahujete si zo mňa?” Zasmial sa.

„Trošku?”

Zvláštne. Takýto krásni a úžasní chlapi bývajú väčšinou namyslení, povrchní a majetnícki. Myslia si, že môžu mať všetko. Ale on bol iný. Už na prvý pohľad z neho vyžarovalo niečo neopísateľné. Akoby sa vám vedel dostať pod kožu. Akoby o vás behom minúty vedel všetko. Vyžarovala z neho dobrota, úprimnosť, nevinnosť. Ešte nikdy som niečo také nevidela...

„No ták, Bella, nastúpte si! Nenechám vás tu predsa moknúť,” povedal a zahľadel sa na mňa. Jeho oči sa vpíjali do tých mojich a začali ma hypnotizovať. Nechcela som do toho auta nastúpiť. Nechcela som, aby mal pocit, že vyhral. Ale, ako sa vraví, srdcu neporučíš. A hlavne nie, keď sa na teba díva Boh osobne.

„Tak dobre,” povzdychla som si a prešla som na stranu spolujazdca. Zaklapla som dáždnik a nasadla do auta. Konečne sucho!

„A viete, že ani neviem, ako sa voláte?” spýtala som sa ho po chvíli.

Rýchlo na mňa pozrel, ale hneď sa venoval ceste. „Som Edward.”

„Edward,” povedala som si skôr pre seba.

„Teší ma.” Usmial sa na mňa a moje srdiečko zaplesalo. Bože, ako to ten chlap robí?!

Cesta bola tichá a rýchla. Jazdí ako blázon, ale aj tak som pri ňom mala akýsi pocit bezpečia. Keď som tam sedela, absolútne som sa ničoho nebála. Asi by som si mala nechať urobiť nejaké psychotesty.

Auto zastavilo. Edward vypol motor a vystúpil z auta. Prebehol ku mne a otvoril mi dvere. Nevychádzala som z údivu. Čím ma prekvapí nabudúce?

„Ďakujem za zvezenie,” prehodila som, keď sme po schodoch mierili do môjho bytu. Kráčali sme pomaly a mlčky. Akoby ani jeden z nás nechcel dôjsť do ciela.

„Nemáte vôbec za čo. Rád som pomohol.” Usmial sa na mňa.

Zastali sme pred mojimi dverami. Nevedela som, čo bude nasledovať a chcela som to mať čo najskôr za sebou. Táto chvíľa mi pripadala neskutočne trápna. Ani jeden z nás nevedel, čo má povedať. Keď som videla, ako ťažko sa pokúša zložiť súvislú vetu, chopila som sa slova ja.

„No, tak ja už pôjdem,” povedala som a začala som odomikať dvere.

Pootočila som kľúčom v zámke a dvere sa otvorili. Vstúpila som do bytu a chcela som zavrieť, ale jeho ruka dvere zastavila.
„Ja... Viete, ide o to, že... No, dnes sa mi skončila práca a zajtra večer odlietam domov, tak som sa chcel spýtať, či by ste so mnou zajtra nešli na kávu? Viete, ukázať mi New York. Nemal som veľa možností zastaviť sa tu,” povedal a ja som na chvíľu opustila zem a vzlietla som do neba.

Pozrela som naňho. Hrala som sa, že nad jeho ponukou rozmýšľam. Zjavne bol zvyknutý, že mu každá hneď odpovie áno. Tak ja mu ho poviem o sekundu neskôr.

Spýtavo na mňa hľadel. Jeho oči sa opäť hrali s tými mojimi, a tak som nevydržala. „Áno, veľmi rada.”

Nenápadne si vydýchol. „Fajn, tak o tretej tu zvoním.”

„Oukej!” Usmiala som sa naňho a zabuchla som dvere.

Pozrela som sa do kukátka. Ešte tam chvíľku stál s úsmevom na tvári. O pár minút sa otočil a kráčal do svojho bytu. Nevedela som sa dočkať zajtrajška. Bude to perfektné. Len dúfam, že nie je zadaný. Keby bol, asi ma šľak trafí. Tak pekne to vyzerá a nakoniec to zničí nejaká namyslená pipka? To nedopustím!

Zarazila som sa. Dopekla! pomyslela som si. Veď zajtra pracujem!

Predchádzajúca ¦ Zhrnutie ¦ Ďalšia

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska od svadieb - 2. kapitola: