Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 5. kapitola

13.05.2011 (07:15) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1693×

5. kapitola

(Bella)

Ani som nevedela, ako som prišla domov. Celou cestou som myslela na to, čo sa práve stalo. Jeho pery som stále cítila na svojich, každý dotyk, ktorý mi venoval ostal navždy vypálený do mojej kože, zanechávajúc na nej nezmazateľné stopy vlastníctva.

Prudko som pokrútila hlavou. „Bol to len bozk, dočerta!“ nahlas som zakliala. „Spamätaj sa, Bella! Nie si predsa žiadna pubertiačka!“ Pridala som plyn.

Keď som prišla domov, Charlie už spal. Bola som rada, že si o mňa nerobil starosti a neostával do noci hore, akoby som bola malé dievča. Ležal v obývačke pri pustenom televízore a jemne pochrapkával. Prikryla som ho a stíšila zvuk. Ak by som vypla aj obraz, určite by sa zobudil.

Tiež som si chcela ísť ľahnúť, no spánok neprichádzal, tak som si vzala jednu z Edwardových kníh a začala si v nej listovať. Takáto stratégia ma ešte nikdy nesklamala. Ak mi totiž bolo treba niečo prečítať si do školy, zaručene som pri tom zaspala. Tá kniha sa volala Španielska inkvizícia a sama sa mi roztvorila na strane, kde bol zastrčený akýsi lístok. Zvedavo som ho roztvorila. Vyzeralo to ako nejaký zápisok z denníka. Pozrela som na dátum: 12. december 1781. Skúsila som ho prečítať. Bola to nejaká stará forma angličtiny.

Dnes ju majú popraviť. Ani nevedia, akú chybu robia. Je snáď posledná, ktorá ostala na tomto svete a oni takto zavrhnú jej život. Nechcel som sa na to dívať, ale musel som ísť. Bol som v meste známou osobou a ľudia by sa vypytovali, prečo som neprišiel. Pre nich to bola zábava a vzrušenie. Pre mňa len zbytočné krviprelievanie.

Už ju privádzajú. Natiahol som krk, aby som ju dobre videl. Dvanásť rokov od nášho posledného stretnutia. Je bosá, hoci do rána nasnežilo a vonku je mráz. Vidím, ako kríva. Na nohách má rany od španielskej čižmy. Niektoré hlboké až ku kosti. Odvrátil som tvár. Bolo mi jej ľúto. Teraz, po rokoch, som jej neprial nič zlé za to, čo mi urobila. Pozrel som jej do tváre. Zostarla, pomyslel som si. Ostrihali ju nakrátko, ako všetky ženy odsúdené za čarodejníctvo. Hlboké vrásky zmenili jej tvár, až som ju takmer nepoznal. Niesla sa hrdo, ako skutočná grófka, ktorou aj bola. Som rád, že ju nezlomili. Umrie so cťou, tak, ako si to zaslúži.

Zrazu zastala a pozrela mi do očí. Samozrejme, vedela, že tam som. Neuhol som pohľadom a ona znechutene odpľula. Ľudia, čo stáli blízko nej, zdesene uskočili.

„Upáľte ju! Nech zhorí v pekle, bosorka!“ ozývalo sa davom. Kat potiahol reťaze, ktorými bola spútaná, a ona takmer spadla na zem.

Nevzpierala sa, keď ju priväzovali ku kolu, ani keď zapaľovali hranicu. Dokonca sa tvárila spokojne. Vedel som, na čo myslí. Konečne sa stretne so svojou milovanou dcérou vo večnosti. Lačné plamene začali olizovať jej nohy. Metala sa ako zviera a kričala neľudským hlasom od bolesti...

Tu som prestala čítať a nemohla som ďalej. Pred očami som mala ženu, ktorú upaľujú na hranici. Čo to len bol za svet? Zvinula som sa do klbka a zaspala som až nadránom.

...

Edward sa nasledujúci týždeň neozval. Prvé tri dni som sa ešte neznepokojovala, no potom som sa zmierila s myšlienkou, že to zase raz nevyšlo. Nemalo by ma to mrzieť. Veď vlastne o nič nešlo. Bol to len jeden bozk a tým to hasne, snažila som sa sama sebe nahovoriť. Faktom však bolo, že ak sa mi nesnívalo o čarodejniciach, snívalo sa mi o ňom.

„Kto je to ten Edward?“ spýtal sa raz Charlie pri raňajkách. Takmer mi zabehlo.

„Kto?“ dostala som zo seba.

„No... Edward. Neviem aký, no jeho meno stále hovoríš zo sna, Bells.“

Celá som sa začervenala. Bolo hlúpe spovedať sa takto pred Charliem, že jeho dospelej dcére sa sníva o mužovi, ktorého stretla dvakrát v živote. „Čítam teraz takú knihu, ocko. Hlavný hrdina sa volá Edward.“

„Aha,“ povedal a nechal už celú vec tak.

V tom zazvonil zvonček. Pribehla som otvoriť. Za dverami stála obrovská kytica slnečníc. „Zásielka pre slečnu Swanovú,“ ozvalo sa huhňavo.

„Pre mňa?“ ostala som prekvapená. „Od koho sú?“

„Dúfal som, že by si to mohla uhádnuť hneď,“ vykukla spoza kvetov jeho dokonalá tvár. Prekrížila som si ruky v bok. Nemohla som si pomôcť, no bol roztomilý. „Môžem ísť ďalej?“

„Ešte som sa celkom nerozhodla,“ doberala som si ho. Pozrel na mňa takým smutným pohľadom, až som ho musela pustiť dnu. „Tak poď ďalej.“ Zobrala som si kyticu a odniesla ju do vázy. Za sebou som počula Charlieho, ako prekvapene zapískal.

„Fíha, Bells, to je ale „buketa“! Od koho je?“

„Od Edwarda,“ vyšla som s pravdou von.

„Od toho z knihy?“

„Vlastne... áno.“

Zasmial sa nad mojou odpoveďou. „Ideš niekam?“

„Hej idem. Vydržíš to tu chvíľu sám?“

„Nie som malé dieťa,“ odpovedal urazene. „A nebuď dlho.“

„Nie som malé dieťa,“ odpovedala som mu rovnako a pobozkala ho na čelo. „Tak zatiaľ ahoj.“ A vyšla som spolu s Edwardom z bytu. Nevedela som, čo s rukami. Nemyslela som, že sa od nás očakáva, že sa budeme za ne držať, no Edward vyriešil túto moju dilemu a ponúkol mi rameno. Cítila som sa ako vo filme z dvadsiatych rokov.

...

(Edward)

Strávili sme spolu nádherné ráno, držiac sa za ruky a smejúc sa ako malé deti. Chodili sme bosí po tráve v parku a ona sa strašne rozosmiala, lebo tráva ju šteklila na chodidlách. Musel som ju odniesť, a potom sme si sadli na lavičku, kde sa ku mne pritúlia s dôverou, ako malé mačiatko.

Začalo pršať a my sme sa bežali schovať do najbližšej autobusovej zastávky. Tisli sme sa k sebe ako sardinky spolu s ďalšími ľuďmi. V daždi voňala prekrásne. Odhrnul som jej z čela neposlušný pramienok mokrých vlasov a zastrčil som jej ho za ucho. Neprotestovala. Zodvihla ruku a prešla mi prstom po sánke.

„Mal si tam kvapku,“ povedala, dívajúc sa mi uprene do očí.

Zaryl som jej prstami do zvlhnutých vlasov na zátylku a zaklonil som jej hlavu. Bola skoro taká nízka ako Alice a musel som sa riadne predkloniť, keď som ju chcel pobozkať. Oplácala mi nehu rovnakým spôsobom a ja som si uvedomil, že ešte s nikým som neprežíval taký pocit dôvery.

„Ani neviem, ako sa vlastne voláš celým menom,“ šepol som do jej zamatových pier.

Trochu sa začervenala. „Volám sa Isabella.“

„Rád ťa spoznávam, Isabella.“ V ten obyčajný upršaný deň, v búdke plnej cudzích ľudí, som vedel, že odteraz už nič nebude iné. Pretože práve vtedy som sa do nej zamiloval.

...

Stáli sme pred vchodom do jej bytu. Bol už večer, aj keď ja som chcel, aby sa deň ešte nekončil.

„Kým si ráno nezazvonil, myslela som, že sa už neukážeš,“ povedala.

„Prepáč mi, no dovčera sme renovovali dom," zaklamal som. Vlastne to nebolo až také klamstvo. V ten večer, keď bola Bella u nás, som mal s Rose menšiu výmenu názorov a povedzme, že neostalo iba pri slovách. Esme dosť zamrzelo, keď so mnou Rose prerazila jednu z kuchynských stien. Ešteže doma nejedávame.

Bella sa odo mňa odtiahla. „Edward, neklam mi.“

„Čože?“ Ako to mohla vedieť? „Ja ti neklamem...“

„Prestaň s tým!“ Zrazu bola podráždená. „Už ťa poznám. Poznám tvoju tvár a viem, kedy mi klameš.“

„Nikdy by som ti neklamal,“ povedal som jej a pri srdci ma zabolelo. Práve teraz som to robil, ale mal som na to dôvod!

„Nie som hlúpa. Na nič sa ťa nepýtam. Rešpektujem, že máš svoje tajomstvo, ale ak mi máš klamať stále, tak toto neznesiem. Ja ti dôverujem, ale ubíja ma, ak nedôveruješ ty mne.“

„Bells...“

„Nie. Takýto vzťah nechcem, už viac nie.“ Mala slzy na krajíčku. Otvorila si vchodové dvere a zmizla v tme.

...

(Bella)

Zvalila som sa na posteľ a chcelo sa mi plakať. Bože, ako som to neznášala! Tie klamstvá a polopravdy! Druhýkrát už nebudem taká hlúpa! Vyskočila som z postele a začala sa prehrabávať v šuplíku, kým som nenašla jeho fotku.

Oliver. Moja prvá láska, až kým som nezistila, že nie som jediná. Bolo to v jeden letný deň. Chystala som sa k nemu na internát, aby sme oslávili koniec skúškového. Povedal, že musí ešte dorobiť nejaký projekt a že celý deň bude zavretý pri počítači. Vošla som teda do jeho izby a chcela ho tam prekvapiť.

No namiesto toho prekvapil on mňa. V posteli som ho našla s jednou z tých dievčat, čo si plastiky dávajú robiť už v sedemnástich a do dvadsiatky sú z nich prebotoxované príšery bez vlastnej mimiky. Ostala som nemo stáť pri dverách.

„No čo pozeráš?“ skríkol Oliver, snažiac sa aspoň trocha zakryť svoje nahé telo. „Bola si na to príliš fajnová, tak som si našiel inú, takže nebuď taká prekvapená.“

On na mňa ešte kričí?! „Vieš čo? Mohol si mať niečo oveľa lepšie, ale tebe stačí aj táto fuchtľa, takže dúfam, že si si to aspoň užil,“ zabuchla som dvere.

Celou cestou domov som potom plakala. Nikdy nikto v mojom živote ma takto neponížil a to rátam aj deň, keď mi na hlave pristálo surové vajce po tom, čo Renée mala jeden zo svojich kuchárskych záchvatov a s tými vlasmi som sa potom išla fotiť do školskej ročenky.

Opäť som pozrela na jeho fotku. Oliver. Bol mojou prvou láskou a klamal mi. Toto už nikdy nikomu nedovolím.

6.Kapitola

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 5. kapitola: