Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 21. kapitola

13.07.2011 (07:15) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2025×

„Takže upír, vravíš?“ prehovoril prekvapene po chvíli Charlie.

Preglgla som. „Presne taká skeptická som bola aj ja, keď som sa to dozvedela. Vlastne, pravdupovediac, bola som ešte horšia. Ale prosím, ocko, naozaj mi musíš veriť. Ja neklamem,“ prehovárala som ho.

Charlie len zopäl ruky, akoby sa modlil, a zapraskal prstami. Ten zvuk ma vytáčal ešte kým som bola človek a s týmto sluchom to bolo ešte horšie. No zároveň to znamenalo, že tu sedíme už naozaj dlho. Vlastne, sedeli sme tu, kým som Charliemu nevyrozprávala celý príbeh. Až po okamih, kým som zabila Edwarda – o tom som sa ešte nechcela zmieňovať.

Musel byť už riadne uťahaný, kým ja som necítila ani len to, či mám stŕpnutý zadok.

„Bella, ale ja ti verím. Toto všetko, čo mi tu vravíš, dáva zmysel, naozaj.“

„Myslíš to vážne, ocko?“ chcela som sa uistiť.

„Smrteľne vážne, Bells. Navyše, to, čo si mi ukázala, len podčiarkuje, že vravíš pravdu.“ Narážal na to, keď som mu ukázala, čo ako upír dokážem. Najprv nechcel veriť, ale keď na vlastné oči videl, ako som zodvihla celý kredenc, tak prestal s argumentmi. „Len by som chcel vedieť, čo tým Stellan sledoval, keď ta premenil? Čo z toho mal?“

„Vravel mi, že ma ľúbi,“ začala som neochotne, „no sama ani neviem, či som si to nevymyslela. Bola som vtedy len človek. Mala som slabé zmysly, žiadnu silu, ľahko som sa dala oklamať aj sama sebou, nie to ešte niekým druhým. Navyše, videl si, ako sa správal dnes. Bol ako vyšinutý.“

„Naozaj si to myslíš?“

„A nie je to tak?“ opýtala som sa prekvapene. „Skutočne sa mi zdalo, akoby to bola iná osoba, než Stellan, ktorého som poznala dovtedy.“

„Bells, počul som skoro celý váš rozhovor, aj keď nechápem, ako je možné, že ste si ma nevšimli, no stál som za dverami. Počul som tvoj hlas a aj keď znel trocha ináč, stále si to bola ty. Nevedel som, či nemáš problémy, o ktorých si mi nechcela povedať, tak som vás počúval. Prepáč mi,“ ospravedlnil sa nakoniec.

„To je v poriadku,“ poťapkala som ho po ruke.

„No ale tým som chcel povedať, že som zachytil, čo ti vravel na začiatku, a Bells – aj keď sa mi to nepáči – ten chlap ťa ľúbi. Môžeš mi veriť, viem aké to je, keď ťa niekto vehementne odmieta a ty na ňu nevieš prestať myslieť.“ Zrazu bola v jeho hlase trpkosť.

Tentoraz som ho po ruke pohladila. „Ocko, nemysli už na mamu. Navyše, ty si ju nikdy nezranil...“

„Chceš povedať, že ten netvor ti ublížil?!“ Celý Charlie. Pobil by sa aj so samým diablom, ak by sa ukázalo, že mi spravil niečo zlé.

„N-nie... vlastne...“ zaborila som si tvár do dlaní, „je to komplikované. Čo keby sme sa o tom porozprávali ráno?“ navrhla som, keď som videla, ako len s námahou premáha jedno veľké zívnutie za druhým.

Prikývol a pobral sa do postele. „Dobrú noc, Bells,“ pozdravil a pobozkal ma na čelo.

„Dobrú, ocko,“ šepla som. Ostala som v kuchyni sama. Spánok, samozrejme, neprichádzal, a tak som sa rozhodla, že túto noc patrične využijem. Dlhovala som totiž vysvetlenie jednej rodine. Vysvetlenie nie len, čo sa im stalo, ale aj, kde je Edward. Musela som jednej rodine povedať, že ich syn sa už nikdy nevráti.

...

Hľadela som na ich dom. Týmito očami sa mi zdal ešte skvostnejší a nádhernejší – naozaj si na ňom dali záležať. Napokon, patrilo to k povahe upírov, robiť všetko dokonale. Niečo tu ale nehralo. Nepočula som ani jedného z nich. Žiaden Alicin štebot alebo Emmettov zápas. Celý dom bol mĺkvy. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Bola však hlboká noc a tak určite spali. No aj spiaci človek vie narobiť veľa hluku – taký Charlie chrápal ostošesť.

Zavrtela som hlavou. Môj otec teda naozaj nebol dobrý príklad na porovnanie. Nevedela som si predstaviť ani jedného z Cullenovcov, aby vydával taký nepatričný zvuk.

Rýchlo som prebehla z opačného konca ulice až pred ich plot. Elegantne som sa cezeň vyšvihla a preskočila ho. Dopadla som na zem tichučko ako mačka. Nikto si určite nič nevšimol. Rezko som vybehla pred vchodové dvere a tam som ostala zarazene stáť. Očakáva sa odo mňa, aby som zaklopala? Ak ma pamäť neklame, tak Edward ani Alice nemali vo zvyku klopať. Proste si len prišli a odišli kedy sa im zachcelo.

Poobzerala som sa dookola. Na druhom poschodí som zazrela pootvorené okno. Usmiala som sa. Vyskočiť hore nebude žiaden problém... Len čo som na to pomyslela, moje telo sa naplo a bola som hore. Poobzerala som sa okolo seba. Spoznávala som miestnosť aj v mesačnom svetle – toto bola Rosina pracovňa. Nadýchla som sa a ostala zarazene stáť. Domom sa šíril pach krvi... Triaška mnou prenikla až do špiku kostí.

„To nie...“ šepla som, „tu nie...“ Pokúšala som sa ovládnuť sama seba. Nikdy by som si neodpustila, ak by ma teraz ovládol môj pud. Čo ak je v dome niekto z Cullenovcov a krváca? Prestala som dýchať. Triaška pomaly ustupovala, no nahradil ju nepríjemný pocit z toho, ako som prišla o jeden z mojich dokonalých zmyslov.

Bez dychu som sa vybrala prehľadávať celý dom. Nervózne čakajúc, čo, alebo koho, tam vlastne objavím... Nahliadla som do každej z izieb, pričom som vždy slušne zaklopala. No nebolo po nich ani len stopy.

Ó Bože, pomyslela som si, keď som vstúpila do Carlislovej pracovne. Vyzerala, akoby sa tade prehnal hurikán. Všetko bolo hore nohami, rovnako to bolo v knižnici a v obývačke. Esmina najobľúbenejšia porcelánova sada sa váľala porozbíjaná po zemi, všade sa váľali kusy črepín, prevrhnuté stoličky a uschnuté kvety.

Kde sú? rozmýšľala som a premáhal ma divný pocit.

Zrazu sa zdola ozval zvuk... Napla som poriadne sluch. Bolo to nechutné mľaskanie doprevádzané slabým tlkotom srdca. Potichučky som zbehla dolu a zastala tesne pri kuchynských dverách schovávajúc sa za stenu. Ten zvuk išiel určite odtiaľto. Opatrne som sa nahla a vykukla spoza dverí. Na zemi bola krvavá mláčka a nad ňou sa skláňala...

„Mačka?“ šepla som neveriacky. Stvorenie zdvihlo hlavu a pozrelo na mňa. Papuľku mala celú zababranú od krvi a vyzerala dosť vyziabnuto. Mačka sa naježila, čím zväčšila svoj objem aspoň o tretinu.

Usmiala som sa na ňu a konečne sa nadýchla – bola som presvedčená, že v dome určite žiaden človek nie je. Mačka začala zúrivo syčať.

Zdvihla som ruky, akoby som sa vzdávala, a vykročila k nej. „Nič sa neboj, maličká, voniaš síce pekne, ale úplne nejedlo.“ Zvuk môjho hlasu ju trošku upokojil, no stále na mňa nedôverčivo hľadela. Pristúpila som k chladničke a vybrala som jej odtiaľ tuniaka. Od šťastia zamraučala.

„Tak dobrú chuť,“ povedala som jej. Páčilo sa mi, že Cullenovci mali mačku. Určite bola Alicina. Vzdychla som. Ako ľahko sa zhostili úlohy ľudí, koniec koncov, ako všetkého. Ja som nikdy nemala ani len škrečka.

A teraz sú preč. Zmizli bez toho, aby sa niekto postaral o mačku a všade v dome bol neporiadok - porozhadzované knihy, rozbitý porcelán – to všetko ma utvrdilo v jednom. Neodišli dobrovoľne. Sadla som si na stoličku, aj keď len zo zvyku, a sklopila som tvár do dlaní.

O nohu sa mi obtrela mačka. Zdvihla som ju a zobrala do náručia. Vôbec sa nebránila a pokojne priadla. Poškrabala som ju za ušami. „Ako sa voláš, maličká?“ Len sa na mňa zadívala spokojným pohľadom. Usmiala som sa na ňu. „Asi od teba čakám veľa, keď myslím, že mi odpovieš.“ Poškrabala som ju tentokrát za krkom a prstami som zavadila o čosi tvrdé, čo mala mačka na obojku.

„To nie...“ šepla som. Držala som v ruke jednu náušnicu. Až príliš dobre som si pamätala na zafírovú slzičku obkolesenú malými diamantmi. Stellan! Bolo možné, že bol tu? A že tu stratil taký drahý klenot? Toto nie je len náhoda...

Prudko som vstala, až mi mačka spadla z lona na zem. A čo sa stalo s Cullenovcami. Neverila som, že by ich len uniesol. Bála som sa, že sú mŕtvi. Zrazu som sa začala báť aj o Charlieho. Veď som ho nechala samého doma!

22. kapitola

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 21. kapitola: