Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krása je len obal 3. kapitola

12.01.2012 (20:00) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 1910×

3. kapitola

Rosalie:

Unavene som vstala z postele a popreťahovala som sa. Prešla som zo svojej izby až do kuchyne, kde som si urobila kávu a raňajky. Pravdaže, všetko bolo diétne.

V mojom byte by ste nenašli nič, čo by mi mohlo ublížiť na váhe. Cereálie, káva a dokonca aj čokoláda boli diétne. Moje sestričky – Alice a Bella - nado mnou často krútili hlavami.

Vtom mi zazvonil mobil a ja som sa poň neochotne zohla do môjho osobného bordelu, menom kabelka.

„Áno?“ ozvala som sa a do úst si vložila ďalšie sústo diétnych cereálií.

„Ahoj, Rose. Konečne som ti zohnala bodyguarda,“ povedala mi moja manažérka, Alison Shepardová. Nechala som raňajky raňajkami a začala som sa viac sústreďovať na hovor.

„Alison, ale veď som ti hovorila, že žiadneho bodyguarda nepotrebujem! Viem sa ochrániť aj sama a navyše neznesiem, aby mi niekto vkuse chodil za zadkom.“ Prevrátila som oči a počula som, ako si Alison vzdychla.

„Nebudem s tebou o tom diskutovať! Bude na teba čakať na letisku, keď prídeš do Milána. A nie že mi ho hneď odplašíš. Zháňala som ho neuveriteľne dlho,“ povedala naštvane Alison. Chcela som argumentovať, keď som v telefóne začula pípanie. Ona mi zložila!

Naštvane som hodila raňajky do drezu a s nazlosteným dupotom som odišla do izby. Tam som spod postele vytiahla kufor a začala doňho hádzať veci z môjho šatníka. Boli to väčšinou šaty, tričká s krátkym rukávom a kraťasy.

Po pol hodine som s námahou zatvorila už plný kufor a pohľad mi padol na hodinky. Mala som ešte dve hodiny do odletu, no aj tak som sa už začala obliekať do vecí na cestu. Ešte stále som bola naštvaná na Alison, ale postupne som sa s tým začala zmierovať. Aj keď to ten bodyguard určite nebude mať také ľahké.

Obliekla som si jednoduché modré rifle, ktoré zvýrazňovali moje dlhé nohy a ešte čierne voľnejšie tričko s výstrihom, ktoré mi doplňovalo dekolt. Biele topánky na desať centimetrovom opätku, s platformou a na ruku som si navliekla pár náramkov, ktoré sa povaľovali po stole.

S námahou som zhodila svoj ťažký kufor na podlahu a skoro som spadla spolu s ním. Vytiahla som ho na kolieska a chytila ho za vyťahovaciu rúčku. Prešla som s ním až na chodbu, kde som si cez plece prehodila bielu kabelku, ktorá mi ladila s topánkami. Na oči som si dala ešte čierne nepriehľadnuteľné okuliare a vyšla som pred byt. Chvíľu som v kabelke hľadala kľúče, ale nakoniec som ich objavila v jej útrobách a byt rýchlo zavrela.

Stlačila som privolávacie tlačítko výťahu a kým prišiel, prehľadala som si svoju kabelku, či v nej mám všetko. Výťah prišiel a ja som stlačila prízemie.

Vyšla som z veľkej modernej budovy a hneď sa predo mnou zjavili dvaja muži s tými otravnými fotoaparátmi. Nakrčila som obočie a chcela okolo nich prejsť.

„Rose! No ták, Rose! Čo si mala s Lucasom?!“ zakričal na mňa jeden a ja som nevychádzala z údivu. Tak on ma ani nepozná a tyká mi?!

Lucas bol môj kamarát, nič viac a ani menej. Raz za mnou prišiel, či by som s ním nešla na oslavu jedného jeho dlhoročného priateľa. Lucas bol totižto gay, ale nechcel s tým vyjsť na verejnosť, lebo by mu to zničilo kariéru uznávaného speváka. S úsmevom som teda prijala jeho ponuku a keďže jeho priateľ je dosť bohatý, nemohli tam chýbať fotografovia, ktorí sa išli doslova zblázniť, keď nás spolu uvideli.

„S dovolením,“ povedala som chladným hlasom. Ustúpili, no stále som v ušiach počula cvakot fotoaparátov.

Rýchlo som nastúpila do objednaného auta, ktoré stálo pred mojím bytom.

„Na letisko,“ povedala som vodičovi a on okamžite vyrazil. Oprela som sa o sedadlo auta a povzdychla si.

Svoju slávu som mala v podstate rada, aj keď som sa často zamýšľala nad tým, či ma baví neustále sa pretŕčať pred objektívom fotoaparáta. Bola som modelkou a množstvo ľudí touto profesiou pohŕdalo, ale mne prinášala akýsi zvláštny pocit, ktorý som nedokázala vyjadriť. Slávnou ma robili hlavne slávni a bohatí muži, s ktorými som chodila. Neboli vždy ideálni, ale každého som mala rada. Alebo skôr som mala rada ich peniaze.

Zahľadela som sa do okna a všimla si, že už sme skoro na letisku. Znova som si prehodila kabelku cez plece. Šofér zastal pred letiskom a otvoril mi dvere. Venovala som mu úsmev, ale to už vyberal môj kufor. Podal mi ho, znova si sadol do auta a odfrčal.

Vošla som do budovy letiska a hneď sa pobrala k pultu, kde sa predávali letenky. Mala som ju totiž zarezervovanú.

Muž, ktorý sedel na pultom, zdvihol zrak a keď si ma všimol, doslova onemel. Hľadel na mňa ako na ducha a pri tom sa mu samovoľne otvorili ústa.

„Volám sa Rosalie Swanová a mám tu rezervovanú letenku,“ povedala som pobavene. Toto sa mi stávalo často. Muži pri pohľade na mňa nedokázali prísť k rozumu.

„Hneď... t... to bude,“ zakoktal sa a rýchlo sklopil zrak k monitoru. Nemohla som si však nevšimnúť, ako na mňa očkom zazerá.

O pár minút som už mala v rukách letenku do Milána a s úsmevom som opúšťala Londýn.

S ďalšími cestujúcimi som vošla do veľkej presklenej haly a najprv som sa vybrala hľadať svoju batožinu. Keď som ju už mala bezpečne v rukách, rozhodla som sa nájsť toho chlapíka, ktorý ma mal chrániť. Aj keď som to veľmi neuznávala, Alison bola pre mňa ako štvrtá sestra. Pri pomyslení na sestry som sa zarazila.

Belle a Alice som mala zavolať, keď už budem v Miláne.

Rýchlo som vybrala mobil z tašky a odstúpila trochu stranou, aby som nezavadzala. Vytočila som Belline číslo a postarala sa o to, aby sa k nám pridala aj Alice.

Párkrát to zvonilo, ale potom sa v telefóne ozval Bellin hlas.

„Tak čo, už si tam?“ spýtala sa netrpezlivo a ja som pobavene prevrátila oči.

„Áno, práve som vyšla z lietadla...“ nedokončila som, lebo moje ucho zaregistrovalo ďalšiu osobu prítomnú v telefonáte.

„Ahojte! Rose, asi tam už si, čo?“ začula som Alice. Jej hlas znel až prehnane šťastne.

„Alice, deje sa niečo?“ spýtala som sa opatrne, lebo Alice takáto nebývala. Počula som, ako si Bella vzdychla a vtedy som pochopila, že som sa na to nemala pýtať.

„Rosalie! On je taký úžasný! Keby si videla tie jeho vlasy! A oči, nos, ústa...“ Chcela som Alice zastaviť, keď sa za mnou ozval hrubý mužský hlas.

„Slečna Swanová?“ Prekvapene som sa otočila a mobil mi skoro vypadol z ruky.

Predo mnou stála dvojmetrová hora svalov, ktorá bola oporou dokonalého mužského tela. Zlaté oči, ktoré ma doslova prebodávali, mi spôsobovali na tele husiu kožu. A tie dokonalé pery, ktoré boli pozdvihnuté do ešte dokonalejšieho úsmevu. Zrazu mi bola strašná zima.

„Á... áno?“

2. kapitola - 4. kapitola

Chcela by som podotknúť, že pri kapitolách z pohľadu Rosalie si asi veľkú srandu neužijete. Chcem ju predstaviť ako krásnu a dokonalú, no zároveň s rozumným myslením - na rozdiel od jej sestier. Dúfam, že to neovplyvní váš názor na poviedku.

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krása je len obal 3. kapitola: