Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kouzelné Stmívaní - 12. kapitola - Pohľad Katky

09.03.2011 (20:15) • MatusQaDLS • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1188×

12. kapitola - pohľad Katky

V aute panovalo nepríjemné ticho. Mala som pocit, že každú chvíľu vybuchnem od toľkého stresu zmiešaného so strachom a očakávaním. Rozhliadla som sa okolo seba a uvidela, že nie som jediná s týmito pocitmi. Alice, Esme a Rose sa to síce snažili zakryť, a sami sa pokúšali skôr sústrediť na cestu, ale ja som to na nich videla. Aj na Janke bolo vidieť ten tlak doliehajúci z každého smeru priamo na nás. Celú cestu nikto neprehovoril, až kým sme neprišli na letisko.

„Jani, už musíme ísť, ak nechceme, aby nám neuletelo lietadlo,“ povedala som.

„Hmm, už idem,“ odpovedala mi, ale aj tak som jej musela pomôcť z toho auta vystúpiť.

Cesta do Volterry mi ubehla trošku rýchlejšie, a tak ma aj prekvapilo, keď sme vystupovali pri hradbách.

„Vitajte vo Volterre, Aro bude určite rád, že ste ho poctili svojou návštevou,“ vítal nás pri bráne nejaký upír.

„A dokonca nesieš aj darček? To je od teba veľmi milé. Aro už má síce po obede, ale zákusok po hlavnom jedle neuškodí, všakže?“ Ten upír hodil slastným pohľadom po Janke, až ju striaslo. Neudržala som sa a hrozivo zavrčala.

„To nie je zákusok. Ona je tu s nami, takže sa k nej budete správať ako k seberovnej,“ upokojoval Carlisle situáciu.

„To sa ešte uvidí. Mimochodom, som Felix. Poďte ďalej, Aro vás už očakáva,“ pokynul nám, a tak sme vošli.

Vyzeralo to tu ako v nejakom historickom múzeu. Už som chápala, prečo sa ich potrava nikdy nepokúsila utiecť. Vždy ju odradil ten pocit, že sú na verejnom mieste. Nešlo mi však do hlavy, či ani jeden z toľkých ľudí, ktorí tu umreli, necítil ten mrazivý pocit nebezpečenstva, ktorým bolo toto miesto nasýtené. Alebo som to cítila iba ja? Nie, určite nie. Počula som ako Janka prerývane dýcha. Stlačila som jej ruku, čím som sa pokúsila upokojiť ju a zároveň aj seba.

Vošli sme do veľkej okrúhlej miestnosti s tromi trónmi. Jediný stredný nebol obsadený. Než som sa stihla len obzrieť po miestnosti, zachytila som okolo nás nejaký pohyb, no bolo už neskoro. Niekto ma pricapil na stenu tak, že keby som bola ešte človek, vyrazil by mi dych. Ale nebolo to také tvrdé, a tak som pochopila, že je to veľkolepé priatie. Aj by som niečo protivné povedala, ale došlo mi, že provokovať nie je ten najlepší nápad. Potom som si uvedomila, že Janka je sama uprostred miestnosti.

Pochopila som, že upír v obleku, ktorý pri nej stál, musel byť Aro.

„Koho to tu máme?“ zašepkal jej a premiestnil sa rýchlosťou, ktorú nemohli jej zmysly vnímať. Bola úplne roztrasená, ale nebola by to ona, keby sa aj tak neotočila.

„Tu som,“ vydýchol jej ľadový vzduch na krk. Trošku som sa odlepila od steny práve vtedy, keď sa Janka otočila a pozrela sa mu do tváre. Počula som ako zalapala po dychu, keď uvidela zblízka jeho krvavé oči.

Janka sa pomaličky, akoby sa bála urobiť hocijaký pohyb, otočila ku Carlislovi.

„Volám sa Jana Jindrová. A vy?“ opýtala sa ho, aj keď to znelo trošku vyklepane.

„Veľmi rád ťa spoznávam. Som Aro Volturi.“ Otočil sa tvárou k trónom a pokračoval v predstavovaní: „Tamto sú moji bratia. Vľavo sedí Marcus a napravo Caius. Tí dvaja, ktorí stoja pri trónoch, sú Alec s Jane... A tamto je David. David, odveď našich hostí do ich izieb. Chcem sa osamote porozprávať s Jankou a Carlislom.“ To sa mi teda absolútne nepáčilo, ale vedela som, že nemáme na výber, a bude tu predsa Carlisle.

David nás viedol cez celý hrad, až sme prišli do časti, kde boli zrejme hosťovské izby. Otvoril hneď druhé dvere a pustil nás do veľkej miestnosti s obrovskou posteľou. Potom sa ospravedlnil a znova odišiel odkiaľ sme prišli. Sadla som si na sedačku v rohu miestnosti a oproti mne sa posadili aj Alice s Esmé. Len čo som otvorila ústa, že niečo poviem, keď sa k nám pridali aj ostatní, začula som zaklopanie. Bola som najbližšie k dverám, a tak som ich otvorila.

Bol to David a na rukách niesol Janku. Okamžite som mu uvoľnila cestu, aby ju mohol preniesť do postele. Opatrne ju bez slov položil do mäkkých perín. Veľmi opatrne. Dokonca až priveľmi na krvilačného upíra. Obzrela som si ho a už aj mi to bolo jasné. Niekomu tu na Janke záleží. A to veľmi.

„Aro sa chcel porozprávať osamote s Carlislom, a tak nechal Janku omráčiť,“ vysvetlil nám, keď na ňu prestal civieť.

„A to ju nemohol proste poslať do druhej izby?“ opýtala som sa nechápavo.

„Mohol, ale toto sa mu asi zdalo rýchlejšie a musel si predsa dokázať, aký je všemocný,“ odvetil nezaujato. Myslím, že sa mi začína páčiť. Zasmiala som sa. David si to namieril k dverám.

„Kam ideš?“ Pozrela som sa naňho.

„Keď sa zobudí, bude veľmi smädná a potrebujem si ešte niečo vybaviť.“ Otvoril dvere a zmizol na chodbe.

Po chvíli niekto znovu zaklopal, aj keď podľa zvuku krokov to nebol David. Alice otvorila a zobrala si pohár čistej vody od vysokej upírky, ktorá stála vo dverách.

„Ďakujem,“ odpovedala Alice a ona bez slova odišla. Alice odniesla pohár k stolíku pri posteli, kde ležala Janka. Všetci sme v tichosti čakali, kedy sa preberie, keď zrazu otvorila oči. Alice s Esmé sa nad ňou skláňali a zisťovali, či je v poriadku.

„Čo sa stalo?“ zašepkala Janka a oblizla si pery. David mal pravdu.

„Omráčili ťa. Priniesol ťa sem David a potom poslal pre vodu,“ vysvetlila jej Esmé a Alice sa načiahla a podala jej pohár. Janka po ňom skočila ako ja po krvi a vodu vypila.

„Už sa vrátil Carlisle?“ opýtala sa po chvíli.

„Nie, ale je v poriadku,“ povedal Edward, keď niekto znovu zaklopal na dvere. Všetci sme sa automaticky pohli a chceli ísť otvoriť, no nanešťastie aj Janka. Z toľkých prudkých pohybov sa jej zatočila hlava a zatackala sa.

„Wow, tak to som prehnala.“ Keď Edward otvoril dvere, podľa môjho očakávania v nich stál David.

„Ako sa cíti naša omráčená?“ opýtal sa. Janka sa na mňa zmätene pozrela.

„To je ten David, ktorý ťa sem priniesol.“ Myslela som si, že má z neho strach, predsa len, je to upír s krvavými očami, tak som sa postavila pre ňu.

„To je v pohode, ja jej neublížim. Živím sa síce ľudskou krvou, ale také dievča by som nemohol iba tak vysať.“ Tak túto reakciu som nečakala, ale to asi nikto v miestnosti.

„Mám sa dobre, ďakujem,“ odpovedala mu Janka na otázku.

„Som rád, že som ti mohol byť nápomocný. Kedykoľvek by si niečo potrebovala, stačí povedať. Arrivederci!“ Potom jej pobozkal ruku a znovu zmizol.

„Čo to malo znamenať?“ opýtala sa Janka úplne vykoľajene. Každý len pokrčil plecami, že nemá ani tušenia. Teda každý, až na mňa. Mne to bolo jasné.

Autor: MatusQaDLS (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kouzelné Stmívaní - 12. kapitola - Pohľad Katky: