Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Keep Out Happy End

30.08.2010 (07:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3018×

HAPPY END

Bella:

Vpadli sme do hradu a všetci sa rozbehli do hlavnej sály. Predpokladali sme, že sa tam budú zdržiavať všetci traja bratia. Rýchlo sme bežali prázdnymi chodbami. Chceli sme využiť moment prekvapenia. Druhá jednotka už bojovala niekde inde.

Vtrhli sme dnu a rozpútalo sa hotové peklo. Zrazu sa už po zemi váľali hlavy, telá bez končatín či iba končatiny. Odporný pohľad.

Nemohla som sa ale zdržovať. Musela som nájsť Edwarda. To sa ale nedalo, kedže sa mi každú chvíľu ktosi plietol popod nohy. A to doslova.

Hurhaj vyvolaný bitkou prerušil len naliehavý výkrik. Ten tón, ten zvuk... Bodal ma až do hĺbky mojej neexistujúcej duše. Krik neutíchal a ja som primrzla na mieste. Už len jedny dvere. Pred vchodom do trónnej siene sa krčili len piati upíri.

„Jazz, Alice!“ skríkla som. Dúfala som, že si práve nájdu sekundičku na to, aby mi s tým pomohli.

Jasper zdvihol ku mne hlavu, ale potom sa okamžite vrátil k boju. Náhlivo zdrapil upíra, s ktorým bojoval a odtrhol mu hlavu. Alice sa zahryzla do pleca ďalšieho a ja som kývla smerom k dverám. Zúrivo prikývla a skončila to s ďalším. Všetci traja sme sa znova pustili do boja. Potrebujem sa tam dostať. Musím sa dostať dnu. Musím... Jednoducho musím!!!

Zrazu som si všimla, že sa otvorili dvere a vyletel z nich Demetri. Chvíľku mojej nepozornosti využila upírka, ktorá na mňa útočila. Mrcha! Neviem z akého dôvodu sa na ňu Demetri vrhol a začal trhať jej telo na kusy. Ona len zmučene vrieskala a prskala. Rýchlo som mu hodila zapaľovač a sledovala som ako zapaľuje nevládne končatiny.

„Ponáhľaj sa! Ešte ho možno zachrániš!“ zavrčal náhlivo a skočil medzi ďalších bojujúcich upírov. Neverila som vlastným ušiam, no čosi mi našepkávalo, že jemu môžem veriť. Veď mi predsa pomohol.

Vkĺzla som do dverí a znova som zamrzla. Pred troma trónmi stála malá skupinka na čele s Edwardom a nejakou extrémne nesympatickou upírkou. Za nimi v závese stáli Aro, Caius a Marcus.

Upírka vedľa Edwarda sa mu naklonila k uchu a čosi mu pošepkala. Prikývol.

Až teraz som mu ale lepšie prizrela. Toto nebol môj Edward... Tie oči... Čo mu to len urobili???

„Isabella, drahá, poď ku mne,“ povedal bezvýrazne a roztiahol náruč. Stála som tam ako skamenená, nevedela som čo mám robiť. Inštinkty na mňa kričali, aby som ostala na mieste. Ale stále to bol Edward...

„No tak, zlatko, poď ku mne. Ja ti neublížim.“ Stále v jeho hlase nebol počuť žiadny náznak čo len najmenšej emócie. Ja ti neublížim. Ja ti neublížim. Ja ti neublížim. Ja ti neublížim. Ja ti neublížim. Behalo mi dokola v hlave. Ja ti neublížim. Ja ti neublížim. Ja ti neublížim. Ja ti neublížim. Prečo mi to hovorí? Ja predsa viem, že by mi neublížil. Ja ti neublížim...

Upírka vedľa neho zrazu znechutene zavrčala. „Tak dosť! Edward, zabi ju!“ zahučala a ja som nemo sledovala, ako sa Edward pomalým krokom vydal ku mne. Asi som sa mala báť. No ja som nemohla. Asi som sa mala pohnúť, no ja som nechcela. Asi som sa mala brániť, ale nechcela som. Zrazu sa mi do uší predralo hlboké zúrivé vrčanie. Sledovala som Edwardovu hnevom skrivenú tvár, dívala som sa na jeho vycerené zuby, z očí mu sršala zlosť no zároveň akoby sa premáhal.

„Bella, zmizni odtiaľto!“ doľahol ku mne známy hlas. Rosalie, moja malá sestrička. Ale ja som stále iba zízala do tých čiernych, chladných očí. Hľadela som, ako sa Edward prikrčil a chystal sa skočiť.

Ale vtom ma čosi zrazilo k zemi.

„Bella, spamätaj sa! Musíš bojovať! Musíme ich zabiť! Všetkých!“ kričal mi do tváre Stefan. Len čo zo mňa zliezol, vytiahol ma na nohy a skočil ku Caiovi. Moja myseľ sa prebrala. Áno, musím bojovať. Musím prežiť a musím zachrániť Edwarda. Alebo aspoň zachrániť Edwarda.

Kľučkoval medzi bojovníkmi a mieril si to priamo ku mne. Otočila som sa bežala som von, preč odtiaľto.

„Edward, skonči to!“ vrieskala ako zmyslov zbavená tá tmavovlasá upírka, ktorá predtým stála vedľa neho. Potriasol hlavou a zastal. No ani nie po sekunde sa znova prikrčil a znova sa približoval. Už som neváhala a bežala som von z hradu, do záhrad. Stále som však blúdila v hrade. Odvážila som sa otočiť a okamžite som zastavila. Nebol za mnou. Čo sa deje? Nemala  som z toho dobrý pocit. Hľadela som do prázdnych chodieb. Všade bolo ticho, iba z diaľky som počula zvuky ustávajúceho boja.

„A teraz ťa už len zabijem,“ ozval sa mi pri uchu zamatový hlas a čosi ma zozadu zdraplo za ruky. Edward. Jednou rukou mi poľahky chytili zápästia a držal ich. Druhou rukou sa mi snažil chytiť hlavu. Nechcela som s ním bojovať, no ani som sa nechcela nechať zabiť.

Zozbierala som všetky sily a zvrtla som sa mu v náručí. Hľadela som mu do tváre. Držala som pohľad jeho očí. Nevšímala som si jeho tiché vrčanie, ignorovala som jeho bolestivé zovretie.

„Edward, prosím!“ začala som byť po chvíli zúfalá, keď na nič nereagoval iba ma stále pevne držal a čím ďalej, tým hlasnejšie vrčal. Zovretie znova zosilnelo a to som si myslela, že to už nie je možné. Sykla som od bolesti a zatvorila oči. Takže toto bude môj koniec? Zomriem rukou toho, koho milujem? Ak to tak má byť, tak to teda prijímam. Aj tak by som nemohla žiť bez neho.

„Milujem ťa,“ šepla som zmierená s osudom.

Odrazu však jeho stisk povolil úplne, až som spadla na kolená. Už som zbadala iba ako sa Edwardovi pretočili oči a začal sa zvíjať na zemi. Spomedzi pier sa mu drali bolestivé výkriky. Priblížila som sa k nemu a sklonila som sa nad ním.

„Edward? Edward??? Edward!“ kričala som hystericky a pritláčala som jeho telo k dlažbe, aby som tlmila jeho otrasy. Neviem ako dlho som sa ho snažila udržať a ako dlho sa mi to nedarilo, no vzápätí som si uvedomila, že už tam viac nie sme sami. Z jednej strany Edwarda kľačala Rose a držala ho za ramená, Emmett z druhej strany mu tlačil trup k zemi a pri Edwardovej hlave sa skláňal Carlisle a prihováral sa mu. Edward sa zrazu prestal metať a jeho telo ochablo.

„Odneste ho k lietadlu! Isabellu tiež! Nie! O zvyšok sa postaráme!“ vykrikoval ktosi pohotovo príkazy ale ja som na nič z toho nedokázala reagovať. Jediné, čo som vnímala, bola strhaná tvár s pokojne zatvorenými očami, do ktorých mu padali bronzové vlasy. Moja myseľ spriadala plány na vedľajšie cestičky, chystala zadné dvierka, akési útočisko pre prípad, že by on oči už neotvoril. Našla by som spôsob, ako sa čo najskôr dostať za ním.

***

„Bella! Bella, dočerta, hovor so mnou,“ začula som známy hlas akoby z diaľky. Stále som bola plne sústredená na tie zatvorené oči. Vyzeral, akoby pokojne spal. Akoby sa mohol prebudiť každú chvíľu, alebo vôbec. Niekto mnou zatriasol. Emmett.

„Konečne,“ povzdychol si úľavne, keď som sa naňho pozrela. Mala som pocit, akoby som precitla po niekoľkých rokoch kómy. Niežeby som niekedy bola v kóme, no myslím, že to je podobný pocit.

„Alice vraví, že onedlho sa preberie. Bude v poriadku, rozumieš? Bude v poriadku!“ Takmer jasal a na dôvažok svojich slov mnou znova zatriasol, privinul si ma v náručí a zatočil sa so mnou. Len čo ma položil zadíval sa na mňa vážnym pohľadom. Čakala by som to od hocikoho, ale nie od neho.

„Počuj, Bell... Viem, že to čo Edward vyviedol bolo hlúpe a nezodpovedné, ale aj napriek tomu... Ehm...“ odkašľal si a ja som na ňom videla, že keby môže, je červený ako rak a pokračoval. „Nooo... Vec sa má tak, že... Veď vieš... ty miluješ jeho on teba... A...“ dramatická pauza. „A myslím, že by ste si mali všetko odpustiť, vziať sa a odísť niekam na dlhý výlet, kde by ste si užili jeden druhého aj bez mojich otravných vtipov, či ďalších ešte otravnejších upírov.“ Žmurkol na mňa a všetka vážnosť situácie zmizla. Jeho slová mi ale ležali v hlave. Kým sa nahlas nerozrehotal.

„Teda-ty-ty- “ híkal ako somár. „Ty - si - mi - to - vážne - žrala!!!“ zasmial sa znova a ja som sa tiež musela pousmiať. Náhle radostné opojenie prerušil tichý ston. A hneď ďalší, hlasnejší. Okamžite som stále pri Edwardovi. Zažmurkal a s ďalším zmučeným povzdychom otvoril oči. Znova som ožila. Ožila som v jeho karamelových očiach plných úľavy a čírej radosti. Okamžite ma strhol k sebe do náručia a rozjarene ma bozkával. Neváhala som a každý jeden bozk som mu oplatila aj s úrokmi. Zasypával drobnými božtekmi každý kúsok mojej tváre a zastavil sa až pri krku. Trochu sa odklonil a hlasom presiaknutým bolesťou šepkal.

„Ach, Bella, chvalabohu. Ďakujem, ďakujem. Myslel som... Myslel som si, že som... že som ťa...“ vedela som, že teraz by mu po tvári stekali slzy bolesti keby mohli. A mne takisto.

„Psssst.“ Priložila som mu ruku na ústa a pobozkala som ho na čelo. „Je to v poriadku. Sme v poriadku, všetko bude dobré.“ Snažila som sa utešiť nie len jeho ale aj seba. Znova sa mi v hlave vykresľovali Emmove slová. Edward sa naňho na chvíľku pobavene a zároveň zmätene pozrel, no keď som sa snažila zachytiť jeho pohľad, klopil zrak. Nasledovalo dlhé rodinné zvítavanie. Všetko sa dobre skončilo.

Epilóg:

(Po 2 rokoch)

Sedela som v Carlislovej knižnici a čítala som najnovšie vydanie Shakespearovho Hamleta. Bola som ponorená v časti, kde sa mladá Ofélia pomiatla a v zúfalstve nad otcovou smrťou spáchala samovraždu, keď som ich začula z obývačky. Bolo mi jasné, že sa snažili byť potichu, a preto som ich doteraz nezačula. Klasika. Edward a Alice sa znova hádali. Nemala som z toho dobrý pocit. Nehlučne som vstala a presunula som sa k pootvoreným dverám, aby som ešte lepšie počula.

„Ale Edward nemôžeš predsa-“ vrčala potichu Alice.

„Môžem a aj to urobím, pretože Tiffany má aj tak-“ zvýšil hlas no okamžite sa zháčil a prestal. Tiffany?! Aká Tiffany, dopekla?! Čo má toto znamenať?!?!

„Bella? Zlatko, môžeš sem na chvíľku, prosím ťa, prísť? Potreboval by som s tebou čosi prebrať,“ prehovoril normálnym hlasom a keby som ešte človek srdce by sa mi rozbúchalo od strachu. Ale aj od hnevu.

Zúrivo som pridupala až k nim. Edward bol zmätený, zato Alice sa očividne na niečom bavila. O chvíľu hľadel zmätene aj na ňu. Zrejme si veľmi dobre kryla myšlienky. Vyplazila mu jazyk a odbehla preč. Ja som stála medzi dverami s rukami prekríženými na prsiach a zazerala som naňho. Pokrútil hlavou a viac si môj výraz nevšímal. Prišiel ku mne a bez ohľadu na to, že zrazu narúšal môj osobný priestor sa jeho ruky omotali okolo môjho tela a zastretým hlasom mi šepkal do ucha.

„Zajtra odlietame do Paríža, túto zimu tam budú mať počasie ako stvorené pre nás,“ šeptal ďalej. Nehybne som stála, hoci moje telo naňho reagovalo zrýchleným dychom aj keď som dýchať nepotrebovala. Záporne som pokrútila hlavou. On sa však nedal odradiť.

„Láska, len ty a ja. Paríž...“ mrmlal túžobne a táto jeho túžba bola vo vzduchu priam hmatateľná. Ale spamätala som sa. Odstrčila som ho od seba. Ak si myslí, že si zo mňa bude robiť dobrý deň, tak to teda nie!

„Nepohnem sa odtiaľto, kým mi nevysvetlíš, kto je Tiffany a čo s ňou máš!“ zavrčala som. Bolelo ma pomyslenie, že by ma mohol podviesť. Toľkokrát sme si od tej hroznej udalosti opakovali, slovká lásky a sľubovali si vernosť až do konca... A on to všetko zničil?

Nechápavo na mňa vyvaľoval oči no po chvíli naprázdno preglgol a mne bolo všetko jasné. Viac mi nebolo treba. Rozbehla som sa do izby a zamkla som za sebou. Rýchlo som začala veci hádzať do kufra. Prvé čo prišlo pod ruku. Pochytil ma silný pocit déja-vu. Znova som utekala. A znova kvôli Edwardovi. Toto poznanie ma hlboko zabolelo.

Cez okno vošla Alice.

„Na. Tu máš. Choď tam, ubytuj sa a o zvyšok sa postarám, sľubujem,“ objala ma a do ruky mi vtisla letenku. Smer Paríž. Pochybovačne som na ňu pozrela a šla som. On sa ma ani nepokúsil zastaviť. Nikto z nich. Nikoho okrem Alice tu vlastne ani nebolo. Odišla som rovno na letisko.

Celý čas strávený v lietadle som mlčky sedela a dívala som sa čierno-čierno tmu za okienkom. Tma ako v mojom živote. Znova sa všetko zrútilo. Práve vtedy, keď som si myslela, že lepšie nám už byť nemôže. Po pristátí som dlho čakala na svoju batožinu, kým mi po dvoch hodinách neoznámili, že môj kufor sa stratil. Neriešila som to. Kúpim si na seba niečo iné. Vydala som sa teda hľadať hotel, v ktorom mi Alice rezervovala izbu.

Na recepcii sedela mladá recepčná a so závisťou a obdivom v očiach si ma obzerala. Keď ale zbadala môj pohľad, sklopila zrak.

„Isabella... Cullenová,“ dodala som po chvíľke váhania. Môj hlas znel cudzo aj mne samej. Akoby som to nebola ja. Recepčná vzala nejakú kartičku, ktorá vyzerala ako kreditka a podala mi ju.

„Najvyššie poschodie, apartmán 252. Príjemný pobyt.“ Po tých slovách mi podala kartičku a silene sa usmiala. Tak to ťažko. Pomyslela som si.

Výťah mi pripadal tak neskutočne pomalý. Vliekol sa ako sánky v lete. Na samý vrch som dorazila až po pár minútach. Po celej chodbe rozvoniavali rôzne osviežovače vzduchu, ktoré otupovali moje zmysli. V tej chvíli som si tak ako ešte nikdy želala jediné: môcť spať. Prešla som až k svojmu apartmánu. Ľahko som ho našla a prešla som kartou na čítačke vo dverách. Dvere sa s cvaknutím otvorili a ja som vošla dnu.

Potichu som sa za sebou zabuchla dvere a zadržala som dych. Čo má byť toto??? Miestnosť osvetľovali iba bledočervené sviečky rozostavané po celej izbe. Na posteli v strede miestnosti boli rozhádzané lupienky ruží a na stole stála vo váze obrovská kytica karmínových gerberí. Zalapala som po dychu, keď som v rohu miestnosti zbadala pohyb.

Nedokázala som sa pohnúť, iba som meravo civela do kúta.

„Bell,“ zdvihol ruky v obrannom geste a začal sa ku mne pomaly približovať slimačím tempom, snáď aby ma nevydesil, či čo ja viem. Nechcela som od neho počuť jediné slovko, nechcela som počúvať tie jeho výhovorky.

„Vypadni,“ zasyčala som potichu no dôrazne. Jeho tvár sa zachmúrila a padol predo mnou na kolená. Zdesene som ho sledovala.

„Prosím ťa, aspoň si ma vypočuj, nič viac nežiadam. Celé je to iba veľké nedorozumenie,“ koktal rýchlo a blížil sa ku mne. Ustúpila som. To som už bola chrbtom nacapená na stene.

„Nie je čo vysvetľovať. Proste si ma oklamal. A ja hlupaňa som si myslela, že ma miluješ. Ale ty nie! Ak je pre teba lepšia Tiffany, prečo nejdeš za ňou?! Pekne ti za všetko ďakujem, buď šťastný!“ môj hlas už nebol bezvýrazný a bez emócii. Tak veľmi to bolelo.

Prekvapene vyvalil oči a vzápätí sa mu viditeľne uľavilo. Dokonca sa pousmial!

„Nie je to tak, ako si myslíš. Prisahám. Bella, ja ťa milujem! Teba! Rozumieš mi?!“ doslova sa mi plazil pri nohách. „A hneď ti ukážem, čo má Tiffany lepšie, než akékoľvek iné klenotníctvo, ktoré navrhovala Alice.“ Zašomral si a ja som primrzla snáď ešte viac. Rukou siahol do zadného vrecka a čosi odtiaľ vytiahol. Nemo som ho pozorovala. Vtom mi začali jeho slová dávať zmysel.

„Isabella, prosím, odpusť mi všetko zlé, čo som ti kedy spôsobil a dovoľ mi urobiť aspoň jednu správnu vec. Prosím, staň sa mojou ženou. Vezmi si ma, na celý zvyšok večnosti. Nič viac od teba nežiadam.“ Otvoril škatuľku a na čiernom zamate žiaril diamantový prsteň. A že to teda bol poriadny diamant.

Strnulo som ho pozorovala a analyzovala v hlave každé jedno slovo. Potom mi došlo, že iba zo seba robím idiota. Spravila som z komára somára. On ma nepodviedol. Neklamal mi. Úľavne som sa rozosmiala a vytiahla som ho na nohy, aby tam už nekľačal.

Okamžite som sa mu prisala na pery a vrúcne som ho objala.

„Milujem ťa,“ zašepkala som.

„A ja teba. Ale Bell?“

„Áno!“ povedala som.

„Áno?“

„Áno, áno, áno, áno!!!“ S každým ďalším áno som zvyšovala hlasitosť a bozkávala ho. V očiach mu svietili plamienky šťastia a úľavy. No pod povrchom som zbadala ako v ňom všetko vrie, všetky emócie. Vyrazil mi dych.

Náruživo mi bozky opätoval a začal zo mňa strhávať kusy oblečenia. A tak aj po mnohých nedorozumeniach, úskaliach lásky a intríg si doteraz žijeme svoj pokojný kúsok večnosti.

A hoci som sa nedokázala sústrediť na nič iné, okrem dokonalých kriviek jeho tela, na myseľ mi vyplávalo čosi veľmi dôležité. Takmer som na to zabudla, keď som v sebe cítila Edwardove vášnivé pohyby a jediné čo som počula boli jeho aj moje roztúžené vzdychy. No opäť mi to bliklo v hlave a zavrčala som:

„Alice!!!“ Edwardove pohyby sa zastavili a hľadel na mňa so zvláštnou zmesou pocitov o očiach. Očividne zvažoval či som psychicky spôsobilá mať s ním sex.

„Ako môžeš... Pri tomto myslieť na svoju sestru?“ povzdychol si a prevalil sa na bok vedľa mňa. Znechutene hľadel na strop a čosi si frflal popod nos.

„Ona to vedela!“ osvietilo ma okamžité poznanie. Ale znova mi došlo, že zo seba robím hlupáka. A to korunovaného.

„Zabudni na to,“ zavrčala som potichu a posadila som na naňho. Oči mu znova stmavli túžbou a som si istá, že rovnako aj mne. Potom ma už žiadne takéto myšlienky nerušili. Edward ma dokázal prinútiť nemyslieť.

______________________________________________________________________________

SAD END

Happy End špeciálne pred Soničku (Twigril) - dúfam, že si s ním spokojná.:)

Ďakujem za všetky predošlé komentáre, pri ostatných kapitolách.

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Keep Out Happy End: