Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Keep Out 2

09.01.2010 (18:45) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1685×

„Prečo?“ smutne sa zamračil a pohladil ma od spánku až po sánku. Nechápala som na čo naráža.

„Prečo to všetko robíš?“ stále mi hľadel do očí a stále sa tváril rovnako depresívne.

Okamžite som sa spamätala akoby na mňa vylial vedro horúcej vody.

„Staraj sa o seba!“ šplechla som mu do tváre nahnevaným tónom a odišla. Tentoraz sa ma nepokúsil zastaviť a ja som odolala nepochopiteľnému nutkaniu otočiť sa za ním.

_______________________________________________________________

Vyšla som von a zamierila som k svojmu kabrioletu.

„Kurva!“ zasyčala som a zúrivo kopla do puklice na prednom kolese. Niečo puklo a ani nie o dve sekundy sa už na zemi váľali kúsky lesklého plechu. „Kurva...“ zanadávala som znova a začala som vo vrecku hľadať kľúče od auta. Až keď som si siahla na nohu, došli mi, že vrecká nemám, keďže mám na sebe sukňu. Čiže kľúče sú... To snáď nie!!!

„Kurva!!!“ zavrčala so tentoraz už hlasnejšie než mávam vo zvyku, keď som si spomenula, že kľúče aj mobil ostali v kabelke, ktorá zostala v bare.

Nechápem, ako je možné, že ma takto vyviedol z rovnováhy jeden slabošský upír, ktorý nedokáže ani zabiť človeka, hoci je to jeho prirodzená potrava.

Plesla som sa dlaňou po čele a odkráčala som preč. Ja predsa auto nepotrebujem. Cesta mi potrvá len o trochu dlhšie. Aj tak mám chuť na poriadnu prechádzku- potrebujem predýchať dnešný večer a potrebujem sa aj “najesť“.

Pomaly som kráčala odľahlými uličkami Steattlu, ale ani ticho a pokoj ma nemohli rozptýliť. Stále som mala pred očami jeho ubolenú tvár, stále som na sebe cítila jeho letmé pohladenie a v hlave mi dokola znelo: „Prečo??? Prečo? Prečo prečo prečo prečo???“ nemohla som sa zbaviť nepríjemného pocitu zo stretnutia s ním.

Prudko som zvrtla, len čo som za sebou začula smiech a tlmené hlas. Boli ďaleko, ale ja som na nich mala dokonalý výhľad. Počula som každé jedno slovíčko dokonale zreteľne. Hmmmm...

Čakala som, kým prídu bližšie.

„Hm, slečinka, čo keby sme sa trochu zabavili?“ zákerne sa na mňa usmial jeden z dvojice chlapov a natiahol ku mne ruku. „Si veľmi pekná, vieš o-o-o tom?“ zakoktal sa druhý ožran a pohladil mi vlasy.

Chcú sa zabaviť, tak sa zabavíme.

„Už som o tom počula.“ Zašepkala som a podišla k nim ešte bližšie. Zrejme ich telo bolo už natoľko otupené alkoholom, že ani nevnímali nebezpečenstvo sršiace z mojej ľadovej pokožky a tmavočervených očí.

Prvý bol mladý, nevyzeral na zahodenie... Ale dnes už prieberčivá nebudem.

Pritiahla som si k sebe jeho hlavu a pobozkala som ho. Hneď som sa ale odtiahla a bozky presmerovala na jeho krk.

„Si dobrá, mačička.“ Zapriadol spokojne a ešte viac naklonil hlavu do strany. Vždy je to také jednoduché...

Naposledy som ho pobozkala a už som v ústach cítila, ako mi nimi prúdi sladký nektár jeho života. Asi po minúte som sa od neho odtrhla a palcom som si utrela kútiky úst.

So záujmom som sa pozrela na druhého muža, ktorému sa v očiach zračilo zdesenie.

„Čo-čo čo to má byť???“ kričal a ustupoval. Zakopol ale o vlastné nohy a zvalil sa na zem. Ladným krokom som podišla k nemu a kľakla si na zem.

„Neboj sa, určite to nebolí.“ Žmurkla som naňho a znova som ukojila svoju túžbu po krvi. Dnešný večer možno predsa len nie je až taký nevydarený, ako som si myslela.

Ani nie o hodinu som už bola doma. Oknom som vliezla do svojej izby no primrzla som na mieste, keď som zbadala na svojej aj tak zbytočnej posteli sedieť Rose.

„Bell.“ Kývla hlavou na pozdrav, no hneď sklopila zrak, len čo mi pozrela do očí. Slabé dievča! Nikdy nedokázala siahnuť na život človeka. Dokonca ani ako novorodená, rovnako ako Alice.

Ignorovala som ju a začala som sa vyzliekať, že idem do sprchy. To ticho bolo ale veľmi nepríjemné a ja som to už nevydržala.

„Potrebuješ niečo, Rosalie?“ spýtala som sa jej uštipačne. Neprichádzala žiadna odozva, tak som sa otočila a pozrela na ňu. Pozorne mi s prižmúrenými očami hľadela do tváre a odpovedala rovnako nepríjemným hlasom.

„Len ti chcem oznámiť, že zajtra sa sťahujeme. Do Forks.“ Zdvihla sa a odišla. Nechápala som, čo jej preletelo cez nos. Nikdy k nikomu nebola nepríjemná, ku každému sa správala na môj vkus občas až prehnane milo. Čo má toto znamenať??? My a sťahovať sa? Tak to prrr!!!

Okamžite som zabudla na sprchu a nahnevane som schádzala dolu schodmi do obývačky. Ako som tušila, na gauči sedela rozvalená Alice a listovala si v najnovšom módnom časopise.

„Čo to má znamenať?!“ skríkla som a trucovito som si zložila ruky v bok. Ani sa na mňa nepozrela, keď prehovorila.

„Sťahujeme sa do Forks, myslela som si, že Rose ti to jasne a zreteľne vysvetlila. Veci si baliť nemusíš, môžeme neskôr zájsť na nákupy. O deviatej odchádzame, o pol desiatej sem prídu nový nájomníci. Ešte niečo nie je jasné?“ stále hľadela do časopisu a ja som ostala na ňu len nemo s otvorenými ústami vyvaľovať oči.

Dopekla, čo je toto za deň?! Čo sa všetkým porobilo??? Najprv hádka, potom upír, potom sestry... zabudla som ešte na niečo?

„A mimochodom, dom, v ktorom budeme bývať je blízko ešte jednej upírskej rodiny. Tiež tam majú svoje trvalé sídlo, prisťahovali sa tam pred pol rokom. Bola som ich navštíviť a mne sa veľmi páčili.“ Záhadne sa pousmiala bez toho aby odtrhla zrak od fotografii v časopise.

Teraz som bola mimo ešte viac. Rozzúrene som znova vybehla hore schodmi, zaplesla za sebou dvere a hodila som sa na posteľ.

Nemohla som tomu uveriť! Všetci sa vari spolčili proti mne?

Stále som bez pohnutia ležala na posteli a nad všetkým premýšľala, keď sa ozvalo zaklopanie. Neobťažovala som sa odpovedať.

Po chvíli sa dvere otvorili. Podľa vône som spoznala Rosalie.

„Bells, už je čas. Odchádzame.“ Pohladila ma po ramene a povzdychla si. Nijako som nereagovala. Počkala som kým odíde, a až potom som vstala z postele. Na tvári som ešte stále mala make-up zo včerajška a na sebe len staré tepláky a voľné tričko. Vyhla som sa pohľadu do zrkadla- dnes som naozaj nemala náladu sa ani len učesať. Obzrela som sa na svoju izbu a šla som dolu.

Pred domom už stále obe autá a mne došlo, že svoje auto som nechala pri tom klube. Povedala som si, že ak tam ešte bude, keď tam pôjdem znovu, tak si ho vezmem späť.

Potichu som nastúpila do auta k Alice. Tá sa len povýšenecky usmiala a naštartovala. Mala som pocit, že mi tu niečo uniká ale nevedela som prísť na to, čo to je. Sledovala som cestu, nehodlala som sa s ňou baviť. Ako ma mohli obe takto podraziť a len mi zrazu oznámiť, že sa sťahujeme?!

Po pár hodinách ma upútala tabuľa s nápisom: Vitajte vo Forkse! No super! Keď sme prechádzali mestečkom, naše autá pútali pohľady všetkých okoloidúcich. Pritiahla som si kolená k brade a ďalej som sa dívala na cestu. Vyšli sme až za mesto a cesta sa kľukatila smerom k lesu. Hneď mi bolo jasné, prečo sa im dvom tak zapáčilo toto bohom zabudnuté mestečko. Lesy s pestrým výberom zvery. Čo iné sa dalo očakávať. Toto bude ešte ťažké... ešteže do Seattlu je to len na skok...

Prišli sme až k miestu, kde sa cesta rozdvojovala. Alice na chvíľu zaváhala no potom sa znova pousmiala a zabočila vpravo. Už ma to prestávalo baviť.

„Už tam budeme???“ spýtala som sa jej namrzene.

„Už o chvíľu.“ Zasmiala sa a pridala plyn. Podozrievavo som si ju premerala, ale bola rada, že čoskoro už budem môcť vypadnúť a ísť sa niekam aspoň prebehnúť, keďže Forks nevyzerá ne to, že by tu mali aspoň jeden nočný klub.

Za poslednou zákrutou som v diaľke zbadala obrysy domu. Bol to prekrásny dom, to sa mu muselo uznať. Vyzeral dosť moderne ale zároveň pôsobil útulným dojmom. Čo ma však prekvapilo, boli postavy črtajúce sa pred domom. Na pohľad to boli upíri, ale ešte sme boli príliš ďaleko. Nejaký hlások v mojej hlave mi našepkal, že to asi bude tá susedná rodina.

Úsmev na Alicinej tvári sa ešte viac rozšíril, zato ja som sa zamračila. Prišli sme až k nim a keby nie som mŕtva, teraz by ma zaručene trafil šľak! To sa mi snáď iba zdá! Začula som ako sa Alice zachichotala a už rýchlosťou blesku vystupovala.

Namierila si to rovno k blonďákovi, ktorý stál vpredu a podávala mu ruku.

„Teší ma, že sa znova stretávame, pán Cullen.“ On sa tiež na ňu potešene usmial a okolo pása objal ženu stojacu vedľa neho. Ja som stále sedela v aute ako socha. „Pani Cullenová.“ Kývla aj na ženu vedľa toho blonďáka a usmiala sa na druhého plavovlasého upíra, ktorý stál obďaleč a hypnotizoval ju pohľadom.

Zhlboka som sa nadýchla a so zvesenou hlavou som vystúpila z auta. Cítila som sa na sebe JEHO pohľad, ale nepozrela som sa naňho. Všimla som si, že Rose, ktorá už tiež vystúpila nesmelo pokukuje po vysokom svalnatom brunetovi vedľa toho plavovlasého. On na ňu len šibalsky žmurkol a zaškeril sa. Tak tomuto sa asi vraví peklo...

„Toto sú moje sestry...“ pokračovala Alice, ktorú nič nevyviedlo z kontextu. „Toto je Rosalie.“  Pokynula rukou na Rose a tá sa len placho pousmiala a podala ruku tým dvom, ktorý vyzerali ako rodiča tejto rodiny.

„Prosím, volajte ma Carlisle.“ Prehovoril blonďák. „ A mňa Esme.“ Pridala sa jeho žena s materinským úsmevom.

Potom sa ale Alice otočila na mňa. Varovne som na ňu pozrela, ale už bolo neskoro.

„A toto je moja druhá sestra Isabella.“ Prehovorila pokojným víťazoslávnym hlasom. „Bella.“ Zavrčala som okamžite- bol to reflex. Neznášala som, keď mi niekto hovoril celým menom. Hneď som ale oľutovala, že som si radšej nezahryzla do jazyka. Akoby už nebolo dosť trápne, ako som oblečená a že som neučesaná a vôbec!

„Takmer by som zabudol.“ Zasmial sa Carlisle a otočil sa k upírom stojacim za nimi. „Veľmi ma teší, Rosalie, Bella... Chcel by som vám ešte predstaviť našich synov, s ktorými ste sa ešte nezoznámili.“

Tŕpla som, čakala som ako na popravu. Znova som zvesila hlavu a as  rukami hlboko vo vreckách som si pozorovala špičku tenisky.

„Toto je Jasper...“ ukázal na toho plavovlasého, čo pokukoval po Alice, „ tento valibuk je Emmett a toto je Edward.“ Ukázal na každého jednotlivo a ja som prvý krát pozrela najprv do Carlislových očí a potom každému jednotlivo. Ani jeden z nich nebol prekvapený červeným zjavom mojich dúhoviek. Akoby to všetci čakali a to ma urazilo, aj keď pravdepodobne neboli prekvapení len preto, že im to už Alice spomenula. Neušlo mi, že všetci do jedného boli vegetariáni rovnako ako moje sestry. Ako inak?! Esme vyzerala veľmi milo... ale... Toto je veľmi nepríjemná situácia.

Zdalo sa, že každému je už nepríjemné čoraz viac sa predlžujúce ticho. Esme si potichu odkašľala a povedala: „Ehm... Všetkým trom vám to náramne sluší.“ No dívala sa predovšetkým na mňa a ja som nemohla nič iné, než opäť zahambene sklopiť zrak. Ten svalovec- Emmett vybuchol do smiechu ale hneď na to sa ozvala rana a on začal jajkať: „Au, ale no tak Eddie, čo som povedal?!“ pýtal sa urazene. Jedinej odpovedi, ktorej sa mu dostalo bolo sotva počuteľné zavrčanie.

„Prepáčte, asi vás už zdržujeme, tak my pôjdeme. Dúfam, že čoskoro nás prídete navštíviť.“ Pokojne prehovoril Carlisle a odchádzal cestou, ktorou sme my prišli. Za ním sa rozlúčila jeho žena. Keď Jasper prechádzal okolo Alice, stále ju hypnotizoval pohľadom. Zato Emmett si neodpustil ďalšiu poznámku.

„Tak sa uvidíme, kočka.“ A znova žmurkol na Rose. Tá keby mohla, je červená od hlavy po päty.

Ja som stála ako soľný stĺp a neodvažovala som sa pohnúť. Stále som na sebe cítila jeho pohľad a počula som ho ako sa ku mne priblížil. Nevedela som, čo mám urobiť. Vtom som pocítila, že mi niečo strká do ruky.

„Toto si si zabudla v klube, Bella.“ Zašepkal mi do ucha, keď mi do ruky vtisol moju drobnú kabelku. Znova ma zaskočilo, keď som sa zachvela, len čo som pocítila jeho dych pri svojom krku. A keď vyslovil moje meno, zabudla som na chvíľu dýchať.

Keď už odišiel, stále som stála na mieste a snažila som sa zhlboka dýchať. Odo dverí ma pobavene sledovala Alice.

„No tak, Bells, poď dnu, nevidíš, že prší? Či si tam zapustila korene?“ pokrútila hlavou a vošla do domu. Ani som si nevšimla, že by pršalo. Ako dlho tu vlastne už stojím? Poslednýkrát som sa nadýchla a vošla som dnu.

Ten dom bol naozaj okúzľujúci. Predná strana bola obrastená brečtanom a krásne v ňom vynikali biele rámy okien. Vo vnútri domu mi ako prvý padol do oka prekrásny starožitný krb a zaujímavé maľby na stenách. Zostala som stáť s ústami dokorán a rozhliadala som sa všade naokolo.

„Tak čo hovoríš?“ ozvala mi za chrbtom Rose. V nemom úžase som len zažmurkala pokrútila hlavou. Došli mi slová. Bolo to tu dokonalé. „Hovorila som ti, že sa jej tu bude páčiť.“ Namyslene prehlásila Alice. Bez rozmýšľania som sa na obe vrhla a už som ich drvila v objatí.

Len čo som ale Alice objala, odskočila som a nedôverčivo som sa na ňu začala mračiť.

„Ty si vedela, že...“ nedopovedala som, keď mi došlo, ako to vlastne celé je. Alice sa tvárila akoby nič. Vlastne sa tvárila, akoby tu ani nebola. „Čo si ešte videla?“ spýtala som sa jej na rovinu.

„Už nič zaujímavé.“ Prehodila a odišla do nejakej izby.

„Tvoja izba je hore, druhé dvere napravo, s výhľadom na rieku.“ Usmiala sa Rose a tiež odchádzala preč. Znova som osamela so svojimi myšlienkami. Stále akoby mi nedochádzalo, čo sa pred chvíľou udialo.

V ruke som ešte doposiaľ zvierala svoju kabelku a tupo na ňu hľadela. Rozhodla som sa, že teraz tu nechcem ostať. Vybehla som von do dažďa a hľadela som ako zovšadiaľ stekajú dažďové kvapky. Takmer ako slzy...

Rýchlo som bežala preč, čo najďalej od domu a od všetkých. Užívala som si tú slobodu pri behu, bol to neopísateľný pocit. Bežala som pozdĺž rieky, kým sa mi nezdalo, že som už dosť ďaleko a zastavila som. Sadla som si na breh do trávy a sledovala som besný prúd vody. Znova som bola uzatvorená vo svete svojich myšlienok. Do reality ma vrátil až zvuk praskania krovia. Šla som sa pozrieť, odkiaľ ten zvuk vychádzal.

Neďaleko bola lúka, ozýval sa odtiaľ smiech ale aj rev nejakého zvieraťa. Ostala som stáť za krovím na okraji lúky a sledovala som scénu, ktorá sa odohrávala priamo v strede lúky.

„Hej, Edward, myslel som si, že to vieš aj lepšie.“ Smial sa z plného hrdla Emmett ale môj pohľad teraz zablúdil k zvieraťu vzpierajúcemu sa pod chladným, pevným telom Edwarda. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Bola som ako zhypnotizovaná. Sledovala som každý jeho pohyb. Zrazu nečakane zaryl zuby do krku veľkej pumy a s chuťou začal piť, akoby to bol ten najlahodnejší nápoj. Brrr... Až ma striaslo. Určite to nie je nič chutné. Úprimne, ktovie ako vábne to nevonia.

Edward so zavrčaním odhodil mŕtve telo pumy a chystal sa ho zahrabať v lese. Emmet šiel za ním a stále čosi mlel.

„No tak som sa proste na to celkom nesústredil, stačí???“ spýtal sa Edwardov hlas už z väčšej diaľky a lesom a rozľahol Emmettov hurónsky smiech- z korún stromov vyletel kŕdeľ vyplašených vtákov.

„Takže nesústredil, áno? Nebude to niečím iným? Počuj prečo si vlastne na tú Isabellu  po celý čas čumel ako idiot?“ spýtal sa ho bez okolkov.

„Je Bella... A nečumel som na ňu!“ zvolal nahnevane a ich hlasy utíchli.

ZHRNUTIE

__________________________________________________________________________

Dúfam, že sa vám pokračovanie páčilo a necháte mi tu komenty:)

Ale... viem, že to asi vyznie hlúpo ale som trošku sklamaná... 113 zobrazení prvého dielu a ledva 7 komentov? :-/

úprimne dúfala, som že to bude trošku lepšie, ale zrejme tá poviedka sa vám nepáči tak ako mne. Táto kapitolka ako ste si určite všimli je dosť dlhá, a veľa prezradila. Takže by som fakt checla poprosiť aj tých čo sa im komenty písať nechcú, aby napísali aspoň jeden riadoček:) fakt neviem či to potom má zmysel vydávať... mám aj kapitoly dopredu ale je to jedno ak to šudia nečítajú.. dopíšem si to v počítači a nechám to tam, nič sa nedeje:)

Dúfm, že som vám spravila radosť a prečítate si neskôr aj pokračovanie;)

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Keep Out 2: