Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 5. kapitola

04.03.2012 (16:45) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1399×

5. kapitola: V pokušení

Rosalie:

„Ďakujem, slečna Haleová. Môžete ísť, výsledok vašej skúšky sa dozviete poobede,“ povedal profesor a ja som sa postavila.

„Dovidenia,“ povedala som a zavrela som za sebou dvere. 

Pri dverách čakal ďalší študent a pozrel sa na mňa úzkostlivým pohľadom... Ako keby som mu vedela pomôcť...

Konečne to mám za sebou. Nie žeby to bolo pre mňa ako upírku ťažké, no súcitím s Alice. Sadla som si na lavičku a preložila som si jednu nohu cez druhú. Tmavomodrá sukňa kontrastovala s mojou bledou pokožkou a svetlé sako vyrovnávalo kontrast. Vlasy som mala stiahnuté v drdole na boku. Môj krk zdobil náhrdelník s naším erbom.

Pozrela som sa na strop a povzdychla som si. Tento deň bude ešte dlhý...

Carlisle:

Vedel som, že Rosalie je divoká a nespútaná, ale nikdy by mi nenapadlo, že zájde až tak ďaleko. Čo sa tomu dievčaťu stalo, však ona nebola takáto... Ach, bože, čo som komu urobil?!

Keby si vzala k srdcu aspoň Arov list... Lenže pre tú ženskú nič nie je sväté. Neriadi sa žiadnymi pravidlami a robí si čo chce.
Rosalie je moja dcéra, mám ju veľmi rád, ale musí sa zmeniť. Takto to už ďalej nepôjde. Bude musieť zmeniť svoj životný štýl, lebo to nedopadne dobre.

Z myšlienok ma vytrhol vrzgot dverí na mojej ambulancii.

„Dobré ráno, Carlisle,“ pozdravil ma môj kolega, doktor Hoffman.

„Dobré ráno, Andrew.“ Kývol som hlavou na pozdrav.

„Stretol si ho už?“ opýtal sa.

„Koho?“

„Dnes má nastúpiť nový riaditeľ nemocnice. Vieš predsa, že Blake odstúpil,“ vysvetľoval.

„Samozrejme, že viem. Len som si nebol istý, či jeho nástupca príde už dnes. Aj keď, bolo by načase.“

„Som veľmi zvedavý, kto to bude,“ povedal a položil si kufrík na zem. „Vraj nie je ani z New Yorku.“

Nič som nepovedal, pretože ma to netrápilo. Nech je môj šéf hocikto, ja svoju prácu milujem a budem v nej pokračovať. Medicína ma odjakživa fascinovala a ani teraz to nie je inak. Nikto mi ju neznechutí ani nepokazí moje plány.

„Prezlečiem sa a môžeme ísť na vizitu,“ povedal Andrew a vošiel do vedľajšej miestnosti.

O chvíľu vyšiel oblečený v bielom plášti, a tak sme sa spoločne vydali skontrolovať stav našich pacientov. Dnes sme zaskakovali aj na neurológii a gynekológii, kde doktori nemali čas, alebo priviezli akútny prípad. Trvalo nám to dlhšie a tak sme skončili na všetkých oddeleniach okolo jedenástej.

Vracali sme sa na naše oddelenie a vtom sme uvideli po chodbe kráčať troch mužov v oblekoch a jednu ženu. Jeden z nich bol pán Blake, bývalý riaditeľ nemocnice. Druhého som poznal, pretože pracoval v nemocnici, ale toho tretieho muža a ženu som tu ešte nikdy nevidel.

Tá žena bola nádherná. Dlhé karamelové vlasy jej spadali do polovice chrbta a ako kráčala, veľké vlny sa jej hojdali zo strany na stranu. Kráčala v čiernych lodičkách na vysokom opätku a pôsobila veľmi sebaisto. Mala krásnu, zaoblenú postavu a anjelskú tvár. Krémová blúzka a čierna sukňa so zvýšeným pásom zvýrazňovali jej prednosti. Pohodila vlasmi zo strany na stranu a zmyselne si zahryzla do pery. Niesla sa po chodbe vedľa tých troch mužov a vyzerala ako anjel. 
Nedokázal som z nej spustiť zrak. Sledoval som kam idú a podľa všetkého to mali namierené do kancelárie bývalého riaditeľa.

„Poznáš ho?“ opýtal sa ma Andrew.

„Nie, nikdy som ho nevidel... ani tú ženu,“ povedal som zamyslene.

„Podľa mňa to bude jeho manželka,“ skonštatoval.

„Myslíš?“

„Čo by tu inak robila? Však bol tam starý Blake, George, nový riaditeľ a ona,“ povedal.

„Je to možné,“ pripustil som, no bol by som radšej, keby to tak nebolo.

Kráčali sme ďalej a uvideli sme, že na našom oddelení už čakajú ľudia na vyšetrenie. Neváhali sme a pustili sme sa do práce. Išlo to celkom rýchlo, a tak sme si mohli dať o pol druhej obednajšiu prestávku. 

Andrew si doniesol z bufetu šalát a ja som sa cez túto voľnú chvíľu vrátil myšlienkami k tej krásnej žene.

Blížil sa koniec prestávky, ale vtom nám niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej,“ zvolal Andrew.

Do miestnosti vošiel pán Blake, neznámy muž a jeho krásna žena.

„Carlisle, Andrew, som rád, že som vás tu oboch zastihol. Musím vám predstaviť svojho nástupcu,“ hovoril náš bývalý riaditeľ. „Páni, zoznámte sa, prosím, s budúcou riaditeľkou nemocnice, Esme Anne Platt.“

Esme... Aké nádherné meno. Pristúpil som bližšie a predstavil som sa.

„Carlisle Cullen, teší ma.“ Usmial som sa a ona mi úsmev opätovala. Podala mi ruku a ja som jej ju jemne stisol. Mala veľmi jemnú pokožku a voňala nádherne. Nemyslím tým jej krv.

„Aj mňa teší, pán doktor. Veľa som o vás počula,“ povedala a jemne sa usmiala.

„Dúfam, že len samé dobré veci,“ zavtipkoval som.

„Samozrejme,“ prikývla. „A vy ste?“ Obrátila sa na Andyho.

„Andrew Hoffman,“ predstavil sa a podali si ruky.

„Teší ma.“ Pousmiala sa Esme.

„Potešenie na mojej strane.“

„Tak, páni, teším sa na spoluprácu s vami. Prajem vám pekný deň,“ povedala s úsmevom na perách. Jej pery mali krásny tvar a lákali ma k bozkávaniu. Vyzerali tak mäkko a lákavo.

„Aj vám,“ povedal som. Esme sa usmiala a potom v sprievode dvoch mužov odišla z miestnosti. Keď odchádzala, neušiel mi pohľad na jej malý, pekný zadok. Takmer sa mi z hrdla vydralo povzdychnutie, no našťastie som to v sebe udusil. Tá žena je dokonalá!

„Tak toto som nečakal,“ povedal prekvapene Andrew a ja som sa len pousmial.

„Ale je to dobrá kosť,“ uznal. 

„Veď si ženatý,“ povedal som mu pobavene.

„No a? Pozerať sa môžem...“ Zasmial sa.

Pousmial som sa a šiel som po svojej práci. Stále som mal pred sebou jej krásny úsmev a veľké, hnedé oči. Tá jej nádherná anjelská tvár a hebká pokožka. Krásna postava, profesionálne vystupovanie a elegantná chôdza...

Carlisle, čo sa to s tebou deje, pýtal som sa sám seba.

Nikdy som sa na žiadnu ženu takto nepozeral. Vždy som ich bral ako krehké bytosti, od ktorých si musím držať odstup a so žiadnou sa nesmiem zblížiť. Nikdy sa mi nič takéto nestalo. My, upíri, nemôžeme udržiavať príliš dôverné vzťahy s ľuďmi...

Trochu ma trápi ešte jedna vec. Kto bol ten neznámy muž? Jej manžel alebo priateľ?
Ach, pôsobila na mňa tak nežne... tak krehko... Tie krásne oči, plné pery, lesklé vlasy. Ona nemôže byť človek, je to anjel.

Obávam sa, že sa od nej budem musieť držať ďalej. Nemôžem sa s ňou zblížiť, tak isto ako so žiadnou inou ľudskou ženou. Bude to dosť namáhavé, ale ja to zvládnem.  

Prekonal som túžbu po ľudskej krvi, takže prekonám aj túžbu po krásnej žene.

Skončil som v nemocnici o štvrtej a prezliekol som sa do civilu. Zbalil som si veci do kufríka a obliekol som si dlhý, sivý kabát. Okolo krku som si ovinul čierny šál, lebo vonku bolo dosť chladno. Keby ma pacienti videli slabo oblečeného, nebol by to pre nich dobrý príklad, pomyslel som si pobavene.

Vyšiel som z ambulancie a zamkol som za sebou. Keď som prechádzal okolo kancelárie riaditeľa nemocnice, nenápadne som nazrel dnu cez malé okienko.
Sedela za stolom, čítala nejaký dokument a tí traja muži sa tam zatiaľ rozprávali. Prehodila vlasmi a neposlušný pramienok si zastrčila za ucho. Siahla po šálke s kávou a odpila si z nej. Potom strelila pohľadom na malé okienko a ja som odtiaľ rýchlo zmizol.

Videla ma? Stále hľadela na okienko, takže som si vôbec nebol istý. Po chvíli sa vrátila k papierom a čítala ďalej.
Potriasol som hlavou a namieril som si to k východu.

Esme Anne Platt:

„Phill, ďakujem, že si sa obetoval a ideš tam dnes so mnou,“ povedala som svojmu bývalému riaditeľovi, keď som nastupovala do jeho auta.

„Aká obeť, prosím ťa? Chcem sa uistiť, že moja najlepšia lekárka a pravá ruka bude mať naozaj dobré podmienky a pracovnú pozíciu,“ povedal.

„Ďakujem.“ Pousmiala som sa a Phill naštartoval.

„Za málo, Esme. Dúfam, že sa ti tu bude páčiť, ale budeš mi v mojej nemocnici chýbať.“

„Ja viem, Phill. Ale však ty si určite nájdeš niekoho lepšieho ako ja alebo napríklad Samantha sa môže stať mojou náhradou, nie?“

„Samantha je dobrá lekárka, ale ty si nenahraditeľná.“ Pousmial sa.

„Esme, ja ti to veľmi prajem, lebo si to naozaj zaslúžiš. Si perfektná vo svojom odbore a tento kariérny postup je veľká výzva,“ povedal.

„Ďakujem, Phill, urobím všetko pre to, aby som uspela.“

„Ja viem, ty to zvládneš. Mimochodom, dnes ti to veľmi pristane.“ Pousmial sa a ja som sa jemne začervenala. Mala som oblečené krémovú blúzku a čiernu sukňu so zvýšeným pásom. Na nohách som mala drahé čierne lodičky, k nim čiernu kabelku a môj krk zdobil jemný strieborný náhrdelník. Vlasy som mala rozpustené vo veľkých prirodzených vlnách a mala som na sebe môj obľúbený parfum.

Po chvíli sme sa dostali do kolóny áut. V Ohiu boli kolóny zriedkavé, no ako vidím, v New Yorku je to bežné. Asi budem chodiť do práce viac metrom ako autom. Moje šoférovanie nie je zlé, no nemôžem sa ním chváliť. Vodičák som urobila až na tretíkrát.

Cestou mi Phill rozprával zaujímavosti o tejto nemocnici a o lekároch v nej. Všetko znelo super, tak dúfam, že to tak naozaj bude.

Phill zaparkoval pred nemocnicou a obaja sme vystúpili z auta. Pri vchode na nás čakali dvaja muži v tmavých oblekoch. Pristúpili sme k nim bližšie a Phill sa usmial.

„Phill, zdravím ťa, priateľ môj,“ povedal jeden z nich a usmial sa.

„Zdravím, som rád, že sa vidíme, John,“ povedal Phill.

„Pani Plattová, som veľmi rád, že sa konečne stretávame.“ Obrátil sa na mňa a podali sme si ruky.

„Aj mňa teší, pán Blake.“

Podala som si ruku aj s tým druhým mužom, ktorý bol jeho asistentom. Všetci štyria sme vošli do budovy a ja som sa rozhliadla okolo seba. Vyzeralo to tu veľmi pekne. Po chodbe nasledovala recepcia, na ktorej boli sestričky a vedľa boli výťahy. Nastúpili sme do výťahu a vyviezli sme sa na štvrté poschodie. Kráčali sme po chodbe a všetci sa za nami obzerali. Bola som dosť nervózna a cítila som sa trochu zvláštne. Nasledovali sme pána Blaka a jeho asistenta, ktorí nás viedli do mojej budúcej kancelárie. Prehodila som vlasmi a nervózne som si začala hrýzť peru. Hneď som si to uvedomila a prestala som s tým, pretože nemôžem dať na sebe vidno ani náznak nervozity. Preto som radšej sebaisto kráčala ďalej. 

Vošli sme do kancelárie a Phill zavrel dvere.

„Prosím, sadnite si,“ povedal pán Blake a ja som si chcela sadnúť na sedačku oproti stolu, no on ma zastavil.

„Ehm, ehm,“ odkašľal si. „Pre vás je tam riaditeľské kreslo.“ Usmial sa a ja som cítila, ako sa mi hrnie krv do líc. 

Prešla som k bielemu koženému kreslu a sadla som si. Prisunula som sa k stolu a prešla som po ňom rukou.

„Pristane vám to,“ povedal a ja som sa pousmiala. „Musíme ešte vybaviť nejaké oficiálne papierovačky a podpísať zmluvy.“ Prikývla som.

Začali mi rozprávať o mojich právach a povinnostiach a ja som pozorne počúvala. Neustále som prikyvovala a uvedomovala si tú veľkú zodpovednosť. Sedeli sme v kancelárii už takmer tri hodiny, keď sa rozhodli, že si dáme malú prestávku a prevedú ma po nemocnici. S nadšením som súhlasila, a tak sme začali na pediatrii. Zoznámila som sa s lekármi a sestričkami a pokračovali sme ďalej. Prešli sme niekoľko ďalších oddelení a nakoniec sme sa dostali na chirurgiu.

Pán Blake zaklopal na dvere chirurgickej ambulancie a čakal.

„Ďalej,“ ozvalo sa zvnútra, tak otvoril dvere a všetci sme vošli dnu. 

V miestnosti boli dvaja doktori. Jeden mal svetlé blond vlasy, uhladené dozadu. Mal nádherné zlaté oči a veľmi svetlú pokožku. Všimla som si aj jeho vypracovanú postavu. Vyzeral naozaj úžasne, pripomínal mi anjela.

„Carlisle, Andrew, som rád, že som vás tu oboch zastihol. Musím vám predstaviť svojho nástupcu,“ hovoril pán Blake. „Páni, zoznámte sa, prosím, s budúcou riaditeľkou nemocnice, Esme Anne Platt.“

Usmiala som sa a pán dokonalý pristúpil bližšie ku mne. Och, len nech sa nezačnem červenať.

„Carlisle Cullen, teší ma,“ povedal a pousmial sa. Podala som mu ruku a on mi ju jemne stisol. Prekvapil ma jeho chladný dotyk, ale navonok som na sebe nedala nič poznať. Vyzeral ako filmová hviezda.

„Aj mňa teší, pán doktor. Veľa som o vás počula,“ povedala som s jemným úsmevom.

„Dúfam, že len samé dobré veci,“ povedal.

„Samozrejme.“ Prikývla som. Hľadela som do jeho zlatých očí a topila som sa v nich. Úplne som zabudla, že je tam ešte jeden doktor a v tej chvíli som sa spamätala. „A vy ste?“ Obrátila sa na neho milo.

„Andrew Hoffman,“ predstavil sa a podali sme si ruky.

„Teší ma,“ povedala som.

„Potešenie na mojej strane.“

„Tak páni, teším sa na spoluprácu s vami. Prajem vám pekný deň,“ povedala som milo a usmiala som sa.

„Aj vám,“ povedal Carlisle. Otočila som sa a všetci traja sme vyšli na chodbu. Odtiaľ sme zase prešli do kancelárie, kde nás čakalo ešte veľa formalít.

Čítala som si už tretiu zmluvu a začínali ma bolieť oči. Pozrela som sa na hodinky a boli štyri hodiny. Znovu som sa začítala do nudných riadkov. Natiahla som ruku a vzala som si šálku s kávou. Odpila som si a potom som ju položila na miesto. Tá káva mi nechutila... Odvrátila som pohľad a hľadela som na chodbu cez malé okienko. Dnes je toho na mňa veľa. Navyše sa nedokážem úplne sústrediť, pretože stále mám pred sebou  dokonalý úsmev doktora Cullena. Ten chlap vyzerá božsky! Esme, budeš ho musieť veľmi rýchlo dostať z hlavy, pomyslela som si.

Vrátila som sa očami k zmluve a pretočila som to na poslednú stránku.

Konečne sme sa dostali k podpisovaniu, takže som sa upísala tejto nemocnici na pár rokov, ktoré určite budú úžasné. Cítim, že tento krok rozhodne neoľutujem.

Podpísala som všetko čo bolo treba a mohla som ísť domov.

„Oficiálne vám odovzdávam post riaditeľky nemocnice,“ povedal pán Blake a podali sme si ruky.

„Ďakuje pekne, pán Blake. Budem sa snažiť, aby to tu bolo stále také úžasné, ako za vášho pôsobenia na tomto poste.“

„O tom nepochybujem.“

Usmiala som sa a s Phillom sme podišli k dverám. Rozlúčili sme sa s nimi a vyšli sme z kancelárie. Zviezli sme sa výťahom na prízemie a prešli sme na parkovisko. Sadli sme si do jeho auta a obaja sme sa pripútali.

„Tak, čo na to vravíš?“ opýtal sa ma, keď naštartoval.

„Vyzerá to super.“

„Tiež si myslím. Bude sa ti dariť, viem to!“ povedal.

„V to dúfam. Ach, taká som unavená.“ Zívla som si.

„Naozaj? Škoda, chcel som ťa pozvať na večeru...“

„Phill, prepáč, ale dnes naozaj nemám síl.“

„V poriadku, môžeme ísť aj zajtra. Do Ohia sa vraciam až v stredu,“ povedal a zaradil sa do ďalšieho pruhu, lebo musel zabočiť do uličky.

„Tak dobre.“ Pousmiala som sa.

„Zajtra o siedmej prídem po teba. Platí?“ opýtal sa.

„Platí,“ povedala som a oprela som si hlavu o operadlo.

Phill zastal pred mojím bytom a ja som vystúpila z auta. Zamávala som mu a on šiel do hotela. Vošla som do bloku a kráčala som po schodoch na štvrté poschodie. Teraz som aj bola rada, že nebývam na štrnástom, lebo výťah bol pokazený. 

Odomkla som dvere a vošla som do bytu. Zamkla som a vyzula som si lodičky. Pomaly som dostúpila na studenú podlahu, pretože celý deň v lodičkách má svoje následky.
Bosá som prešla do obývačky a položila som si kabelku na stolík. Zapla som si televízor, aby som prerušila to ticho, ktoré ma uspávalo. Práve išli Zúfalé manželky, jeden z mojich obľúbených seriálov.

Vyložila som si nohy a sústredila som sa len na seriál. Dnešný diel bol nudný, a tak som po chvíli sledovania televízie zaspala.

Zobudila ma až znelka správ o siedmej večer. Natiahla som sa a pretrela som si oči. Hneď som sa cítila lepšie, ten dvojhodinový spánok mi prospel.

Postavila som sa zo sedačky a prešla som do spálne, aby som sa prezliekla.

Tie krabice už musím vyhodiť, pomyslela som si, keď som sa pozrela do kúta, kde boli nahromadené.

Priniesla som si v nich svoje veci, ktoré sa nezmestili do kufrov, keď som sa sem sťahovala. Sú to len dva týždne čo tu bývam. Pôvodne som ani nechcela bývať v Brooklyne, no keď som uvidela tento byt, neodolala som. Dokonca to ani nemám až tak ďaleko do práce.

Aj keď tu bývam len dva týždne, všetko je tu perfektne zariadené, ako keby som tu žila roky. Sú tu štyri izby, kuchyňa, veľká kúpeľňa a predsieň. Niekedy si vravím, že je to pre mňa veľký byt a mala by som si zaobstarať nejaké zvieratko, aby som sa necítila osamelo.

Prezliekla som sa do voľnejšieho trička a legín a išla som si uvariť večeru. Vybrala som z mrazničky lasagne a hodila som ich do rúry.
Mrazené polotovary síce nie sú veľmi zdravé, ale teraz sa mi naozaj nechce nič variť.

Keď som sa najedla, išla som si čítať odborné lekárske knihy, aby som si naštudovala niečo nové. Medicína ma veľmi baví. Nechápem, prečo ma rodičia vždy tlačili na právo. To by ma naozaj nebavilo, obhajovať zločincov a hádať sa na súde. To nie je nič pre mňa, ale medicína, to je môj život.

Bola takmer polnoc, keď som vyliezla z kúpeľne a dostala sa do postele. Zhasla som lampičku na nočnom stolíku a zakryla som sa až po krk. Zavrela som oči a snažila som sa zaspať. Nedarilo sa mi, pretože stále som musela myslieť na Carlisla Cullena. Pretočila som sa na druhý bok a tuho som pritisla viečka k sebe. Predstavila som si, ako ležím na lúke a všade okolo mňa sú voňavé, farebné kvetinky. Lietajú tam krásne motýle a z neďalekého lesa sa ozýva šum. Už som takmer zaspávala, keď sa v mojej predstave na lúke zjavil on.

Znovu som sa prebudila a zmenila som polohu. Nakoniec sa mi všetky myšlienky vytratili a ja som pokojne zaspala.

                                                                    6.kapitola

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 5. kapitola: