Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 44. kapitola

09.10.2014 (12:30) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1847×

44. kapitola: Až kým nás smrť nerozdelí Až na veky vekov

Rosalie:

Ubehlo osem týždňov odkedy Carlisle s Esme a Alice s Jasperom odišli na svadobnú cestu. Carlisle vzal Esme na ostrov v tichomorí, ktorý bol pre ňu jeho svadobným darom a Jasper s Alice odcestovali do Európy. Prvý mesiac strávili na romantickom hrade v Škótsku – ktorý podľa Emmetta už ľahol so zemou – a neskôr sa vydali po všetkých významných mestách sveta, vo svojom vintage cabriolete, ktorý Jasper daroval Alice ako svadobný dar. Vedeli sme to aj podľa toho, že Alice si vkuse nechávala posielať domov nakúpené veci, aby ich nemusela vláčiť so sebou. Vlastne si ani neviem predstaviť, ako by so sebou niesla ručne vyrezávaný drevený stôl zo Švédska a k nemu osem drevených stoličiek. Alebo krištáľový luster z Holandska... Alebo vyšívané koberce z Indie a množstvo hodvábu z Číny.

Vždy keď u nás zazvonil kuriér, Emmett sa začal nekontrolovateľne smiať a ja som si len utrápene povzdychla. Už som sa radšej ani nepýtala, čo moja šialená sestra zase nakúpila.

Carlisle s Esme si užívali pokoja na ich súkromnom ostrove a občas nám poslali pozdrav z Ria, čo bolo najbližšie mesto na pevnine. Chodili tam hlavne po západe slnka, keď mesto ožívalo. Ulice boli zaplavené tancujúcimi ľuďmi v maskách, organizovali sa rôzne tanečné pochody a oslavy.

Edward odmietol zostať takú dlhú dobu so mnou a Emmettom v jednom dome, tak sa rozhodol navštíviť svojich známych upírov v Austrálii. Raz za čas sa ozval, ale aj to len zbežne.

Bella bola v Denali, kde sa o ňu starali Carmen a Eleazar. Pôvodne mala ostať doma so mnou, ale Alice prehovorila Esme, aby ju nechali u Denaliovcov. Keď som sa jej opýtala prečo, iba sa na mňa usmiala a povedala, aby sme ten čas s Emmettom využili inak, než staraním sa o bábätko.

Koniec koncov, mala pravdu. S Emmettom sme si žili – povedzme, že – šťastne. Za ten čas sme sa naozaj zblížili, trávili sme spolu každú sekundu a nedokázali sme sa od seba odtrhnúť. Doslova...

Vlastne mi to niekedy pripadalo ako začínajúca závislosť, alebo... Ach, Emmett sa na tom len smeje, ale mne nebolo do smiechu keď sme si kupovali už štvrtú posteľ a druhú sedačku. O záhradnom altánku ani nehovorím. Museli sme ho celý postaviť od základov, lebo Emm... Pobavene som potriasla hlavou a Emmett sa na mňa zvedavo pozrel.

„Nad čím rozmýšľaš, zlato?“ pýtal sa ma.

„Len som si spomenula, koľko postelí sme zničili za posledné týždne,“ povedala som a zahryzla som si do pery. On sa usmial a vášnivo ma pobozkal. Ležala som v jeho náručí, zahalená len plachtou a on sa hral s mojimi vlasmi.

Zahľadela som sa mu do očí, no Emm sklopil zrak. Prekvapilo ma to a chcela som vedieť, čo sa za tým skrýva.

Sú to asi dva týždne, odkedy som si na ňom všimla zmeny. Zmeny v jeho správaní, no správal sa tak zvláštne len keď si myslel, že ho nevidím. Predo mnou sa pretvaroval akoby bolo všetko v poriadku, ale ja som vedela, že ho niečo trápilo. Dúfala som, že sa mi zdôverí sám, ale prechádzali dni a Emmett sa k ničomu nemal.

Raz, keď sme sa vrátili z lovu, prešla som rovno do obývačky a čakala som, kým sa ku mne pripojí, ale on neprichádzal.

Automaticky vybehol na poschodie do našej spálne. Keď sa prezliekol, vrátil sa na prízemie našej vily. Bezprízorne prešiel cez obývačku a ani si ma nevšimol.

„Emmett, zlato, poď ku mne,“ šepla som a natiahla som k nemu ruky. Podišiel bližšie a sadol si vedľa mňa.

Vzala som si jeho tvár do dlaní a pobozkala som ho. Bozk mi neopätoval a ja som sa od neho šokovane odtiahla.

„Čo sa deje?“

„Ja... neviem,...“

„Pokojne mi o tom povedz, som tu pre teba.“

„Rose, ja neviem, čo presne sa deje a viem, že možno pred tebou budem vyzerať ako idiot, ale stále mám pocit, ako by mi niečo unikalo... Ale, to je jedno...“ Mávol rukou a potriasol hlavou.

„Vidím, že ťa niečo trápi,“ povedala som nešťastne. „Chcem ti pomôcť...“ Chvílu mlčky hľadel na svoje ruky v mojich dlaniach a potom prehovoril:

„Už pár dní sa mi v spomienkach objavuje nejaká žena a... ja netuším, kto to je. Mám na ňu naozaj zvláštne spomienky, ako keby sme niekedy boli spolu...“ To snáď nie. Nadišla presné tá chvíľa, ktorej som sa od začiatku obávala. On si na ňu spomenul...

„Emm,“ začala som tichšie a položila som si ruku na jeho rameno.

„Dobre vieš, že ľúbim len teba, láska, ale túto ženu proste nedokážem dostať z hlavy!“ prerušil ma podráždene.

Povzdychla som si a zahľadela som sa mu do jeho úprimných očí.

„Ty niečo vieš?“ opýtal sa ma, ale ja som mlčala.

Sklopila som zrak a moja ruka skĺzla z jeho ramena.

„Rosalie, vieš o tom niečo?!“ Mala som pocit, že jeho hlas znel trochu nahnevane a pohľadom ma prebodával.

Pomaly som zdvihla zrak a pozrela som sa mu priamo do zlatých očí. Hľadel na mňa zvláštnym pohľadom a ja som vedela, že mu musím povedať, čo sa v skutočnosti stalo pred tým, ako sa z neho stal upír.

„Emm... ja neviem, ako ti to povedať,“ šepla som.

„Hlavne mi povedz všetko,“ povedal rázne.

„Dobre, ale prosím, nehnevaj sa na mňa...“

„Na teba sa predsa nedá hnevať,“ povedal a pobozkal ma na čelo, čím ma upokojil. Objal ma svojimi mocnými rukami a aj keď som bola v jeho náručí, trápil ma pocit viny. Emmett netuší, čo som urobila, ani čo som mala v pláne a keby sa to dozvedel, určite by sa tomu nepotešil. Musela som mu ale vysvetliť, ako to bolo...

„V deň, kedy si sa prebudil z premeny ako upír, nebolo to prvýkrát, čo sme sa my dvaja stretli,“ povzdychla som si.

„Tušil som to!“ povedal predvídavo.

„Ako to?“ nedalo mi nespýtať sa.

„Mal som pocit, že ťa poznám oveľa dlhšie, no netušil som odkiaľ, ani čo sa medzi nami udialo... Vybavovali sa mi na teba rôzne spomienky. Minule, keď som uvidel v šatníku na vešiaku tvoje krátke čierne šaty, vedel som, že som ťa v nich už niekedy videl!“ vravel mi nadšene. Ktoré krátke čierne šaty? S neistým úsmevom som pomaly prikývla.

„Kedy sme sa prvýkrát stretli?“ pýtal sa ma.

„Na jeseň.“

„A ako? Nechce sa mi veriť, že som mal tú odvahu osloviť takú krásnu ženu...“ hovoril unesene.

„Nie, nemôžem povedať, že by si ma oslovil,“ povedala som ironicky a on sa na mňa začudovane pozrel.

„Vletel si do mňa na schodoch pred nemocnicou a skoro si ma z nich zhodil.“

„To je ako z filmu! A čo bolo potom?“

„Nič. Navrieskala som na teba a odišla som,“ pokrčila som ramenami ľahkovážne.

„To sa na teba podobá!“ zasmial sa.

„No dovoľ!“ bránila som sa.  

„Žartujem,“ pousmial sa nevinne, no ja som vedela, že to myslel vážne. Mala som chvíľky, keď som na neho bola príliš tvrdá, ale keby som nebola mrcha ja, bol by na koni on a to som nemohla dovoliť.

Naklonil sa ku mne a vtisol mi bozk na pery.

„A čo bolo potom?“ Oprel sa čelom o moje a ja som sa začala hrať s gombíkmi na jeho košeli, aby som odpútala jeho pozornosť. Jeho nálada sa menila v priebehu sekúnd.

„Potom... Potom sme sa stretli v bare,“ povedala som.

„A ja som ťa pozval na drink!“ skočil mi do reči.

„Ani náhodou, oblial si ma vodkou a zničil si mi šaty!“ Prekazila som mu jeho ilúzie a on sa na mňa neveriacky pozrel.

„Preboha, ja som ale idiot!“ Chytil sa za hlavu a ja som sa zasmiala.

„Dúfam, že si mi aspoň dala facku...“

„Naozaj si myslíš, že by som sa k tomu znížila?“ venovala som mu ostražitý pohľad.

„Prosím, povedz mi, že nič horšie som ti neurobil...“

„Nabúral si do môjho auta,“ prehodila som tichšie.

„Kristepane!“ Obomi rukami si zakryl tvár a pozrel sa na mňa pomedzi prsty.

„Ako si ma po tom všetkom mohla nechať nažive?“ pýtal sa zhrozene a ja som sa pousmiala.

„Nebolo to ľahké, ver mi.

Keď som prišla k svojmu rozbitému autu, chcel si mi to vynahradiť a pozval si ma na večeru.“

„A ty si mi rozbila nos?“ hádal, no ja som pokrútila hlavou.

„Prijala si moje pozvanie?!“ vypískol prekvapene.

„Skôr Alice, ja som celý čas zúrila. Sľúbila, že tam prídem a... ja som napokon prišla,“ dodala som s úsmevom.

„Rose, neviem, čo mám na to povedať...“ Bol naozaj zmätený a to bol ešte len začiatok.

„Čo sa dialo potom?“ Nedal mi vydýchnuť.

„Prvé rande, druhé, tretie, štvrté... Spoločná oslava nového roku, víkend v horách a večierok v tvojej firme...“

„Ja mám firmu?“

„Nie, v jednej si pracoval ako manažér.“

Prikývol.

Ja som nepokračovala ďalej a on sa na mňa spýtavo pozrel.

„Boli sme spolu na večierku a... Stalo sa tam niečo dôležité?“

Pomaly som pokývala hlavou. Keď som si spomenula na ten večer, bolo mi do plaču. Zistenie, že nie som pre neho jediná žena ma úplne zničilo.

„Dozvedela som sa pravdu,“ odsekla som potichu, no odmerane.

„Akú pravdu? A ako dlho sme spolu chodili?“

„Chodili...“ zopakovala som posmešným tónom a zamračila som sa. Premerala som si ho nepekným pohľadom a potriasla som hlavou.

„Chodili sme spolu...“ štekla som. „Teda, v skutočnosti, ja som bola len tvoja milenka...“ povedala som naštvane a založila som si ruky na prsiach. „V tom čase si bol zasnúbený s inou.“ Stále na mňa neveriacky hľadel a nesúhlasne krútil hlavou.

„To nemôže byť pravda!“ šepol.

„Tá žena, ktorá sa ti zjavuje v spomiekach, je tvoja bývalá snúbenica,“ predniesla som vážne. „V tú noc bola s tebou v aute, ale nehodu neprežila.“ 

„Nie, to nie...“ zalapal po dychu. „Ja si to vôbec nepamätám. Prečo si mi to nepovedala?!“ Tváril sa naozaj prekvapene a zaskočene, dokonca až zhrozene. 

„A prečo si mi ty počas ľudského života nepovedal o nej?! Celý čas si mi klamal!“ vyštekla som na neho. Emmett na mňa zostal nemo hľadieť a ja som vedela, že som to prehnala. Možno ani netušil, o čom hovorím a ani ho nenapadlo vymýšľať si nejaké výhovorky.

„Rose,... Nechce sa mi veriť, že som sa takto správal...“ šepol, no ja som ho nepočúvala a nahnevane pokračovala ďalej.

„Nepovedala som ti o nej, lebo...“ Hľadala som slová a uvedomila som si, že začínam byť priam zúrivá, keď som si spomenula na našu minulosť. „Chcela som ti to vrátiť! Aby si zažil presne to čo ja, keď som sa do teba zamilovala a ty si sa so mnou len hral!“ A je to vonku. Vybehla som na neho zvýšeným hlasom a on sa na mňa zamračil.

„To nemyslíš vážne, Rosalie!“ vykríkol a ja som sa rýchlo postavila. Stáli sme oproti sebe a nahnevane sme si hľadeli do očí. Tie jeho boli od zúrivosti čierne a moje určite tiež. Čo si to o sebe myslí?! Ako si dovoľuje na mňa kričať?!

„Nič si mi nepovedala o mojej minulosti, len preto, lebo si mi chcela ublížiť?!“ obviňoval ma a divo rozhadzoval rukami.

„Ublížiť ti?! Prosím ťa! Vieš ako si ublížil ty mne?!“ skríkla som, až sa zatriasla sklenená vytrína plná porcelánových ozdôb.

„Tak mi prepáč!“ zhúkol na mňa. „Už to nezmením! Ale to, že ty si mi chcela ublížiť rovnako ako ja tebe hovorí len toľko, že nie si o nič lepšia ako ja!“

„Čo si to dovoľuješ?!“ Takto veľmi sme po sebe nekričali ani s Edwardom pri našich častých hádkach.

„Možno som ti klamal v rôznych veciach, ale nikdy nie o svojich citoch! A odkedy som upír, bol som k tebe len úprimný!“

„Ja nie som žena, s ktorou sa môžeš zahrávať!“

„A čo ty?! Ty sa môžeš hrať s citmi iných? Za to, že máš peknú tváričku a dokonalé telo, si myslíš, že si môžeš robiť čo sa ti len zachce?!“ Nepáčilo sa mi, čo mi vykričal, ale nemohla som to nechať tak.

„Ja si budem robiť čo len chcem a ak sa ti to nepáči, nikto ťa tu nedrží! A s tvojimi citmi som sa nikdy nehrala! To ty si podvádzal!  Aj mňa, aj svoju snúbenicu!“

„Určite som nechcel nikomu ublížiť!“

„Samozrejme, že nie!“ vypískla som sarkasticky. „Ty si nikdy nechcel nikomu ublížiť, len si to chcel hrať na dve strany a to je úplne v poriadku!“

„Mrcha,“ sykol tichšie a potriasol hlavou.

„Ja som mrcha?!“ skríkla som. „A čo si potom ty?! Obyčajný klamár... Mám toho dosť, nechcem ťa ani vidieť!“ Otočila som sa a kráčala preč.

„Nemyslel som to tak, prepáč,“ povedal rýchlo. „No tak, Rosalie...“

„Neskoro,“ pokrčila som ramenami bez toho, aby som sa na neho pozrela.

„Fajn, tak si choď!“ zrúkol po mne. „Namyslená ľadová kráľovná...“ dodal šeptom, no ja som to počula. Idiot! Zúrivo som kráčala preč, musela som odtiaľto odísť, inak by som mu asi ublížila.

Vyletela som cez okno a rozbehla som sa naspäť do lesa. Bežala som rýchlejšie ako inokedy a nedokázala som sa zastaviť. Stále to vo mne vrelo a ja som si potrebovala vybiť zlosť. O niekoľko sto míľ som našla obrovský balvan a celou silou som doň udrela. Rozpadol sa na niekoľko častí. Do jednej z nich som kopla a tá sa rozletela na prach. Nahlas som zavrčala a časť skaly som hodila do diaľky. S rachotom dopadla niekam mimo môjho dohľadu. Zúrivo som sa rozhliadla okolo seba, aby som našla niečo, čo by som mohla zničiť.

Zhlboka som sa nadýchla a zavrela som oči. Toto si ku mne nebude dovoľovať žiaden chlap! Uznávam, že som sa k Emmettovi nesprávala vždy pekne, ale on to prehnal tiež. Takto na mňa ešte nikdy nikto nevyletel. Úbohý sviniar, čo si to o sebe myslí?! Ja, Rosalie Lillian Hale, si vyprosím takéto správanie! Ešte k tomu od niekoho, komu som zachránila život! Mal by mi byť vďačný za všetko, čo som pre neho urobila a nie ma obviňovať z nezmyselných vecí. Vôbec si ma nezaslúži!

To on je ten, čo ma celý čas klamal a podvádzal. Ja som mu len nepriznala svoje city a dávala som mu najavo, ako mi na ňom nezáleží. Stále menšie zlo ako predstierať celý vzťah. Keby muži aspoň raz rozmýšľali tým, čo majú v hlave a nie medzi nohami. O tom sa nám môže snívať...

Na druhej strane, už mám naozaj všetkého dosť. Zo začiatku ma bavilo zahrávať sa s ním, ale teraz by som viac ocenila, keby som sa k nemu mohla pritúliť a on by ma láskavo objal.

Viem, že minulosť už nezmeníme...

Zlyhal. Ľuďom sa to stáva... Ale odkedy je upír, naozaj sa ku mne správa ako ešte nikto pred tým. Teraz nemyslím to, ako na mňa dnes vyletel, lebo to si do dnešného dňa taktiež nikto nedovolil. Myslela som na všetky tie krásne chvíle, ktoré sme spolu strávili. Na to, ako ma prvýkrát pobozkal, ako sa nenápadne snažil o letmé dotyky, stále tu bol pre mňa a naozaj si ma vážil. Zamiloval sa do mňa, no nie len vďaka môjmu vzhľadu, ako väčšina.

Aj keď ma počas svojho ľudského života klamal, dokážem uveriť tomu, že jeho city boli úprimné. Dostal sa do situácie, z ktorej sa nevedel vymotať a všetko sa mu vymklo spod kontroly, ale ani to ho neospravedlňuje! Mal šťastie, že som sa do neho zamilovala a nechala ho nažive. Neviem ako to dokázal, ale získal si moje ľadové srdce, ktoré veľmi dlhý čas odmietalo patriť niekomu inému. Bola som z toho prekvapená a zničená, že som sa dokázala tak ľahko zamilovať. Roky som svoje city ovládala perfektne, no zrazu prišiel on a všetko sa zmenilo.

Nechápala som, keď sa Alice zamilovala do Jaspera. Mali sme rovnaké názory na lásku, vzťahy a mužov, ale keď sa tí dvaja stretli, Alice bola ako vymenená. Vtedy som tomu vôbec nerozumela, dokonca ma to hnevalo, keďže viac času trávila s ním ako so mnou a to som bola jej najlepšia kamarátka. Keď som stretla Emmetta, pochopila som to veľmi rýchlo. Je pravda, že sme sa nestratli za najlepších okolností, no od prvého momentu som na neho nedokázala zabudnúť. Aj keď som na neho myslela skôr v negatívnom zmysle, nevedela som dostať tie jasné oči a krásny úsmev zo svojej hlavy.

Mám pocit, že s Emmettom som zažila už všetko, od pekných chvíľ až po momenty krutej pravdy, ktoré ma položili, no vždy som sa vrátila silnejšia a vedela som, čo chcem. Aj keď to nebolo vždy pekné, vedela som, že chcem byť s ním za každú cenu.

A ani teraz tomu nie je inak. Na jednej strane sa na neho veľmi hnevám, kvôli dnešnej hádke. Ako mi mohol povedať, že som mrcha... a ľadová kráľovná?! Žiadny muž sa ku mne nebude takto správať!

Netuším, čo teraz robí, ktovie či ho jeho správanie ku mne trápi. Dúfam, že áno a nabudúce sa mi ospravedlní!

Na druhej strane, tiež som mu vykričala veci, ktoré som si mala radšej nechať pre seba. Kiežby som aspoň raz držala jazyk za zubami!

Riadne som to prehnala a prajem si, aby som mohla vziať späť všetko, čo som mu povedala. Ľúbim ho aj napriek všetkému, čo sa medzi nami stalo. Nehádžem všetku vinu na neho, tiež som nerobila vždy tie správne veci... Nezaslúžil si to.

Nič z toho, čo som mu urobila.

Mal pravdu, som mrcha.

Studená. Ľadová kráľovná.

Vložila som si tvár do dlaní a pokrútila som hlavou. Nemala by som to nechať tak, mala by som sa vrátiť a ospravedlniť sa mu. Bola som taká zmätená a nerozumela som sebe samej. Moja nevinná hra spôsobila toľko zla... Viac, ako tá jeho, ktorou si ma získal.

Všetci videli, ako ma Emm vnímal po svojej premene a vraveli mi, aby som k nemu bola tiež úprimná, ale ja nie. Moja hrdosť mi nedovolila priznať si svoje city. On za mnou chodil so srdcom na dlani a ja som ho chladne odbíjala. On sa nevzdával, naozaj o mňa stál. A ja som to využívala. Už to takto nezvládam, musím mu povedať, ako ho milujem.

Mala by som to ukončiť. Raz a navždy.

Zoskočila som z vysokého stromu a dopadla som na zem. Chvíľu mi trvalo, kým som zistila kde som. Bolo to pár tisíc míľ na sever od New Yorku. Oh, prečo som musela bežať tak ďaleko, chytila som sa za hlavu a neveselo som sa pousmiala. Zamilovaní upíri robia naozaj bláznivé veci. Rozbehla som sa smerom na juh a po niekoľkých minútach behu som zacítila spálené drevo. Spomalila som a zbystrila všetky svoje zmysly. Rozhliadla som sa okolo seba, ale zatiaľ som nikde nič nevidela. Počula som praskanie, pár úderov, ale netušila som, čo to má byť. Dobehla som ešte bližšie a zrazu som si všimla zúrivé plamene ohňa. Vystrašene som hľadela pred seba a pár sekúnd som nehybne stála na mieste. Z plameňov sálalo pekelné teplo a všetky siahali do výšky niekoľkých metrov. Rozbehla som sa pozdĺž nich, aby som to obehla, ale oheň sa šíril rýchlo a zachvátil už veľkú plochu lesa. Snažila som sa utiecť pred horúcimi plameňmi, ale zdalo sa, že som nimi bola obkolesená a neexistovala cesta späť.

Emmett:

Nahnevane som udrel do konferenčného stolíka, ktorý sa rozletel na milión črepín. Prekliata ženská! Zase raz pohádaní, skvelé!

Nechcel som uveriť tomu, čo som práve počul! Ja som bol zasnúbený?! Ale... prečo si nepamätám viac? Možno si časom spomeniem, tak ako som si spomenul teraz na veci, o ktorých som po svojej premene ani netušil.

Stále nedokážem pochopiť, prečo mi nikto nič nepovedal. Ako mi to mohli všetci zamlčať?! Alebo jediný, kto o tom vedel, bola Rosalie?

Čert to ber, mať takúto minulosť! Asi som bol poriadny sukničkár. Sadol som si na sedačku a vložil som si tvár do dlaní. Toto som pokašľal. Ale aj Rose... Milujem ju celým svojím srdcom, no nerozumiem, prečo mala také zlé úmysly. Ona, taká nežná a krehká bytosť. Vždy som jej dával najavo, ako mi na nej záleží a že je pre mňa jediná. Možno to tak nebolo počas môjho ľudského života, ale keď videla, že túžim len po nej, prečo aj naďalej hrala tú svoju hru?

Nepamätám si veľa z obdobia, kedy som ju vraj podvádzal, no je mi to veľmi ľúto. Nijak to už neodčiním, ale nejak ju presvedčím, že som to tak nechcel.

Stále mám pred očami moment, keď som sa prebudil z premeny a Rose bola pri mne. Vyzerala ako anjel. Okamžite som sa do nej zamiloval a od tej chvíle som na ňu neprestal myslieť ani na sekundu. Sníval som len o tom, že raz bude moja. Na svadbách Jaspera a Carlislea som si predstavoval našu svadbu v budúcnosti. Rose by bola prekrásna nevesta. Najkrajšia zo všetkých!

Ach, teraz keď som sa chystal požiadať ju o ruku, sme sa pohádali ako ešte nikdy predtým. Naozaj ma nahnevalo, že mi všetko zatajila. Mám predsa právo vedieť o svojej minulosti, nech už bola hocijaká.

Nahnevala ma aj Rose, svojimi úmyslami a správaním. Naozaj je niekedy príliš sebecká a namyslená, no nemal som ju nazývať ľadovou kráľovnou. Niekedy tak pôsobí, ale v skutočnosti taká nie je.

Nebudem jej nič vyčítať, pretože ak je pravda to, čo som jej urobil ja, počas ľudského života, myslím, že sme vyrovnaní. Čo sa stalo už nezmeníme, tak urobme hrubú čiaru a začnime od znova.

Je mi veľmi ľúto, čo sa dnes medzi nami odohralo, ale asi sa to muselo stať. Musel som sa dozvedieť pravdu a keď ju viem, chápem, prečo sa Rose ku mne od začiatku správala odmerane.

Bála sa, že by som si spomenul na svoju snúbenicu a chcel sa k nej vrátiť, keby to bolo možné.

Nech odpočíva v pokoji, prebehlo mojou mysľou, keď som si vybavil tmavovlasú ženu zo spomienok.

Zahľadel som sa pred seba a nevedel som, čo robiť. Mám ísť za Rose? Ospravedlniť sa? Alebo počkám, kým sa vráti. Čo ak je na mňa ešte stále veľmi nahnevaná? Možno čaká na to, aby som za ňou prišiel, dokázať jej, že mi na nej záleží.

Áno, to bude najlepšie.

Postavil som sa zo sedačky a prešiel k dverám. Zacítil som jej vôňu a vydal som sa po jej stope. Bežal som rýchlo, lebo som chcel byť pri nej čo najskôr. Vôňa bola silná, ale pri behu som si uvedomil, že utiekla naozaj ďaleko. Zrýchlil som a s vetrom o preteky som uháňal za svojou láskou.

Po niekoľkých stovkách míľ som v diaľke uvidel horiace stromy. Plamene ohňa oblizovali ich hrubé kmene a šírili sa prirýchlo. Vietor mi zavial do nosa silnú vôňu a ja som vedel, že Rose je naozaj blízko. Preboha, dúfam, že je v poriadku!

Pribehol som priamo pred oheň a rozhliadol som sa okolo seba.  

„Rose!“ zakričal som nahlas. Snažil som sa nemyslieť na najhoršie, ale naozaj som mal strach.

„Rosalie!“

Nedostal som žiadnu odpoveď a to ma naozaj desilo. Chcel som obehnúť stromy, ale už horela príliš veľká plocha. Aj keď plamene siahali do výšky, musel som niečo vymyslieť.

Bol som ešte novorodený a mal som viac sily ako ostatní upíri. Rozbehol som sa a vyskočil som najvyššie, ako som mohol. Preletel som nad plameňmi a pristál som na horúcej zemi.

„Rosalie!“ zvreskol som.

„Emmett?“ Začul som slabý hlas.

„Rose!“ Bola len pár metrov odomňa a ja som sa vydal tým smerom. Uvidel som ju v diaľke a rozbehol som sa k nej. Vtedy vedľa nej spadol horiaci strom a ona vystrašene uskočila na stranu.

„Rosalie! Si v poriadku?“ pýtal som sa, keď som ju dobehol a objal som ju.

„Ako si sa sem dostal? Oheň je všade!“ hovorila vydesene.

„Musíme odtiaľto preč! Chyť sa ma!“

„Čo chceš urobiť?“

„Dostanem nás von,“ povedal som a Rose sa na mňa neveriacky pozrela.

„Všetko tu horí, tie plamene sú príliš vysoké a oheň sa šíri rýchlo. Ako keby to tu niekto podpálil!“ Bála sa a ja som ju musel upokojiť.

V tom medzi nás spadol ďalší horiaci strom a Rose nahlas vykríkla.

Preskočil som ho, aby som sa dostal k nej.

„Láska, ver mi,“ natiahol som k nej ruku a ona ju prijala. „Dostanem nás odtiaľto.“

Zdvihol som ju do náručia, keďže bola vyčerpaná a ja som bol oveľa rýchlejší. Rozbehol som sa pozdĺž horiacich stromov, aby som predbehol šíriaci sa oheň. Už som myslel, že sa mi to nepodarí, keď v tom som v diaľke uvidel jazero. Zrýchlil som, preskočil som jazero v najužšej časti a pristáli sme na suchej zemi. Obzrel som sa za seba a videl som zhorené kmene stromov. Boli sme v bezpečí, no ktovie na aký čas.

Rose sedela na zemi a plytko dýchala. Sklonil som sa k nej a objal som ju okolo ramien. Vtisol som jej bozk do vlasov a pohladil ju po líci.

„Už sme v bezpečí,“ povedal som pokojným hlasom a ona roztrasene prikývla.

„Som pri tebe.“

„Ďakujem,“ šepla a ja som sa pousmial.

„Mohol si zomrieť. Kvôli mne si riskoval život...“ vydýchla. „Emmett, prečo?“

„Lebo ťa milujem!“ povedal som rázne a Rose na mňa ostala bez slova hľadieť.

„Je mi ľúto, čo sa medzi nami odohralo, či už počas môjho ľudského života, alebo teraz. Vinu na tom nesieme obaja a je len na nás, ako sa k tomu postavíme. Láska, odpusť mi prosím, že som ťa oklamal a nazval ťa mrchou. Nechcel som, ja len...“ Nevedel som, čo povedať. Rose sa pozerala do mojich očí a v tých jej zlatých som stále videl strach. Pritiahol som si ju do náručia a tuho som ju objal.

„Všetko je to moja chyba,“ vzlykla. „Emm, prepáč mi, nikdy som ti nechcela ublížiť. Bola som príliš hrdá, aby som si priznala svoje city k tebe a je mi to naozaj ľúto.“

„Nehnevám sa na teba, Lilli. Neviem, ako by som odčinil to čo sa stalo, ale sľubujem ti, že navždy budeš pre mňa jediná!“ povedal som úprimne.

„Neviem, čo povedať,“ šepla zmätene a položila si hlavu na moje rameno. Zľahka som ju pohladil po vlasoch a ona pritisla viečka k sebe. Bola v mojom náručí, taká jemná a krehká. Neprial som si nič iné, ako dať jej pocit bezpečia a lásky.

„Pôjdeme domov,“ povedal som a postavil som sa s ňou v náručí. Chcela sa z neho dostať, ale ja som ju držal pevne.

„Emm, ja to zvládam,“ ubezpečila ma a ja som sa usmial.

„Ja viem, že áno, ale som ti to dlžný. Ty si ma takto zachraňovala z miesta autonehody.“

Pousmiala sa a pobavene pokrútila hlavou. Rozbehol som sa aj s mojou láskou v náručí naspäť domov. Bežal som rýchlo, no nespúšťal som z nej zrak. Jemne ma objímala okolo krku a ja som si bol istý tým, čo som jej pred chvíľou povedal. Vedel som, že toto je žena, s ktorou chcem stráviť celú večnosť a dúfal som, že ona to cíti rovnako. Dnes večer ju požiadam o ruku.

Keď sme dobehli k našej vile, odrazil som sa od zeme a cez okno som vletel do našej spálne. Opatrne som Rose posadil na posteľ a ona sa usmiala, no v momente úsmev na jej tvári vystriedal ustarostený výraz.

„Emm, chcem sa ti za všetko ospravedlniť. Veľmi ma to mrzí,“ povedala a ja som prikývol.

„Je to aj moja chyba, tiež mi prepáč.“ Vzal som ju za ruku a nežne som ju hladil vo svojich.

„Čo bude s nami ďalej?“ pýtala sa neveselo.

„Ja ťa stále milujem, Lilli, a prajem si, aby sme boli spolu.“

„Aj ja teba,“ šepla napokon a sklopila zrak. Pohladil som ju po líci a nadvihol som jej bradu dvomi prstami.

„Myslíš, že to bude také, ako predtým?“ pýtala sa ma.

„Nie, nič nebude ako predtým,“ prefíkane som sa usmial a ona sa na mňa prekvapene pozrela.

„Čo tým chceš povedať?“

„Nechaj sa prekvapiť.“ Veľa som rozmýšľal nad tým, ako to urobím, ale nič výnimočné mi nenapadlo. Mohol som ju pozvať do luxusnej reštaurácie a požiadať ju o ruku pred ľuďmi, ale to je príliš ohrané. Mohol som to urobiť aj počas prestávky basebalového zápasu, kedy by sme sa objavili na veľkej obrazovke v strede štadióna, ale ani to sa mi nepozdávalo. Alebo dostať snubný prsteň do krvného obehu nejakého zvieraťa a potom ju nechať to zviera uloviť. Pri tej predstave som sa musel usmiať, no bol som si takmer istý, že Rose by to prišlo ako skutočne primitívny spôsob ponuky na sobáš a určite by ma odmietla.

Držal som ju v náručí a hral som sa s jej zlatými vlasmi. Nad niečím tuho rozmýšľala a ja som ju celý čas pozoroval.

Po chvíli sa zdvihla a odkráčala do kúpeľne.

„Potrebujem sprchu,“ povedala a ukázala na svoje oblečenie. Až teraz som si všimol, že na legínach a odhalených lýtkach mala trochu blata z lesa. Jej halenka mala roztrhnutý rukáv a ja som nevedel, či si ho roztrhla náhodou, alebo to tak malo byť.

„Nepridáš sa?“ navrhla mi a na perách sa jej pohrával úsmev. V očiach jej žiarili iskričky nádeje, ale mne v tom momente napadlo niečo iné. Toto bude nepríjemné, prepáč Rose.

„Teraz nie,“ pokrútil som hlavou. Neviete si predstaviť, koľko úsilia ma to stálo. Odmietnúť milovanie s Rosalie na naše uzmierenie. Ale to, čo chcem urobiť, bude stokrát lepšie!

Rose na mňa ostala prekvapene hľadieť s pootvorenými ústami. Neverila tomu, čo som práve povedal. Napokon len urazene pokrčila ramenami a zavrela za sebou dvere. Teda skôr jemne zabuchla. Takmer vyleteli z pántov.

Počkal som kým pustila prúd vody a potom som zbehol do obývačky. V priebehu pár sekúnd som upratal črepiny z rozbitého konferenčného stolíka a dal do poriadku všetko ostatné. Ponáhľal som sa do záhrady, kde mala Esme vypestované krásne ruže a pár z nich som odrezal záhradnými nožnicami. Dúfam, že sa na mňa moja adoptívna mama nebude príliš hnevať.

Lupienky ruží som rozosial po celej miestnosti a z kuchyne som priniesol pár vonných sviečok, ktoré som rozmiestnil po obývačke a zapálil som ich. Sviece horeli jemným plamienkom a vytvárali dokonalú romantickú atmosféru, keďže vonku už bola tma.

Pripravil som hudbu, ktorú som zatiaľ nepúšťal, keďže som čakal na pravú chvíľu. Vrátil som sa do našej spálne, aby som sa rýchlo prezliekol a vzal som malú štvorcovú krabičku potiahnutú bordovým zamatom. Pre istotu som ju otvoril a usmial som sa na nádherne sa lesknúci diamantový prsteň.

Zavrel som ju a vrátil som sa do obývačky. Najprv som sa nervózne prechádzal do miestnosti ako lev v klietke a potom som si sadol na sedačku. Počul som, ako Rose vyšla zo sprchy a obliekala sa. Čakal som, že ma bude hľadať a automaticky zíde dole, ale nestalo sa tak. Namiesto toho zostala v spálni a začala čítať módny časopis. Musel som ju nejak zavolať a v tom mi prišlo na um niečo zvrátené.

„Rosalie?! Rose, láska, ten oheň sa rozšíril až sem!“ vykríkol som.

„Žartuješ?!“ Vyletela zo spálne a objavila sa na schodoch. V tom zastala na mieste a nemo hľadela na vyzdobenú miestnosť. Začala hrať hudba a rozoznievala sa po celom dome.

Usmial som sa na ňu a natiahol som k nej svoje ruky. Pomaly schádzala schody a rozhliadala sa okolo seba. Vyzerala byť poriadne zaskočená, no ani nevedela, čo sa ma opýtať.

Sledoval som ju kráčať ku mne a keď zišla na prízemie, vykročil som k nej v ústrety. Zastal som pred ňou a ona sa stále tvárila prekvapene.

„Emm, čo to má byť?“ dostala zo seba s miernym úsmevom.

„Oheň sa rozšíril do našej obývačky. Pozri,“ ukázal som na rad sviečok a Rose pobavene pokrútila hlavou.

„Ty si blázon.“

„Som blázon do teba, Rose.“ Vzal som ju za obe ruky a ona na mňa vzhliadla spod mihalníc. Tento jej pohľad ma vždy dostával.

„Ty si celý môj svet a milujem ťa z celého svojho srdca. Nedokážem byť bez teba ani sekundu a preto by som sa ťa chcel opýtať...“ Začal som láskyplným hlasom a celý čas som jej hľadel do očí. Držiac jej ruku, kľakol som si na koleno a z vrecka som vybral krabičku s prsteňom. Otvoril som ju a prsteň sa zaligotal pri tlmenom svetle. Rose na moment prestala dýchať.

„Rosalie Lillian Hale, preukážeš mi tú neskutočnú česť a vydáš sa za mňa?“ opýtal som sa s nádejou v hlase.

„Áno,“ vydýchla šťastne a ja som sa usmial. Vybral som prsteň zo zamatového púzdra a navliekol som jej ho na prst. Bola to tá najkrajšia chvíľa v mojom živote. Odteraz Rosalie patrila iba mne.

„Som ten najšťastnejší muž na svete,“ povedal som jej a naklonil som sa k nej pre bozk.

„Ľúbim ťa,“ šepla a spojila naše pery do vášnivého bozku.

„Si to najlepšie, čo ma v živote stretlo,“ povedal som, keď sme sa od seba odtiahli a ja som si vzal jej tvár do dlaní. „Ďakujem osudu, že spojil naše cesty.“

V tom mi vtisla ďalší bozk na pery a ja som ju tuho objal.

„Mali by sme všetkým zavolať a oznámiť im túto skvelú správu,“ vypískla a v tom som zbystril svoje zmysly. V zámku na vchodových dverách zaštrngal kľúč a dvere sa rozleteli dokorán. Stáli v nich Carlisle a Esme, objímajúc sa okolo pása, a za nimi Alice a Jasper, držiac sa za ruky.

„Nie je treba, Rose. Už o tom predsa vieme,...“ hovoril Carlisle nadšene a všetci sa na nás žiarivo usmievali.

„Gratulujem vám!“ usmial sa náš adoptívny otec a všetci zrazu boli pri nás.

„Ty! Ty si to videla!“ vyčítala Rosalie usmiatej Alice naoko nahnevane.

„Nič som nevidela!“ pokrčila plecami nevinne moja malá sestra a teatrálne si zakryla oči rukami, no Rose jej aj tak neverila. Všetci sme sa poriadne vyobjímali a každý nám gratuloval. My dvaja sme prežívali nádhernú chvíľu a už teraz sme sa začínali tešiť na našu svadbu. Svadbu storočia; veľkú, pompéznu, luxusnú a dokonalú. Presne takú, akú si moja snúbenica zaslúži.

Naša rodina sa tešila s nami a Alice sa už stihla vymenovať za organizátorku svadby. Esme sa ponúkla, že tiež pomôže a my dvaja sme boli nadšení. Šťastie sa nieslo celou vilou a nás čakal skvelý večer s našimi najbližšími. Všetko prebiehalo skvele, až pokým sa ma Esme nespýtala:

„Emmett, odkiaľ si vzal tie ruže?!“

~ The End <3

Ahojte, tak toto bola posledná kapitola tejto poviedky. :) Dúfam, že sa páčila a že ste si ju užili, už bude nasledovať iba Epilóg. Pre tých, ktorým sa páčilo mám (snáď) dobrú správu, bude II. séria. Budem rada, ak zostanete mojimi čitateľmi, ale pochopím, ak som vás už omrzela. :D Naozaj ma bavilo písať túto poviedku a ďakujem za všetky komentáre, nápady, pripomienky.

Siss :) 

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 44. kapitola: