Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 37. kapitola

09.04.2014 (08:30) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1050×

37. kapitola: Stratená...

Rosalie:

Dorazili sme k našej chate a Edward vypol motor auta. Cesta bola hrozná. Veľa áut a policajné hliadky na každom kroku. Vytiahla som si z uší slúchatká od iPodu a vložila som ho do svojej hnedej Kors kabelky.

„Sme tu,“ povedal môj brat a vystúpil z auta.

Cítila som na naozaj zvláštne. Tak dlho som tu nebola. Predtým sme sem zvykli chodiť často s Edwardom a Carlisleom, keď som ešte bola novorodená. Potom sme sa presťahovali do New Yorku a všetci sme od seba nejak vzdialili.

Všetko bolo zrazu preč, každý z nás sa sústredil na seba a svoj život.

Na tomto mieste sme zažili toľko pekných chvíľ. Raz sme tu dokonca boli aj Denaliovcami. S Kate, Irinou a Tanyou sme sa vtedy vybrali na dlhý lov a neskončilo to len pri lovení zvierat. Zakotvili sme v neďalekom meste, kde sme si nalákali obete na náš pôvab a dokonalosť a nie všetci to vtedy prežili.

Okrem toho, pred rokmi sme si tu začali s Edwardom a potom sme sem párkrát prišli aj sami. Ale tie časy sú preč...

Potriasla som hlavou a otvorila som dvere auta. Nohami obutými v ihličkách som dostúpila na neupravenú cestu pred domom. Vzala som si kabelku a pomaly som kráčala k chate, ktorú obkolesoval hustý les. Edward bol už vnútri a nahadzoval poistky.

Vošla som dnu cez dvere a zacítila som rôzne vône. Prešla som sa po obývačke s luxusným dreveným nábytkom, kozubom a bielou kožušinou pred ním. V rohu veľkej izby bol klavír, na ktorom Edward často hrával. Hneď za obývačkou bola kuchyňa a dvere na malú terasu.

Vyšla som na poschodie, kde sa nachádzali dve spálne, kúpeľňa s vírivkou, hosťovská izba a malá knižnica. Pamätám si, že keď sme sem zvykli chodiť, Carlisle v nej trávil najviac času, kým Edward a ja sme lietali po lese.

Otvorila som dvere do prvej spálne a kabelku som si položila na vysokú posteľ z dubového dreva. Nič sa tu nezmenilo. Všetko bolo krásne zariadené v štýle vintage. Prešla som na balkón a rozhliadla som sa okolo seba. Všade sa rozprestierali kanadské lesy, ktorých svieža vôňa bola nádherná. Teplota bola nad nulou, ale slnko sa skrývalo za oblakmi. Snehu bolo menej ako minulé roky a mne to vôbec nevadilo, zimy som už mala dosť.

Najbližšie mesto, Huntsville, bolo od nás vzdialené vyše dvesto míl. Boli sme tu celkom sami. Cesta nám dnes trvala vyše deväť hodín a pre nás oboch bola otravná. Väčšinu času sme trpeli v tichosti a ja som sa snažila strážiť si svoje myšlienky.

Vrátila som sa späť do izby a sadla som si na posteľ. Skontrolovala som si správy na mobile, ale nikto mi nepísal.

Zbehla som si pre svoje kufre a vyniesla som si ich hore do izby. Rozhodla som sa, že dnes v noci na lov nepôjdem, ale zostanem v chate a dám si horúci kúpeľ. Aj tak sa mi nechcelo boriť v hlbokom snehu.

Vybalila som sa a všetky veci som si uložila do veľkej drevenej skrine. Na posteli som si nechala len župan a uteráky. Potom som prešla do knižnice, aby som si vybrala knihu na večer. Carlisle tu mal naozaj rôzne tituly z viacerých období. Dlho som sa rozhodovala, ale nakoniec to vyhrala Jana Eyrová a ja som víťazoslávne odišla z knižnice s knihou v rukách.

V izbe som si vyzliekla šaty a prehodila som si na seba jemný saténový župan. Vkročila som do kúpeľne a napustila som si vodu do vane až po okraj. Naliala som si do vody aj rôzne aromatické oleje a tekuté mydlo, aby sa vytvorila pena. Župan zo mňa skĺzol na zem, vstúpila som do vane a celá som sa ponorila do horúcej vody. Zavrela som oči a snažila som sa nemyslieť na nič. Potrebovala som si oddýchnuť a od všetkého sa aspoň na chvíľu odpútať.

Zdola som začula hrať jemnú klavírnu melódiu a pousmiala som sa. Takže ani Edward nešiel túto noc loviť. Siahla som po knihe a nechala som sa prudko vtiahnúť do deja.

***

Ráno som zišla po schodoch do veľkej obývačky. V ruke som niesla módny časopis a rôzne laky na nechty. Sadla som si na sedačku a pustila som sa do francúzskej manikúry. Kým sa mi sušil lak, prechádzala som stránkami časopisu, plného nápadov na jarné kolekcie.

„Dobré ráno,“ pozdravil ma zrazu Edward, keď vošiel do chaty cez dvere z terasy. Vzhliadla som na neho od svojich nechtov a jemne som sa pousmiala. Ešte sa ma opýtaj, ako som sa vyspala, pomyslela som si sarkasticky a Edward pobavene pokrútil hlavou.

„Tak to som ti mohol pripraviť aj raňajky do postele,“ vrátil mi to ironicky.

„Už ťa vidím trepať sa hore schodmi so srnou v náručí,“ povedala som, keď som si nanášala na nechty poslednú vrstvu priesvitného laku.

„Musela by ti stačiť veverička,“ zasmial sa a ja som sa tiež neubránila úsmevu.

„Ale keďže som ti tie raňajky do postele neprichystal,“ začal pobavene. „Mohli by sme vybehnúť na lov...“

Pozrela som sa na svoje čerstvo nalakované nechty na pravej ruke a povzdychla som si.

„Samozrejme, myslel som tým, až keď dokončíš svoju manikúru,“ dodal a ustúpil krok vzad.

„Tak dobre,“ prikývla som a pustila som sa do nechtov na druhej ruke. O chvíľu som ich mala perfektne upravené a tak som sa vyšla hore prezliecť. Obliekla som si sivé legíny, tmavomodrý svetrík a na vrch hnedú koženú bundu. Na nohy som si natiahla čižmy po kolená bez opätku.

Naposledy som skontrolovala svoj odraz v zrkadle a zbehla som na prízemie. Prešla som na drevenú terasu, kde som si sadla na zábradlie a čakala na svojho brata. Svieži vzduch kanadských lesov sa mi dostal do pľúc, keď som sa zhlboka nadýchla. Bolo to úplne iné, ako v New Yorku. Príroda tu bola nádherná, vzduch čistý a voda v jazerách taká priehľadná, že ľudia bez problémov dovideli na dno.

Slnko sa skrývalo za oblakmi, iba sem tam pofukoval slabý vetrík. Bolo vidno, že zima sa blíži ku koncu.

„Môžeme ísť,“ vytrhol ma z myšlienok Edwardov hlas.

Prikývla som a rozbehla som sa do lesa. Netrvalo dlho a Edward ma dobehol, predsa len, bol z nás najrýchlejší. Utiekol mi a naivne si myslel, že ho budem nasledovať. Zasmiala som sa a zmenila som smer cesty. Bežala som na východ a o chvíľu som znovu zacítila jeho vôňu v svojej blízkosti.

Vyškriabala som sa na jeden z vysokých stromov a z dlhého konára som preskočila na ďalší.

Zrazu som začula zvuk kopýt stáda bežiacich sŕn a v ústach som pocítila svoj jed. V hrdle ma začalo neznesiteľne páliť a ja som si uvedomila, že som nebola loviť už niekoľko týždňov. Zoskočila som z vysokého ihličnanu a ľahko som dopadla na zem. Vydala som sa za stádom, ktorému bol Edward v pätách.

Spolu sme sa vrhli na bezmocné zvieratá, ktoré prehrali boj o svoj život, keď im naše ostré zuby preťali tvrdú kožu na krku.

Hneď ako sme sa nakŕmili, zahladili sme všetky stopy a vydali sme sa ďalej. Tentokrát sme bežali pomalšie a pritom sme sa rozprávali. Slnko vyšlo spoza oblakov a na miestach, kde nás pohladili slnečné lúče sa naša koža začala nádherne trblietať.

Nikdy som sa na to nedokázala vynadívať. Bolo to také neskutočné a ja som sa cítila ako diamant. Prekrásna a dokonalá, ale tvrdá a chladná. Samozrejme, krása ďaleko prevyšovala a to bolo pre mňa dôležité.

Rozbehli sme sa druhým smerom a po chvíli sme uvideli dvoch medveďov. Prebúdzať sa zo zimného spánku skôr sa nevypláca, pomyslela som si. Spomalili sme a plížili sme sa po útese pod ktorým sa nachádzali medvede.

Naraz sme zoskočili zo skál a dopadli sme na zem vedľa zvierat. Edward skočil po krku jednému a ja som sa chystala na druhého. Postavil sa na zadné, zreval a poškriabal ma ostrými pazúrmi. Cítila som to ako slabý dotyk a zasmiala som sa. Namiesto medveďa som si oproti sebe predstavila Emmetta a zvalila som ho na chrbát. Skočila som naň a jedným pohybom som mu zlomila väzy. Zahryzla som sa do jeho krčnej tepny a pila som sladkú teplú tekutinu, až kým som ho úplne nevysala.

Edward určite začul moje myšlienky, ale nijak na ne nereagoval. Ten idiot mi stále chýba, veľa na neho myslím, ale je lepšie nahradiť ľútosť hnevom.

Telá medveďov sme zahrabali pod zem a pokračovali sme ďalej. Dostali sme sa k veľkému jazeru, pri ktorom sme strávili dlhší čas.

Neskôr sme prebehli ďalší kus lesa a potom sme sa vrátili do chaty. Stihli sme to práve včas, lebo hneď ako sme dorazili, obloha sa zatiahla a spustil sa silný dážď. Nerada som lovila v daždi, vždy som sa zašpinila od blata a tie šaty som mohla rovno vyhodiť.

Po love som si dala rýchlu sprchu a prezliekla som sa do voľných nohavíc a čierneho tielka. Prešla som do Carlisleovej knižnice, aby som vrátila knihu zo včera na pôvodné miesto. Ako som prechádzala popri poličkách, zastavila som sa pri obzvlášť starých knihách. Napadlo mi, že mohli pochádzať ešte z Carlisleovho ľudského života a mala som pravdu. Našla som aj jeho fotoalbum s rôznymi obrázkami. Na začiatku boli čiernobiele fotky z jeho života a ku koncu mal na fotkách aj mňa s Edwardom. Boli to fotky z Canady, ale ovtedy prešlo už veľa času. Usmiala som sa a vrátila som album na poličku. Na dnes večer som si vybrala niečo z realizmu, keďže na nič sladké som náladu nemala. Akurát by som pri tom myslela na Emmetta a chýbal by mi ešte viac, ak je to vôbec možné...

Mala by som byť na neho nahnevaná, ale ja si len prajem, aby sa mi ozval s tým, že svoj vzťah ukončil. Od našej hádky prešiel necelý týždeň a odvtedy som o ňom nepočula.

Možno som bola príliš naivná, keď som si myslela, že by kvôli mne urobil nejakú hlúposť. Ktovie, možno ho to vôbec netrápi a teraz si namotáva ďalšiu. Pochybujem, že bude svojej snúbenici niekedy verný. Kiežby mi tak napísal... Ale to sa asi nestane. Bola som pre neho len jedna z mnohých a on pre mňa znamenal všetko. Ach, na čo ten minulý čas, stále to tak je.

Nerozumiem tomu, ako sa mohol rozhodovať medzi mnou a inou ženou. Som predsa oveľa lepšia a krajšia, mal sa na ňu vykašľať už na začiatku a byť len so mnou. Zúfalo som sa do neho zamilovala a on? Celý čas sa so mnou hral! Najhoršie je, že ho milujem a bola by som schopná všetko mu odpustiť.

Hlavu hore, princezná, padá ti koruna, prebehlo mojou mysľou a ja som sa smutne pousmiala. Vedela som, že by som naňho nemala toľko myslieť, ale bolo to ťažké.

Sadla som si do koženého kresla pri okne a začítala som sa do knihy, aby som čím skôr prišla na iné myšlienky.

***

Nasledujúci týždeň ubehol celkom rýchlo. Chodili sme s Edwardom na lov a raz sme sa vybrali do najbližšieho mesta v okolí, Huntsville. Ako nenásytných upírov nás zaujal už len ten názov. Možno naznačoval niečo o krvi obyvateľov, pomyslela som si pobavene. Večery a noci sme trávili každý sám, až kým Edward za mnou raz neprišiel s novým seriálom.

Sedávali sme v obývačke pri kozube, v ktorom praskal oheň a seriál sme pozerali na veľkej plazme. Bolo to pre mňa menšie rozptýlenie od smutných myšlienok.

Dnes večer po návrate z dlhého lovu nás čakala posledná časť prvej série. Kým som sa vrátila zo sprchy, Edward nám obom prichystal mäkkú kožušinu na ktorej sme sedeli a veľký pohár krvi. Pousmiala som sa a v čiernych legínach a bielej voľnej košeli som zišla po schodoch dole. Mobil som si položila na sklenený konferenčný stolík a sadla som si na hrubú bielu kožušinu.

Edward si sadol vedľa mňa a pustil poslednú epizódu. Od začiatku bola poriadne akčná a ja som nedokázala odtrhnúť zrak od obrazovky. To sa ale nedalo povedať o Edwardovi. Viac ako seriál sledoval mňa.

Položila som si hlavu na jeho rameno a začal ma hladiť po vlasoch. Ja som zatiaľ spokojne sledovala napínavý dej. Hlavní hrdinovia, ktorí síce netvorili pár, ale každý tušil, že raz budú spolu, sa po náročnej bojovej misii vrátili k nej domov a skončili spolu v posteli.

Atmosféra na obrazovke sa stupňovala a tak isto aj napätie medzi Edwardom a mnou. Snažila som sa vyhýbať sa očnému kontaktu, ale ruku mal už položenú okolo mojich ramien a držal ma v objatí. Hlavné postavy seriálu si to vášnivo rozdávali a v tom som sa nečakane ocitla pod Edwardovým telom. Ležala som na mäkkej kožušine blízko kozubu a z reproduktorov sa ozývali hlasné zvuky z televízie, ktoré nás rozohnili.

Edward ma najprv nežne pohladil po líci a vrhol sa na moje pery. Nebola som si vedomá toho, čo robím a bozky som mu náruživo oplácala. Chýbali mi vášnivé dotyky muža na mojom tele a nechala som sa uniesť. Dlho som s nikým nebola a potrebovala som to. Prstami som mu prešla po šiji a prehrabla vlasy.

Svoje ruky mal položené vedľa mojej hlavy a pomaly si na mňa líhal. Jeho pery sa nežne otierali o moje a naše jazyky sa do seba zapletali. Vošiel mi rukou pod voľnú halenku a hladil ma po bokoch a bruchu. Perami sa presunul na môj krk a nežné láskanie sa zmenilo na dravé dobýjanie. Potichu som zavzdychala a prehla som sa pod ním v páse.

Vyzliekol mi košeľu a ostala som pod ním ležať v podprsenke. Rýchlo sa zbavil trička a odhodil ho za seba. Naliehavo ma bozkával a pritom sa hral s mojimi prsiami. Hladila som ho po hrudi a tisla som sa čo najbližšie k nemu. Prekrížila som si nohy za jeho chrbtom a on ma pohladil po vnútornej strane stehien. Nechtami som mu prešla po bokoch a vzrušene zavrčal.

Vsunul prsty do mojich nohavičiek a ja som sa spamätala. Och, čo to, preboha robím?! Nemôžem sa vyspať s Edwardom, my dvaja sme sa predsa dávno rozišli. Začal by si robiť falošné nádeje a potom by trpel ešte viac. A ja by som si to vyčítala.

Rýchlo som sa posadila a Edward sa odomňa s povzdychnutím odtiahol.

„Ja nemôžem,“ šepla som.

„Prepáč...“ povedali sme obaja naraz.

„Nie, to ja, išiel som na to príliš rýchlo,“ dodal. Čo prosím?! Chcel ma upokojujúco pohladiť po líci, ale ja som sa roztrasene odtiahla.

„Celý čas ti išlo len o toto?!“ sykla som.

„To určite nie, Rosalie. Chcel som ti pomôcť...“ hovoril presvedčivo.

„Pomôcť, takto?! Tým, že ma pretiahneš?“ štekla som ironicky.

„Nechcel som ťa len... pretiahnuť, Rose, ja ťa naozaj...“

„Nie, ani mi to, prosím, nehovor...“ mávla som rukou a odtiahla som sa.

„Dopekla, Rosalie, prečo ma stále odmietaš? Ublížil som ti niekedy? Urobil som ti snáď niečo zlé? Alebo nie som dosť dobrý? Vždy som tu bol pre teba, bola si pre mňa všetkým, ale napriek tomu ma nechceš a ideš si nohy dolámať za tým, čo ťa odmieta a raní!“ vyčítal mi zvýšeným hlasom, keď stratil nervy.

Emmett ma nikdy skutočne neodmietol, pomyslela som si a venovala som Edwardovi nepekný pohľad. V tom pohľade bolo niečo viac ako len hnev. Smútok, úzkosť a bolesť. Týmto ma skutočne ranil a moje oči to pred ním nedokázali skryť. Zarmútene som sklopila zrak a odvrátila sa od neho.

„Prepáč, tak som to nemyslel...“ začal pokojným hlasom, ale ja som ho nepočúvala.

Siahla som po svojej košeli, ktorá bola pohodená vedľa sedačky a zahalila som si ňou hrudník. Postavila som sa a bez slova som vybehla hore do svojej izby.

„Ja som taký idiot,“ začula som z prízemia a nemohla som nesúhlasiť.

Carlisle:

„Carlisle, som rád, že si si našiel čas,“ vítal ma bývalý riaditeľ našej nemocnice, Jonathan Blake, keď som vošiel do kancelárie, v ktorej ešte pred pár týždňami pracovala Esme. Pár dní po jej náhlom odchode bola naša nemocnica bez riaditeľa a potom sa do funkcie vrátil bývalý riaditeľ, no ako sám vravel, nie nadlho.

„To je samozrejmosť,“ pousmial som sa a podali sme si ruky.

„Posaď sa, prosím,“ povedal a ukázal na koženú sedačku v rohu kancelárie. Obaja sme si sadli a čakal som, čo sa mi chystá oznámiť.

„V prvom rade mi dovoľ osobne ti zablahoželať k nádhernej dcérke. Tá správa ma veľmi potešila,“ hovoril nadšene.

„Ďakujem, je to naozaj krásne dieťa,“ povedal som s láskavým úsmevom.

„A ako sa darí Esme?“

„Cíti sa dobre, aj keď to bol predčasný pôrod a vyskytli sa komplikácie,“ povedal som. Nebol som ďaleko od pravdy, ale naozaj som mu nemohol povedať, ako to v skutočnosti bolo.

„Hlavne, že sú obe zdravé,“ povedal úprimne.

„Áno. Odkedy ich pustili z nemocnice, Esme sa od malej nepohne ani na krok,“ dodal som s miernym prifarbením. Okoliu sme vraveli, že Esme rodila v nemocnici v Ohiu, keď bola navštíviť svoju rodinu a všetko sa zbehlo rýchlo a nečakane.

„Mohli by ste sa tu s malou niekedy zastaviť,“ navrhol a ja som prikývol, aj keď som tomu veľké šance nedával. Isabella mala len pár týždňov a už vyzerala ako polročné bábätko.

„No chcel som s tebou prebrať niečo iné. Ide o miesto riaditeľa v tejto nemocnici... Je si Esme istá svojim odstúpením z funkcie?“

„Áno. Rozhodla sa ostať doma s malou a neplánuje sa vrátiť tak skoro,“ povedal som.

„V tom prípade to budem potrebovať od nej písomne.“ Prikývol som a on pokračoval:

„Potom sú tu dve možnosti. Alebo sa vrátim ja, alebo vyhlásime konkurz na nového riaditeľa.“

„Myslím, že nemocnica by uvítala tvoj návrat,“ odpovedal som pokojným hlasom a on sa zasmial.

„To som rád, ale ešte si to rozmyslím. Nemal by si záujem o toto miesto ty, Carlisle?“ opýtal sa ma.

„Úprimne, ani nie. Radšej pracujem v ordinácii a ošetrujem pacientov, než ako by som mal celé dni sedieť v kancelárii.“

„Chápem,“ prikývol. „Uvidím teda, ako sa rozhodnem.“

***

Keď som sa vrátil z práce domov, všetkých som našiel v obývačke. Jasper sledoval wrestlingový zápas v televízii a Alice a Esme si prezerali na internete svadobné šaty. Esme držala v náručí Bellu, ktorá malými ručičkami stískala Esmine prsty pravej ruky.

„Ahoj, drahý, ako bolo v práci?“ vítala ma moja láska.

„Dobre, ale už ste mi chýbali.“ Naklonil som sa k nej a nežne som ju pobozkal. Bellu som pohladil po jemných vláskoch a ona sa na mňa usmiala.

„A vy ako, decká?“ opýtal som sa Alice a Jaspera.

„Prípravy svadieb sú v plnom prúde,“ povedala nadšene Alice. „Ale na to, aby sme si vybrali šaty budeme musieť prejsť pár salónov.“

„Ísť medzi ľudí,“ objasnil Jasper a ja som zamyslene prikývol.

„Obe ste ešte novorodené upírky,“ skonštatoval som.

„Carlisle, prosím,“ naliehala Alice. „My to zvládneme.“

„Je to veľké riziko. Esme, láska, ty si ešte s ľuďmi v kontakte nebola...“

„Máš pravdu, a je najvyšší čas, aby som si na ľudí zvykla,“ pousmiala sa nevinne.

„Jasper? Čo si o tom myslíš?“

Alice mu venovala ostražitý pohľad a môj syn sa snažil vyhýbať sa očnému kontaktu so svojou snúbenicou.

„Mohol by som ísť s nimi a dohliadnúť, aby všetko prebehlo v poriadku,“ povedal.

„To v žiadnom prípade, miláčik! Nesmieš ma vidieť v svadobných šatách skôr ako pri oltári!“ hovorila zdesene Alice a ja som sa pobavene pousmial.

Alice:

Trvalo mi desať dní, kým som Carlislea presvedčila, aby pustil Esme a mňa samé medzi ľudí. Desať – dlhých – dní. Aspoň v salónoch pribudli nové kolekcie známych návrhárov, to bolo jediné pozitívum za uplynulú dobu.

Bola sobota ráno a ja s Esme sme sa vybrali do mesta Jasperovým autom. Bella ostala doma so svojím otcom a nevlastným bratom, ktorý mali teda o denný program postarané.

Deň predtým som obvolala viac salónov a urobila rezervácie na skúšku šiat. Na internete sme si vybrali rôzne šaty, ktoré sme si práve išli pozrieť naživo.

Keďže sme boli včera na love, naše oči mali najsvetlejší odtieň zlatej. Okrem toho Carlisle priniesol z nemocnice vzorku ľudskej krvi a aj keď sme obe boli v pokušení, odolali sme.

Zaparkovala som v podzemnej garáži v centre mesta, neďaleko Fifth Avenue, kde sa nachádzal prvý salón, v ktorom sme mali rezerváciu na jedenástu. Hneď ako sme vyšli z podzemnej garáže sme sa naposledy nadýchli a potom sme celou cestou zadržiavali dych, keďže v meste bolo viac ľudí, ako sme čakali.

Napriek všetkému som nemala žiadnu víziu, že by sa malo stať niečo zlé.

Dorazili sme do salónu presne na čas a privítali nás dve milé predavačky.

„Rezervácia na meno Alice Brandon,“ povedala som pri pulte a oni nás odviedli do veľkej miestnosti plnej svadobných šiat. Boli tam dve veľké kabínky, vedľa ktorých viseli šaty, ktoré sme si včera vybrali z katalógu na internete.

„Smiem vám ponúknuť pohár sektu?“ ponúkla nás jedna z predavačiek.

„Ešte je skoro, radšej by sme si dali kávu,“ povedala Esme tak presvedčivo, že by som o nej naozaj nepovedala, že sa na človeka len hrá.

Predavačka prikývla a o chvíľu sa vrátila s dvomi šálkami cappuccina. Tá druhá nám zatiaľ ukazovala nádherné šaty rôznych dizajnérov.

„Škoda, že tu nie je s nami aj Rosalie,“ povzdychla si Esme a ja som prikývla.

„Ona má dokonalý vkus. Chcela by som, aby mi šla za družičku. Kedy sa vlastne vrátia z Canady?“

„Netuším, nehovorila som s ňou odkedy odišla,“ povedala.

„Na moju svadbu musí prísť!“

„Ktorá z vás sa vydáva prvá?“ opýtala sa nás predavačka.

„To ešte nevieme,“ zachichotala som sa.

„Termín a miesto sme si ešte nevybrali. Máme pár možností, ale nevieme sa rozhodnúť,“ doplnila ma Esme.

„Všetky z týchto šiat sú voľné a úplne nové,“ pokračovala predavačka.

„Aj tieto vintage?“ pýtala sa ďalej.

„Sú z novej kolekcie Vivienne Westwood.“

„Prekrásne,“ povedala nadšene Esme.

„Tak, ktorá z vás chce ísť prvá?“ opýtala sa ďalšia predavačka, keď sa vrátila aj s táckou koláčikov a položila ju na malý stolík vedľa šálok kávy.

„Esme, kľudne začni, ja si ešte prelistujem pár katalógov,“ povedala som a Esme prikývla.

Vošla do kabínky aj s prvými šatami a zatiahla za sebou veľký záves.

Chvíľu jej trvalo kým sa obliekla do šiat, potom vyšla z kabínky von a predavačky ju ešte upravili. Stála na vyššom podstavci oproti trom zrkadlám a vyzerala ako anjel. Šaty jej sedeli krásne, ale nebol to presne jej štýl.

„Sú vám trochu veľké,“ povedala jedna z predavačiek, keď upravovali Esme.

„Áno, sú pekné, ale skúsila by som si tie ďalšie. Čo myslíš, Alice?“

„Presne si to vystihla,“ pousmiala som sa a hrane som si odpila z kávy.

Esme sa stratila v kabínke a predavačka s krajčírskym metrom okolo krku si sadla do kresla vedľa mňa.

„Vy dve ste kamarátky, alebo príbuzné?“

„To je trochu zložité,“ zachichotala som sa. „Nevlastný otec môjho snúbenca je budúcim manželom Esme, ktorá bude po svadbe v podstate moja nevlastná matka.“

Bez slova prikývla, ale určite mi nerozumela.

„Ehm, mohli by ste mi prosím pomôcť so zapínaním?“ ozvala sa Esme z kabínky a predavačka k nej rýchlo pribehla.

Esme odtiahla záves na kabínke a šálka kávy mi takmer vypadla z ruky. Postavila som sa a prekvapene som zaklipkala očami. Predomnou stála tá najkrajšia nevesta, akú som kedy videla.

„Wow,“ vydýchla som a Esme mi venovala pobavený pohľad.

Znovu sa postavila na podstavec a nechala na sebe doladiť detaily. Oblečené mala vintage šaty s dlhými rukávmi, čipkou a dlhou vlečkou. Bola nádherná a ja som z nej nedokázala spustiť zrak.

Obe predavačky od nej odstúpili a Esme na seba hľadela do zrkadla. V jej očiach som videla, že našla svoje svadobné šaty.

„To sú oni! Toto sú tvoje vysnívané šaty!“ vypískla som nadšene a bežala som ju objať.

„Sedia vám ako šité na mieru a veľmi vám pristanú,“ chválila predavačka. „Neviem si na vás predstaviť nič krajšie.“

Esme sa znovu pozrela do zrkadla a celá žiarila.

„Keď ťa v nich Carlisle uvidí, nebude môcť zo seba dostať ani len áno,“ smiala som sa.

Spolu sme hľadeli do zrkadiel na tú dokonalosť. Tieto šaty boli ušité pre Esme, tým som si istá! Je v nich nepredstaviteľne krásna a je to jej romantický jemný štýl. Chcela som ju odfotiť a poslať fotku priamo návrhárke s ďakovaním.

„Myslím, že tu nie je nad čím rozmýšľať,“ povedala povzbudzujúco predavačka a Esme prikývla.

„Vezmem si ich!“ vyhlásila a ja som od radosti zatlieskala.

Predavačky jej pomohli vyzliecť si svadobné šaty a Esme vyšla z kabínky v obtiahnutom tope, saku a krémových nohaviciach.

„Ak by ste chceli, máme aj lodičky, ktoré by sa k tým šatám hodili,“ oznámila jedna z predavačiek a podala Esme katalóg s ponukou topánok.

„Ďakujem a máte aj slávnostné oblečenie pre bábätká? Potrebovala by som nejaké šaty pre dcérku.“

„Iba pre staršie deti. Koľko má vaša dcérka rokov?“

„Bude mať šesť mesiacov,“ pousmiala sa Esme.

„Oh, tak to nemáme... Ale ako to robíte, že ste tak krásne štíhla tak krátko po pôrode? Nechce sa mi veriť, že vaše dieťa ste mali len nedávno,“ hovorila obdivne predavačka.

„Chce to hlavne veľa času v posilovni,“ zaklamala a ja som sa pobavene usmiala. S Esme sme sa vymenili v pohodlnom kresle a ja som si začala skúšať šaty.

Prvé mi síce sadli ako uliate, ale nepáčil sa mi vzor na sukni. Druhé boli o niečo lepšie, ale stále to nebolo to, čo som chcela. Keď som sa zavrela do kabínky s tretími šatami, dostala som víziu. Videla som svoje šaty, ale nie v tomto salóne.

Rýchlo som sa obliekla do džínsov a svetríka a vyšla som z kabínky. Predavačkám som povedala, že sa musím ponáhľať na obchodné stretnutie. Esme zaplatila za svoje dokonalé vintage šaty a dohodla sa s nimi, že kuriér jej ich doručí domov v pondelok.

Odišli sme zo salónu a ponáhľali sme sa do ďalšieho.

„Čo sa deje, Alice?“ pýtala sa ma Esme, keď si všimla, že mám naponáhlo.

„Mala som víziu. Moje šaty na mňa čakajú v salóne Heaven!“ vypískla som, keď sme prechádzali cez cestu a prechádzajúceho auta sa ozvalo hlasné trúbenie.

Počas šoférovania som sa šialene usmievala, kvôli mojej vízii a nedávala som pozor na cestu, čo sa nám takmer nevyplatilo, keď som na križovatke musela prudko brzdiť kvôli autám predomnou. Salón bol len pár minút od nás, ale na ceste pred nami kopa áut. V New Yorku to tak bolo stále, vždy keď sa niekam ponáhľam, zlyhá doprava. Policajti sa snažili riadiť tento úsek, ale šoféri boli nahnevaní a nahlas vytrubovali.

Šikovne som sa vyšmykla z kolóny a odbočila do najbližšej uličky, kde som zaparkovala za čierny Lexus. Parkovanie tu síce nebolo povolené, ale išlo o moje šaty. Vystúpili sme z auta a kráčali sme do salónu. Boli sme tu o hodinu skôr, ako sme mali rezerváciu, ale keď som uvidela svoje šaty, musela som tu byť čo najskôr. Keď sme vstúpili dnu, pri pulte stála vysoká čiernovláska, ktorá sa na nás usmiala.

„Zdravím, ako vám pomôžem?“

„Dobrý deň, máme tu dohodnuté stretnutie na dnes poobede,“ povedala som presvedčivo.

„Vaše meno, prosím,“ povedala, keď prechádzala stránkami veľkého diára s logom salónu.

„Alice Brandon.“

„Ach, áno, ale vaša schôdzka je až o tretej,“ oznámila mi.

„Nedalo by sa s tým niečo urobiť?“

„Skúsim zavolať stylistu, možno je práve voľný,“ povedala a ja som šťastne prikývla.

„Ďakujem.“

„Enrique?“ ozvala sa do telefónu recepčná.

„Áno, cica?“ Začula som z reproduktoru jemný hlas.

„Nemáš náhodou teraz voľno? Slečny, ktoré sa s tebou majú dnes stretnúť prišli o niečo skôr, tak som sa ťa len chcela opýtať, či by ste nemohli začať skôr...“

„Veľmi rád. Len dopijem kávičku a hneď som dole.“

„Výborne, ďakujem!“

„Za málo, cicuš, hneď som tam!“

„Váš stylista tu bude o chvíľu,“ oznámila nám, ale my sme to už vedeli. Upírskemu sluchu neujde nič.

„Zatiaľ vás odprevadím do skúšobnej miestnosti. Nasledujte ma, prosím.“

Obe sme kráčali za čiernovláskou s postavou modelky, ktorá nás doviedla do veľkej miestnosti, podobnej ako v predchádzajúcom salóne. Z malej skrinky vybrala katalógy a podala nám ich, aby sme si vybrali šaty. My sme si sadli do pohodlných kresiel a listovali sme katalógmi.

„Tieto by sa ti hodili,“ povedala Esme a ukázala na dlhé šaty rovného strihu.

„Sú pekné, ale mám inú predstavu.“ Videla som ich a presne som vedela, kde sú zavesené. Musela som ale čakať na stylistu, aby to nevyzeralo hlúpo.

„Zdravím, dámy!“ ozval sa zrazu hlas od dverí a obe sme sa otočili tým smerom.

„Ja som Enrique a dnes vám pomôžem vybrať vysnívané svadobné šaty,“ usmieval sa a podával nám ruku.

„Alice, rada vás spoznávam,“ povedala som nadšene a jemne som mu stisla ruku.

„Oh nie, budeme si tykať, zlatíčko,“ zachichotal sa a ja som veselo prikývla.

Enrique sa zoznámil aj s Esme a v tom sa vrátila recepčná s vysokými pohármi v ktorých bolo naliate šampanské. Tácku položila na stolík a potom znovu odišla.

„Stihli ste si vybrať z katalógu?“ pýtal sa Enrique.

„Radšej by som si chcela pozrieť novú kolekciu Very Wang,“ povedala som presvedčivo.

„Áno, včera nám ju priniesli. Tak teda poďme na to!“ Zatlieskal a otvoril biele dvere do miestnosti, ktorá bola väčšia ako Rosaliin šatník a to už bolo čo povedať. Prešli sme rovno k novej kolekcii a ja som uvidela svoje šaty. Od radosti som zvýskla a Enrique poskočil od prekvapenia. V tvári som mala nepríčetný výraz ako som hľadela na tú nádheru. Esme ma jemne kopla do členku a ja som sa spamätala a zavrela som ústa. Ospravedlňujúco som sa pousmiala a Enrique mi podal vešiak so šatami.

Keď som si ich obliekla, cítila som sa ako kráľovná. Sadli mi dokonale a bol to presne môj štýl. Lesklý satén im len dodával na kráse a vznešenosti. Šaty mali tenké ramienka a Enrique mi k nim navrhol vysoké rukavice. Odhalený chrbát bol tak trochu extra, ale aj to robilo tie šaty výnimočnými. Esme aj Enrique ma chválili do nebies a ja som si bola istá, že som našla tie správne šaty. Neviem sa dočkať, až ma v nich uvidí Jasper, pomyslela som si pobavene a usmiala som sa. Obzerala som sa vo veľkom zrkadle z každej strany a nevedela som sa na seba vynadívať.

„Si taká nádherná!“ hovoril nadšene Enrique a zľahka ma objal okolo ramien.

Usmiala som sa a zahľadela sa na svoj odraz. Sú perfektné.

„Tvojho snúbenca síce nepoznám, ale je to šťastný muž,“ pokračoval. „Celkom si viem predstaviť ten výraz, keď ťa uvidí pri oltári.“

Odkašľal si a hrubým hlasom predniesol:

„Alice Brandon, beriete si tieto šaty ako svoje svadobné, budete v nich dokonalá nevesta a užijete si svoj deň naplno?“

Musela som sa zasmiať. Od kúpy týchto šiat ma delilo jedno slovo... a pár tisíc dolárov. Ale bola som rozhodnutá.

„Áno!“ vypískla som radostne.

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 37. kapitola: