Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 31. kapitola

26.11.2013 (08:15) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1442×

31. kapitola: Jediná šanca

Alice:

„Musím urobiť to, čo je pre teba najlepšie,“ povedal rozhodne a tuho stisol viečka k sebe. Začínala som sa skutočne báť a po lícach mi pomaly stekali slzy. Nie, dúfam, že sa mi práve nechystá povedať to, na čo myslím...

„Nenávidel by som sa za to, keby som ti ešte niekedy ublížil. Bezo mňa bude tvoj život oveľa lepší, ja nie som pre teba ten pravý, Alice. Je mi to naozaj ľúto, ale bude lepšie, ak sa my dvaja rozídeme.“

„Jasper, prosím, povedz mi, že toto je nejaký vtip!“

„Myslím to vážne. Nevieš si predstaviť čoho som schopný...“ hovoril nešťastne.

„Hovoríš o sebe, akoby si bol nejaký netvor,“ šepla som nechápavo a on sa odomňa odvrátil.

„Ťažko sa to vysvetľuje...“ odsekol.

„Vôbec ti nerozumiem, Jasper,“ vzlykla som. „Chceš mi povedať, že ťa uhryzol rádioaktívny pavúk, alebo sa počas splnu meníš na vlkolaka?!“

„Nie, to nie,“ pokrútil hlavou. „Nemôžem ti to povedať...“

„Robíš si zo mňa blázna?!“ vyštekla som naňho.

„Nie, len sa ti snažím vysvetliť, že to, čo ku mne cítiš, ťa zaslepuje a ničí!“ povedal rázne.

„To nie je pravda!“ rozplakala som sa.

Silno ma chytil za lakeť a ťahal ma k najbližšiemu zrkadlu v obývačke. Odhrnul mi vlasy z krku a stiahol mi hrubé ramienko tielka. Celé rameno, od krku až po lakeť som mala posypané modrinami a cucflekmi.

„Vidíš to?!“ prešiel mi po ruke chladnými prstami.

„To nič nie je!!“ zavzlykala som a vytrhla som sa mu z pevných rúk.

„Nevidíš, ako veľmi ťa milujem?! Jasper, ty si môj život! Nepamätáš si na svoj sľub spred pár dní? Navždy spolu...“ vyčítala som mu zvýšeným hlasom a pritom som plakala.

„Alice,“ šepol a vzal si moje ruky do svojich. „Si pre mňa to najcennejšie, čo mám, ale bojím sa, že keby sme zostali spolu, nedopadlo by to dobre...“

„Nie, prosím, nemôžeš ma len tak opustiť...“ vzlykala som a on si ma privinul na svoju hruď. „Môj život stratí zmysel, ak odídeš...“

„Pre mňa je to oveľa horšie. Nedokážem sa pri tebe ovládať a ak by som sa raz nechal uniesť, mohlo by to pre teba dopadnúť veľmi zle,“ odtiahol sa odomňa a pokračoval:

„Alice, my dvaja nemôžeme byť spolu bez toho, aby som sa bál, že ti ublížim,“ hovoril vážne. „Tvoj život bol bezstarostný, pred tým ako sme sa spoznali. Prial by som si, aby si žila podľa svojich predstáv s niekým, kto ti bude schopný dať všetko.“

„Môj život pred tým ako sme sa spoznali bol o ničom! Bola som desná, stále sme chodili s Rosalie piť, fajčili sme trávu, brali sme koks, spávala som s hocikým... A potom som stretla teba a zmenila som sa o stoosemdesiat stupňov! Nič lepšie ako ty ma v živote nemohlo stretnúť!“ plakala som pred ním. Cítila som, ako som zrazu začala fyzicky slabnúť a udržať sa na vlastných nohách mi robilo problém.

„Je mi to ľúto, Alice, ale nemôžem byť taký sebecký a riskovať tvoj život kvôli svojmu šťastiu. Budeš v bezpečí, keď budem od teba čo najďalej. Tiež ťa veľmi milujem a nikdy na teba nezabudnem, ale toto je veľké riziko. Môžem ti ale sľúbiť, že toto je posledný krát, čo ma vidíš. Pozajtra odlietam z New Yorku a už sa nevrátim,“ povedal a sklopil zrak.

„Rosalie mala pravdu! Nemala som sa do teba zamilovať!!“ vykríkla som.

Nijak na to nereagoval, iba bez pohnutia stál oproti mne.

„Zbohom, Alice,“ povedal smutne, naposledy ma objal a pobozkal na čelo. Potom sa obrátil, odišiel a zabuchol za sebou dvere.

Toto nie, to nemôže byť pravda! Zúfalo som plakala a z očí sa mi rinuli potoky sĺz. Prečo? Neudržala som sa na nohách a dopadla som na zem. Žalostne som nariekala a chcela som, aby sa vrátil. Potrebovala som, aby ma objal a pobozkal. Ešte nikdy som sa necítila tak bezpečne, ako v jeho náručí. Nikdy som nikoho nemilovala tak veľmi, ako jeho. Nikdy mi na nikom tak veľmi nezáležalo...

Pomaly som sa zosunula na podlahu a stále som plakala. Nechcela som veriť tomu, čo sa práve stalo. Dúfala som, že to bol len zlý sen a že sa z neho čoskoro zobudím. Nechápala som, ako mi to mohol urobiť... Po všetkom, čo sme spolu prežili. Ach, ja to nezvládnem. Bola som tak slabá, že som sa nedokázala ani postaviť, tak som ostala ležať na studenej podlahe. Život bez Jaspera nemá zmysel. Milujem ho najviac ako sa len dá a bola by som schopná urobiť pre neho hocičo.

Nikdy by mi nenapadlo, že to raz takto skončí. Chcem, aby sa vrátil! Prosím. Potrebujem ho. Bez neho nie som ničím... Nemám nikoho iného.

Ach, Jasper... Netuším, ako myslel to, že sa pri mne nedokáže ovládať. Každý sa predsa vie ovládať. A to, že som po našom prvom milovaní mala pár modrín a škrabancov, mi vôbec nevadí. Nechápem, prečo tak preháňal. Ale možno to nebol pravý dôvod, len nejaká zámienka. Možno som pre neho nebola dosť dobrá a chcel sa so mnou rozísť už dávnejšie, no nemal na to vhodný dôvod.

Prišiel na mňa ďalší nával vzlykov a ja som im podľahla. Pritiahla som si kolená k hrudi a schúlila som sa do klbka. Zvnútra ma niečo trhalo a cítila som sa hrozne. Zrazu ma naplo a len tak tak som sa stihla doplaziť do kúpeľne ešte predtým, ako som začala zvracať.

Stále som tomu nemohla uveriť. To sa nemohlo stať! Nie mne, nie nám! Čo budem teraz bez neho robiť?!

Pomaly som sa postavila a prešla k umývadlu. Vypláchla som si ústa a umyla tvár. Pozrela som sa do zrkadla, no hneď som sa odtiahla, lebo som vyzerala hrozne. Riasenku a linky som mala roztečené okolo očí a na lícach. Vrátila som sa späť do obývačky a sadla som si na gauč. Pritiahla som si kolená k brade a znovu som začala plakať. Začala som sa triasť, neviem, či od zimy, alebo od zúfalstva a nervov. Zakryla som sa dekou a natiahla som sa po svoj mobil. Musela som povedať Rosalie, čo sa stalo. Potrebovala som byť s niekym. Vytočila som jej číslo a čakala. Zvonilo to, ale nedvíhala. Po chvíli som skúsila znovu, no stále nič. O pol noci som sa pokúsila naposledy... neúspešne.

Prichádzala na mňa únava a oči ma začali štípať. Dúfala som, že keď zaspím, už sa nezobudím. Nemám pre čo žiť...

Nedokázala som zaspať, stále som mala pred očami Jasperovu tvár. Celú noc som preplakala a vzlykala, lebo som sa nedokázala ukľudniť. Bolo šesť hodín ráno, keď som upadla do bezsenného spánku.

Zobudila som sa na druhý deň o pol piatej, ale zo sedačky som sa ani nepohla. Sedela som na jednom mieste a hľadela do prázdna. Rozmýšľala som, koľko pre mňa Jasper znamenal a uvedomila som si, že keď nemám jeho, nemám nič.

Takto to išlo ďalšie dva dni. Utápala som sa v depresiách, celý čas som nič nezjedla a iba som plakala a trúchlila. Nikto mi nezavolal, každému som bola úplne ukradnutá. Nikomu na mne nikdy nezáležalo, okrem Jaspera. Ach, ako mi len chýba. Prešla som do spálne, kde som našla jeho košelu, ktorú si u mňa minule zabudol. Obliekla som si ju na seba a stále som sa nej cítila jeho vôňu. Kiežby sa vrátil.

Sadla som si na posteľ a rukami som si objala trup, lebo znovu som cítila, ako ma niečo začalo zvnútra trhať. V mojom srdci ostalo prázdno, po tom, čo odišiel. Nedokážem na neho prestať myslieť. Ale keďže sa na mňa vykašľal, vzal mi srdce aj zmysel života, neostáva mi iná možnosť ako so všetkým skoncovať.

***

Vyšla som z domu o jedenástej večer v úzkych rifliach, čižmách, obtiahnutom tope a kožušinovej bunde. V malej kabelke som mala pár vecí, ktoré by ste nehľadali v kabelke žiadnej ženy.

Mávla som na prvý taxík a ten mi hneď zastal. Nasadla som dnu, na zadné sedadlo a taxikár sa ma opýtal:

„Kam to bude, slečna?“

„Do Crazy Guy's,“ povedala som.

„Ste si istá? Ten podnik je vo veľmi nebezpečnej štvrti,“ hovoril ustarostene taxikár.

„Áno,“ prikývla som a on pokrčil plecami.

Crazy Guy's bol posledný podnik, kam by išli dievčatá za zábavou. Bolo to tam veľmi nebezpečné, samí dealeri drog, obchodníci s bielym mäsom, bývalí väzni a prali sa tam špinavé peniaze. Taxík zastal pred najhorším barom v Bronxe a ja som vystúpila. Vošla som dnu a všimla som si, ako sa za mnou všetci otáčali.

„Dvojitú whisky,“ povedala som barmanovi, ktorý mal tetovania po celých rukách.

„Páči sa,“ podal mi pohár s whisky a ľadom.

Okamžite som to do seba hodila a tvár sa mi skrivila odporom.

„Ešte raz,“ povedala som a on mi znovu nalial. Aj druhý krát som to vypila na ex a položila som prázdny pohár na barový pult.

„Ďalšiu?“ opýtal sa ma a ja som po chvíľke rozmýšľania prikývla.

Hodila som do seba tretí pohárik a už mi bolo trochu lepšie. Čím viac alkoholu, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa nedožijem ďalšieho dňa. Pre koho by som mala žiť?!

„Teba omrzel život?“ opýtal sa ma zrazu pobavene barman a ja som prikývla.

„Kedy prídu chlapci s kokaínom?“ opýtala som sa.

„Práve sa s jedným rozprávaš,“ pousmial sa. „Chceš?“

Prikývla som.

„Ale nebude to len tak,“ povedal.

„Koľko chceš?“ opýtala som sa a on mi povedal cenu za gram. Ako keby mali pre mňa peniaze nejakú hodnotu, môžem rozhadzovať koľko len chcem... Povedala som mu množstvo aké chcem, a on ostal zarazený.

„Z toho ti vyjde aj šesť dávok!“

„To nie je všetko pre mňa,“ zaklamala som.

„Ako myslíš,“ povedal a sklonil sa pod bar.  Podal mi šesť malých sáčkov s bielym práškom a ja som mu rýchlo dala peniaze. Kokaín som si odložila do vreciek kabáta a odišla som na toaletu.

Už to bolo dávno, odkedy som naposledy mala koks. Bolo to iba pár krát a nikdy som nemala celú dávku naraz. Zamkla som dvere a vysypala som obsah jedného sáčka na suchú časť umývadla. Zapchala som si jednu nosnú dierku a druhou som to začala vdychovať.

Rozhodla som sa dať si hneď aj druhú a tretiu dávku, pre istotu.

Keď som vyšla z toalety, začínala som cítiť účinky. Barmanovi som poslala vzdušný bozk a opustila som tento podnik, lebo sa tu nič zaujímavé nedialo. Kráčala som po uliciach nočného Bronxu a oproti mne sa zrazu zjavili traja chalani.

„Ahoj, cica, kam ideš takto neskoro a sama?“ opýtal sa ma jeden z nich.

„Staraj sa o seba!“ vyštekla som naňho zúrivo a on sa hneď stiahol.

Šťastne som sa usmiala, kráčala som ďalej a v diaľke som začula hudbu. Vedela som, že sa blížim k ďalšiemu pochybnému baru. Pred ním stálo pár ľudí, čo fajčili jointy a veselo sa bavili. Vošla som dnu a tu to žilo.

„Ahoj, môžem ťa na niečo pozvať?“ prišiel za mnou vysoký černoch, hneď ako som vstúpila dnu.

„Dala by som si vodku s redbullom,“ pousmiala som sa a on prikývol.

Sadla som si k prázdnemu stolu a čakala som na neho. Účinky kokaínu som už plne cítila a vedela som, že za chvíľu bude čas na ďalšiu dávku. Vrátil sa aj s mojim drinkom, ja som sa mu poďakovala a pripili sme si. Potom som sa premiestnila na toaletu, kvôli ďalšej dávke koksu a neskôr som sa vrátila medzi ľudí.

Sadla som si k stolu, kde sedeli štyria chalani v kožených bundách a dvaja z nich mali na hlavách šatky. Začali sa so mnou rozprávať a z ich rozprávania som veľmi rýchlo zistila, kto je tam boss. Ten s najviac vypracovanou postavou, krátkymi tmavými vlasmi, leteckými okuliarmi a modrou šatkou na krku. Predstavil sa mi ako Tom a mená ostatných si už nepamätám. Pozrela som sa na hodinky a bolo pol tretej ráno.

„Ponáhľaš sa niekam?“ opýtal sa ma Tom.

„Nie,“ usmiala som sa. Tiež sa usmial a pritiahol si ma bližšie k sebe. V bare hrala hlasná hudba a aj ostatní ľudia sa dobre bavili. Tom mal prehodenú ruku okolo mojich ramien a nečakane si ma pritiahol do lona. Prekvapene som sa usmiala a on ma pobozkal.

„Nie,“ zasmiala som sa a odtiahla som sa od neho ďalej.

„Prečo?“ smial sa. „Veľmi sa mi páčiš, si krásna, Alice,“ vravel.

„Tak dobre,“ zachichotala som sa a nechala som ho, aby ma bozkával. Bozky som mu oplácala a objímala som ho okolo krku.

„Hej, Tom!“ oslovil ho pobavene nejaký jeho kamoš. „Aj my sa chceme baviť!“

„Táto je moja, nájdi si inú, looser!“ povedal Tom prísne a ja som sa zasmiala.

„Nemáš heroín?“ šepla som mu do ucha a zhryzla som mu ušný laľôčik.

„Ale iste,“ pousmial sa.

„Riley, daj mi tie striekačky!“ zakričal na ďalšieho z partie a ten mu podal tri dávky heroínu.

„Koľko za ne chceš?“ pýtala som sa otrávene.

„Chcem teba,“ povedal a pobozkal ma na krk.

„Zabudni,“ zasmiala som sa.

„Tak potom ty zabudni na koks, miláčik,“ usmial sa a ja som sa zamračila. Dopila som jeho vodku a postavila som sa z jeho lona.

„Dohodneme sa!“ vypískla som a potiahla som ho za lakeť.

Postavil sa a zistila som, že bol oveľa vyšší, ako sa zdal, keď sedel.

„Musíme ísť trochu ďalej,“ povedal a ja som prikývla. Chytil ma za ruku a ja som ho nasledovala. Kráčali sme po tmavých uliciach Bronxu a ja som netušila, kam ideme. Bolo mi to úplne jedno, čo sa so mnou túto noc stane, aj tak som sa nechcela dožiť rána.

Tom zrazu zabočil do slepej uličky, v ktorej sme zastali. Vybral z vrecka striekačky a ja som si vyzliekla kožuch. Podala som mu ruku a on dal dolu kryt z ihly. Nad lakťom mi silno zaviazal pásku a prstom mi prešiel po jemnej pokožke, pod ktorou mi presvitali žily. Usmiala som sa na neho a on mi pichol jednu dávku. Vytiahol mi zo žily ihlu a striekačku zahodil za seba.

„Aj do druhej,“ povedala som nadšene a natiahla som k nemu druhú ruku.

„Ako povieš, kráska,“ usmial sa a pichol mi druhú dávku do druhej ruky. Vedela som, že toto ma dorazí.

„A teraz je rad na tebe, ako chceš platiť?“

Z kabáta som vybrala pár stodolárových bankoviek a podala som mu ich.

„Ďakujem,“ usmial sa a pobozkal ma. V tom mi prišlo veľmi zle a začala sa mi šialene točiť hlava.

„Pusti ma,“ prikázala som mu.

„Nie tak rýchlo,“ zasmial sa a pritiahol si ma na seba.

Srdce mi bilo ako o život a ja som dúfala, že toto sú posledné sekundy môjho života. Tom sa začal vyzliekať a mne rozopol rifle. Vyzliekol mi ich a ruky mi chytil nad hlavou. Nechcela som to, ale nedokázala som sa nijak brániť. Ležala som pod ním na chladnom betóne a začalo sa mi zahmlievať pred očami. Ťažko sa mi dýchalo a v ústach som mala sucho.

Začala som nahlas plakať a kričať, na čo sa Tom naštval a vrazil mi takú facku, že som si udrela hlavu aj o betón. Pamätám si, ako ma zbavil nohavičiek a potom si ma vzal, napriek mojej vôli. Cítila som sa hrozne a chcela som to trápenie ukončiť. Tom po všetkom zmizol a nechal ma tam ležať. Ani si nepamätám, kedy odišiel, nebola som pri plnom vedomí. Z ničoho nič som začala cítiť hroznú bolesť, ako by som mala kŕče.

Nahlas som vykríkla od bolesti a schúlila som sa do klbka. Cítila som, že môj život sa blíži ku koncu. Nedokázala som sa ani poriadne nadýchnuť. Tuho som zavrela oči a myslela som na Jaspera. Život bez neho nestojí za nič, tak prečo by som sa mala trápiť?

Z posledných síl som z malej kabelky vybrala ostrú žiletku a prešla som si ňou po oboch zápästiach. Cítila som, ako zo mňa vyteká krv a s ňou odchádza aj môj život. Po chvíli som stratila vedomie a ostala som ležať na studenom betóne. Mŕtva.

Jasper:

Pár hodín dozadu

„Edward, prosím, mohol by si zistiť, či je Alice v poriadku?“ prosil som svojho brata dnes už asi piaty krát.

Z mojich myšlienok sa dozvedel o všetkom. Presne vedel, čo som naposledy povedal Alice a ako ona reagovala. Videl aj jej modriny, z ktorých tiež nebol nadšený, no povedal mi, že som to nemusel tak unáhliť. Vedel som, že keby som sa s ňou nerozišiel vtedy, nedokázal by som to nikdy. Príliš ju milujem, nedokážem sa od nej držať ďalej. Ale stále sa bojím, že jej zas ublížim a bude to ešte horšie, ako minule.

„Nič horšie si jej nemohol urobiť! Čo si myslíš, že ju bolí viac?! Pár modrín, alebo rozchod s tebou?“ vyčítal mi Edward.

„Uznávam, urobil som hlúposť!“ priznal som si. „Edward, nevieš si ani predstaviť, ako veľmi to teraz ľutujem, no na druhej strane, teraz je v bezpečí...“

„Skutočne tomu veríš?“ opýtal sa ma podozrievavo a ja som mlčal.

„Dobre, pôjdem zistiť, ako sa má,“ povedal napokon.

„Dávaj si pozor, aby ťa neuvidela...“

„Hej, ako keby som to robil prvý krát,“ pretočil očami a ja som ho potľapkal po pleci.

„Nemám zavolať Rosalie?“ opýtal som sa mimochodom.

„Už som to skúšal,“ mávol rukou Edward. „Zase je s tým svojim nabijakom...“

Videl som, že sa mu to nepáči. Ja som Emmetta stretol len párkrát, ale vždy mi prišiel ako dobrý, trochu uletený, chlap.

„Edward, ďakujem, za všetko, čo pre mňa robíš,“ povedal som a on prikývol.

„Dám ti vedieť, ako na tom je,“ povedal a odišiel do garáže. Nastúpil do svojho Volva a vyrazil na Manhattan za mojou láskou. Ach, dúfam, že bude v poriadku.

Ostal som v našej vile sám – Carlisle bol u Esme a Rosalie bola niekde s Emmettom. Sadol som si do obývačky a nervózne som poklepkávala nohou na podlahu. Nevydržal som dlho v pokoji, tak som sa postavil a prechádzal som sa hore-dole po dome. V rukách som drvil svoj Samsung a čakal na hovor od Edwarda. Moje jediné prianie bolo, aby Alice bola v poriadku.

Pozrel som sa na hodiny a zistil som, že prešlo dvadsať minút, odkedy Edward odišiel. Cesta k Alice trvá asi pol hodinu, tak ešte chvíľu počkám a potom mu zavolám.

Nemo som hľadel na hodiny a snažil som sa ich hypnotizovať. Potreboval som sa na chvíľu rozptýliť, tak som si zapol televízor. Prepínal som medzi akčnými filmami, dokumentami, horormi, ale nič ma nedokázalo zaujať. Vypol som televízor a zapol som si hudbu. Vzal som si časopis z konferenčného stolíka a rýchlo som ho prelistoval.

Hodil som ho naspäť a znovu som sa začal prechádzať po obývačky. Bola skoro jedna hodina v noci a Edward mi ešte nezavolal.

Nervózne som prešiel do kuchyne a otvoril chladničku, či tam nie je náhodou trochu krvi. Našiel som sáčok jelenej krvi, tak som ho bez váhania otvoril a vypil. Chuť krvi sa mi rozliala na jazyku a na chvíľu ma to upokojilo.

Dopil som všetku krv a vrátil som sa do obývačky. Hypnotizoval som svoj mobil na sklenenom konferenčnom stolíku. Vtom začal vibrovať a na displeji sa svietilo Edwardovo meno.

„Prosím, povedz mi, že je v poriadku,“ ozval som sa rýchlo do telefónu.

Edward mlčal.

„Jasper, bude lepšie, keď sem prídeš. Ona tu nie je...“ povedal pomaly.

„Čo dopekla?!“ zvreskol som a kopol do konferenčného stolíka, ktorý sa rozletel na črepiny.

„Príď sem, ponáhľaj sa, musíme ju nájsť!“ hovoril náhle a ja som prikývol.

„Som na ceste!“ povedal som rýchlo a zložil som.

To snáď nie je pravda. Alice, prosím, neurob žiadnu hlúposť! Obliekol som si dlhý čierny kabát, mobil som si vložil do vrecka a bežal som za Edwardom. Autom by mi cesta trvala aj štyrikrát dlhšie. Bežal som nočným New Yorkom a dával som si pozor, aby ma nikto nevidel. Dobehol som na Manhattan, pred Alicin dom. Obehol som celý dom z druhej strany a vyskočil som na jej balkón. Vošiel som dnu cez balkónové dvere a v obývačke som našiel zdrveného Edwarda.

„Nič,“ povedal zúfalo. „Vypočul som si myšlienky všetkých susedov, no nikto ju nevidel už tri dni.

„Tri dni?!“ vyštekol som. Sadol som si vedľa neho na sedačku a vložil som si tvár do dlaní.

„Neboj sa, brácho, my ju nájdeme,“ povedal Edward a stisol ma za rameno.

„Vieš čo všetko sa jej mohlo stať za tri dni?!“ hovoril som rozrušene a hlavu som mal plnú katastrofických scenárov.

„Nemysli na najhoršie, Jasper!“ povedal Edward rázne.

Prešiel som sa do Alicinej spálne, kde som sa nadýchol jej vône a vzal som z postele jej tielko. Vrátil som sa do obývačky k Edwardovi, ktorý na mňa prekvapene hľadel.

„Čo tým chceš dokázať?“ pýtal sa.

„Možno by sme si mohli zavolať na pomoc pár nomádov...“ povedal.

„Tak tí by nám naozaj pomohli,“ odfrkol si sarkasticky. „Nie sú vegetariáni a mohli by jej ublížiť!“

Mal pravdu. Ešte raz som sa prešiel po byte, či tu náhodou nenechala nejaký odkaz, ale nič som nenašiel.

„Edward, musíme ísť!“ rozkázal som. „Musíme ju nájsť!“

Edward prikývol a spolu sme vyskočili z jej balkóna a dopadli na zem.

„Choď na sever, ja pôjdem smerom do centra,“ povedal môj brat rozhodne. „Keby niečo, voláme si.“

Edward nasadol do auta a vyrazil do centra hľadať Alice. Ja som sa rozbehol smerom na sever, ale nikde som ju necítil. Napokon som sa vrátil k jej bytu a rozhodol som sa ísť po jej stope. Bola slabá, asi niekam išla taxíkom, keďže jej auto bolo zaparkované pred domom.

Šiel som po stope a netušil som, kam to vedie. Dostal som sa z Manhattanu do Brooklynu a v tom mi zavolal Edward.

„Máš niečo?“ pýtal som sa hneď ako som zdvihol.

„Jasper, kde si? Ďalej musíme ísť spolu,“ povedal Edward. „Mám stopu, počul som myseľ taxikára, ktorý ju dnes večer viezol.“

„Kam ju viezol?“

„To nechceš vedieť,“ povedal Edward. „Poviem ti to osobne, lebo takto spanikáriš a urobíš nejakú hlúposť!“

„Edward, neštvi ma!“ zavrčal som do telefónu.

Vtom vedľa mňa prudko zabrzdilo jeho Volvo a ja som rýchlo nastúpil dnu.

„Tak kde je?!“ vyštekol som zúfalo.

„Viezla sa do Crazy Guy's... Do Bronxu...“ povedal opatrne Edward a zaradil spiatočku.

„Preboha, čo jej úplne šibe?! Ísť do Bronxu?! Čo ak jej niekto ublížil a teraz niekde leží mŕtva?!“ panikáril som.

„Upokoj sa, Jasper!“ rozkázal mi Edward a preletel na červenú.

„Volal si Carlisleovi?“ opýtal som sa.

„Áno,“ prikývol. „Vie o tom.“

Edward niekoľko krát prekročil rýchlosť, no ja som mal pocit, že sa vlečieme. Vošli sme do Bronxu a oboch nás prepadol zvláštny pocit. V tejto časti je normálne, že by sa bál aj upír. Prešli sme pred klubom Crazy Guy’s no nikde sme jej vôňu necítili. Pre istotu som vystúpil z auta a vošiel som do baru. Z každej strany na mňa niekto zazeral. Zacítil som Alicinu vôňu, dnes večer tu bola, ale nikde som ju nevidel! Vošiel som na toalety, kde som ju cítil tiež, no nebola tam. Uvidel som tam len trochu rozdrveného kokaínu a zarazene som na to hľadel. Spomenul som si na jej slová.

„Môj život pred tým ako sme sa spoznali bol o ničom! Bola som desná, stále sme chodili s Rosalie piť, fajčili sme trávu, brali sme koks, spávala som s hocikým...“

Okamžite som vybehol z baru a znova nastúpil do auta. Šli sme ďalej a obaja sme zacítili Alicinu vôňu pri ďalšom z pochybných barov. Tentokrát sme vošli dnu obaja, no Alice nikde. Edward skontroloval toalety, ale márne. Vyšli sme von a ja som si sadol na obrubník. Vložil som si tvár do dlaní, strácal som nádej,...

Vtom zafúkal silný vietor a nám udrela do nosa prenikavá voňa krvi... a Alice. Vydal som sa tým smerom a Edward mi bol autom v pätách. Prehľadával som slepé uličky a blížil som sa k miestu, kde bola vôňa najsilnejšia. Vbehol som do ďalšej slepej ulice a to čo som tam uvidel, ma zabilo.

Alice. Ležala na zemi, v kaluži krvi a nehýbala sa. Zadržal som dych a podišiel som bližšie. Obe zápästia mala podrezané a žiletka ležala pár centimetrov od jej tela. Odmeral som jej pulz, mala ho veľmi slabý. Bola celá studená, keďže vonku mrzlo a ona ležala na zamrznutom betóne. Jej srdce bilo pomaly a vyzeralo to tak, že každú chvíľu byť prestane. Nie, to nesmiem dopustiť!

Náhle za mnou dobehol Edward a v očiach mal zhrozený a šokovaný pohľad.

„Ešte žije,“ vydýchol a ja som na ňu iba nemo hľadel.

Nemôžem dopustiť, aby moja láska zomrela.

„Rýchlo, musíme ju vziať domov a Carlisle jej snáď pomôže!“ povedal som zúfalo. Sklonil som sa k nej, vzal som ju do náručia a niesol som ju do auta. Edward mi otvoril dvere a ja som ju položil na zadné sedadlo.

Sadol som si k nej a jej hlavu som si položil do lona.

Edward si sadol za volant a rútil sa domov najrýchlejšie, ako to šlo. Párkrát sme dostali šmyk na ľade. Celý čas som ju hladil po líci a vravel, ako ju milujem. Alice bola v bezvedomí a nijak nereagovala.

„Jasper, zavolaj Carlisleovi!“ prikázal mi Edward a ja som z vrecka vytiahol svoj mobil. Vytočil som Carlisleovo číslo a on to hneď zdvihol.

„Carlisle, našli sme ju. Je hlboko v bezvedomí a myslím, že nemá veľa času. Potrebujem, aby si jej pomohol, prosím!“ prosil som ho.

„Urobím, čo sa dá, syn môj. Rosalie príde postrážiť Esme a ja som hneď doma,“ povedal.

„Ďakujem, otec,“ povedal som pokojnejšie.

Keď sme o dvadsať minút dorazili domov, Carlisle tam už na nás čakal. Vyniesol som Alice na rukách z auta a niesol som ju do vily.

Keď ju Carlisle uvidel, zhrozene potriasol hlavou a povedal mi, aby som ju odniesol dole, do jeho ambulancie.

Položil som Alice na operačný stôl a odstúpil od nej dva kroky. Carlisle a Edward dobehli za mnou a Carlisle si začal prezerať jej telo. Zmeral jej pulz, ktorý bol čím ďalej tým slabší. Snažil sa ju prebrať, ale Alice sa vôbec nechytala. Nepomáhalo nič, čo by mohlo. Jej telo ležalo nehybne na bielom stole. Vyzerala hrozne, bola bledá, mala kruhy pod očami, po tele modriny a rezné rany, oblečenie mala tiež roztrhané a nič nenasvedčovalo tomu, že sa ešte preberie. Činnosť jej srdca sa pomaly chýlila ku koncu a Carlisle to vedel. Vzal jej krv, aby vedel zistiť, čo ju dostalo do tohto stavu, no odhadol to na alkohol a tvrdé drogy.

Celý čas som tam nervózne stál a sledoval čo sa dialo.

„Jasper,“ oslovil ma zrazu Carlisle opatrne. „Je tu len jedna možnosť.“

Edward ku mne podišiel a chytil ma za plece.

„Ona umiera...“ dodal.

„Nemôžem ju stratiť,“ zavzlykal som. „Nie, nedopustím, aby umrela!“

„Carlisle, prosím,“ šepol som zúfalo. „Znamená pre mňa toľko, čo pre teba Esme. Nedokážem si predstaviť svoj život bez nej. Myslel som si, že keď sa rozídeme, bude to pre oboch lepšie, lebo jej nebudem môcť nijak ublížiť. Tak veľmi som sa mýlil...“

„Jasper, urobím to pre teba,“ povedal Carlisle rozvážne.

„Ja viem, že je to odomňa sebecké, ale bez nej nedokážem žiť...“ hovoril som nešťastne.

„Ani ona nedokáže byť bez teba,“ začal Edward. „Vy dvaja ste spriaznené duše a som si istý, že ona by si priala žiť celú večnosť po tvojom boku.“

Prikývol som a Carlisle sa pozrel na Alice, ktorej srdce prestávalo biť. Odvrátil som sa, nedokázal som sa pozerať. Carlisle sa nahol k Alicinmu krku a ostrými zubami preťal jej tenkú pokožku. Pohrýzol ju aj na iných miestach, aby sa upírí jed šíril rýchlejšie a premena začala čím skôr. Išlo tu o sekundy.

Carlisle sa odtiahol od Alice a pozrel sa na nás.

„Premena o chvíľu začne. Pichnem jej morfium, aby som jej zmiernil bolesť,“ povedal a ja som prikývol.

Dobre som vedel, čím si teraz prejde moja láska.

„Edward, vezmi Jaspera na lov,“ nariadil Carlisle a Edward prikývol.

Ťahal ma z miestnosti a ja som stále hľadel na Alicine telo.

„Bude v poriadku,“ šepol Edward a zavrel za nami dvere na miestnosti.

Carlisle:

Sedeli sme s Esme u nej v obývačke a spolu sme pozerali večerné správy. Jednu ruku som mal prehodenú okolo jej ramien a druhú som mal položenú na jej brušku. Párkrát som cítil, ako sa dieťatko pohlo a bol som ten najšťastnejší muž na svete. Na druhej strane som sa veľmi bál. Všetko sa môže hocikedy skomplikovať a ohroziť život Esme...

Dúfam, že všetko dobre dopadne. Esme si odpila z nepriehľadného pohárika trochu krvi a položila si hlavu na moje rameno.

Pousmial som sa a pobozkal som ju do vlasov. Užívali sme si pekný spoločný večer, vonku snežilo a v kozube v rohu obývačky slabo tlel oheň. Správy skončili, tak sme prepli na ďalší kanál, kde vysielali pekný klavírni koncert zo Švédska.

„Nad čím rozmýšľaš?“ šepol som Esme do ucha a ju to zľahka pošteklilo.

„Nad tým, aká som dokonale šťastná,“ usmiala sa. „Mám teba, čakáme spolu dieťa, mám skvelú kariéru... Čo viac si priať.“

„Zaslúžiš si to,“ povedal som a nežne som ju pobozkal.

„Ty tiež,“ usmiala sa. „Čakal si na lásku roky...“

Storočia, pomyslel som si.

„Drahý, rozmýšľal si už nad menom pre naše dieťatko?“ opýtala sa zrazu.

„Môže sa volať po tebe, ak to bude dievčatko,“ povedal som.

„Nie, to je také neoriginálne,“ zachichotala sa a ja som sa musel usmiať.

„Ja som rozmýšľala nad menami ako Abigail, Nathalie alebo Chloé...“

„Chloé je pekné,“ pousmial som sa. „Aj Nathalie... A ak by to bol chlapec?“

„Neviem, napadlo mi Chris alebo Brandon, možno ešte Elvin,“ povedala.

„Ako sa volala tvoja mama?“ opýtala sa ma.

„Mary-Anne,“ povedal som.

„Aj to je pekné meno... Alebo čo tak Isabella?“ navrhla. „Môže mať aj dve mená.“

„Môže byť. Isabella sa mi páči asi najviac zo všetkých,“ povedal som a Esme sa šťastne usmiala.

„A ak to bude chlapec?“ opýtala sa.

„Čo tak Lucas?“ navrhol som a Esme sa rozžiarili oči.

„Áno, to je skvelé meno!“ povedala nadšene a pobozkala ma.

„Už sa neviem dočkať!“ hovorila šťastne.

„Ani ja, miláčik,“ šepol som a pobozkal ju do vlasov.

Pritúlila sa ku mne a spolu sme sledovali klavírny koncert. Pomaly popíjala jeleniu krv z pohára a ja som ju hladil po jemných vlasoch. Nemohol som byť šťastnejší. Skutočne mám všetko. Prial by som si jedine to, aby Esmin pôrod prebehol hladko a aby aj Rosalie a Edward tiež našli svoje spriaznené duše.

„Zlato, mala by si niečo zjesť,“ povedal som, keď Esme dopila všetku krv.

„Dobre, v chladničke mám cestoviny, ale... Dala by som si niečo iné,“ rozmýšľala.

„Kyslé uhorky?“ hádal som pobavene.

„Hmm, nie, skôr zmrzlinu,... alebo kuracie krídelká... “

„KFC nerobí donášku domov, ale ak chceš, môžem to zariadiť.“

„Pošleš tam Rosalie, alebo Edwarda?“ opýtala sa pobavene a ja som prikývol.

„Nenechám ťa predsa samú...“

„Namiesto toho budeš otravovať svoje deti, aké milé,“ povedala ironicky a ja som sa zasmial.

„Nemusíš, Rosalie je určite s Emmettom a Edward má svoj program,“ dodala.

„Ale? Odkiaľ vieš, čo robia moje deti? A kto je Emmett?“ pýtal som sa zmätene. Táto ženská vie všetko!

„Tak, myslím si,“ pokrčila ramenami a usmiala sa. „Emmett je Rosaliin, ehm, neviem či by ona povedala priateľ, ale niečo také...“

„A ja sa zas všetko dozviem posledný,“ skonštatoval som a Esme sa zasmiala.

„Tak už si sa rozhodla, čo budeš večerať?“

„Pizzu,“ prikývla a ja som vybral z vrecka mobil.

„Ty máš číslo na donášku pizze?“ divila sa.

„Áno, ľudia zvyknú mať uložené také čísla,“ povedal som.

„Ľudia...“ zopakovala a ja som potriasol hlavou.

Zachichotala sa a zavolala do pizzerie. Objednala si pizzu quatro formaggi a keďže mali v ponuke aj zmrzlinu, tak aj jednu Ben&Jerry’s.

„Ani neviem, či na to mám vlastne chuť ja, alebo to malé,“ povedala, keď zložila telefón. „Cítim sa hrozne, stále iba žeriem. Určite som pribrala a neviem ako sa toho po pôrode zbavím...“

„Zlato, celý čas chudneš,“ pripomenul som jej.

„Priberiem a nebudem sa ti páčiť,“ povedala smutne a ja som ju objal.

„Páčila by si sa mi aj tak. Esme, ty si dokonalá,“ povedal som jej a vtisol som jej bozk do vlasov.

Po chvíli pri dverách zazvonil poslíček z pizzou a ja som šiel otvoriť. Zaplatil som, nechal som mu nejaké sprepitné a odniesol som jedlo do kuchyne. Zmrzlinu som dal do mrazničky a tri kúsky pizze som naložil na tanier a priniesol do obývačky Esme.

„Ďakujem,“ povedala a hneď sa do nich pustila. Napriek tomu, že Esme jedla dosť, stále chudla. Zdalo sa, že sa mi stráca pred očami. Neoklamala ma ani voľnejším oblečením, ani viacerými vrstvami na sebe.

Mal som o ňu strach, lebo som vedel, že aj keby ju niečo trápilo, nepovedala by mi to. Nie preto, že by mi neverila, ale vie, že pre jej záchranu som schopný urobiť všetko, aj keď jej to nebude po vôli.

O chvíľu dojedla a odniesla tanier do kuchyne. Napustila si vodu do pohára a vypila ho. Pomaly sa vracala ku mne do obývačky, keď v tom zrazu zastala a chytila si brucho.

„Au,“ sykla od bolesti a ja som bol v sekunde pri nej.

„Láska, čo sa deje?“ pýtal som sa náhle a podoprel som ju, keby náhodou stratila rovnováhu.

Zalapala po dychu a oprela sa o mňa. Pomaly spustila ruky zo svojho brucha.

„Neviem, po kom bude také divé,“ povedala zadýchane. „Strašne kope.“

„Nechceš si ísť ľahnúť?“ opýtal som sa a Esme prikývla.

Zdvihol som si ju do náručia a odniesol do postele. Podal som jej veci na prezlečenie a ona sa prezliekla do voľnejších šiat. Neušiel mi pohľad na jej brucho, ktoré mala posypané modrinami a podliatinami.

„Preboha, Esme, prečo si mi nič nepovedala?!“ hovoril som šokovane a ona si rýchlo stiahla košeľu až pod bruško.

„Iba by ťa to zbytočne trápilo,“ povzdychla si.

Jej nohy boli tenké, ako paličky a bedrové kosti jej vytŕčali. Rýchlo sa prezliekla, no ja som si všimol všetko. Bola až príliš chudá a môj snubný prsteň sa jej šmýkal dolu z prstu – také ich mala tenké.

„Táto bezmocnosť ma zabíja,“ povedal som nešťastne.

„Čo tým myslíš?“ nechápala.

„Vidím, že to dieťa ti ubližuje a ja ti nedokážem nijak pomôcť...“

„Miláčik, ty mi pomáhaš,“ snažila sa znieť presvedčivo.

„Mimochodom, mám pocit, že celá tá vec s mojim bývalým... ehm...no, myslím si, že je po všetkom,“ dodala. „Nič sa nestalo a odvtedy prešiel už mesiac...“

„Zabudni na to, že ťa nechám samú,“ povedal som.

„Carlisle, to som tým nemyslela, ale už nemusím byť pod dohľadom 24 hodín denne,“ povedala. „Cítim sa byť otravná...“

„Nie si. Okrem toho, potrebuješ mať niekoho pri sebe, lebo si vo vysokom štádiu tehotenstva a, úprimne, komplikácie môžu nastať kedykoľvek.“

Esme nadvihla obočie a venovala mi neveriacky pohľad.

„Určite nájdeš riešenie, ktoré sa mi bude páčiť,“ povedala nakoniec. „Máš na to celú noc, však aj tak nespíš.“

Prešla do kúpeľne, po chvíli sa vrátila a ľahla si do postele. Prikryla sa perinou až po krk a ja som si ľahol vedľa nej.

„Dobrú noc, láska,“ povedal som a vtisol som jej nežný bozk.

„Dobrú noc.“

Esme po chvíli zaspala a ja som počul tlkot jej srdca a pravidelné dýchanie. Držal som ju v náručí, bola to najcennejšie, čo mám. Spala pokojne, nemala žiadne zlé sny. Rozmýšľal som o nás a našej budúcnosti. Ako sa zmenia naše životy, keď sa nám narodí dieťa.

Hlavne sa bojím priebehu pôrodu. Dúfam, že všetko bude v poriadku a Esme sa nič nestane. Nedokážem si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby jej to dieťa ublížilo.

Boli asi dve hodiny v noci, keď mi zrazu zazvonil mobil. Prešiel som do obývačky, aby som nezobudil Esme a prijal som hovor.

„Carlisle, tu Edward, máme problém.“

„Čo sa deje?“ pýtal som sa pohotovo.

„Jasper sa pred pár dňami rozišiel s Alice a dnes som bol zistiť, či je v poriadku, no nebola tam. Nevieme ju nájsť, s Jasperom pátrame po centre a v blízkosti jej bytu, ale nič. Počul som myšlienky taxikára ktorý ju viezol... do Bronxu...“ hovoril Edward rýchlo. „Možno budeme potrebovať pomoc!“

„Edward, ja som teraz u Esme, ale ak ma potrebujete, môžem prísť o chvíľu. Zavolám k Esme Rosalie,“ povedal som.

„Dobre, ale povedz Rosalie, že ťa volali do nemocnice. Nehovor jej, čo sa v skutočnosti deje...“

„Dobre,“ prikývol som.

„Vyzdvihnem Jaspera a ideme do Bronxu, odtiaľ ti potom zavolám!“

„Veľa šťastia, syn môj,“ povedal som napokon.

„Budeme ho potrebovať,“ povzdychol si a potom zložil.

Táto správa ma skutočne znervóznila a aby som sa upokojil, ľahol som si naspäť k Esme a čakal na ďalší telefonát. Rosalie zavolám až potom. Mobil som si položil na nočný stolík a moju lásku som jemne hladil po vlasoch. Pokojne spala a pohľad na ňu bol očarujúci. Vyzerala ako anjel.

Nevedel som, čoho je Alice schopná v tejto situácii. Jasper bol pre ňu všetkým a nerozumiem, prečo sa s ňou rozišiel. Dúfam, že neurobila žiadnu hlúposť a bude v poriadku, keď ju nájdu.

Za hodinu mi mobil zazvonil po druhýkrát. Teraz volal Jasper a bol skutočne vydesený a zúfalý. Našli Alice v hroznom stave a bál sa, že umiera. Sľúbil som, že prídem domov, aby som jej pomohol, no predtým som musel zavolať Rosalie.

Zdvihla mi to až na druhý pokus a ja som jej rýchlo vysvetlil, že musím odísť, tak aby prišla k Esme. Nebola nadšená, no nakoniec súhlasila. Bude ťažké utajiť pred ňou, čo sa v skutočnosti deje.

Rose dorazila o pätnásť minút. Sadla si do obývačky a pustila si potichu televízor. Ja som zbehol dole, nasadol som do auta a ponáhľal som sa domov. Snáď budem vedieť Alice pomôcť a nebude na tom až tak zle.

Našťastie ma cestou nevideli policajti, lebo som šiel tak rýchlo, že by mi vzali vodičák na celú večnosť.

Zaparkoval som auto pred vilou, vbehol som dnu a išiel som pripraviť svoju ordináciu. Začínal som mať skutočne zlý pocit a niečo mi vravelo, že to bude oveľa horšie, ako si myslím.

Vtom som začul piskot pneumatík, tak som vybehol do predsiene. Edward zadriftoval pred vchodom do vily a Jasper vystúpil z auta s Alice na rukách. Keď som ju uvidel, zhrozene som potriasol hlavou. Môj syn mal v tvári zúfalý výraz a ja som vedel, že urobím všetko, aby som zachránil jeho spriaznenú dušu.

„Jasper, vezmi ju do mojej ambulancie,“ povedal som mu a on sa mi stratil z dohľadu.

Počkal som na Edwarda, kým vystúpi z auta. Prešiel ku mne do predsiene a hodil na mňa spýtavý pohľad. Opatrne som záporne pokrútil hlavou a ponáhľali sme sa za Jasperom.

Alice ležala na operačnom stole a ja som podišiel k jej telu. Prstami som sa snažil zmerať jej pulz, ale takmer som ho necítil. Skúsil som všetko, aby sa prebrala, ale nič nezaberalo. Cítil som z nej alkohol a drogy. Možno sa predávkovala, ale určite to takto nemôžem povedať Jasperovi. Vzal som jej trochu krvi do skúmavky, aby som zistil, čo presne ju dostalo. Znovu som skúsil odmerať jej pulz, ktorý bol ešte slabší, ako pred chvíľou. Jej srdce prestávalo biť, umierala,...

„Jasper,“ oslovil som zrazu svojho syna. „Je tu len jedna možnosť.“

Edward ho chytil za rameno a ja som mu celý čas hľadel do očí. Nechcel som, ale musel som mu to povedať:

„Ona umiera...“

„Nemôžem ju stratiť! Nie, nedopustím, aby umrela!“ hovoril úzkostlivo a ja som vedel, čo to znamená.

„Carlisle, prosím,“ šepol. „Znamená pre mňa toľko, čo pre teba Esme. Nedokážem si predstaviť svoj život bez nej. Myslel som si, že keď sa rozídeme, bude to pre oboch lepšie, lebo jej nebudem môcť nijak ublížiť. Tak veľmi som sa mýlil...“ povedal nešťastne.

„Jasper, urobím to pre teba,“ rozhodol som sa.

„Ja viem, že je to odomňa sebecké, ale bez nej nedokážem žiť...“ dodal namrzene.

„Ani ona nedokáže byť bez teba,“ ozval sa Edward. „Vy dvaja ste spriaznené duše a som si istý, že ona by si priala žiť celú večnosť po tvojom boku.“

Pozrel som sa na Alice, ktorej ostávali sekundy života. Jasper si vložil tvár do dlaní, už to nezvládal a ja som sa mu vôbec nedivil. Musím jej pomôcť, musím ju zachrániť!

Pomaly som sa naklonil k nej krku a prvýkrát som ju pohrýzol. Pohrýzol som ju aj na lakťoch, zápästiach a lýtkach, aby sa jed šíril rýchlejšie, pretože veľa času už nemala.

„Premena o chvíľu začne. Pichnem jej morfium, aby som jej zmiernil bolesť,“ povedal som a vzal novú striekačku aj ihlu.

„Edward, vezmi Jaspera na lov,“ rozkázal som mu a Edward prikývol. Chytil Jaspera za lakeť a snažil sa ho vziať preč.

„Bude v poriadku,“ šepol mu Edward a zavrel za sebou dvere.

Ostal som s Alice sám. Pichol som jej morfium, aby necítila príliš veľkú bolesť. Dostala dvojitú dávku a ja som dúfal, že to pomôže. Edward a Jasper opustili vilu a ja som čakal, kým premena začne. Alice zatiaľ nehybne ležala na stole. Pustil som sa do rozboru vzorky jej krvi, keď v tom sa zrazu pohla. Začala sa hýbať a ja som bol okamžite pri nej a držal ju za ruku. Oči mala stále zavreté, no jed sa už rozliehal po celom jej tele a začínala cítiť bolesť. V tom nahlas vykríkla a ja som vedel, že premena sa začala...

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 31. kapitola: