Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 27. kapitola

10.07.2013 (14:45) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1281×

27. kapitola: Bývalý

Esme:

Nedokázala som uveriť tomu, čo som práve prečítala. Bez pohnutia som hľadela na pohľadnicu vo svojich rukách a ani som nedýchala. Je späť. On sa vrátil. Hlavou sa mi začali víriť spomienky a ja som to nezvládla. Z očí mi zrazu tiekli potoky sĺz a ja som sa celá triasla. Musela som sa pridržať stola, lebo inak by som sa nedokázala udržať ani na vlastných nohách.

Z hrdla mi vyšlo pár tichých vzlykov a ja som nevedela, čo mám robiť.

Po chvíli som pomaly prešla do obývačky a sadla som si na sedačku. Pohľadnicu som položila pred seba na konferenčný sklenený stolík a odtiahla som sa od nej. Schúlila som sa do klbka a roztrasene som spomínala na minulosť.

***

„Michail, upokoj sa, je to len môj kolega,“ povedala som presvedčivo, keď som videla, že môj manžel sa prestáva ovládať. 

„Prečo si s ním bola po službe?!“ vrčal na mňa. „Už si mala byť tri hodiny doma, služba ti skončila o piatej!!“ 

„Dobre vieš, že pracovné hodiny lekára sa nedajú ohraničiť časom presne na sekundu. Priviezli nám súrny prípad, musela som tam ostať,“ vysvetľovala som. „A odkiaľ vieš dokedy som mala byť dnes v práci, zase si sa mi hrabal vo veciach?“ vybehla som po ňom nahnevane.

„Si moja manželka a ja ti zakazujem stretávať sa s inými mužmi!“ skríkol na mňa.

„Ty mi nemáš čo zakazovať! Nežijeme v krajine, kde je žena považovaná za majetok muža, tak si to už konečne uvedom!“ zvýšila som hlas. Zúrivo sa na mňa pozrel a nečakane mi dal facku.

„Ty suka!“

„Auu,“ sykla som a priložila som si na to miesto ruku. Z očí mi začali tiecť slzy a ja som sklopila pohľad.

„Ako si mohol?!“

„Budeš ma poslúchať a rešpektovať, som tvoj manžel! Ak ťa niekedy uvidím s iným mužom, neudržím sa a dopadne to zle!“ vyhrážal sa mi a potom naštvane odišiel preč. Ja som skĺzla na zem a nedokázala som pochopiť, ako môže byť môj vlastný manžel ku mne taký zlý...

***

Zavzlykala som a pritiahla som si kolená bližšie k brade. Nie, toto sa už nemôže zopakovať! Už nie, nikdy! Ako ma mohol nájsť?! Presťahovala som sa do iného štátu, zmenila si číslo a urobila všetko pre to, aby ma nikdy nenašiel. Ako sa mu to podarilo?! Je to kriminálnik a násilník, nechápem, prečo ho už pustili. Jeho chorobná žiarlivosť ho raz zabije...

Snažila som sa nespomínať si na všetko zlé, čo mi kedy urobil, ale príliš sa mi nedarilo. Však on vie kde bývam! Hocikedy sem môže prísť a ublížiť mne aj dieťatku. Rozplakala som sa ešte viac a prešla si rukami po okrúhlom bruchu.

Nestačilo mu, ako mi ubližoval? To ma naozaj musel vyhľadať aj teraz? Oh bože... A ako to poviem Carlisleovi... Čo budem teraz robiť?! Bezmocne som zavzlykala a vložila si tvár do dlaní.

Čo ak ma začne vydierať, alebo sa mi vyhrážať? Prečo práve ja? Pýtala som sa sama seba, ale odpoveď neprichádzala.

Ja viem, že keď sme sa brali, bola som mladá a hlúpa. Nemala som ešte ani dokončenú výšku. Bolo to odomňa naozaj nezodpovedné, vydať sa za prvého muža, ktorý ma pobláznil. Teraz to veľmi ľutujem... Keby som bola rozumná, nemusela som si prejsť peklom, ktoré mi robil zo života.

***

Po osemnásťhodinovej službe som si konečne ľahla do postele a zavrela oči. Bola som celkom rada, že môj manžel nebol doma, pretože som si potrebovala skutočne oddýchnuť a po včerajšej hádke by mi isto niečo stále vyčítal. Po chvíli som ale začula štrkot kľúčov v zámke nášho bytu a nervózne som sa pretočila na druhú stranu. Počula som ho vojsť do bytu a neskôr aj do spálne. Predstierala som, že už spím. Ľahol si vedľa mňa a o chvíľu som na sebe pocítila jeho ruky.

Odmietavo som zamrnčala a striasla som sa ho.

„To som ja, miláčik,“ šepol mi do ucha a ja som z neho cítila alkohol.

Odvrátila som sa od neho, ale on mi nedal pokoj. Vošiel mi rukami pod košeľu a začal ma obchytkávať.

„Dnes nie, som unavená z práce,“ povedala som a otočila som sa mu chrbtom.

Nenechal sa odradiť a začal ma naliehavo bozkávať na krku.

„Michail, prestaň!“ zvýšila som hlas a nepekne som sa naňho pozrela.

„Chcem ťa,“ šepkal vzrušene a snažil sa mi vyzliecť košieľku, aj keď som sa bránila.

„Nie, prosím!“ vzlykla som.

„Ja vždy dostanem, čo chcem!“ povedal nahnevane a chytil ma pod krk. Pritlačil ma k posteli a druhou rukou mi prechádzal po tele. Ja som veľmi plakala, z očí sa mi rinuli potoky sĺz, ale jeho to vôbec netrápilo. Robil si so mnou čo len chcel a vôbec na mňa nebral ohľad. Veľmi ma bolelo, keď si ma vzal a začal prirážať. V rukách mi drvil boky a ja som to chcela mať už čo najskôr za sebou... 

***

Vtom som začula štrngot kľúčov vo dverách a prestala som dýchať. Oh, čo ak je to on? Bez pohnutia som sedela na sedačke schúlená v klbku a srdce mi bilo ako o život. V ústach mi vyschlo a bála som sa čo i len pozrieť smerom do predsiene. Dvere sa otvorili a niekto vošiel dnu. Pritisla som viečka k sebe a z očí mi stále tiekli slzy. Naozaj som sa veľmi bála. Mohol to byť môj koniec. Ak je to on, som tu sama a nebudem mať šancu brániť sa pred ním. Ja nemôžem zomrieť... Ešte nie, čakám dieťa... Nemôže mi teraz ublížiť.

„Ahoj láska, som doma,“ začula som Carlisleov veselý hlas a v tej chvíli mi kameň spadol zo srdca. Konečne som si vydýchla, no z tej sedačky som sa ani nepohla.

„Esme? Miláčik, si tu?“ pýtal sa, kým si vyzliekal kabát a vyzúval topánky.

Vošiel do obývačky a uvidel ma v tomto stave.

„Preboha, láska, čo sa stalo?“ pýtal sa vydesene a pribehol ku mne. Vzal si moje ruky do dlaní a snažil sa upútať moju pozornosť, lebo ja som vyplašene hľadela pred seba a celá som sa triasla.

Vrátil sa...

„Esme,“ šepol a zľahka ma pohladil po líci. Otočil si moju tvár na seba a ja som sklopila zrak.

Sadol si vedľa mňa na sedačku a nespúšťal zo mňa pohľad.

„Čo sa deje?“ pýtal sa a ja som sa rozplakala. Carlisle si ma pritiahol do náručia a tuho ma objal. V jeho objatí som sa cítila o niečo bezpečnejšie, no aj tak som sa bála.

Sedeli sme tam asi hodinu. Ja som stále plakala a Carlisle ma držal v objatí. Nič mi nevravel, iba ma hladil po vlasoch a ramenách. Vedel, že aj keby mi niečo povedal, nepomohlo by mi to.

Časom som sa trochu upokojila a Carlisle tichšie prehovoril:

„Miláčik, robíš mi veľké starosti. Povedz mi, čo sa deje...“

„Vrátil sa,...“ vzlykla som potichu.

„Kto?“ opýtal sa.

„Príde si po mňa,“ šepla som a z očí sa mi kotúľali ďalšie slzy.

„Láska, desíš ma,“ prstom mi nadvihol bradu a pozrel sa mi do očí, „nech je to hocikto, nedovolím, aby ti ublížil... Ale porozprávaj mi o tom, prosím. 

Pozrela som sa na neho a pomaly som prikývla. Spustil zo mňa svoje ruky a ja som roztrasene začala: 

„Pamätáš si, ako sme boli spolu na našej prvej večeri a ja som ti povedala, že som rozvedená...“

Carlisle prikývol.

„Môj bývalý manžel je blázon. Rozvod bol jediná možnosť. Bil ma, ohrozoval ma, nútil ma k sexu... Bol chorobne žiarlivý.“

„Oh môj bože,“ šepol vydesene Carlisle.

„Bolo to desné manželstvo. Po rozvode ma prenasledoval a mal rôzne priestupky. Ťahali sme sa po súdoch a on bol nakoniec odsúdený na päť rokov...“

**

„Obžalovaný je vinný z obmedzovania slobody navrhovateľky, psychického aj fyzického ubližovania na zdraví, a bude mu udelený trest vo výške päť rokov, bezpodmienečne. Proti rozhodnutiu súdu sa nemožno odvolať,“ povedal rázne sudca a potvrdil rozsudok udretím mahagónového kladiva. V tej chvíli mi spadol kameň zo srdca.

Šťastne som sa usmiala na svoju svetlovlasú právničku a objala som ju. 

„Ďakujem vám z celého srdca,“ povedala som, ešte stále trochu vystrašená, no už istejšia, že Michail mi už nemá ako ublížiť.

„Je to moja práca,“ pousmiala sa a na lícach sa jej objavili malé jamky.

„Nemohla som si vybrať lepšiu právničku,“ hovorila som šťastne.

„Ja ťa dostanem!“ zvreskol zrazu Michail na celú súdnu sieň, keď sa k nemu blížili dvaja muži zákona.

„Ešte sme spolu neskončili, Esme Anne Platt!“ hovoril a na jeho tvári sa objavil zlovestný úsmev. Znovu sa ma zmocnil strach a neistota.

„Nebojte sa, už vám naozaj nemá ako ublížiť,“ povedala moja právnička a objala ma okolo ramien.

„Budeš zase moja!“ zakričal na mňa, keď mu jeden z policajtov spútal ruky za chrbtom.

Potom ho chytili za silné ramená a viedli ho von zo siene. Stále sa na mňa otáčal a vyhrážal sa mi.

„Ešte sa uvídime, zlatko!“ povedal naposledy a potom sa za ním zavreli dvere.

„Ako sa mohol tak zmeniť,“ šepla som sama pre seba, ale moja advokátka to počula.

„Už je po všetkom,“ povedala kľudným hlasom a ja som si vydýchla.

„Ďakujem vám za všetko,“ povedala som znovu.

„Veľmi dobre sa mi s vami pracovalo,“ usmiala sa. „Na vašom prípade som pracovala aj po nociach. Ani si neviete predstaviť, ako ma dostáva násilie na ženách.“

„Tiež ste si tým prešli?“ opýtala som sa opatrne.

„Nie,“ pokývala hlavou. „Mám skvelého partnera, no som tak trochu feministka a záleží mi na postavení žien v spoločnosti a aj na tom, ako sa k nám muži správajú. Esme, rada by som sa s vami porozprávala, ale musím bežať do kancelárie, na stole ma čaká ďalšia kopa papierov. Rada som vás spoznala a som ešte radšej, že som vám pomohla. Už sa naozaj nemáte čoho báť, z väzenia vášho bývalého tak skoro nepustia. V prípade, že budete mať nejaké problémy, pokojne mi hocikedy zavolajte,“ povedala milo a rozlúčila sa so mnou.

**

„Esme, prečo si mi o tom nikdy nepovedala?“ divil sa Carlisle a v jeho hlase znela úzkosť.

„Nechcela som ťa tým zaťažovať,“ povedala som utrápene.

„Oh, láska,“ povedal ustarostene a pevne ma objal. „A ako že si si na to spomenula práve teraz?“ opýtal sa a ja som ukázala na tmavú pohľadnicu na stolíku. Carlisle si ju vzal do rúk a prečítal si text na nej. Položil ju naspäť a neveriacky krútil hlavou.

„Myslím, že ho už pustili,“ povedala som so slzami strachu v očiach. „Ten blázon je schopný všetkého.“ Znovu som sa rozplakala.

„Láska, to nemyslíš vážne... Budem ťa musieť strážiť oveľa viac. Nikdy nebudeš sama,“ povedal a pobozkal ma do vlasov.

„Naozaj sa bojím, Carlisle, on je schopný najhoršieho... a bojím sa aj o naše dieťa.“

„Nedovolím, aby vám nejaký psychopat ublížil,“ povedal presvedčivo a pohladil ma po brušku. Smutne som sa pousmiala a preplietli sme si prsty.

„Je dosť neskoro, nechceš si ísť ľahnúť?“ navrhol.

Pomaly som prikývla a postavila som sa zo sedačky. Carlisle bol ale rýchlejší a vzal si ma do náručia. Odniesol ma do kúpeľne a potom sa vrátil do spálne. Osprchovala som sa a po chvíli som vyšla z kúpeľne v bielej košeli. Bez slova som si ľahla do postele vedľa Carlislea, ktorý mi dal bozk na dobrú noc.

Unavene som zaspala v jeho náručí.

- Zlatko, čo to má znamenať? Sľúbili sme si predsa, že budeme navždy svoji, vyčítal mi môj bývalý manžel.

- Už dávno nie som tvoja!

- Čo to vravíš?! Si moja manželka a budeš ňou až do smrti... Zasmial sa zlovestne.

- Nie,... Šepla som rýchlo.

- Som rád, že som ťa znovu našiel a môžeme byť spolu. O tvojho partnera sa báť nemusíš, určite to pochopí. Nebude mať na výber...

- Opováž sa ho čo i len dotknúť! Kričala som naspäť.

- Trochu neskoro, povedal ľahkovážne.

- Čo si mu urobil?! Vykríkla som so slzami v očiach.

Michail bol ticho, iba sa zlovestne usmieval. Pomaly si prstom prešiel po krku a mne to došlo.

- Nieeee!! Skríkla som a spadla na kolená.


„Esme, láska, som tu pri tebe,“ hovoril Carlisle a upokojujúco ma hladil po vlasoch. V tom som sa prebrala z nočnej mory a rýchlo som sa posadila. Bola som zadýchaná, ako keby som bežala.
Pozrela som sa na Carlislea, ktorý na mňa hľadel ustarosteným pohľadom. Objal ma a ja som si položila hlavu na jeho hruď.

„Som pri tebe, nemáš sa čoho báť,“ šepkal a pobozkal ma na čelo.

„Zlý sen?“ opýtal sa a ja som prikývla.

„Snívalo sa mi o mojom bývalom... Bola to nočná mora. Ublížil ti,“ povedala som úzkostlivo a utrela som si čelo od potu.

„Nič také nehrozí, láska,“ povedal Carlisle a pousmial sa. „Ešte si pospi, do rána je čas.“

Pritiahol si ma do svojho náručia a ja som po chvíli znovu zaspala.

Na druhý deň ráno sme išli s Carlisleom spolu do práce. On šoféroval a ja som sedela vedľa neho. Jednu ruku mal na volante a v druhej držal moju ruku.

„Čo ak za mnou príde do nemocnice?“ opýtala som sa zrazu úzkostlivo.

„Nepríde a ak by áno, nemá sa k tebe ako dostať. George ti predsa vždy musí oznámiť návštevu a ty si povieš, či ju príjmeš, alebo nie,“ povedal Carlisle.

„Čo ak sa predstaví pod iným menom? Alebo čo ak bude mať zbraň?“ hovorila som nervózne.

„Láska,“ začal, keď zaparkoval na svojom mieste. „Ešte stále som tu ja. Máme kancelárie na tom istom poschodí a ver mi, že pre upíra je len otázkou sekundy prebehnúť pár metrov a zlikvidovať nejakého človeka.“

„Ehm...“ nervózne som sa zasmiala.

„Nechcel som ťa vystrašiť, zlato, ale keď ty si začala splietať nereálne scenária...“

„Náhodou, je to celkom možné!“ povedala som nahnevane.

„Dobre. Nejdem sa hádať s tehotenskými hormónmi,“ pousmial sa a ja som sa od neho nahnevane odvrátila. Otvorila som dvere a vystúpila som z auta. Rázne som kráčala ku vchodu nemocnice s naštvaným výrazom v tvári. Carlisle mi bol v pätách a niečo mi hovoril, ale nepočúvala som ho.

„Láska, ja som to tak nemyslel. Nechcel som ťa nahnevať, miláčik...“

Nastúpila som do výťahu a niekoľkokrát som stlačila tlačidlo s číslom štyri. Vystúpila som na štvrtom a ráznym krokom som sa rútila do svojej kancelárie.

„Dobré ráno, pani riaditeľka!“ povedal veselo George, keď ma uvidel. „Dáte si ká-“

„Zdravím!“ odsekla som a zabuchla za sebou dvere.

Vyziliekla som si béžové sako a zavesila ho na vešiak. Cítila som, ako na mňa ide horúčava a že ma začína bolieť hlava. Ten chlap si nemohol odpustiť tú poznámku! Otvorila som okno a sadla som si do koženého kresla. Žiadnu kávu som nepotrebovala, pretože som mala energie až príliš, ale skôr tej negatívnej. Vrhla som sa na prvú kopu papierov a na nič iné ako na prácu som nemyslela.

Okolo pol jedenástej sa ozvalo nesmelé zaklopanie na dvere mojej kancelárie.

„Ďalej,“ povedala som automaticky.

„P-pani riaditeľka, máte návštevu,“ povedal opatrne George a mne prebehol mráz po chrbte.

Vystrašene som na neho hľadela a on čakal na nejakú moju reakciu.

„Mám povedať, že ste zaneprázdnená?“ opýtal sa.

„Kto je to?“ šepla som úzkostlivo.

„Inšpekcia zo zdravotníckeho inštitútu,“ povedal a mne úplne odľahlo.

„V poriadku, môžu vojsť ďalej,“ prikývla som. George prikývol a stratil sa za dverami. V tom vošli do mojej kancelárie nízky muž a krátkovlasá štíhla žena.

„Dobrý deň, prosím sadnite si,“ povedala som milo.

Obaja si sadli do kresiel oproti môjmu stolu a začali sme sa rozprávať o dôležitých veciach. Chceli zistiť, či naša nemocnica spĺňa rôzne štandardy, ale to im muselo byť jasné, už len keď vstúpili dnu. Ten muž vytiahol nejaký papier, čo som mala vyplniť a potom chceli prejsť niektoré oddelenia.

Podpísala som sa, vrátila som mu papier a postavila som sa z kresla.

„Myslím, že vás môžem previesť po jednotlivých oddeleniach,“ povedala som a ako som sa postavila, obaja si všimli moje bruško. Tá žena sa nežne pousmiala a ja som si po ňom zľahka prešla rukou.

„Nasledujte ma,“ povedala som a vyšli sme z kancelárie.

Keď konečne odišli, bol práve čas obeda a ja som dostala chuť na sushi. Hmm, s kým pôjdem na obed? Nechcem behať za Carlisleom, radšej ho ešte nechám v tom, že sa na neho hnevám. No myslím, že George má rád japonské jedlo.

„George?“ oslovila som ho jemne, keď som otvorila dvere kancelárie.

„Áno, pani riaditeľka?“

„Ja len že... je obedná prestávka a tak som rozmýšľala, či by ste sa ku mne nepridali a išli by sme na sushi?“ navrhla som.

„Samozrejme,“ pousmial sa. Vzal si kabát, uspal počítač a bol pripravený ísť.

„No musím sa priznať, že dnes vám naozaj nerozumiem,“ povedal zmätene. „Ráno ste vyzerali, že by ste to tu najradšej zrovnali so zemou a teraz sa usmievate na všetky strany.“

„Tým sa netrápte,“ povedala som milo.

Nastúpili sme do výťahu a kovové dvere sa za nami zavreli.

Jasper:

Sedel som s Alice a Edwardom na jednej z ich prednášok a znudene som hľadel von oknom.

„Nebaví ťa to, miláčik?“ opýtala sa ma Alice a nežne ma pohladila po líci.

„Ani veľmi nie,“ povedal som otrávene.

„Ale ty už máš diplom!“ šepol Edward a ja som sa pousmial. Ako keby si ich ty nemal už desiatky, povedal som v myšlienkach a Edward sa nenápadne usmial.

„Nás čakajú skúšky,“ dodala moja láska.

„To dáš ľavou zadnou, drahá,“ usmial som sa a stisol jej ruku.

„Dúfam,“ povedala pritom ako si písala poznámky.

Posledných dvadsať minút sme sa nerozprávali, iba som si čítal novinky na internete a rozmýšľal nad Alice. Dnes ju beriem na večeru do japonskej reštaurácie. Som si takmer istý tým, o čo jej pôjde po tom. Nechcem ju zas sklamať, ale bojím sa, aby som jej neublížil. Tak veľmi ju milujem, pomyslel som si a na mojich perách sa zjavil úsmev. Edward to videl a tak mi nenápadne prikývol.

Keď prednáška skončila, obaja si zbalili veci a po drevených schodoch sme vyšli z haly.

„Hneď som späť, len zbehnem na toaletu,“ povedala Alice a odbočila do malej chodby, kde boli len toalety a výťahy.

„Počkáme ťa pri výťahu,“ povedal som a ona prikývla.

Chrbtom som sa oprel o stenu a pozrel som sa na Edwarda.

„Večer idete von?“ opýtal sa ma a ja som prikývol.

„A čo potom?“

„Neviem, na čo sa dnes vyhovorím,“ povzdychol som si.

„Stále si tak neveríš?“ opýtal sa ma a ja som pokrútil hlavou.

„Tak môžete potom ísť k nám. Carlisle bude u Esme, Rosalie niekde vonku...“

„A ty budeš počúvať za dverami a keď to budem vyzerať, že sa neudržím, vtrhneš dnu a zachrániš Alice,“ dokončil som sarkasticky.

„Tak som to nemyslel,“ povedal pobavene.

„Ahoj, nechcete lístky na vianočnú party v klube Royal?“ oslovili nás zrazu dve dievčatá s party logom na tričkách.

„Nie, ďakujeme,“ povedal Edward. „My na party veľmi nechodíme.“

„Tak to je škoda,“ povedala jedna z nich a zvodne si zahryzla do pery.

„Čo sa tu deje?“ opýtala sa zrazu zvedavo Alice, keď sa vrátila.

„Rozdávame lístky na vianočnú party,“ povedala jedna z tých dvoch.

„Oh, dobre. Tak skúste u prvákov, to sú party ľudia,“ pousmiala sa a preplietli sme si prsty. Vykročili sme smerom k východu univerzity a niekoľko ľudí sa za nami otáčalo. Všetci sme na to už boli zvyknutí... 

Vonku sa Edward pobral k svojmu Volvu a ja som viezol Alice domov vo svojom BMW. Bol začiatok decembra, takže počasie bolo chladné a vzduchom poletovali vločky snehu. V tejto zime sa nám nechcelo ostať na vzduchu, tak sme si u Alice sadli pred telku a zabalili sa do hrubej deky.

Pozerali sme nejakú talkshow a pritom sme sa nežne bozkávali, takže sme tomu nevenovali príliš pozornosti.

„Nie si už hladná?“ opýtal som sa jej, keď v televízii začali správy.

„Ani nie... Nemôžeme tú večeru nechať na zajtra?“ opýtala sa unavene a položila si hlavu na moje rameno.

„Samozrejme,“ povedal som a pobozkal som ju do vlasov. „Tiež sa mi veľmi nechce nikam chodiť. Môžeme si objednať pizzu, ak chceš.“

„Možno neskôr,“ povedala.

„Neotvoríme nejaké víno?“ navrhla po chvíli a ja som prikývol. Postavil som sa zo sedačky a šiel som do kuchyne pre fľašu bieleho vína. Vybral som ju z chladničky, otvoril a nalial do dvoch vysokých pohárov.

Vrátil som sa do obývačky a jeden pohár som podal Alice.

„Ďakujem, poklad,“ pousmiala sa a priložila si ho k perám, aby si odpila. Sadol som si vedľa nej a objal som ju okolo ramien.

Položila pohár na stôl a pritúlila sa ku mne.

Spolu sme pozerali správy, v ktorých hovorili o nešťastnej udalosti v Indii. Samé porušovanie ľudských práv, najmä žien a ich práva na osobnú bezpečnosť, pomyslel som si. Celkom ma to zaujalo a začal som rozmýšľať nad tým, že keď sa raz budem nudiť, vyštudujem medzinárodné právo a budem sa venovať ľudským právam. Čo iné mi ostáva, keď upíri svoje práva oficiálne nemajú v žiadnej ústave, ani dohode.

Alice si znovu odpila z vína a ja tiež. Potom som sa k nej naklonil a nežne som ju pobozkal. Bozk mi oplatila a usmiala sa. Druhú ruku som si ovinul okolo jej pása a ona ma objala okolo krku.

Odhrnula zo seba deku a jemne si ma pritiahla na seba. Skláňal som sa nad ňou a nežne ju bozkával na pery. Vošla mi rukou do vlasov a ja som jej rozopol prvý gombík na blúzke. Pousmiala sa a ja som pokračoval v rozopínaní jej blúzky.

Nečakane som si ju vzial do náručia a preniesol ju do spálne. Alice bola celý čas ticho, iba sa usmiala a pákrát ma pobozkala. Dúfala, že dnes sa dostaneme ďalej. Položil som ju na posteľ a vyzliekol som si tričko. Ona sa na mňa trochu prekvapene pozrela, no neprestávala ma bozkávať. Dával som si pozor, aby som ju nepriľahol, lebo to by nedopadlo dobre. Opatrne som jej rozopol gombík na rifliach a v tom mi pohotovo siahla na ruku s ospravedlňujúcim úsmevom.

„Deje sa niečo?“ opýtal som sa.

„Nie, láska, všetko je fajn, ja len... ehm... dnes nemôžem,“ povedala a pomaly sa posadila.

„Oh, rozumiem...“ povedal som chápavo a pohladil ju po líci.

Pousmiala sa a vrátili sme sa do obývačky. Alice si obliekla tmavomodrú blúzku a odpila si z vína. Zdala sa mi byť trochu zvláštna. Ako keby chcela ona odmietať mňa za to, že som jej robil to isté.

Snažil som sa na to nemyslieť, iba som si ovinul ruku okolo jej ramien a spolu sme sa zadívali na film, ktorý práve začínal.

Rosalie:

Prišla som domov a položila tašky z nákupov na posteľ. Prezliekla som sa do legín a tielka a začala som ukladať nové veci do šatníka. Zapozerala som sa na svoje nové zebrované šaty a pomyslela som si, že dnes večer si musím vyraziť von. Potrebujem sa nejak odreagovať, aby som si vyvetrala hlavu. V posledných dňoch to mám dosť husté, nedokážem sa na nič sústrediť a stále myslím len na jedného muža... To musí veľmi rýchlo skončiť.  

Chcela som zavolať Alice, no tá je určite niekde s mojím bratom, takže som sa ani neobťažovala.

Večer som si obliekla nové šaty, k nim topánky na platforme a vzala som si malú kabelku. Bol pondelok, takže nikde sa nebude konať žiadna veľká party, no kluby sú otvorené. Musím odtiaľto aspoň nachvíľu vypadnúť, lebo sa zbláznim.

Zbehla som dolu po schodoch do garáže a nasadla som do svojho červeného BMW. Pozrela som sa do zrkadielka, odkiaľ na mňa hľadela bohyňa s krvavočervenými perami a zvodným pohľadom.

Šliapla som na plyn a letela som po takmer prázdnej ceste do centra. Auto som odstavila v jednej z podzemných garáží v strede mesta a vyšla som von. Bola už tma a cestou do baru som stretla niekoľkých mužov, ktorí si ma lačne a úchylne premeriavali.

„Sekne ti to, cica,“ poznamenal nejaký arab, vedľa ktorého som prechádzala a ja som na neho zavrčala. Po ňom nasledoval ďalší a ja som sa takmer neudržala a skoro som mu jednu vrazila.

Vošla som do najbližšieho luxusného podniku a rozhliadla som sa okolo seba. Bolo to tu celkom plné. Prešla som k baru a objednala som si drink. Na barovej stoličke som sa obrátila k ľuďom a vyberala som si obeť na dnešnú noc.

Barman predomňa postavil Tequila Sunrise a ja som zaplatila. Odpila som si z ľadového drinku a povedala som si, že túto noc na Emmetta ani nepomyslím.

***

Tak sa aj stalo. Ráno som sa „zobudila“ vedľa jedného z tých namakaných jebačov, ktorí sa síce tvária ako majstri sveta, no v posteli za veľa nestoja. Ležala som na jeho hrudi a hľadela na strop. Rozmýšľala som, či dnes mám nejaké prednášky, alebo mám voľno. Vymanila som sa z jeho objatia a zbehla som si pre mobil. Potom som sa vrátila do postele a pozrela som si rozvrh.

Mala som síce dve prednášky, ale neviem, či sa mi tam chce ísť... Skúšky sú ešte ďaleko, ale čo budem robiť tu, ak sa rozhodnem ostať?
Nakoniec som vyliezla z postele a dala som si rýchlu sprchu. Obliekla som si minišaty z večera a vyparila som sa z veľkého luxusného bytu. Moje auto stálo pred domom so zatiahnutou strechou, takže som nastúpila dnu a upírskou rýchlosťou som sa prezliekla do úzkych nohavíc a sivého topu bez ramienok. Na to som si prehodila béžovú kožušinu, keďže sa už blížil december a vonku bola zima. Ešte že mám v aute vždy jeden outfit pre prípad nečakaných udalostí!

Pred školou som vystúpila z auta a kráčala do starej budovy. Zahliadla som pár letákov o vianočnej študentskej party a prefíkane som sa pousmiala. Ďalšia akcia, na ktorej sa len zviditeľním ako hviezda školy, pomyslela som si. Vošla som dnu a mierila som si to do auly, kde sme mali prednášky. Cestou som si vzala kávu a hrane som si odpila. Rozmýšľala som, že to náhodou vylejem na profesorku, keď bude vchádzať, ale potom som ten nápad zamietla, no celú sitáciu som si živo predstavila.

Sadla som si na kraj piateho radu a čakala na začiatok. Rozhliadla som sa okolo seba, no nikde som tu nevidela Alice. Edward po chvíli vošiel do auly a sadol si vedľa mňa.

„No už len ty si mi tu chýbal...“ povzdychla som si.

„Tiež ťa rád vidím, sestrička,“ povedal ironicky. „Kde si zas trávila noc?“

„Do toho ťa nič!“ odsekla som.

„Garrett?“

Kiežby.

„Nie.“ 

„Poznám ho?“

„Nie.“

„Ale aj tak si stále myslela na toho jedného,“ povedal nečakane a ja som sa začala dusiť, keďže mi zabehol glg kávy.

„Idiot! Opováž sa mi znovu čítať myšlienky!“ syčala som zúrivo, keď som dokašľala.

„Vieš, že to nedokážem ovládať,“ pokrčil plecami.

„Už nikdy o ňom predo mnou nehovor!“ povedala som výhražne a otvorila som knihu, keďže profesorka už bola na pódiu a chystala sa začať prednášku. 

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 27. kapitola: