Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 14. kapitola

09.08.2012 (19:30) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1483×

14. kapitola: Detroit

 Carlisle:

„Pomôžem ti s tými kuframi?“ opýtal som sa, ale v skutočnosti to ani nebolo myslené ako otázka. Nenechal by som môjho anjela, aby sa namáhala s ťažkými vecami. Jediné, čo si odnesie sama bude jej značková kabelka.

Vzal som z Esminej predsiene veľký biely kufor a bleskovo som ho zniesol dole po schodoch, lebo výťah bol mimo prevádzky. Ako upír som s tým nemal problém, ale ľuďom to mohlo vadiť. Najmä tým z dvanásteho poschodia...

Odniesol som ho až k autu, kde ho Edward naložil do kufra a ja som sa vrátil hore za Esme.

Práve vtedy vošla do predsiene, oblečená v béžovom svetríku a čiernych obtiahnutých rifliach. Okolo krku mala šatku a na nohách lodičky. Ako to robí, že je vždy taká dokonalá?

Ani som si neuvedomil, ako som na ňu zízal, až keď sa ona rozpačito pousmiala.
Vzala si kabelku a druhou rukou sa načiahla k malému kufru, ale ja som ju predbehol.

„Vezmem ti to, ak dovolíš,“ ponúkol som sa a ona prikývla.

„Máš všetko?“

„Dúfam, že áno,“ povedala váhavo.

Vyšli sme z bytu, Esme zamkla a potom sme spolu kráčali dole schodmi. Najradšej by som na rukách odniesol aj ju, ale to by mi asi nedovolila. Vyšli sme von, kde bol zaparkovaný môj Mercedes. Edward sa oň ležérne opieral. Asi chcel zapôsobiť na okoloidúce slečny, pomyslel som si pobavene a on sa uškrnul.

„Ahoj, Edward,“ pozdravila ho Esme, keď sme prišli k autu.

„Zdravím,“ pousmial sa a dal si dole slnečné okuliare.

Nechápem, na čo ich mal, obloha bola aj tak zatiahnutá. Ach, ja tejto mládeži nerozumiem.

Naložili sme posledné veci a mohli sme vyraziť na letisko. Galantne som Esme otvoril dvere na aute a ona sa pohodlne usadila na kožené sedadlo. Edward šoféroval a ja som sedel vedľa neho.

„Kedy vám to letí?“ opýtal sa.

„O druhej,“ povedal som. „Máme ešte čas.“

„Ja len, či nemám ísť rýchlejšie,“ povedal pobavene.

„Šoféruj opatrne, Edward,“ povedal som ako správny otec a Esme sa pre seba pousmiala.

Máme tu anjela, dodal som v myšlienkach a Edward sa na ňu nenápadne pozrel v spätnom zrkadle.

„Prečo mám pocit, že som niečo zabudla?“ povedala zrazu Esme a ja som sa na ňu otočil.

„Doklady máš?“

„Áno.“

„Aj mobil, peniaze a letenky?“

„V kabelke.“

„Všetko ostatné sa dá zohnať,“ pousmial som sa, ale ona vyzerala byť nervózna.

Zamyslela sa, ale nevedela prísť na to, čo jej chýba... Snáď to nebude nič dôležité.

Dorazili sme na letisko a Edward zaparkoval. Pomohol nám s batožinou a potom nadišiel čas rozlúčiť sa.

„Žiadne párty, žiadne hlúposti, dohliadni na Rosalie a uč sa na skúšky,“ povedal som Edwardovi a on sa pobavene usmial.

„Dobre, otec, spoľahni sa.“

„Maj sa pekne, Edward,“ pousmiala sa Esme.

„Užite si víkend!“ usmial sa a zamával nám. Vyšiel z letiskovej haly a mieril si to k autu.

Uvidel som skupinku lekárov z našej nemocnice, a tak sme sa vydali smerom k nim. Tlačil som pred sebou vozík s batožinou a Esme kráčala vedľa mňa, čítajúc nejaký leták o našom kongrese.

„Tam, už prichádzajú,“ povedal jeden z nich a všetci sa na nás otočili. Esme bola zaujatá, takže si nič nevšimla a ja som im z diaľky zamával.

Pridali sme sa k nim a všetci sme sa navzájom pozdravili. Ako skupinka sme sa vydali na check-in.

Všetci sme odovzdali svoju batožinu a prešli sme do duty-free zóny.

„Pol hodinu pred odletom máme byť na terminále...“ povedal Arthur.

„Zatiaľ si sadneme na kávu, alebo prejdeme obchody,“ navrhla Claire a ja som sa obrátil na Esme.

„Kam pôjdeme?“

„Potrebujem kávu,“ povedala a zívla si. „Starbucks.“

Oddelili sme sa od skupinky a išli sme zvlášť. V kaviarni sme si sadli k voľnému stolu pri veľkom okne s výhľadom na pristávacie dráhy a Esme si objednala veľké cappuccino.

„Ty si nedáš nič?“ opýtala sa.

„Už som mal dnes jednu kávu.“

„Ja nie. Ráno som sa ponáhľala, lebo som nemala všetko zbalené, takže raňajky šli bokom.“

„Tak to by si sa mala aj najesť,“ povedal som.

„Asi si vezmem k tej káve muffin...“ povedala zamyslene.

Strávili sme spolu všetok čas až do odletu. Odišli sme zo Starbucksu a prešli sme na terminál. Sadli sme si na voľné miesta a rozprávali sme sa.

„Objednala som transfer z letiska?“ vydesila sa zrazu Esme a srdce jej začalo biť rýchlejšie.

„Áno, v stredu,“ povedal som pokojne.

„Oh, tak dobre.“

„To cestovanie ma unavuje,“ povedala po chvíli a zívla si. „A toto čakanie ma uspáva.“

„Pospíš si v lietadle,“ pousmial som sa.

Keď bol čas, nastúpili sme do lietadla. Všetci sme sedeli viac-menej pokope.

Mal som to šťastie, že som mal miesto vedľa Esme. Ona sedela pri okne, ja v strede a na druhej strane sedel môj kolega Simon. Pomaly sa zaplnilo takmer celé lietadlo a letušky zavreli dvere po posledných pasažieroch.

Chvíľu trvalo, kým nás oboznámili s bezpečnostnými pokynmi a potom sme konečne vzlietli.

Po čase nám začali letušky ponúkať jedlo a neskôr kávu a čaj. Let do Detroitu mal trvať štyri hodiny. Esme časom zaspala a ja som počul jej pravidelné dýchanie a tlkot srdca. Simon si čítal nejakú knihu, tak som si vzal slúchadlá a pustil som si pomalú klavírnu hudbu.

Let bol pokojný, bez turbulencii. Blížili sme sa k Detroitu a lietadlo začalo pomaly klesať.

„Vážení cestujúci, prosíme vás, aby ste sa vrátili na svoje miesta a pripútali sa bezpečnostnými pásmi,“ oznámila letuška a ľudia sa začali zapínať.

„Čo sa deje?“ opýtala sa Esme ospalým hlasom a zívla si.

„Pristávame,“ povedal som.

Vytiahla si z kabelky malé zrkadielko a začala sa upravovať. Ani nemusela, takáto rozospatá, s rozstrapatenými vlasmi a trochu rozmazanými očami bola neodolateľná.

Po pristátí lietadla sme vystúpili a prešli sme do haly vyzdvihnúť si batožinu. Potom sme si ju na vozíkoch vyviezli von a čakali na náš odvoz do hotela. Vonku už bola tma a začínala byť aj celkom zima. Mne nie, ale usúdil som to podľa toho, že ľudia si na seba začínali obliekať svetre alebo kabáty.

„Objednávala som ho na ôsmu, tak kde trčí?! Pomaly bude pol deviatej,“ sťažovala sa Esme na náš transfer, ktorý pravdepodobne stál niekde v kolóne.

„Podľa mňa je v meste zlá premávka...“ skonštatoval Arthur.

„A čo ak mal nejakú nehodu?“ obávane povedala Claire.

„Ľudia, nebláznite, musí prísť už každú chvíľu,“ povedal presvedčivo Simon.

Nuž, jeho tvrdenie nebolo pravdivé ani zďaleka. Odvoz pre nás prišiel pred desiatou. Esme bola dovtedy nervózna, či niečo náhodou nepoplietla. Všetko bolo v poriadku, len kus diaľnice bol uzavretý kvôli nehode, a preto prišiel tak neskoro.

Naložili sme batožinu do veľkého kufra a všetci sme nastúpili do minibusu. Sadol som si vedľa Esme, úplne dozadu. Cesta do hotela mala trvať pol, až trištvrte hodiny. Chvíľu sme sa spolu rozprávali, ale Esme bola unavená, tak časom začala zaspávať. Zrazu jej pomaly klesla hlava na moje rameno. Mala pravdu, to cestovanie ju naozaj unavuje. Odhrnul som jej vlasy z tváre a pousmial som sa. Mala anjelskú tvár. Jemne som ju pohladil po líci a dúfal, že sa nezobudí. Väčšiu časť cesty prespala, ale potom sa zrazu zobudila.

„Oh, prepáč,“ šepla, keď zistila, že mala na mne celý čas položenú hlavu, ale ja som sa len pousmial.

„Koľko ešte máme do hotela?“

„Desať minút,“ povedal som.

Taxík zastal pred hotelom a vyložili sme batožinu, o ktorú sa hneď postaral hotelový personál. Vošli sme do hotela a šli sme na recepciu, kde nás už čakali a milo privítali. Dali nám kľúče od izieb a apartmánov a my sme sa všetci rozišli.

S Esme sme sa spolu viezli vo výťahu, obaja na sedemnáste poschodie, kde sme bývali. Zvlášť...

Vystúpili sme z výťahu a zistili sme, že bývame na opačných koncoch chodby.

„Dobrú noc, Carlisle. Idem spať, som úplne mŕtva,“ povedala Esme.

„Dobre sa vyspi. Zajtra sa vidíme.“

Ešte mi zamávala a potom sa vydala do svojej izby.

Esme: 

Na druhý deň som sa zobudila vo veľkej posteli v exkluzívnej hotelovej izbe. Pretrela som si oči a pomaly som vstala z postele. Vzala som si zo stolíka program a čítala som. Raňajky sú od ôsmej do pol desiatej... Počkať, koľko je hodín?! Siahla som po kabelke a vytiahla som z nej mobil. Na displeji svietil čas – bolo presne deväť. To aby som si pohla... Vletela som do kúpeľne, umyla som si zuby, tvár, učesala som sa a namaľovala.

Otvorila som kufor a vybrala som si niečo na seba. Trvalo mi to len pár minút a potom som sa vybrala na raňajky.

Vošla som do salónika, ale nikde som nevidelo toho, koho som potrebovala. Áno, myslím tým Carlislea. Od stola pri okne, kde sedeli všetci od nás, mi zamával Arthur a tak som sa k nim pridala. Cestou som si vzala tanier a začala som si nakladať jedlo. Výber bol naozaj bohatý.

Sadla som si na voľné miesto a rozmýšľala som, ako sa opýtať, či tu Carlisle už bol...

„Dobrý deň, vy ste účastníci kongresu, však?“ oslovila nás mladá hosteska, ktorá mala v rukách kopu papierov a letákov.

„Áno, to sme,“ povedal Simon.

„V tom prípade - tu je rozpis prednášok,“ povedala a každému z nás dala papier s rozvrhom.

„Pekný deň,“ povedala a odišla.

„Začíname o pol hodinku.“

„Mali by sme sa poponáhľať.“

„Ehm, doktor Cullen tu už bol?“ Chcela som znieť nenápadne a prehrabla som si pritom vlasy.

„Nebol,“ povedal Arthur. „Mysleli sme si, že je s vami...“

Zaskočene som na neho hľadela a od prekvapenia som sa rozkašľala.

„No tak, vieme, že sa medzi vami niečo deje,“ pousmiala sa Claire.

„Ale hodíte sa k sebe,“ skonštatoval niekto z nich.

Preboha, prečo o tom všetci vedia? To je naozaj také priehľadné? Chcela som, aby to ostalo len medzi nami a keby sme sa dali dokopy, v nemocnici by sa o tom nevedelo. Dokelu, toto sa mi vymklo spod kontroly...

„Ehm, no, kto má prvú prednášku?“ Musela som odbočiť od témy.

„Vladimir Dostojevskij, je to ruský chirurg.“

„Oh, tak to už pôjdem, musím sa predtým ešte prezliecť,“ povedala som a náhle vstala od stola.

„A čo raňajky?“

„Aj tak nie som hladná...“

Vyšla som z jedálne a siahla som si do vrecka pre kartu od izby. Výťahom som vyšla na sedemnáste poschodie a keď sa dvere výťahu otvorili, predo mnou stál Carlisle. Hneď ako ma uvidel, usmial sa na mňa.

„Prednáška je na treťom poschodí v sále A,“ pousmial sa.

„Ja viem, len sa musím ešte prezliecť,“ zaklamala som.

„Počkám ťa?“ Už o nás vedia, takže je to aj tak jedno...

„Nemusíš, ja tam trafím,“ povedala som pobavene.

„Tak dobre,“ povedal a nastúpil do výťahu.

Vošla som do izby a cítila som sa zvláštne. Prečo o tom všetci vedia? To tak nemá byť... Nechcem, aby o nás niekto niečo hovoril a riešil nás. Medzi mnou a Carlisleom zatiaľ nič nie je, boli sme spolu párkrát vonku a potom ma týždeň vozil do práce ale nič iné... Časom dúfam v niečo viac, ale naozaj nechcem aby sme boli predmetom väčšiny konverzácii v nemocnici. Je to čisto naša súkromná vec a nikoho iného sa to netýka!

Oh, niektorí ľudia sú hrozní! Však už nie sme deti...

Naštvane som otvorila kufor, až som skoro odtrhla zips. Vyzliekla som si tričko ktoré som mala na sebe a nahradila som ho košeľou so širokým opaskom na páse.

Upravila som sa a vyšla som z izby. Snažila som sa upokojiť, aby som pôsobila dobrým dojmom a myslím, že tým falošným úsmevom to aj šlo.

Vystúpila som z výťahu na treťom a vošla som do sály, kde už sedelo veľa ľudí a všetci sa o niečom zanietene rozprávali. Uvidela som Carlislea a Henryho sedieť vedľa seba. Našťastie som narazila na Claire a išli sme za nimi spolu, nechcela som, aby to zas vyzeralo inak, ako to je. Prisadli sme si a do začiatku prednášky sme sa ešte rozprávali. Sála sa v priebehu niekoľkých minút zaplnila a keď na malé pódium vystúpila organizátorka celého kongresu, ľudia pomaly stíchli.

Milo nás tu všetkých privítala, oboznámila nás s programom a urobila krátky úvod do prednášky.

Potom ju na pódiu vystriedal prednášajúci lekár.

Jeho prednáška trvala tri hodiny, ale bola naozaj veľmi zaujímavá. Celý čas som dávala pozor, ale párkrát som pohľadom zablúdila na Carlislea. Raz sa nám pohľady stretli a obaja sme sa na seba nesmelo usmiali.

Po skončení nasledovala diskusia, kde sa kládli rôzne otázky. Pozrela som sa na hodinky a už bolo po dvanástej. Diskusia skončila a my sme pomaly odišli zo sály. Dohodli sme sa, že o chvíľu pôjdeme spolu na obed.

Na obede som nakoniec bola len s Claire a Simonom v hotelovej reštaurácii. Carlisle sa vyhovoril, že má nejaké povinnosti. Najedli sme sa a po obede sme mali chvíľku času, tak sme navštívili hotelové welness. Dali sme si masáž, posedeli sme chvíľu v saune a potom som si dala studenú sprchu. Cítila som sa veľmi príjemne a uvoľnene.

 
Keď bol čas, znovu sme sa pripravili a šli na ďalšie prednášky. Tieto trvali až do neskorého večera. Niektorí dosť naťahovali čas a nakoniec sme si museli posunúť čas večere. Dopadlo to ale tak, že doktor Humprey urobil počas svojej prednášky pauzu na  večeru. Po večeri nasledovala ďalšia časť prednášky a potom diskusia, ktorá sa skončila niekedy po desiatej. Postavila som sa z tvrdej stoličky a ponaťahovala som sa.

„Zaujímavá prednáška,“ povedal zrazu Carlisle a ja som sa pousmiala.

„To áno, veľmi náučná.“

„Pôjdem si teraz prevetrať hlavu. Nechceš sa pridať na nočnú prechádzku Detroitom?“ opýtal sa.

„Rada pôjdem,“ povedala som milo. „Len si na seba vezmem sako...“

„Dobre, počkám ťa na recepcii,“ povedal a usmial sa.

Vybehla som hore do svojej izby a pozrela som sa do zrkadla. Našťastie som vyzerala dobre, takže som si len naniesla na pery jemnú vrstvu lesku a striekla na seba trochu parfumu. Obula som si čierne lodičky na vysokom opätku, ktoré predlžovali moje nohy, vzala som si sako a mohla som ísť. Zviezla som sa výťahom  na recepciu, kde ma v koženom kresle čakal Carlisle.

Usmiala som sa a podišla som k nemu.

„Môžeme ísť?“ opýtal sa a ja som prikývla. Vyšli sme spolu z hotela a Carlisle mi galantne ponúkol rameno. Prijala som ho a ďalej sme kráčali spolu v tesnej blízkosti.

Rozprávali sme sa o nás a popritom sme prechádzali mestom. V uliciach bolo pár ľudí, ale oveľa menej, ako v New Yorku. Prešli sme tichým parkom a dostali sme sa do uličky plnej reštaurácii a barov.

„Môžem ťa pozvať na drink?“ navrhol Carlisle a ja som jeho ponuku prijala. Spolu sme vošli do jedného z barov a sadli sme si k barovému pultu. Konečne sedím, skoro som prišla o nohy v týchto topánkach, pomyslela som si. 

„Čo vám prinesiem?“ opýtal sa barman.

„Pre mňa Mojito,“ povedala som a barman sa pozrel na Carlislea.

„Cuba Libre,“ povedal a barman od nás odišiel. Sledovala som ho ako nám miešal drinky a pritom zabával ostatných ľudí. Divila som sa, ako to robí, že má v rukách naraz tri fľaše, vyhadzuje ich do vzduchu a pri tom mu ani jedna nespadne.

Položil pred nás hotové nápoje vo vysokých pohároch s farebnými slamkami a my sme sa poďakovali.

„Ako sa ti páči kongres?“ opýtala som sa.

„Je to tu veľmi zaujímavé. Dnes poobede som sa rozprával s lekárom z Indie.“

„Z Indie?“ divila som sa.

„Áno, kým ty si bola vo welnesse,“ povedal pobavene a ja som sa uškrnula. „Je tu dosť ľudí z Európy a Ázie. Rozprával som sa aj s dvomi lekármi z Francúzska a okrem nich sú tu ľudia z Talianska, Belgicka, Holandska, Nemecka, Švédska, Číny a Japonska. Ďalej je tu pár Čechov, Švajčiarov, Rakúšanov a Poliakov,“ hovoril a ja som prikývla. „Samozrejme aj lekári z Ameriky...“

„No a určite si si všimla skupinu Rusov,“ povedal pobavene.

„Tých je počuť všade. Hlavne keď bývajú na tom istom poschodí ako my,“ dodala som.

„Veru... Zajtra na večierku s nimi bude zábava,“ povedal a odpil si z drinku.

„Už sa teším,“ pousmiala som sa. Teším sa na to, až ma Carlisle uvidí v čiernych krátkych šatočkách, ktoré som si kúpila presne na túto príležitosť. Sú dosť odvážne a veľmi sexy, ale tu si to dovoliť môžem.

„Musím sa ísť ešte raz pozrieť do Európy...“ skonštatovala som. „Zo všetkých štátov som videla len Francúzsko a to je dosť málo...“

Carlisle sa pousmial a v tom ho niečo napadlo. 

„Vieš, pozvali ma do Španielska na stáž... Rozmýšľal som, či by si nechcela ísť so mnou a urobili by sme si Tour de Europe. Prešli by sme si spolu európske metropoly, pamiatky, rôzne zaujímavé miesta...“ navrhol mi.

Znelo to výborne a predstava výletu do Európy s Carlisleom bola dokonalá. Mohli by sme začať v Paríži, potom Miláno, Barcelona, Madrid... Ach, to by bolo úžasné. No na druhej strane, nemôžem niečo také prijať, kým neviem, ako to medzi nami vlastne je.

„Carlisle, znie to dobre, ale vieš, mám teraz naozaj veľa práce. A ako riaditeľka nemocnice by som ani nemohla odísť na mesiac...“ povedala som a videla som na jeho tvári náznak sklamania. „Ale porozmýšľam nad tým ešte,“ dodala som a povzbudivo som mu stisla ruku.

Prikývol a znovu si odpil z nápoja. Radšej som zmenila tému, lebo som ho tým teraz nechcela trápiť. Posedeli sme si v bare ešte hodinku a potom sme sa rozhodli ísť. Vonku sa ochladilo, tak sme naspäť do hotela kráčali pritisnutí k sebe. Ja som v duchu preklínala svoje lodičky, z ktorých ma už poriadne boleli nohy. Cestou sme už takmer nikoho nestretli a ja som bola rada, že som tu s Carlisleom. Sama by som sa v noci vonku bála, hlavne keď sme prechádzali cez neosvetlený park. 

Vyšli sme hore schodmi a pred nami sa otvorili sklenené dvere, aby sme mohli vojsť do hotela. Prešli sme k výťahu a zavolali sme si ho. Prišiel asi po minúte a na recepcii z neho vystúpili traja hluční Rusi.

Navzájom sme sa pozdravili a potom sme nastúpili do výťahu.
Carlisle stlačil tlačidlo s číslom sedemnásť a odstúpil od dverí. Bol zamyslený a kým sme sa viezli hore, nič nevravel.

Výťah zastal na sedemnástom poschodí, dvere sa otvorili a my sme vystúpili. Čakala som, že sa rozlúčime, ale Carlisle ma bez slova nasledoval k mojej izbe.

„Esme,“ oslovil ma, keď sme boli skoro u mňa.

„Áno?“ Obrátila som sa na neho a chrbtom som sa oprela o rám veľkých bielych dverí. Sklopil zrak a vyzeral byť nervózny.

„Esme, chcel som ti len povedať, že...“ pozeral sa na moje pery, tak som si do nich nervózne zahryzla. „Porozmýšľaj nad tou Európou.“ Pomaly som prikývla.

„Dobre... Budem nad tým rozmýšľať.“

„A, ehm,... Ďakujem za pekný večer,“ šepol, nahol sa ku mne a pomaly sa približoval k mojim perám. Jemne som sa pousmiala, priblížila som sa k nemu a trochu som naklonila hlavu na bok. Nežne sa dotkol svojimi perami mojich pier a pobozkal ma. Vtom sa mi srdce rozbúchalo na maximum, nabehli mi zimomriavky a v bruchu mi lietali motýle.

Objal ma okolo pása a ja som si ovinula ruky okolo jeho krku. Dobre, že ma držal, lebo sa mi takmer podlomili nohy. Stále sme sa nežne bozkávali a ja som sa pri ňom cítila neskutočne. Jeho pery sa otierali o moje a ja som si želala, aby táto chvíľa trvala večne.

Neprestávaj, prebehlo mi mysľou, keď ma poslednýkrát pobozkal a potom sa odo mňa odtiahol.

„Dobrú noc,“ povedal a usmial sa.

„Dobrú noc.“

Otvorila som si kartou izbu, vošla som dnu a chrbtom som sa oprela o dvere. Zasnene som hľadela pred seba a stále som cítila jeho pery na mojich. Takto dokonale ma ešte žiaden muž nepobozkal. Chcem tú chvíľu vrátiť späť!

Ráno som prišla na raňajky ako prvá z našej skupiny. Už teraz mi po rozume nebehalo nič iné, ako večierok  a spomienka na včerajšiu noc. Carlisle sa bozkáva ako Boh! 

Dúfala som, že sa teraz zjaví vo dverách salóniku a spolu sa naraňajkujeme, no namiesto neho vošiel dnu Arthur.

„Dobré ráno,“ povedal, keď si sadal k môjmu stolu.

„Dobré ráno,“ povedala som a začala som si natierať maslo na chlieb.

„Kde sú ostatní?“ opýtal sa.

„Neviem, asi ešte neprišli, alebo tu už boli...“

Prikývol a šiel si nabrať jedlo na tanier. Časom sa k nám pridala Claire, potom Simon a všetci ostatní, okrem Carlislea. Hm, asi si rád pospí dlhšie...

Spolu sme raňajkovali a diskutovali sme o prednáškach. Ja som sa debaty veľmi nezúčastňovala, lebo som bola duchom neprítomná.

„Čo si o tom myslíš, Esme?“ opýtal sa Arthur a všetci čakali na moju odpoveď.

Prekvapene som na neho hľadela a rozmýšľala, ako sa z tohto dostať. Asi už nič nevymyslím.

„Ehm, o čom?“

„Čo ti behá po rozume?“ povedal naraz pobavene, aj podráždene, ale potom mi povedal, o čo ide. 

Keď sme dojedli, všetci sme opustili reštauráciu a išli sme sa pripraviť na prednášky. Pár minút pred začiatkom som vyšla z izby a na chodbe som stretla Carlislea. Už z diaľky sa na mňa usmieval a ja som cítila, ako sa mi červeň hrnie do líc.

„Ahoj,“ pousmial sa a privolal nám výťah. Zapozerala som sa na jeho pery a túžila som cítiť ich na svojich. Toto sa mi ešte nikdy v živote nestalo.

„Ahoj,“ šepla som a sklopila zrak. Obaja sme stáli pred výťahom a vládlo medzi nami trápne ticho. Ozval sa zvuk zvončeka a dvere výťahu sa zrazu otvorili. Obaja sme nastúpili a Carlisle stlačil sedmičku. Na siedmom poschodí bola kongresová sála v ktorej budú dnešné prednášky.

Výťah zastal na dvanástom poschodí a nastúpili k nám dvaja lekári z Rakúska. Slušne sme sa navzájom pozdravili a potom sme došli už rovno na siedme. Vošli sme do sály a našli sme si voľné miesta.

S Carlisleom sme si sadli vedľa seba a čakali sme na začiatok prednášky.

***

„Dámy a páni, ďakujem vám za vašu pozornosť. Týmto sa na dnes prednášky končia. Dúfam, že sa vám páčili a získali ste veľa nových vedomostí. Teraz nasleduje náš rozlúčkový večierok, ktorý sa bude konať v hotelovej reštaurácii s veľkou terasou na desiatom poschodí!“ povedala organizátorka kongresu.

Ľudia začali pomaly odchádzať zo sály. Ja som sa na ten večierok veľmi tešila. Dúfam, že dnes očarím Carlislea a on zo mňa nebude môcť spustiť zrak. Rosalie tu nie je, takže nikto mi tu výrazne nebúra sebavedomie.

„Kedy to začína?“ opýtal sa ma Carlisle.

„O deviatej... Čo budeš dovtedy robiť?“

„Mám dohodnuté stretnutie so Španielmi ohľadom tej stáže,“ povedal a ja som prikývla.

„Tak sa vidíme večer,“ pousmiala som sa a vstala zo stoličky.

„Teším sa,“ povedal, keď som odchádzala, tak som mu venovala ešte jeden úsmev. Pôjdem asi ešte rýchlo do welness, na masáž a peeling, nech sa cítim byť krajšia ako obyčajne.

Vystúpila som z výťahu na sedemnástom poschodí a na chodbe som stretla pár Rusov. Zamkla som sa v izbe a prezliekla som sa. Vzala som si uteráky a všetko, čo som potrebovala.

Namierila som si to do welnessu, no v myšlienkach som už bola na večierku.

Po troch hodinách dokonalého relaxu a skrášľujúcich procedúr som sa vrátila v tenkom bielom župane do apartmánu. Cítila som sa veľmi príjemne a oddýchnuto. Rovno som vošla do sprchy a osviežila som sa studenou vodou.

Potom som v uteráku prešla naspäť do izby a zo skrine som si vybrala úžasné čierne kokteilky. K nim som mala pripravené čierne čipkované spodné prádlo a samodržiace pančuchy.

Obliekla som si bielizeň, natiahla pančuchy a prehodila som si na seba župan. Vrátila som sa do kúpeľne, kde som sa nalíčila a učesala. Vlasy som si vyčesala do drdolu a pár pramienkov som si natočila a nechala voľne visieť. V líčení som stavila na klasiku – výrazné dymové oči a na pery som si naniesla jemný rúž, aj lesk.

V izbe som si vyzliekla župan a obliekla som si šaty. Upravila som sa a pozrela sa do veľkého zrkadla v pozlátenom ráme. Vyzerala som naozaj neuveriteľne. Tie šaty boli veľmi odvážne a ak v nich dnes večer nezamotám Carlisleovi hlavu, tak už nikdy. Zvláštne, že takto rozmýšľam... Ale chcem ho, túžim po ňom, potrebujem ho. Chcem, aby ma znovu pobozkal. Aby ma znovu bozkával tak nežne a vášnivo zároveň. Bolo to neskutočné, nedokážem to dostať z hlavy.

K šatám som si vybrala strieborné doplnky a striekla som na seba zo svojho obľúbeného parfumu. Pozrela som sa na hodinky a bolo za dve minúty deväť. Najvyšší čas ísť. Obula som si čierne lodičky na vysokých opätkoch a znovu som sa pozrela do zrkadla. Bola som trochu nervózna, ale vyzerala som naozaj dobre. Dúfam, že sa budem Carlisleovi páčiť. Oh, a čo ak ho stretnem na chodbe? Nie, nestretnem ho... Určite už sedí pri stole s ostatnými.

Konečne som vyšla zo svojho apartmánu a privolala som si výťah. Dvere sa hneď otvorili, tak som nastúpila a zviezla sa priamo do reštaurácie, kde sa konal večierok. Počula som odtiaľ smiech, štrnganie pohárov a hudbu. Vošla som do reštaurácie a ucítila som na sebe obdivné aj závistlivé pohľady. Sklopila som zrak a pozerala som sa na špičky svojich lodičiek. Nie sú tie šaty priveľmi krátke na takýto večierok?

Kráčala som k nášmu stolu, kde už sedeli všetci okrem mňa. Uvidela som voľné miesto vedľa Carlislea a potešila som sa. Moja radosť sa zdvojnásobila, keď som uvidela prekvapený a unesený výraz v jeho tvári. Pousmiala som sa a podišla som ku stolu.

„Dobrý večer sa praje,“ usmiala som sa a všetci ma medzi sebou privítali.

Sadla som si medzi Carlislea a Arthura a prisunula som sa bližšie k stolu.

„Vyzeráš úžasne,“ šepol Carlisle a ja som sa pousmiala.

„Ďakujem.“

Pred sebou som mala vysoký pohár, v ktorom bolo naliate šampanské na prípitok. Chvíľu sme sa medzi sebou rozprávali a potom sa to oficiálne začalo.

„Dámy a páni, dovoľte mi privítať vás na našom rozlúčkovom večierku. Som veľmi rada, že ste sa zúčastnili nášho kongresu a dúfam, že sa vám páčilo. Teraz mi už len zostáva zaželať vám príjemnú zábavu a zajtra šťastnú cestu domov! A samozrejme, pripime si na zdravie nás všetkých a na úspešné zakončenie kongresu!“ povedala organizátorka kongresu, oblečená v trblietavých šatoch, do mikrofónu a nadvihla svoj pohár so šampanským. Ľudia jej zatlieskali a taktiež pozdvihli svoje poháre na prípitok.

„Na zdravie,“ povedal Arthur vedľa mňa a štrngli sme si.

„Na zdravie!“

Všetci sme naraz odpili z pohárov. To šampanské bolo dosť silné.

Organizátorka zišla z nízkeho pódia a kapela začala nahlas hrať známe pesničky. Veľa ľudí sa vybralo k švédskym stolom, aby sa navečerali. Ja som zostala sedieť pri stole a čakala, kým sa to tam trošku uvoľní. Carlisle zo mňa nedokázal spustiť zrak. Nenápadne sa na mňa pozeral a ja som sa nevinne pousmiala. Veľmi ma to tešilo, lebo som dosiahla svoj cieľ.

Našťastie Simon začal debatu o kongrese a tak sme boli zachránení pred trápnym tichom.

Neskôr sme si zašli pre jedlo a navečerali sme sa. Pár ľudí už tancovalo na parkete a iní sedeli pri bare. Medzi nami chodili čašníci so striebornými táckami a roznášali drinky, alebo zbierali taniere zo stolov. Zjedla som väčšinu kreviet, čo som mala na tanieri a zapila som ich bielym vínom.

Ľudia sa začali presúvať od svojich stolov k iným, aby sa mohli naposledy porozprávať s novými známymi.

„Esme, rád by som ťa predstavil mojim budúcim kolegom zo Španielska,“ povedal Carlisle a odsunul sa od stola.

„Dobre, ale ja neviem po španielsky ani slovo,“ pousmiala som sa.

„To vôbec nevadí, oni vedia trochu po anglicky,“ mrkol na mňa a obaja sme sa postavili.

Prechádzali sme cez menší dav ľudí, tak ma Carlisle jemne chytil za ruku, aby som ho nestratila. Cestou som si všímala, ako na mňa hlavne muži unesene hľadeli.

Dostali sme sa k viacerým obsadeným stolom a Carlisle hľadal Španielov očami v dave.

„Carlisle!“ zvolal na neho nejaký lekár.

„Antonio!“ Carlisle mu zamával a spoločne sme sa vydali tým smerom.

„Buenas noches,“ pozdravil Carlisle milo všetkých pri stole. Sedeli tam štyria muži a nemohla som prehliadnuť ich udivené pohľady, keď ma zbadali. Carlisle ma predstavil a ja som si so všetkými potriasla rukou. Potom sme si sadli na dve voľné stoličky a začali sme sa rozprávať. Teda, ja som skôr len prikyvovala, usmievala sa a pomaly si odpíjala zo svojho pohára s bielym vínom. Párkrát som sa nenápadne pozrela na Carlislea a raz som ho pristihla, ako na mňa hľadel. Obaja sme sa na seba usmiali a ja som potom sklopila zrak. Úprimne,  netúžim po tom, aby šiel na tú stáž. Mesiac bez neho nevydržím!

Neskôr sme sa vrátili k nášmu stolu a potom sme si išli zatancovať. S Carlisleom sa tancovalo ako v siedmom nebi. Perfektne ovládal kroky a ja som sa nechala viesť. Začali hrať pomalú skladbu, tak si ma pritiahol bližšie k sebe. Ruky som mala ovinuté okolo jeho krku a on ma objímal okolo pása. Hľadeli sme si do očí a ja som dúfala, že ma znovu pobozká. No nestalo sa tak. Držal ma v objatí a pomaly sme sa hýbali do rytmu hudby. Keď pieseň skončila, vrátili sme sa k stolu a okrem našich lekárov tam sedeli aj dvaja Rusi.

Priateľsky sa pozdravili s Carlisleom a ja som sa zas cítila ako outsider. On tu každého poznal a ja nikoho, okrem našej skupiny. Nebol tu Phill, Samantha, ani nikto z nemocnice v Ohiu. Predstavil nás a my sme si medzi sebou podali ruky.

„Teší ma, že vás spoznávam,“ povedal jeden z nich – Vladimir.

„Aj mňa teší,“ pousmiala som sa a podala som ruku tomu druhému.

„Potešenie na mojej strane,“ povedal s úsmevom Sergej. Obaja mali silný ruský prízvuk, no ich angličtina bola na dobrej úrovni.

„Hmm, mali by sme to zapiť! Takúto nádhernú ženu nevidí človek každý deň!“ vyhlásil Vladimir. Ja som sa rozpačito pousmiala a Carlisle sa na mňa významne pozrel.

„Dobre, chlapi, ale len málo,“ upozornil ich. „Tuším, čo pijete a aké je tam percento.“

„Ale, prosím ťa,“ zasmial sa Sergej. „Vladimir, nalej nám.“

Do štyroch poldecákov naliali rovnaké množstvo vodky a jeden posunuli predomňa. Carlisle ich pri nalievaní brzdil, ale nebrali to do úvahy.

„Na zdravie!“

„Na zdravie,“ povedala som a priložila som si pohárik k perám. Tá vôňa ma od toho dosť odrádzala, ale nevycúvam. Carlisle to vypil celé na prvýkrát a tvár sa mu skrivila odporom. Tiež som to dala na ex a na jazyku sa mi rozliala trpká chuť vodky. Vlastne, táto bola oveľa silnejšia! Našťastie som mala pri sebe pohár s džúsom, tak som to rýchlo zapila. Fuj, tak toto už nie.

„Ako to môžete piť?“ žartoval Carlisle. „Je to strašne silné!“

„Toto?“ zasmial sa Sergej. „Snáď žartuješ!“

Po chvíli som cítila, ako mi to začalo stúpať do hlavy. Nemala som to piť... A už vôbec nie miešať to s vínom a šampanským. Nie som zvyknutá piť, ale dúfam, že mi nebude až tak zle.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa ma Carlisle, keď Rusi odišli.

„Áno,“ pousmiala som sa, aj keď to nebola úplne pravda. V tom začali hrať moju obľúbenú pesničku.

„Túto pieseň milujem,“ povedala som zasnene.

„Zatancujeme si?“ Prikývla som a ruka v ruke sme kráčali na parket. Zastali sme oproti sebe a Carlisle si ma k sebe privinul za pás. Položila som si hlavu na jeho rameno a spolu sme sa nechali unášať hudbou. Dvomi prstami mi jemne nadvihol bradu a pomaly sa ku mne skláňal. Chystal sa ma pobozkal a ja som sa nevedela dočkať chvíle, keď sa jeho pery spoja s mojimi. Nič okolo nás som nevnímala. Bol tu len on a ja. V tom do nás ale niekto narazil a my sme sa od seba odtiahli.

Dvaja lekári sa snažili udržať na nohách svojho na mol opitého kolegu.

„Prepáčte,“ povedal nám jeden z nich a my sme sa radšej presunuli ďalej. Bola jedna hodina v noci, ale na parkete sa to ešte hmýrilo baviacimi sa ľuďmi. Niektorí už boli dosť pod parou, iní to už vzdali, alebo to na nich nemalo žiadne neobvyklé účinky.

Chvíľu sme si ešte zatancovali a potom sme sa vrátili k stolu. Porozprávali sme sa s inými lekármi a ani sme sa nenazdali, zrazu bolo pol tretej. Sedeli sme vedľa seba a pomaly som popíjala víno. Sledovali sme ostatných, ktorí už tiež viac menej odchádzali. Zostalo tu len pár ľudí a aj na parkete sa to viditeľne preriedilo.

„Asi už pôjdem... Musím sa ešte zbaliť, keďže zajtra odchádzame,“ povedala som.

„Máš pravdu, pôjdem tiež,“ povedal Carlisle a postavili sme sa od stola.

Vystúpili sme z výťahu na našom poschodí a ešte som sa nechcela lúčiť s Carlisleom, tak som ho pozvala k sebe. Cítila som sa v jeho spoločnosti dokonale. Vošli sme do apartmánu a šli sme rovno na balkón. Oprela som sa o zábradlie a zahľadela som sa na nočný Detroit. Carlisle ma jemne objal okolo pása a pritiahol si ma k sebe. Pousmiala som sa a chvíľu sme sa rozprávali o našich plánoch do budúcna.

„Rozmýšľala si o Európe?“ opýtal sa ma.

„Áno,“ prikývla som. „Myslím, že pôjdem s tebou... Ak mi do toho niečo nepríde.“

„Skvelé, už sa veľmi teším,“ pousmial sa. Potom sa pozrel na svoje hodinky a povedal: „Už ťa nechám... je dosť neskoro, potrebuješ si oddýchnuť. Dobrú noc.“

Vošiel z balkónu naspäť do apartmánu a kráčal k dverám. Nemôžem ho nechať len tak odísť!

„Nechoď,“ šepla som a otočila som sa za ním. Carlisle zastal a ja som k nemu podišla. Otočil sa na mňa a ja som sklopila zrak. „Mohli by sme sa porozprávať, alebo tak...“ povedala som ticho a dúfala, že tu so mnou ostane.

„Porozprávať, alebo tak,“ zopakoval šeptom, vzal si moju tvár do dlaní a nežne ma pobozkal na pery.

Pousmiala som sa a začala som mu bozky oplácať. Jednou rukou mi skĺzol po tele na pás a pritiahol si ma k sebe. Ovinula som si ruky okolo jeho krku a prstami som mu prešla po šiji.

Mierne som pootvorila ústa a naše bozky sa zmenili z nežných na vášnivé. Pritlačil ma na stenu a ja som mu vyzliekla sako, ktoré z neho skĺzlo a dopadlo na podlahu. Náruživo sme sa bozkávali a mne zrazu začal dochádzať vzduch. Carlisle, ako by to vedel, sa presunul na môj krk a nežne ho láskal perami. Zaklonila som hlavu a ticho som si povzdychla. Prstami som mu zašla do vlasov a on ma pohladil po stehne. Siahol mi do vlasov a vybral mi z nich sponu, ktorá mi držala drdol. Rozpustili sa mi a vo vlnách mi spadali do polky chrbta. Rukami som mu prechádzala po pevnej hrudi zahalenej košeľou a on mi voľne prehrabol vlasy. Uvoľnila som mu kravatu a začala som mu rozopínať gombíky na košeli, jeden po druhom. Pomaly sme sa dostali k veľkej posteli a Carlisle mi stiahol tenké ramienka šiat. Bozkával ma na odhalených pleciach a rukou sa blížil k mojim prsiam.

Konečne som ho zbavila košele a perami som sa prisala na jeho krk. S tichým povzdychnutím privrel oči a objal ma tuhšie. Začal mi rozopínať šaty, kým ja som mu prechádzala nechtami po jeho mramorovej hrudi. Nečakane si ma zdvihol do náručia a naše pery sa znovu spojili. Šikovne ma zbavil šiat a potom ma pomaly pokladal na posteľ. Ležala som pred ním v čiernej čipkovanej bielizni a on na mňa unesene  hľadel. Skláňal sa nado mnou, bozkával ma na krku a rukami ma objímal okolo bokov. Objala som ho okolo krku a pritiahla som si ho bližšie k sebe. Nečakane som si ho prevalila pod seba a zubami som mu prešla po ušnom lalôčiku. Začal ma hladiť po vnútornej strane stehien a tak ma zbavil podväzkov.

Jemne mi stisol zadok a ja som zatiaľ obsypávala bozkami jeho krk a hruď. Začala som mu rozopínať opasok a hneď, ako sa mi to podarilo a zbavila som ho nohavíc, si ma prevalil pod seba. Zbavil ma čipkovanej podprsenky a začal sa venovať môjmu odhalenému dekoltu. Potichu som zavzdychala a myslela som si, že sa celá roztopím. Prešiel mi prstami po čipkovanom leme  nohavičiek a potom pod ne strčil ruku. Tlmene som vzdychla a on mi ich vyzliekol. Potom nasledovali jeho trenky.

Pohladil ma na mieste mojej rozkoše a ja som už chcela patriť len jemu. Na stehnách som pocítila menší tlak a trochu som ich od seba poodtiahla. Carlisle sa mi zapozeral do očí, pobozkal ma na pery a nežne si ma vzal.

Od vzrušenia som takmer vykríkla a zaťala som mu nechty do chrbta. Začal sa vo mne hýbať a pri tom ma nežne bozkával na pery. Obaja sme si to užívali a pomaly som cítila, že sa blíži vyvrcholenie. Z hrdla sa mi vydral tlmený výkrik a prehla som sa pod ním v páse. Spolu sme to rozdýchali, potom ma pobozkal na pery a ja som mu bozk oplatila. Bolo to naozaj krásne.

Pohladil ma po líci a pritiahol si ma na seba. Uvelebila som sa na jeho hrudi a potom som sladko zaspala.

Ráno som sa zobudila sama, no našla som vedľa seba milý odkaz od Carlislea a taktiež raňajky pri posteli. Pousmiala som sa a pomaly som sa posadila. Včerajšia noc bola nádherná. Síce ma trochu pobolievala hlava, ale to prejde. Prisunula som si k sebe podnos s raňajkami, na ktorom bola okrem jedla aj krásna červená ruža, od neho. Dala som si ľahké raňajky a potom som zahalená perinou vošla do kúpeľne. Pozrela som sa do zrkadla a na krku som mala pár cucflekov. Och, dúfam, že tu mám nejakú šatku...

Osprchovala som sa a potom som sa pustila do balenia. V hotelovej hale sme sa mali stretnúť o jedenástej a odtiaľ nás potom odvezú na letisko. Mala som čo robiť, keďže už bolo desať hodín.
Päť minút pred jedenástou som zatvorila posledný kufor, uviazala som si okolo krku tenký biely šálik a aj s vecami som opustila apartmán. Výťahom som sa zviezla na prízemie, kde som sa pridala k svojej skupine. Boli tam všetci, okrem Carlislea, ktorý sa práve lúčil so Španielmi. Potom sa vrátil k nám a ostal pri mne.

„Ako si sa vyspala?“ opýtal sa ma.

„Úžasne,“ pousmiala som sa a chcela som ho pobozkať, ale bolo tu príliš veľa ľudí. Pousmial sa a nenápadne ma pohladil po ruke.

Ani sme sa nenazdali a prišiel pre nás transfer. Hodil nás na letisko, kde sme odovzdali svoju batožinu a potom sme s Carlisleom zašli na kávu. Ani jednému z nás sa nechcelo hovoriť o včerajšej noci a na mňa ešte k tomu doliehala moja cestovná únava. Z Detroitu sme odleteli okolo tretej poobede a celý let som prespala. Keď som sa zobudila, dozvedela som sa o turbulenciách, kvôli ktorým sa náš let trochu predĺžil. V New Yorku sme pristáli o deviatej a kým nám skontrolovali pasy a našli sme si svoju batožinu, bolo takmer jedenásť hodín. Rozlúčili sme sa s lekármi od nás a na zajtra som im dala všetkým voľno.

S Carlisleom sme si vzali jeden taxík. Najprv viezol mňa do Brooklynu a cestou ma prepadol pocit neistoty. Čo ak som bola pre Carlislea len jednorázovou záležitosťou? Akože, vyspali sme sa spolu a tým to končí...? Ako to bude medzi nami teraz? Carlisle bol tiež zamyslený a pripadal mi byť trochu nervózny.

Naznačil taxikárovi, aby zatiahol clonu a potom sa na mňa pozrel.

„Esme,“ šepol a vzal si moje ruky do svojich. Jemne mi ich hladil a pozeral sa mi do očí. „Včerajšia noc s tebou bola úžasná, ale...“

Ale? Teraz mi povie, že tým to končí. Bola som len jedna z jeho zábaviek... Prečo som s ním okamžite šla do postele? Bolo to odo mňa hlúpe a nezodpovedné! On ma teraz odkopne, ako nejakú chuderu.

„Ale možno sme to trochu unáhlili a nechcem, aby si si myslela, že si bola pre mňa len žena na jednu noc... Práve naopak, Esme, veľmi mi na tebe záleží,“ povedal a ja som na neho ostala nemo hľadieť.

„Ehm, a ako to teraz medzi nami bude?“ opýtala som sa nesmelo.

„Bol by som ten najšťastnejší muž na svete, ak by si mi dala šancu, aby sme to spolu skúsili,“ povedal Carlisle s nádejou v hlase. Tajne som dúfala aj v túto možnosť a lepšie to už dopadnúť nemohlo.

Naklonila som sa k nemu a nežne som ho pobozkala na pery.

„Áno,“ šepla som. „Myslím, že by nám to mohlo klapať.“

Usmial sa a naše pery sa znovu spojili do vášnivého bozku.

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 14. kapitola: