Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » K šťastiu mi viac nechýba - Prológ

18.03.2013 (15:15) • Mifinka • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1249×

Prológ

„Ahoj, mami, mám to!“ rýchlo som do telefónu povedala svojej milovanej, ale trošku popletenej mame.

„To je super, Bella, a čo máš, prosím ťa?“ odpovedala mama. Vedela som to, väčšinou to tak býva. Všetko jej musím zopakovať viac krát.

„Dnes mi prišla obálka z McCullen’s, prijali ma!“ vysvetlila som jej. Dúfala som, že teraz už pochopí o čo ide. Bola som z toho veľmi nadšená. Vždy som túžila po tej práci. V Port Angeles som pracovala už štyri roky a popri tom si spravila vysokú školu marketingu a toto bol môj ďalší, a to veľmi významný krok v mojej kariére.

Aj tu na pozícii vedúcej marketingu to bolo super, taká prestížna firma ako McCullen´s sa s tým nedala porovnávať. Mala by som tam pracovať na jednom obrovskom projekte a budem prezidentka marketingu. Firma sídli v New Yorku, čo znamená, že sa tam budem musieť presťahovať. Tiež to bol môj sen, ísť do veľkého mesta a žiť tam.

„Tak to je perfektné! Veľmi ti to želám, ale veď poznáš ma. Kedy ťa budem ja s otcom vídať? Budeš nás navštevovať? Tohto som sa bála, moja Bellinka raz vyrastie. Ale tak či tak, veľmi ti to prajem, si úžasná,“ rozhovorila sa. No, veľmi som to nevnímala, pretože toto je moja mama. Už keď som bola malá a išli sme na výlet zo školy na päť dní, robila z toho tragédiu a odhovárala ma. Vlastne presne na začiatku išla na to tak, ako teraz. Ale ja sa nedám, toto je môj sen. Nemôžem uveriť tomu, čo sa to práve deje. Ešte stále si to neuvedomujem.

„Mami, ja viem. Aj mne bude smutno, ani nevieš ako. No budem predtým týždeň bývať u Rebeccy, kým pôjdem na pohovor,“ začala som hovoriť, ale mama ma prerušila.

„Ty odchádzaš už teraz? Ale veď si mi najprv nepovedala, že budeš bývať u Rebeccy a hovorila si, že tam pôjdeš priamo na pohovor,“ povedala. Musela som jej to trošku objasniť a potom to ukončiť, pokračovať to bude ešte osobne, keď teraz na víkend prídem za nimi, pobaliť sa.

„V pondelok ráno mi letí lietadlo, teraz je piatok, čiže za vami prídem na víkend a pobalím sa. Teraz už musím končiť, práve som prišla domov a chcela ti to oznámiť, no zajtra sa porozprávame. Chcem sa stretnúť ešte s Angelou a Jessicou. Rozlúčiť sa,“ vysvetlila som.

„Dobre dcérka, tak sa zajtra vidíme. Pôjdeme na večeru k Bobimu, dobre?“ spýtala sa, no vedela aká bude moja odpoveď. Reštauráciu ´U Bobiho´ som milovala, nielenže tam mali vynikajúce steaky, ale tiež aj vynikajúce sladké dobroty. Mala som odtiaľ veľa spomienok. Vždy sme tam oslavovali moje narodeniny a mama nevie piecť, takže vždy to bola moja spása. Keď som mala s otcom chuť na niektorý z vynikajúcich dezertov.

„Veď vieš, že to tam milujem. Dobre, vidíme sa zajtra. Ľúbim ťa, mama.“ Tak, a môžem sa ísť baliť a zavolať mojim kamarátkam.

„Aj ja teba dcérka, maj sa.“ A tým sa náš rozhovor skončil, zatiaľ. Teraz napísať ešte Angele a Jessice, kde a kedy sa stretneme a potom sa pobaliť. Ani si neviem predstaviť, čo si všetko musím zobrať. Je toho toľko, že asi budem na letisku musieť zaplatiť za ďalšie nevyhnutné kilogramy batožiny. Začala som baliť veci postupne a popritom si predstavovala, čo bude keď tam prídem. Som zvedavá, ako bude vyzerať môj nový šéf. Ten starý totiž za nič nestál, ale keď mi dnes oznámil, že prišlo prijatie, chcela som ho za to vybozkávať. Aj keď on za to vlastne nemohol, pretože ja som sa v jeho firme namakala, aby si ma všimli, ale aj tak. Bol to môj zamestnávateľ a zamestnal ma, keď som ešte nič nevedela. Dievča s veľkými snami. Veď mám iba 23 rokov a sťahujem sa z nudného mestečka Forks do New Yorku! Z Forks som sa presťahovala už pred štyrmi rokmi, do prenájmu v Port Angeles, aby som to mala bližšie do práce, ale vždy som len Forks považovala za svoj domov.

Ale nikdy som vlastne neodišla z domu, stále som tam mala svoje najobľúbenejšie veci, ako napríklad plyšového medveďa Spika, ktorého som dostala k piatym Vianociam a nikdy na neho nezabudla. Ďalej sú tu moje vysvedčenia, denníčky, ktoré som si písala od desiatich rokov a skončila asi tak v sedemnástich.

Po čase ma to prestalo baviť, no pamätám si poslednú vetu, ktorú som napísala a to bola: „Milý denníčku, som už na teba asi veľká, no pamätaj, že ťa mám veľmi rada a nezabudnem na teba. Praj mi prosím veľa šťastia s plnením môjho sna.“ A tak sa skončil môj vzťah s denníčkom. Nikdy nezabudnem, čo som si tam písala. Prvý bozk od Mike Newtona na základnej škole v siedmej triede, prvá poznámka za drzé správanie, nie, nebola som nijaký anjelik. Prvý a zároveň posledný útek z domu, a mnoho ďalších už teraz nie až tak dôležitých vecí.

Moje detstvo som si chcela zobrať do New Yorku, ale to si nechám poslať až asi tak o tri týždne, keď budem mať všetko poriadne zariadené. Aj tak si to, ale musím všetko zabaliť, pretože keby mi to balila náhodou mama, tak si všetko bude chcieť nechať doma pri sebe. A to by sa mi fakt nepáčilo. S takýmito myšlienkami som už dobalila posledné veci, ktoré išli zajtra so mnou a nechala si vytiahnuté len veci, ktoré si oblečiem teraz a na cestu. Aj u rodičov som mala nejaké oblečenie, takže s tým problém nie je.

Tak, a konečne sa idem osprchovať. Je šesť hodín a o siedmej sa máme stretnúť v jednom bare. Takže by som si asi mala pohnúť. Ešte sa namaľovať, obliecť sa a myslím, že by som aj mohla ísť. Obliekla som si jednoduché obtiahnuté čierne rifle, červený top s výstrihom do V a na to svetrík. Vonku je dosť chladno, tak si musím dať ešte bundu, čižmičky a môžem vyraziť.

Do baru som prišla práve na čas. Sadla som si k jednému stolu a vo dverách som zbadala Angelu. Ešte si ma nevšimla, tak som musela na seba upozorniť.

„Angie, tu som,“ zamávala som na ňu. Okamžite si ma všimla, a pritom sa uškrnula, keď si všimla, že tu ešte nie je Jess. Tá meškala vždy, takže ani tento krát to nebola výnimka.

„Ahojky, Bella, ako sa máš? Čo sa deje, že sme museli prísť hneď dnes. Musela som narýchlo zohnať opatrovateľku Briana, pretože jeho milovaný ocko, zase pracuje a ako zvyčajne nemá na neho čas. Rýchlo som zavolala babičku Margaret. Tak a teraz hovor. Ach, kde je zase tá Jessica,“ posťažovala sa mi Angie. Bola som prekvapená ako veľa hovorí, nikdy nebola zvestovateľský typ.

„Čím vás môžem obslúžiť?“ spýtal sa čašník a neunikol mi frajerský úsmev, ktorý nadhodil.

„Poprosím šampanské a tri poháre, ďakujem,“ odpovedala som mu.

„My niečo oslavujeme?“ spýtala sa Angie a v tom dosť hlučne vypískla. Pozerala som sa na ňu ako na blázna, keď ma objala.

„Gratulujem“ pošepkala mi do ucha, asi si uvedomila, že upútala pozornosť. Vtedy mi došlo, že už si uvedomila, prečo sme tu. Hovorila som to priateľkám už predtým, no nedávala som tomu veľké nádeje a stále sa tej téme vyhýbala. Ale Angie je všímavá, a keď už ja niečo oslavujem, tak to musí byť veľké.

„Áno, prijali ma a v pondelok odlietam,“ zvestovala som jej, keď čašník odišiel. Asi si uvedomil, že už to je súkromný rozhovor. V tom vošla do dvier s veľkým buchotom Jess. Hneď nás zbadala a rozišla sa k nám.

„To je úžasné, ale už v pondelok? Nie je to nejako skoro, veď máš pohovor až na ten ďalší týždeň, nie?“ povedala.

„To áno, ale už som sa rozhodla. Musím tam vybaviť veľa vecí a zatiaľ by som bývala u Rebeccy. Volala som jej ešte z práce a vrelo súhlasila. Pozri, Jess,“ upozornila som ju na príchod našej spoločnej priateľky, keď v tom si dosadla na stoličku vedľa mňa.

„Ahojte, prepáčte, že meškám. Musela som ešte niečo doriešiť s Patrikom,“ hovorila Jess. Patrik je jej nový priateľ, s ktorým je asi dva mesiace a stále len niečo riešia. Ale to je jej vec. Nikdy si nedala povedať a vyberá si vždy tých ´zlých´ chlapcov.

„Ahoj, to je v poriadku, práve som hovorila Angie, že oslavujeme. No nevypliešťaj tie oči, áno prijali ma do McCullen’s do New Yorku na tú pozíciu a už v pondelok odlietam! Budem bývať u mojej sestry Rebeccy. Teda pokým si všetko nezariadim a tak trošku aklimatizujem,“ povedala som dnes už asi po miliónty raz.

„Veľmi ti to želáme. Ako jediná z nás troch konečne odtiaľto vypadneš a nezabudni, budeš si to aj pri pracovných povinnostiach užívať. Nebudeš mi potom do telefónu hovoriť ako makáš a ja nebudem počuť nič zábavné. Nevedela som, že tvoja nevlastná sestra má taký veľký byt. Veď má dve deti, nie? Nebude ti to prekážať, veď ty a tvoj vzťah k deťom. Neviem, len konštatujem,“ zakončila svoj monológ Jess.

Vedela som, aká je Jess, no neviem prečo riešila takéto veci, veď tam s nimi nebudem žiť dva roky, ale bývať maximálne dva týždne, a to isté som jej aj povedala.

„Nebudem tam žiť dva roky, ale bývať maximálne dva týždne. O to sa nebojím, Rebeccine a Tylerove deti sú úplne iné, teda hlavne výchovou. Minule, keď tu boli na Vianoce, tak sa správali nanajvýš vychovane, občas až príliš, takže o toto si starosti nerobím. Skôr ide o to, ako si nájdem byt. Cez internet som síce už niečo našla, ale zdá sa mi to príliš drahé. Musím sa ešte dnes pozrieť a niečo rezervovať, inak budem bývať na ulici. Na víkend idem k rodičom, takže zavolala som vás preto, aby by ste si spolu so mnou pripili a zároveň, aby sme sa rozlúčili neviem na akú dobu,“ dohovorila som, keď som už mala slzy na krajíčku a v hrdle mi rástol knedlík.

Obidve ma naraz objali a pritom mi hovorili, že to určite zvládnem, a tiež že mi gratulujú k takej veľkej príležitosti. S Jess a Angelou sme boli najlepšie kamarátky už od základky, no nikdy by som nepovedala, že by mi to prišlo až takto ľúto. Budú mi veľmi chýbať a určite si s nimi budem často volať, ak to bude možné. Oslávili sme to potom ešte ďalšou fľašou šampanského a všetky sme sa pobrali domov.

Doma som ešte pozrela na tie byty a obrovskou náhodou, úplne na inej stránke, čo som si pozerala ešte o firme, mi nabehlo poskytnuté bývanie zamestnancom priamo na Street Avenue. Bolo to asi dva bloky od Manhattanu a vlastne firmy. Okamžite som tam nabehla a keď som uvidela krásny byt s celkom slušnou ponukou cien, okamžite som to brala. Síce sa to dalo až od utorka na ďalší nasledujúci týždeň, pretože mali plno, no to nebol žiaden problém. Mám byt! To je skvelé.

Ešte som si vyhliadla zopár vecí o možných kilogramoch batožiny do lietadla a overila letenku, ktorú som si zarezervovala už v práci a vypla notebook. Och, aj ten si nesmiem zabudnúť. Tento byt mám od zajtra tiež odhlásený, takže ráno len naskladám krabice do auta a vyrážam do Forks.

Hneď ako som ľahla, som zaspala. Už ale po siedmych hodinách spánku som sa zobudila s krásnym pocitom nového života pred sebou. Keď som sa už len prevaľovala na posteli hodinu, prestalo ma to baviť, a tak som sa išla prezliecť a naraňajkovať sa. Osprchovať sa, následne zbaliť všetku drogériu a kozmetiku, ktorú som dnes použila.

Zobrala som si dve krabice do rúk a odnášala ich do auta, pre ostatné som sa vzápätí vrátila a potom už sa len rozlúčila s bytom. Kľúče som nechala v schránke, ako som sa dohodla s prenajímateľom a nasadla do auta.

Vyrazila som do Forks. Cesta by mala trvať asi tak dve hodiny strednou rýchlosťou, takže som napísala mame, že tam za dve hodiny budem a môžeme sa stretnúť rovno u Bobiho. Súhlasná odpoveď mi prišla okamžite. Takže budeme obedovať presne o dvanástej.

O dve hodiny som už parkovala na parkovisku pred Bobiho reštauráciou. Zobrať som si samozrejme musela aj dáždnik, pretože som prišla do môjho milovaného upršaného Forks. Utekala som rýchlo dovnútra, a pozrela do očí mojej popletenej mame Renée a svojmu nevlastnému otcovi Philovi.

Autor: Mifinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek K šťastiu mi viac nechýba - Prológ: