Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Jediná - 1. Kapitola

13.05.2010 (16:45) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1229×

...Nessienka, hope, Jessie, Zuzka7, sMiley, andie2304, elena, myinka266.

Ešte raz vám posielam veľké Ďakujem a prajem príjemné čítania. Snáď sa vám to bude páčiť. :)Už ubehol mesiac od dňa, kedy som naposledy videla svojich rodičov. Bola som z toho zúfala, nemala som o nich žiadne informácie a oni sami sa neozvali. Nevedela som, čo si o tom mám myslieť – vlastne, vedela som celkom presne, čo to znamená, ale odmietala som si to pripustiť.

Celý ten čas som tŕpla pri telefóne a odbehla som len párkrát – na rýchli lov a hneď späť. Cez tieto dny som skoro úplne potlačila svoje ľudské potreby.

Prešiel ďalší mesiac... A ja som vedela, že je to pravda. Už sa nevrátia. Ostala som sama.

A nie, ani babičku už nemám, zomrela asi dva týždne po tom, čo som k nej prišla. Nebola som pri tom, keď sa to stalo, ale vraj ju niekto napadol na ulici. Musela som si trpko povzdychnúť. Vraj nejaký zlodej ju bodol nožom.

No ja som si bola istá, že tu pes zakopaný nie je. Netrvalo mi ani dlho a spoznala som aj pravdu. Nemusel mi to nikto hovoriť, prišla som na to sama – za smrťou všetkých členov mojej rodiny stoja Volturiovci. Kráľovská rodina, ktorá je dokonalá vo svojich intrigách a pretvárkach. Toto bol dôvod, prečo mama ani otec nepoznali, o čo im v skutočnosti šlo. Keď už sme pri tom, tak ani ja to neviem, ale som si istá, že by som na to mohla prísť.

Ešte však asi nie je čas vedieť to. Možno musím dovŕšiť 18 rokov, kým na to prídem. Raz však budem vedieť čítať pomedzi riadky.

Najhoršie na celej situácii bolo, že som nemala kam ísť. Vzhľadom som sa podobala asi šiestakovi na základnej škole. Tento vek mi teda rozhodne nestačí pre samostatnosť. V skutočnosti som vlastne ešte mladšia, no môj psychický vývoj predbehol ten fyzický, ktorý ani zďaleka nebol taký pomalý, ako by mal byť.

A teraz som sedela na stoličke pri okne a hľadela som do čiernej noci. Moje očí boli oveľa lepšie ako tie ľudské, a tak som mohla rozoznať aj veci vo väčšej diaľke. Sledovala som vtáky, ako si slobodne lietali, veveričky v korunách stromov... Pozorovala som všetko vôkol seba a premýšľala som nad svojou situáciou.

Zdá sa vám zvláštne, že som stále v dome mojej babičky? Vlastne... pred týždňom bol súd, na ktorom sa všetci zhodli – dohodli sa na niečom, čo som vôbec nechcela. Nemala som sa však žiadne právo a ani možnosť protestovať.

Verdikt bol predsa jasný. Som maloletá a bez rodiny; nie je čo riešiť, musím ísť do detského domova.

Ak by som bola normálna, vôbec by mi to neprekážala. Je tu však problém; nie som obyčajné dievča. Som v podstate kríženec, miešanec všetkých nadprirodzených bytostí, aké chodia po tomto svete. Veľmi rýchlo by odhalili, že môj rast je snáď o polovicu rýchlejší, nehovoriac o tom, že raz za mesiac by som si odskočila niečo uloviť.

Povzdychla som si a rozhliadla som sa po izbe. Vedela som, čo budem musieť urobiť, ale vôbec sa mi do toho nechcelo. Všetky veci v tomto dome mali svoje čaro, mali spomienky, ktoré mi pohľad na ne pripomenul. Boli tu fotografie – nie som si istá, či sú v mojom dome. No v každom prípade tam zájdem a pozriem sa.

„Nessie! Spíš?“ počula som zdola hlas. Spoznala som ho, i keď som ho nepočúvala dlho. Moja dočasná opatrovateľka ma týmto spôsobom kontrolovala, či som stále tu.

Ak som neodpovedala, išla sa pozrieť do mojej izby. Vždy som sa tvárila, že spím, a tak bola pokojná a išla si ľahnúť. Rýchlo som sa hodila na posteľ a hrala som divadlo, zatiaľ čo som napínala uši.

Počula som zvuk vypínajúcej sa televízie, tiché kroky po schodoch, zvuk otvárania dverí na mojej izbe, tiché – spokojné – vydýchnutie a potom klapnutie mojich dverí, kroky vedúce do jej izby. Ešte chvíľu som zotrvala bez pohnutia a až keď som počula, že srdce spomalilo a dych sa ustálil, odhodlala som sa pohnúť.

Je čas začať uskutočňovať môj plán.

Baliť som sa už nemusela, dlho som toto plánovala, no rovnako som to dlho odkladala. Teraz som však už nemohla meškať. Za dva dni by prišli agenti, ktorí by ma odviedli do domova. Najvyšší čas ísť.

Tašku s vecami som si hodila cez plece, otvorila som okno a vyskočila som z neho. Nečujne som dopadla na zem a rozbehla som sa do noci. Napla som svoj výborný sluch a započúvala som sa. Len matne som počula zvuk áut, no aj to bolo pre mňa znamenie, ktorým smerom ísť. Aby ste vedeli, babička bývala na okraji tejto malej dedinky. Nemá svoj názov, každý ju volá inak.

Ja som však teraz mierila čo najďalej od nej. Potrebovala som sa dostať do najbližšieho mesta, kde je aj letisko. Čo najskôr som chcela byť čo najďalej – to je predsa logické.

Nebežala som ani hodinu a už som bola v meste. Chcela som byť čo najskôr na letisku, ale musela som si ísť pre svoje nové doklady. Falošné – ako inak?

„Nech sa páči, slečna. Máte podľa týchto dokladov 16. Myslím, že vám to každý uverí. Niežeby ste vyzerali na ten vek, ale vaše správanie to dobehne. Šťastnú cestu.“ Toto bolo všetko, čo povedal, keď som si pre tie nepravé papiere prišla.

Nevadilo mi to. Aspoň som sa nezdržiavala. Možno videl, že sa ponáhľam, teraz to ale bolo už jedno.

Zavolala som si taxík a ten ma hodil na letisko, kde som si kúpila lístky. Potom som sa posadila a spokojne som oddychovala. Lietadlo by tu malo byť za 15 minút.

„Ahoj, máš vedľa seba voľné?“ spýtal sa ma chlapčenský hlas a ja som vzhliadla. Predo mnou stál chlapec, ktorý mohol mať tak 16 rokov a milo sa na mňa usmieval.

„Jasne, pokojne si sadni,“ prehovorila som, keď som si všimla veľkú batožinu, ktorú niesol na pleci.

„Ďakujem. Kam sa vlastne chystáš?“ nadhodil a ja som pochopila, že sa snaží o rozhovor. Nevadilo mi to.

„Letím do Dalasu, ale nie je to moja konečná zástavka, smerujem do mestečka Greenville,“ odpovedala som mu pravdivo.

„Vážne?“ spýtal sa potešene, „týmto smerom idem aj ja. Máš tam niekde rodinu?“

„Áno, to áno, idem za svojou babičkou,“ klamala som rýchlo. „A ty?“

„Idem za rodičmi domov. Bol som sa pozrieť za svojimi bratrancami cez prázdniny, užil som si trochu veľkomesto a teraz sa vraciam späť.“

Bol veľmi zlatý a bola som prekvapená, že sa rozpráva so mnou. Žeby som už nevyzerala tak mlado? No, kto to sleduje. Ten chlapec je vážne strašne zlatý – a pekný...

Pozeral sa na mňa svojimi skúmavými, modrými očami a usmial sa. Napriahol ku mne ruku a predstavil sa.

„Som Maximilián. A vaše meno znie ako, krásna slečna?“

Zasmiala som sa.

„Vanessa, vážený pane,“ pokračovala som v jeho hre, čo ho zjavne pobúrilo.

„Ja som to myslel vážne!“

„Ja tiež,“ zasmiala som sa, no hneď som aj vyskočila. Lietadlo tu už dávno bolo a teraz povolili už aj nastupovanie doň. Prešla som k nejakej letuške, ktorej som ukázala svoj lístok. Na pult som položila svoju príručnú batožinu, ktorú mi skontroloval prístroj. Keď som toto vybavila, mohla som ísť tunelom až do lietadla.

Musím sa vám priznať; zdalo sa mi, že som veľmi dlhú dobu neletela. Nemala som strach, práve naopak, tešila som sa. Nebála som sa, žeby lietadlo padlo. Aj tak by som prežila. Jediné, čo ma trochu mrzelo, bolo to, že nesedím pri okne, lež v uličke.

„Sedím hneď za vami, krásna slečna,“ oslovil ma Max a ja som sa s úsmevom otočila. Cesta ubehla super, pozeranie z okna mi pri ňom – mojom novom známom – skutočne nechýbalo.

Max bol proste výborný spoločník a bola som rada, že ideme spolu aj autobusom do Greenvillu.

„A kam teraz?“ spýtala som sa ho, keď sme vyšli z letiskovej haly a ja som sa bezmocne obzerala okolo seba. Neodpovedal, len sa začal smiať. Keď sa upokojil, hlavou mi naznačil, aby som ho nasledovala.

Viedol ma až von z letiska, pred ktorým som potom zbadala veľkú zástavku. Po východe z budovy to bolo skutočne neprehliadnuteľné. Už chápem, prečo sa smial.

No čo, bola som tu po prvý kráť.

Bez slova som zamierila k nej a on sa ku mne pridal. Nechcela som, aby sa k tomu veľmi vyjadroval, ale samozrejme si nejaké tie poznámky o mojom orientačnom zmysle neodpustil. Keby len vedel...

Na autobus sme ani veľmi čakať nemuseli. Prišiel takmer okamžite. Každý sme si zaplatili lístok – hoci to chcel urobiť za mňa – a usadili sme sa do zadnej časti autobudu.

A zvyšok cesty bol... úžasný. Ako som už spomínala, bol to výborný rečník, zabávač a komentátor v jednom. Celú cestu som sa musela na ňom smiať, že ma brucho bolelo.

Len matne som si začala uvedomovať, že sa pri ňom cítim zvláštne.

***

Úvod + Prológ - Zhrnutie

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Jediná - 1. Kapitola: