Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je diabol alebo anjel? Kapitola 7. Sen... - 2. časť

wallpaperbyjitule


Je diabol alebo anjel? Kapitola 7. Sen... - 2. časťJe diabol alebo anjel? Príbeh Belly a Edwarda. Skutočne sú k sebe stvorený? Alebo sú ako oheň a voda. Kto je tam anjel? A kto je tam diabol? Kapitola 7. Sen... - 2. časť.

Kapitola 7. Sen... - 2. časť



V štáte Washington. Na olympijskom polostrove, skryté v mori zelenej džungle a pod záclonou nepriepustných mrakov bolo maličké mestečko, Forks.

Na konci cesty, pri kraji lesa. V bielom dome s modrou strechou. Na prvom poschodí, v izbe otočenej na východ, ležalo dievča. Nemohlo mať viac ako 17 rokov.

Mesačný svit, prebíjajúci sa cez salvu dažďových kvapiek, osvetľoval jej nezvyčajné bledú tvár. Tvár stiahnutú bolesťou a pokrytú jej vlastnými kvapkami. Dažďom jej duše. Vráska v tvare blesku sa objavila medzi jej bolesťou stiahnutým obočím zakaždým, keď takmer nemo zastonala. Jej suché a popraskané pery sa napínali, keď sa nebadane pohli. Tie tiché slová zanikli v daždi, bubnujúcom na jej okná.

Zalapala po dychu a trhla rukou. Vystrela jeden prst a jeho bruškom sa dotýkala svojich snov. Jej plné pery nasávajúce rýchlo a zhlboka, ten jej, životodarný vzduch, sa stiahli na jednu pevnú, bielu čiaru.

Opäť sa jej objavil blesk na bledej tvári a po ňom nasledovala kvapka vyžmýkaná z mračna jej duše. Prevalila sa cez hrádzu, jej silno zavretého viečka. Pomaly, zadrhávajúc, ale i tak sebavedomo kotúľajúc, si to mierila dole. K jej perám. Na chvíľku sa zastavila a ticho triasla pri pohľade do hlbín kútika jej silno stiahnutých úst. Dievča vydalo potlačovaný vzlyk a ona skočila. Ovlažila tak jej popraskane pery, ktoré sa zase napínali.

„William...“ počul mesačný svit aj cez bubnujúci dážď.

„William... William, nie...“ Stonala a rukou kŕčovito zvierala okraj matraca. Jej hruď sa prudko zdvíhala pod náporom jej pľúc, ktoré sa z neznámych príčin dusili, aj napriek tomu, že jej pery tak rýchlo a prerývane vťahovali studený vzduch.

„William, William, William...“ Opakovali donekonečna jej nemé pery. Jej ruka blúdila a prstami hľadala niečo vo svojich temných snoch.

„Nie!“ kričala, no kvíliaci vietor odniesol jej slová skôr, než ich mohol niekto počuť. Zbalila sa do klbka s rukou pevne pritisnutou na svoju hruď, ako by niečo chránila. Objavil sa blesk a horúci dážď. Ruka natiahnutá, blúdiaca, prstami hľadajúca a nenachádzajúca...
Jej pľúca sa dusili...
Jej srdce neviditeľné ruky drvili.
Blesk a horúci dážď.
Dievča ležiace a knísajúce sa, sem a tam.

Ležalo, knísalo, rukou hľadalo a vzlyky prehĺtalo. To všetko osvetľoval mesačný svit, predierajúci sa cez hustý, studený dážď.

Zablýskalo sa a ozval sa hlučný hrom. Mesiac opäť prebral nadvládu nad svetlom, obklopujúce to zvláštne biele, ticho kričiace dievča.
Opäť sa zablyslo a svetlo sa odrazilo v náramku z bieleho zlata. Zvláštne... Akoby si ten náramok držal vlastný jas.
Pomyslel si mesiac, keď sa do izby vrátil zas.

Prešiel na jej tvár a nechápal. Kde sa vzala tá zmena?
Dievča už nekričalo, žiaden blesk a horúci dážď. Ležalo pokojne, žiaden kŕč a tichý plač. Vyrovnaná tvár a jemný úsmev. Ruka už nehľadala, len pokojne ležala. Prsty ľahko zovreté akoby niečo držali. Pery sa prekvapene pohli.
„Kto si?“

 


 

„Alice? Vravela si niečo?“ spýtal sa Edward a jeho prsty, zamrzli uprostred piesne.
Nie. Prečo?“ spýtalo sa ho dievča s naježenými čiernymi vlasmi.


Edward len zavrtel hlavou, pozrel sa na klávesy, na ruku ktorá sa už už chystala pokračovať. Usmial sa. V tom sa zarazil. Prečo sa usmievam? Pýtal sa sám seba. Opäť zatriasol hlavou, pozrel na klávesy, prstom stlačil prvý tón. Usmial sa. Prudko sa postavil, až sa čierna lavička kĺzala cez celú miestnosť.

Alice zdvihla pohľad, jemne pohladkala ruku, ktorá ju ochraniteľsky držala v náruči. Stál za ňou chlapec, ktorý sa vzal akoby odnikiaľ, plný jaziev, ktoré nikto nevidel a obozretne hľadel na Edwarda.
„Idem sa prejsť...“ povedal potichu a pomalým krokom odchádzal. Pravú ruku mal jemne zovretú, akoby v nej niečo držal. Dážď obalil jeho chladné telo.
Tú pravú ruku mal o niečo teplejšiu a vôbec to nechápal.

 


 

Naozaj pekne prosím, pustite si pesničku.

 

 

Temná búrka ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal. Vlny sa rozbíjali o skaly a dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal. No, tmavý tichý hrad tam aj tak stál.

Temná búrka zúrivo ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal a hnal. Vlny sa divoko rozbíjali o skaly a potichu dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal. A ten kto bol mŕtvi prebral sa.
Uprel svoj dvojitý pohľad do diaľav a potichu pýtal sa.
„A kto si ty?“


Temná búrka ukazovala kto je tu pán. Vietor sa silno do vĺn opieral.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal
Vlny olizovali steny z kameňa a dážď ticho tancoval.
A ten, ktorý prisahal, pohol sa.

Blesk osvetlil jeho temnú tvár, telo z kameňa.
Mesačný svit oblízal jeho napoly krvavý, očí tvar.

Temná búrka sa kruto hrala. Vietor sa nespútane hnal.
Vlny sa rozbíjali o skaly a dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal.
A ten čo tak dlho spal, prebral sa.
„Tak nám to začína.“ Ticho povedal.

Vietor vial do diaľav...


 

„Ach...“ povedalo dievča s očami dokorán, no skôr než stihla niečo ďalšie, zabudla...
Chlapec s jazvami vedľa nej už stál, rukou ju objal.

 


 

 

A vietor vial a vial... do diaľav.

Temná búrka ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal.
Vlny sa rozbíjali o skaly a dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal.
Na kamennom podstavci chýbala zvlášna zbraň.
Ten, ktorého meno, vietor už dávno vzal, na nádvorí osamelo stál.
Jeho oči tak krásné, zrkadlili sa tak jasne, v zbrani z bieleho zlata.
Karmínové striedalo sýto modré. Zavrel viečka z kameňa.
Z jedného tiekla krv, z druhého voda.

Temná búrka zúrivo ukazovala kto je tu pán. Vietor sa nespútane hnal a hnal. Vlny sa divoko rozbíjali o skaly a potichu dážď tancoval.
Blesky bičovali temné nebo a hrom burácal. Na útese osamelo stál,
na tvári mu už zlatý pohľad hral.
V ruke zvieral zbraň z bieleho zlata, pozeral do diaľav, pohľadom vraha.

„Tak kto si?!!“ Do vetra zakričal.

Zbraň z bieleho zlata, mala v mesačnom svite prazvláštny jas.


Tak nám to začína, zas!?“ Ticho povedal.


Vietor vial a vial... slová mu z pier vzal.

A tak... tam stál sám... ten... ten, ktorý tak dávno prisahal...



Dúfam, že sa Vám kapitolka páčila. Ak chcete, tak prosím zanechajte svoje názory. S láskou Vaša Tralala.

 

 

predchádzajúca kapitola <-  moje zhrnutie -> ďalšia kapitola



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Je diabol alebo anjel? Kapitola 7. Sen... - 2. časť:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!