Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Japonka 3. kapitola

06.06.2010 (13:15) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1052×

Ruka mu vystrelila k nosu a zatvoril oči. Pozrela som sa na miesto, kde som sa porezala. Na sedadle bol pekný červený fľak. Kútikom oka som mrkla späť na Edwarda, no on tam už nesedel. Dvere boli otvorené a za nimi tmavý, pokojný les. Na sedadle ležal Edwardov mobil. Rýchlo som vytočila Alicine číslo.

„Yumi, si v poriadku? Nie je ti nič?“ ozvalo sa hneď po prvom zazvonení. Stále rozklepaná som šepla tiché „Áno“ a pri tom zvuku ma zabolelo v ušiach.

„Idem pre teba, tak zostaň, kde si!“ prikázala a zložila. Z vrecka som vytiahla kapesník a priložila som si ju pod nohu na krvavý fľak. Ani som si neuvedomila, že prišla Alice na žltom porche.

„Bála som sa o teba! Kde je brat?“ jačala šokovane. Viečka mi z ničoho nič spadli, objavila sa príjemná tma a ja som zaspala. Snívalo sa mi zvláštny sen; utekala som po nemocnici a pila krv, zo všade. Zo zásob, z ľudí, z pokusných zvierat... až prišiel Edward a vypil on mňa. Biela, ako krieda, som spadla na zem. Posledný obraz bol, ako som ležala na mŕtvych telách a nado mnou sa skláňal anjel. S príšerným zvukom som sa prebudila. Znel ako priškrtený smiech a stále mi znel v ušiach. Alice sedela v modernom húpacom sedadle v rohu miestnosti.

„Kde je Edward?“ vypadlo zo mňa po dlhom premýšľaní o včerajšku. Chvíľu na mňa hľadela s odpoveďou v očiach, ktorú som nedokázala rozlúštiť.

„Býva mu zle z krvi a tak odišiel do lesa. Rozhodol sa, že zostane chvíľu na Aljaške s rodinnými priateľmi. Než sa nazdáš, bude tu,“ šepkala nahnevane. Dvere sa pomaly otvorili a dnu vošiela Esme a za ňou vysoký blonďatý muž. V bielych rukách držal fľaštičku s rozprašovačom a obväz.

„Dobré ráno, Yumi. Toto,“ ukázala na muža, „ je Carlisle, môj manžel.“ Položila mi ku stolíku tácku z cereáliami a jahodovým mliekom. Carlisle podal Alice veci, čo držal v rukách a zmizol za dverami.

„Posaď sa, vydezinfikujem ti ranu,“ šepla o čosi milšie, ako predtým, no stále tvrdo. Ako poslušné dievča som si sadla a hneď nato pocítila ostrú bolesť na stehne. Rana bola poriadne hlboká a dlhá ako palec. Silno som zaťala zuby, až som mala pocit, že mi puknú a vyletia v podobe jemného prášku. Sama pre seba som sa usmiala.

„Hotovo. Nechceš zaviesť domov?“ spýtala sa rýchlo a ja som si nebola istá, či to aj vyslovila. Potichu som prikývla. Vzala som si mikinu a pomaly vstala. Pri mojom premýšľaní som si pravdaže ani nevšimla, že sme doma. Rozlúčila som sa a išla odomknúť, no na moje prekvapenie bolo otvorené. Potichu, ako zlodej, som vstúpila. V obývačke bolo počuť televízor.

„Sakura, konečne si prišla. Nemá mi kto spraviť obed,“ vykríkla moja sestra a oprela sa o futra dverí. Počkať - skoro som počula, ako mi to cvaklo v hlave – čo tu robí Ino? Nechápavo som sa na ňu pozrela. Žeby mi prišla robiť zle i v tomto zelenom pekle? Dá sa vôbec zniesť peklo v pekle? Čo keby som jej zapálila tú slamu, čomu ona vraví vlasy? Nie, to by som poškodila dom.

„Čo tu len tak stojíš? Obed?!“ znovu zakričala, ale teraz o čosi hlasnejšie. Ignorujúc ju som vyšla hore do izby. Neveriacky na mňa pozerá. Nie som tu ani týždeň a už ju mám v pätách. Nahnevane som zavrčala. Z mobilu som zavolala do reštaurácie a o desať minút som doma mala pizzu. Sadla som si pred telku. Práve dávali nejaký dokumentárny film o japonských a čínskych záhradách. Rýchlo som to prepla, aby som sa nerozplakala. Ešte stále mi chýba domov.

„Hej, Ino. Čo tu ty vlastne robíš?“ spýtala som sa jej. Pootočila ku mne hlavu prižmúrila oči, akoby sa jej niečo nepozdávalo.

„Nedostala si moje odkazy? To je zvláštne. A aj som ti volala. Kde si bola?“ vyšla po mne, ako matka, ktorá spovedá svoje dieťa zo zločinu.

„Do toho ťa nič,“ opätovala som jej útok a vybehla hore. Napadla ma hrozná myšlienka. Čo keby sa Edward zamiloval do Ino, veď svojim spôsobom je pekná. Až na tie vlasy – aspoň ona tej kope slami tak vraví. Keby sa nebola dala prefarbiť, bola by ich mala krásne čierne. Vonku sa začalo stmievať, padal súmrak. Táto časť dňa ma neuveriteľne zahrievala pri srdci ako čierny plameň. Uf, čas na sprchu, pomyslela som si. Zo šuplíka som schmatla osušku a vbehla do kúpeľne. Sprcha ma dokonale upokojila a ukolísala. Hneď, ako som zaliezla do postele, zaspala som.

Našťastie sa mi nič nesnívalo. Ráno som vstala skoro. Ino ešte spala a to mi vyhovovalo. Po rannej hygiene som zašla do kuchyne, kde som si dala biely čaj a müsli tyčinku. Na schodoch sa ozvali tiché kroky. No super, vstala princeznička.

„Ahoj, Sakura. Čo je na raňajky?“ spýtala sa ma, keď vošla. Ukázala som na chladničku a bez slov vybehla hore, pripraviť sa. Nemala som ani potuchy, čo si oblečiem. Vzala som čierne pančuchy, čierno-biele bodkované šaty a do ruky biele baleríny. Rýchlo som utekala po schodoch a to sa mi vyplatilo, pretože som spadla. Okrem pár modrín sa mi nestalo nič.

„O koľkej nám začína škola?“ skríkla Ino, keď som prechádzala okolo kuchyne. Pozrela som na digitálne hodiny.

„O dvadsať minút!“ odpovedala som. Ozvalo sa hlasné nadýchnutie a ja som sa sama pre seba usmiala. Zobrala som si ešte učebnice. Sestra zišla už nachystaná schodmi. Okom som zavadila o dvere, za ktorými stála Alice. Už som sa chystala k nej ísť, keď Ino prehovorila:

„To je tvoj odvoz? Tak ja sa s vami zveziem.“ Zaťala som ruky v päsť, aby som jej neublížila. Som zvedavá, kedy vybuchnem a neovládnem sa. Porazene som vzdychla. Vazala som si veci, obula sa a nasadla do auta, do Edwardovho auta.

„Edward sa ešte nevrátil,“ vyslovila som myšlienku nahlas. Alice prikývla. Konečne sme uháňali ranným Forksom. Jeho autom sme v škole boli o päť minút. Napadlo ma, či je na sedadle stále ešte fľak od krvi. Pozrela som sa pod nohu, ale nič. Sedačka bola čistá ako nová. Zaparkovali sme.

„Idem sa ohlásiť, oh, ja som Ino Soshi Osakiová, Sakurina krajšia sestra,“ predstavila sa Ino.

„Ja som Alice Cullenová, Yumina kamarátka.“ Alice sa usmiala a mrkla na mňa.

„Chcela si povedať: najlepšia kamarátka,“ opravila som ju a vyrazila ku škole. Celý deň som nejak tušila, že Edward príde. Prešiel obed a ja som sklamaná išla na telesnú výchovu, ktorú som nepochybne mala s Ino. Bežala som sa do šatní prezliecť sa.

„Yumi, toto je Jessica, Angela, Mike, Eric a Jacob.“ Poukazovala mi skupinku ľudí, ktorí stáli pri nej. Mňa najviac zaujal Jacob. Tvár mal detskú, medenú pokožku, hlboké čierne oči, telo športovca a krátke čierne vlasy. Myslím, že bol Indián, či čosi také. Nebol taký pekný, ako rodina Cullenovcov, ale bol roztomilí ako malé, milé šteniatko. Už len uši, chvost a kostičku do labky.

„Ahojte, ja som Sakura Yumi.“ Mávla som rukou a šla sa posadiť. Cestou som nejak zakopla. Chytili ma horúce, medené, silné ruky. Omámene som sa obzrela za zdrojom. Stál tam Jacob. Takto z blízka bol ešte krajší. Zoširoka sa usmieval a ja som o krok ustúpila.

„Tak to TY si tá šťastná, ktorá porazila moju sestru.“ Chvíľu mi nedochádzal význam jeho slov, no odrazu som si spomenula na Rebecu.

„Aha. Ona bola tvoja sestra?“ vyšlo zo mňa nezdvorilo. Ospravedlňujúco som sa usmiala a všimla som si, ako na mňa istý Mike pozeral. Vyzeral ako rozzúrený pes - vlk. Tmavé oči mal zúžené, hlavu mierne naklonenú dozadu a ani sa nepohol. Oplatila som mu nepríjemný pohľad a hodila sebou na lavičku. Jacob si sadol vedľa mňa.

„Hovoríš o nej, akoby bola mŕtva...,“ poznamenal. Pán Scot začal hodinu. Hovorili sme o loptových športoch, o ktorých som nemala ani potuchy. Poznala som volejbal, ale to bolo všetko. Stále trepal o nejakom basketbale, či čom. Mňa zožieral pocit viny za to, že Edward nie je v škole.

„Ideme. Spíš na hodine často?“ šepkal melodický hlas vedľa môjho ucha. Najprv som myslela, že je to Edward, no keď som sa pootočila, aby som dotyčného videla, zasekla som sa. Za mojim chrbtom stál Mike.

„Oh, prepáč, že som ťa vyľakal. Som Mike Newton. Ahoj,“ šepol a zmizol v húfe študentov. Rýchlo som sa zorientovala.

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Japonka 3. kapitola: