Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Japonka 1. kapitola

07.05.2010 (13:15) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2723×

„Sakura Yumi Osakiová! Poď sem!“ Hups, matka zistila, že som nebola v škole. Zobrala som na seba hodvábne kimono a hrubú stužku som si previazala cez pás. „Tak bude to?!“ hnevala sa stále viac a viac. Rýchlo som teda zbehla schody a zastala v kuchyni. Zas rovnaká kázeň.

„Koľkokrát ti mám ešte rozprávať o tom, ako je pre teba škola dôležitá? Načo prosím ťa chodíš na hodiny bojových umení? Si na to stará. Ale vieš čo? Dostala som skvelý nápad. Keď si taká múdra a myslíš, že ti fyzické umenie všelijakých hmatov, kopov či úderov uľahčia život, nech sa páči. Zajtra ráno letíš do Ameriky. Nástupkyňou trónu môže byť pokojne aj Ino alebo Shikamaru. Sú taktiež, ako ty, moje deti. Choď sa zbaliť, vyspi sa a ráno na teba počká taxík. Dobrú noc!“ Celý svet sa mi obrátil hore nohami. Ja a Amerika?! To nejde dokopy... Ja, princezná, nemôžem ísť preč, to bude omyl... Pozrela som sa, či tu náhodou nie je sestra alebo brat, že to na nich kričala, ale stála som tu iba ja. Sama.

Rýchlosťou draka som vletela do izby a nahádzala si najpotrebnejšie – teda všetky – veci do dvanástich kufrov. Nezabudla som žiadne čínske zbrane, či dekorácie ozdobujúce moju izbu. Zostal len nábytok a zlaté kimono na prezlečenie. Obula som si zlaté sandále a na biele podväzky som si upevnila nôž. Dýku, ktorou som zabila Bieleho Draka. Matka povedala, že odchádzam zajtra ráno, no ja jej to uľahčím a už sa nebudem zdržiavať.

Čierne hodvábne vlasy som učesala do drdola na temene hlavy, použila som taktiež nejaké zlaté ozdobné paličky. Mám na každom kimone vyšitého Bieleho Draka. Tí sa u nás chovajú, aby ich nástupca trónu mohol zabiť a tým dokázal odvahu, silu a múdrosť. Podľa toho, akej farby draka zabiješ, takého ti vyšijú na oblečenie.

Mne ako jedinej z rodu sa podarilo zabiť bieleho. Bez rozlúčky som odišla. Nemienim sestre dožičiť tú radosť, že ma uvidí odchádzať. Na letisko som dorazila presne na čas. Akurát vyhlasovali môj let. S hlbokými nádychmi som nastúpila. Lietadlo bolo preplnené spotenými turistami a „milo“ usmievajúcimi sa letuškami. Každých päť minút jedna prišla a spýtala sa, či niečo nepotrebujem. Musela som im vulgárne vysvetliť, že mi majú dať pokoj. Neskoro v noci som zaspala. Moje sny sa točili okolo nového domova a ľudí, s ktorými strávim zrejme zvyšok života. Stále trošku nemôžem uveriť tomu, že ma matka vydedila. Možno zo mňa bude bezdomovec...

Poobede som sa zobudila na hroznú bolesť v krku. Nado mnou stála letuška s ľadom na oku.

„Teraz si už ten vankúš určite zoberiete,“ šepla trpko a so vztýčenou hlavou odkráčala. Vankúš som si podložila pod hlavu a hneď mi bolo lepšie. Znovu som zaspala. Zobudila ma letuška s fialovým monoklom a rozbitou perou. Celé lietadlo už bolo prázdne.

„Vitajte v Seattli. Pevne dúfam, že už nebudete letieť našou linkou, lebo ohrozujete celé lietadlo. Ďakujeme za pochopenie.“ Celá urazená odkráčala. Vzala som si taštičku, nahmatala dýku, aby som sa uistila, že ju mám a ťarbavým krokom odkráčala na letisko. Čakala som hodinu, kým sa na páse objavili moje kufre. Cestou k východu som zbadala muža s mojim menom na tabuľke. To bude zrejme taxikár, čo ma zavezie „domov“, pomyslela som si trpko. Ani sme spolu nekomunikovali, len som nasadla do žltého taxíka a vyrazili sme. Cesta netrvala dlho. Zastavil pred veľkou vilou, pred ktorou čakala nízka pani s karamelovými vlasmi, útlym telom a bielou pokožkou.

„Konichiwa, predpokladám, že ste slečna Osakiová.“ prehovorila, keď som vystúpila z taxíka.

„Konabawa. Prosím, volajte ma Sakura alebo Yumi, ďakujem.“ Naraz sme sa usmiali a vstúpili do domu.

„Och, ja som Esme Cullenová,“ šepla, keď sa rozsvietili svetlá. Miestnosť žiarila zlatou a čiernou farbou. Všetko bolo dokonale zladené ako v rozprávke. Pohovka priam volala, nech si na ňu sadnem. Celý dom bol v čínskom štýle. Prikrývky s Bielym Drakom vyšitým na zlatom hodvábe, čierne nebesia a koberec s ďalším drakom. Všetko bolo omnoho krajšie ako u nás v Japonsku.

„Ak sa ti to tu nepáči, zostavím nové plány a prero...“

„Psst, to slovo nechcem počuť. Je to dokonalé!“ prerušila som ju. Letmo sme sa objali a Esme odišla, no nechala mi na seba telefón. Vilu som si obzrela ešte raz. Keď som sa chystala osprchovať, zazvonil telefón. Nestihla som ho zdvihnúť a zapol sa záznamník.

„Ahoj, Yumi. Zabudla som ti povedať, že v pondelok nastupuješ do školy. Ak si to ešte nezistila, si vo Forkse – najvlhšom meste v celej Amerike. To ja som prinútila matku, aby ťa poslala preč. Sayonara!“ hovorila Ino. Chcela som ten pekelný stroj zdvihnúť, no sestra už položila. Nahnevaná som zaliezla do kúpeľne.

Po studenej sprche som si vybalila veci. Meče som zavesila na steny – v každej miestnosti musel byť aspoň jeden, shurikeny a kunaie som napchala do šuplíkov. Vejáre som tiež zavesila na stenu. Zničená a unavená som ľahla do postele a zaspala. Mám taký dojem, že sa mi nič nesnívalo. Zobudil ma klaksón z auta. Niekto trúbil tak naliehavo, že mi to začalo liezť na nervy.

KUNAI A SHURIKEN

„Čo zasa,“ zašepkala som si len pre seba. Vonku stálo žlté auto. O nohu som si priviazala remeň s vreckom, v ktorom som mala len shurikeny a možno jeden kunai. Na druhú stranu som si na suchý zips zapla dýku, prehodila som si červené kimono, dlhé asi nad kolená a učesala sa.

ÚČES

Dolu po schodoch som skoro zletela. Čo ak to je niekto, kto ma chce zabiť? Preboha, ale načo by trúbil? pýtala som sa sama seba. Za presklenými dverami stál malý škriatok s rozzúreným pohľadom a poklepkával nohou. Jednu ruku som mala stále priloženú na dýke a druhou som otvorila dvere.

„Konečne. Ahoj, ja som Alice Cullenová. Poď, lebo zmeškáš školu. Poslala ma pre teba Esme, moja matka. Uvidíš, budú z nás najlepšie kamarátky!“ Priam sa rozplývala nad tou myšlienkou. Stále trošku nechápavo som nasadla do auta.

„Ako ťa mám volať?“ spýtala sa. Zamyslene som mykla plecami.

„Sakura alebo Yumi, mne je to jedno,“ šepla som nevnímajúc jej pohľad. Štuchla do mňa prstom tvrdým ako kameň.

„Si v poriadku? Vyzeráš ako sfetovaná.“ Vyvalila som na ňu oči. Ja a sfetovaná?! Haha. Smiešne, fakt.

„Nie, som v pohode. Len by som sa chcela vrátiť do Japonska. Určite si počula, že ma matka vydedila. Vlastne nie tak úplne. Platí mi dom a ostatné veci a zrejme mi bude posielať peniaze, ale aj tak,“ hlesla som. Prudko zabrzdila na divnom mieste. Ino mala pravdu. Je to tu hrozné! Obloha zamračená, staré plesnivé budovy a chudobný ľudia. Nie som namyslená, no toto je aj na mňa dosť.

„Vitaj na strednej škole vo Forkse,“ zašepkala mi do ucha, keď som pozerala na školu. Pri Alicinom aute zastali štyria študenti. Boli úplne iní a pritom vyzerali rovnako. Biela pokožka, zlaté oči a dokonalé črty. Najkrajší z nich bol vysoký, s bronzovými vlasmi, ktoré mu neposlušne lietali vo vetre. Všetci ladili ako jedna veľká rodina. Vystúpila som z auta.

„Pekná dračica,“ zakričal hromotluk vedľa toho zlatého. Dievča vedľa neho mu strelilo po papuli a chlap si buchol hlavu o auto. Nedalo sa to vydržať a ja som sa potichu zasmiala. Alice objala chlapca, ktorí vyzeral akoby ho niečo bolelo.

„Sakura, toto je moja rodina. Rosalie, Emmett, Edward a Jasper. Milá rodinka, toto je Sakura Yumi Osakiová.“ Jednotlivo ukázala na osobu, ktorej meno práve vyslovila. Edward je ako meno pre boha (podľa výzoru to mohol byť boh). Škoda, že ja až veľmi dobre poznám takýchto namyslených maminých miláčikov. Alice ma chytila za ruku a ťahala do malej budovy vedľa školy. Vstúpili sme do teplej miestnosti. Za stolom sedela nízka Japonka v okuliaroch.

„Konichiwa, mala by som tu nastúpiť ako nová žiačka.“ Milo som sa usmiala, no ona len pozerala.

„Ach, áno. Slečna Osakiová. Tu je rozvrh a plán školy. Slečna Cullenová vám iste pomôže,“ hodila prosebný pohľad na Alice, ktorá len prikývla. Prvý deň v škole bol odporný. Samí namyslení chalani a baby. Akoby boli čosi viac ako ja, či niekto z Cullenovcov. Konečne posledná hodina, pomyslela som si. Telocvik bude asi moja najobľúbenejšia hodina.

„Yumi, sadni si, ešte nemusíš cvičiť.“

„A môžem, keď chcem?“

„Jasné. Angela ti dá úbor.“

„Nie, ďakujem. Budem cvičiť takto.“ Milo som sa usmiala, no on len prižmúril oči.

„Minule sme si povedali niečo o bojových umeniach a dnes si pár hmatov vyskúšame. Zavolal som sem žiačku, odborníčku v bojových umeniach, ktorá nám niečo ukáže. Rebeca, poď sem na žinenku,“ povzbudzoval dievča, zrejme indiánskeho pôvodu.

„Je najlepšou tu v okolí a dokonca vyhrala aj zlatú medailu v okresnom kole,“ pokračoval, no ja som sa zarazila pri slove „najlepšou“.

„Pán Scot? Môžem si s ňou dať zápas?“ vypadlo zo mňa vo chvíľkovom poblúznení zmyslov. Celá trieda sa na mňa pozrela.

„Čože? Veď sme si ešte nič neukázali. A ona je určite lepšia ako vy, slečna.“

„Má zlé držanie tela. Tie bojové umenia, ktoré idete učiť, pochádzajú z Ázie,“ nahnevane som odvrkla.

„No poď, chcem to vidieť. Predveď sa, šikmooká! Nechajte ju tréner, však ona oľutuje,“ prehovorila Rebeca. Asi je potrebné niekomu napraviť fasádu, pomyslela som si. Zložila som si všetky zbrane a vstúpila na žinenku. Zaujala som jednoduchý postoj a ona útočila. Z osemnástich ráz ma nezasiahla ani jedenkrát.

„Že majster? Nevie sa trafiť do pohybujúceho sa telesa. Ideš na mňa silou a nie rozumom. Takto ma nikdy nezasiahneš.“ Dievča sa ešte viacej nahnevalo a udieralo silnejšie. Jedným pohybom siahla do vrecka a vytiahla kunai. Ja som medzi tým spravila pár sált dozadu a vytiahla shurikeny. Myslela si, že ma z atkej diaľky zasiahne, no mýlila sa, lebo kunai je na boj z blízka.

Na oboch rukách som si medzi prsty zasekla shuriken a ladným hodom som zasiahla Rebecu. Dala som do toho toľko energie, aby ju to priklincovalo k stene a to sa aj podarilo. Zostala visieť desať centimetrov nad zemou.

„Ako je možné, že ma porazil začiatočník?“ Už som jej chcela všetko povedať, no vyšlo zo mňa len staré čínske príslovie.

„Keď chceš lietať ako motýľ, nemávaj ako havran.“ Zazvonil nosový bzukot školského rozhlasu. Vzala som si veci a čo najrýchlejšie vypadla. Dva shurikeny mi chýbať určite nebudú, pomyslela som si. Vonku pri aute ma čakala Alice.

„Ahoj, zavezieš ma domov?“

„Jasné,“ hlesla a pozrela dozadu na jej rodinu. Edward jej venoval tiež jeden pohľad, pohľad, ktorým sa lovec pozerá na svoju korisť. Stál nehybne ako socha a stále z nás nespúšťal oči. Zrazu si to namieril rovno k nám. Mala som hrozné nutkanie sa ho dotknúť. Radšej som si rýchlo sadla do auta. Vôbec nechápem, čo sa so mnou deje. Zastavil pri Alice. Pery sa mu len nepatrne mihli, ale ja som vedela, že niečo povedal. Cestou domov nepadlo ani jediné slovko.

„Zajtra ráno ťa prídem zobrať. Maj sa!“ zakričala a už bola preč. Ani som jej nestihla odpovedať. Na obed som s objednala sushi. Všade bolo ticho a miestami som mala pocit, že ma niekto sleduje. Napustila som si vaňu, do ktorej som pridala vonné oleje. Ešte nikdy som sa necítila takto unavená. Ani keď som cvičila na tréningoch. Vonku bol ešte stále deň a mňa už sužoval spánok. Nebolo ešte ani sedem hodín večer a už som ležala v posteli. Vzala som si aj prášky na spanie, aby som mala kľudnú a bezsennú noc. Ráno som vstala okolo šiestej a prvé, čo ma napadlo bolo urobiť si čaj a raňajky. Hrianky som natrela maslom a džemom, v kanvici som nechala vyvrieť vodu a zaliala zelený čaj z broskyňou.

Trošku mi chýba Rock Lee, kráľovský kuchár. Vybehla som hore. Všetky veci, ktoré som mala, boli z Japonska. Na toto počasie dosť chladné, ale mne aj tak nebýva zima. Chcela by som zapadnúť. Možno by Alice pretrpela pár hodín v nákupnom centre.

2. kapitola

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Japonka 1. kapitola: