Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 19. kapitola - Rozprávka

12.12.2010 (12:30) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1306×

19. kapitola - Rozprávka

Keď mi Edward povedal, že tie deti sú iné, spočiatku som ani len netušil, čo môže mať na mysli. No, ako náhle som prekročil prah detského oddelenia, do môjho nosa sa nahrnula vôňa niečoho spáleného. Detské tváre boli znetvorené príšernými dlhými jazvami, pripútané na lôžku s trpiacim pohľadom. Kto im to urobil?

Rozhliadal som sa dookola, no tie tváre akoby ma prenasledovali v každom dieťati.

„Školská nehoda,“ spoza môjho chrbta sa ozval Edwardov hlas.

„Povieš mi o nej?“ opýtal som sa ho, no keďže mi nechce povedať ani slovo, nič sa nedozviem, ak si informácie nezistím sám, tak...

„Poviem! Nechcel som ti hovoriť o deťoch, pretože som najprv chcel, aby si to videl. Bol to taký malý test.“

Test? S akým zameraním? A prešiel som vôbec?

„Ale prešiel, neboj sa! Test tvojho súcitu. Či nie si chladný ako ľad,“ povedal pobavene vševediaci upír. Chladný som, teda pre ľudí – to je fakt, ale bezcitný nie som. To si mohol všimnúť kedykoľvek. Veď sa stále šťúra v mojej hlave, tak prečo si nepozrie aj tieto veci...?

„Ale tu išlo o to, či dokážeš súcitiť s ostatnými!“ hádal sa so mnou potichu. Súcitiť? Ja to viem, to skôr on nie, keď mi nič nechce dopredu povedať...

„Riley, prosím!“ umlčal ma svojím prosebným pohľadom. Prečo mu na tie zlaté oči po každé skočím a už sa nehnevám?

„Ach! Deti mali večierok v škole. Nedopatrením sa porušilo potrubie s vrelou parou po celej dĺžke. O pár chvíľ celú miestnosť zahltila horúčava. Niektoré deti vyviazli s ľahšími zraneniami, iné sú tu,“ rozpovedal mi pomerne smutný príbeh. Decká sa chceli zabávať a ako dopadli. Moje prázdne srdce zovrelo v menší kŕč.

„Ideme do práce, poď!“ Ťahal ma za rukáv môj spoločník.

„Čo budeme robiť?“ spýtal som sa ho, keď už je otvorenejší, mohol by mi povedať viac...

„Niečo podobné ako včera,“ povzdychol si. No fajn! Nič nebude nad moje sily.

Ako prvé som rozdával uteráky. Nie je to zlá aktivita, len je to pomerne nudné. Zarazilo ma jedno malé blonďavé dievčatko, ktoré zvieralo v ruke plyšového macíka i potiahlo ma za ruku.

„Si ľadový, je ti zima? Príde dnes Julia? A prečítaš mi rozprávku?“ vychrlila na mňa zopár otázok a ja som nevedel, na ktorú jej mám odpovedať.

„Nie je mi zima, neviem, či Julia príde a s tou rozprávkou...“

„Prosím, prosím!“ skočila mi do reči a milo sa usmiala. Koniec koncov, deťom sa nehovorí nie.

„Dobre teda, akú?“ súhlasil som.

„Juhú! Neviem, Julia vždy mala knižku...“ povedalo smutnejšie a pohladilo sa po znetvorenej brade. Mierne sykla od bolesti.

„Hm... Tak si nejakú vymysli!“ prikázala mi. Vymyslieť si rozprávku? Ach jaj!

„Hej, decká! Všetci ku mne! On nám ide povedať rozprávku!“ rozkričala sa po miestnosti. Každý okamžite spozornel i priletel k nám ako včela túžiaca po mede.

„Ja mám aj meno! Som Ri... Ray Cullen!“ Takmer som sa prezradil. Musím si dávať väčší pozor.

„Ray Cullen? Doktor Carlisle je tvoj brat?“ opýtal sa malý čiernovlasý kučeravý chlapček so zvedavým pohľadom.

„Nie, som jeho syn, ako aj Edward, tamten!“ Pousmial som sa a ukázal na Edwarda. Ten len zakýval pravou dlaňou.

„Super! Najskôr nám povieš rozprávku ty a potom on!“ zavelilo dievčatko hnedej pleti s prekrásnym úsmevom, ktorý ničila obarenina na neveľkom čielku.

„Fajn, to je fér!“ hlesol som a uškrnul sa na Edwarda.

„Tak... Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo, ktoré bolo plné ľudí...“ začal som, no bol som prerušený:

„A boli tam draci?“

„Nie, bola tam krásna princezná!“

„Ale kdeže! Bol tam odvážny princ!“

Deti sa prekrikovali a nedali mi možnosť pokračovať v príbehu, ktorý sa mi začal tvoriť v hlave.

„Dosť!“ zvýšil som hlas, a tým som si získal ich pozornosť. „Neboli tam draci, ale obyčajní ľudia!“

„To je nuda!“ ozval sa niekto vzadu.

„Nie je! Nechajte ma hovoriť!“ dožadoval som sa slova. Tieto deti sú horší než moji novorodení, tí aspoň mali rešpekt. Postavil som sa medzi dve postele, ktoré boli zaplnené maličkými tváričkami.

„Boli tam obyčajní ľudia, ktorí sa nemali vôbec v láske. Bili sa s kým sa len dalo!“ Postavil som sa ostražito a začal som paste vystierať dopredu.

„Fu! Haj-ja!“ Vykopol som ľavú nohu a decká v momente stíchli.

„Jaj, nie, nebite ma!“ Takmer okamžite som si čupol a zakryl si tvár. To ich rozosmialo. „Takýmto spôsobom sa bránil malý... Riley, ktorý nemal rád násilie ani sa nechcel s nikým hádať. Bol to mierumilovný chlapec, no žil v zlej dedine. Ostatné chlapci mu robili zle, šticovali ho za vlasy.“ Pošticoval som sa aj ja.

„Au! Nie, prosím, nie!“ Ďalšia vlna smiechu. „Chudáčik malinký Riley! Nedarilo sa mu, otec na neho veľmi nakričal, pretože sa nevedel brániť. No, on by sa aj vedel, ale nechcel nikomu ublížiť, lebo bol dobrák od kosti. Jedného chladného večera, keď si Riley poctivo písal domáce úlohy, na ich dvere niekto zaklopal...“

„Ježibaba?“

„Princezná?“

„Nejakí banditi?“ hádali. Sám som nevedel, koho tam dám, aj keď to mala byť rozprávka o obyčajných ľuďoch.

„Nie, nie, nie! Bol to... tajomný muž v plášti a niečo, alebo niekoho mal za chrbtom.“ Natiahol som si kapucňu na bunde cez hlavu a zohol som sa, aby som si vytvoril hrb. Za chrbtom som akože niečo skrýval.

„Zaklopal ešte raz, kým sa Riley rozhodol, že otvorí dvere. Muž sa na neho ani nepozrel a tvár mal zahalenú šerom večera. Malý Riley odstúpil kúsok od muža, pretože z neho vyžaroval strach.

,Čo, čo si želáte, pane?’ spýtal sa so strachom Riley. Muž sa tajomne zasmial.

,Si dobrý chlapec, Riley.’ Riley na neho len vyjavene pozeral. Odkiaľ vedel jeho meno, kde sa tu vzal, čo to skrýva? Muž sa opäť zasmial.

,Ha! Viem, že ona príde k vám, bude hľadať mužov a vyberie si práve teba! Ale ty nemôžeš ísť, ešte nie, potom sa o rok zasa vráti. Už jej nebudeš môcť vzdorovať, ovládne ťa! Buď opatrný, chlapče i pamätaj na moje slová!’ dokončil a následne zmizol. Na mieste, kde stál, zostal už len prach. Riley nechápal, čo sa stalo.“ Dal som dolu kapucňu a začal som sa škrabkať na hlave.

„Ako roky ubiehali, z Rileyho vyrástol silný muž, ktorý nedával svoju silu najavo, a tak mal rešpekt v dedine.“

„Čo to znamená rešpekt?“ opýtal sa ma piskľavý hlások.

„Úctu, nik už si na neho nedovoľoval, jednoducho ho mali všetci radi. Riley sa nám po čase zahľadel do krásnej dievčiny menom...“

„Zlatovláska!“ vykríklo blonďavé dievčatko, ktoré ma nútilo vymyslieť si nejaký príbeh. Tak fajn, moja kráska bude teda Zlatovláska.

„Menom Zlatovláska. Dievčina tiež cítila niečo k Rileymu, no bála sa mu povedať o svojich citoch, rovnako, ako Riley sa bál priznať sa, že ju ľúbi. Vtedy do dediny prišla žena. Bola prekrásna. Mala snehovo bielu pleť, vlnité ohnivé vlasy a jej hlas bol nádherne čistý. Jej meno nik z dediny nevedel. Vyhlasovala, že hľadá mužov, no všetci zostali doma, pretože v dedine všetci, okrem Rileyho, mali manželky. Nik za ňou nešiel, vtedy ani Riley, lebo sa snažil získať srdce Zlatovlásky a nezaujímal sa o okolitý svet. Ani záhadnú slečnu nestretol. Žena vyhlásila, že sa vráti o rok. Rileymu sa stále nepodarilo vyznať svoje city ku Zlatovláske. Párkrát, keď už boli sami, zmocnil sa ho nezvládnuteľný strach, a tak nedokázal povedať ani len slovo. Takto ubiehali dni, týždne, mesiace, až ubehol jeden rok. Dnes Riley dostal odvahu, vedel, že povie svojej milovanej Zlatovláske o jeho láske, pripravoval sa na to už dlho, bol si istý, že mu odpovie kladne.“

„Ako to je kladne?“ opýtal sa ma nejaký chlapček.

„Že aj ona ho má rada. No, ale späť k Rileymu. Išiel teda za Zlatovláskou, keď mu do cesty vpadla tajomná krásna žena s ohnivými vlasmi. Riley sa do nej zahľadel a okamžite prestal myslieť na Zlatovlásku. Záhadná slečna sa potešila a začal Rileyho lákať k sebe. Vtom si Riley spomenul na hrbatého zahaleného muža, ktorý kedysi dávno večer prišiel k nemu. Pripomenul si jeho temné slová.“ Znova som si natiahol svoj „kostým“ a začal som: ,Viem, že ona príde k vám, bude hľadať mužov a vyberie si práve teba! Ale ty nemôžeš ísť, ešte nie, potom sa o rok zasa vráti. Už jej nebudeš môcť vzdorovať, ovládne ťa! Buď opatrný, chlapče i pamätaj na moje slová!’ Riley ustúpil, no žena sa nehnevala, premenila sa na zlú čarodejnicu a pobosorovala Rileyho, ovládala ho. Bol to jej otrok.“ Mierne som sklonil hlavu. Táto rozprávka ma prinútila trošku si zaspomínať, aké to bolo v moci jednej krutej ženy...

„A čo bolo ďalej?“ vyzvedalo dievča s búrlivými kučierkami.

„Riley chodil ako mŕtvola.“ Napodobnil som zombie – aj toto sa deťom páčilo. „Plnil každý príkaz bezcitnej čarodejnici. Celá dedina vedela, že Riley nie je v poriadku. Toto trápilo hlavne Zlatovlásku. Všimla si, aký je Riley. Jeho divné správanie jej ranilo srdce. Vedela, že tá žena musí byť nejaká bosorka. Raz podišla k Rilemu a chcela sa s ním porozprávať.

,Riley, tvoje správanie sa mi zdá čudné!’ No Riley len prázdne pozeral pred seba.

,Počuješ ma? Riley?’ Ale stále jej neodpovedal, pretože bol zakliaty. Zlatovláske to vadilo, a tak sa rozplakala.

,Ach, Riley? Čo to s tebou tá čarodejnica porobila? Zobrala ti dušu! A ja som ťa ľúbila!’ riekla i rozplakala sa ešte viac. Riley nenápadne otočil hlavu jej smerom. No po chvíli ako keby prestal vnímať. Postavil sa a chcel odísť, no Zlatovláska ho nenechala. Pobozkala ho a bozk z pravej lásky vyslobodil Rileyho z prekliatia. Keď sa to však zlá čarodejnica dozvedela, mala jasný cieľ – zabiť Zlatovlásku. Pokúsila sa ju prebodnúť nožom.“ Začal som šermovať vo vzduchu.

„No Riley prišiel práve včas! Zlú bosorku premohol a vzápätí sa pri nich ocitol záhadný hrbatý muž.“ Opäť nasledoval môj „kostým“.

,Vedel som, že si poradíš!’ povedal hlbokým hlasom, vzal čarodejnicu a zasa zmizol. Riley sa oženil so Zlatovláskou a žili šťastne, až kým nepomreli,“ dokončil som príbeh a tajne som dúfam, že aj ja stretnem svoju Zlatovlásku.

„Jeeej! To bola pekná rozprávka!“ povedalo hnedooké dievča hneď oproti mne.

„Čo sa tu deje?“ Nemusel som sa otočiť, aby som zistil, komu tento hlas patril. Je tu! Musím zadržať dych!

„Ahoj, Julia, Riley nám hovoril rozprávku!“ pozdravil nejaký chlapec. Zhrozil som sa. Povedal mi Riley. Som si istý, že som povedal Ray. Žeby vytušil, ako sa volám?

„Ale nie, Liam, on sa volá Ray, Riley bol v rozprávke!“ vykríklo blonďavé dievčatko. Odfúkol som úľavou. Našťastie si chlapec pomýlil moje meno s menom postavy, hoci ani len nevedel, ako je blízko.

„Aha! A páčila sa?“ spýtala sa Julia davu detí, ktorý ma obklopoval.

„Áno! Ale teraz by nám mal on povedať ešte jednu!“ Deti ukázali na Edwarda, ktorý sa mimochodom dosť dobre zabával na mojej rozprávke. Som zvedavý, čo si on vymyslí!

„Tak fajn, Edward, povedz nám nejakú rozprávku!“ podpichla ho Julia a presunula sa vedľa mňa. Zakázal som si dýchať. No vedel som, že to dlho nevydržím. Nie je predsa možné, aby som nedokázal odolať jej vôni. Je to len človek! Edwardov pohľad nenaznačoval nič dobré. Vedel, ako sa musím premáhať, aby som to nevinné dievča vedľa nezabil. Chcel som odísť.

„Rád by som, ale musíme sa s Rayom presunúť na ďalšie pracovisko,“ prehovoril po chvíli a naznačil rukou, aby som ho nasledoval. Deti vyzerali sklamane, ale Julia zachránila situáciu tým, že začala čítať nejaký iný príbeh a tváre v okolí dvoch postelí sa rozjasnili.

Bol som Edwardovi nesmierne vďačný za jeho čin. Nevydržím v jej blízkosti. Nedokážem to!

„Bol to pomerne z vlastnej skúsenosti, však?“ opýtal sa ma a ja som nevedel, čo chce vedieť. Túžba po krvi je predsa zo života – som upír.

„Nie toto, ale tá rozprávka. Červenovlasá čarodejnica, Riley, dosť nenápadné!“ začal v sebe dusiť smiech.

„Neviem, čo je na tom také vtipné! Náhodou, sa to páčilo! Mal si ísť ty, zaujímalo by ma, akú rozprávku by si vymyslel.“

„O mne a o Belle!“ uškrnul sa na mňa. Prevrátil som oči.

„Inak, mal by si sa naučiť čeliť aj Julii,“ začal dosť stroho. Ako keby mi vyčítal, že som zasa utiekol od nej.

„Riley, s ľuďmi to pomerne ľahko zvládaš, len Julia ti príde ako oriešok. Ona je fajn,“ hlesol a štuchol do mňa.

„Nevieš, aké to pre mňa je byť pri nej. A mimochodom, nechceš mi o nej nič povedať. Tak prečo neutiecť?“ odporoval som mu. Nie som zbabelec, len jej nechcem ublížiť.

„Dobre viem, aké to je. Po prvé - čítam ti myšlienky a po druhé – aj ja som takto kedysi vnímal Bellu. Mal by si sa naučiť čeliť tomuto strachu...“

„Ja sa jej nebojím!“ prerušil som ho.

„Ale bojíš sa, že jej ublížiš, lebo by si nás sklamal!“ pokračoval a mierne zvýšil tón. Sklopil som zrak. Má pravdu, nechcem Cullenovcov sklamať, no naozaj si prídem ako strachopud. Ako Riley v rozprávke, ktorý nebol schopný vyznať sa zo svojich citov. Mojou najväčšou starosťou nebola bosorka Victoria, ale fakt, že zo mňa urobila upíra.

„Zajtra budeš s Alice, nepôjdeme do nemocnice, teší sa, že ťa vezme na nákupy a ty budeš poslušne schvaľovať čokoľvek, čo ti vyberie!“ prikázal mi výstražne. „Na ďalší týždeň budeš môcť začať dialóg s Juliou a bezo mňa. Budeš asi s Rosalie a Emmettom.“

„Nie, s Rose nie! Ja chcem byť s tebou alebo s Alice!“ protestoval som. Rosalie ma nemusí, Emmett tiež nie.

„Riley, mám o týždeň svadbu! S Alice budeme pripravovať. Emmett dá na teba pozor, neboj, porozprávam sa s ním. S Rosalie to bude ťažšie...“

Sám som si uvedomoval, že Rosalie možno odmietne tráviť čas so mnou a budem len s nahnevaným Emmettom. Možno sa len predčasne bojím, veď Emmett nie je až taký zlý, to ja som to prehnal. Dúfam, že ho Edward nejakým spôsobom upokojí. No teraz je čas poupratovať celú dlhú chodbu...

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 19. kapitola - Rozprávka: