Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I Love You, forever! - 9. Druhá duša Isabelly Volturiovej

06.07.2012 (16:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2469×

9. Druhá duša Isabelly Volturiovej

Ráno ma prebudil hlasný výkrik. Rozlepila som viečka a pozrela na hodinky. Bolo pol jednej poobede. Zanadávala som, no nechcelo sa mi vstávať. Prevalila som sa na druhý bok, aby som sa vyhla jasnému slnečnému svetlu. Cítila som sa unavenejšia než ako som včera večer išla spať. Ďalší výkrik sa však už nedal ignorovať. Vstala som a prehodila si cez pyžamo sveter. Ledva som tískala nohy pod sebou a došuchtala sa na chodbu. Vybrala som sa za hlasmi a dupotom na druhej strane letného domu. Otvorila som dvere, ani som neklopala.

„Čo sa to tu deje?“ opýtala som sa. Spoza mihalníc som si všimla prekvapené výrazy Tie a Benjamina. Na posteli za nimi ktosi ležal.

„Marie? Si v poriadku?“ odvetili mi otázkou. Nacvičene som na túto otázku prikývla a urobila pár krokov do izby. Na posteli ležala Kebi celá spotená. Zvíjala sa na matraci a vydávala zo seba chrapľavé výkriky.

„Ako je na tom?“

„Rany sa jej zapálili a má horúčku. Pokúšame sa sem dostať doktora z nemocnice, Bastián pre neho išiel. Dúfajme, že to prežije a nebudeme ju musieť premeniť.“ Prikývla som. Tia sa ma ešte raz opýtala, či som v poriadku a poslala ma ľahnúť si. Unavene som kývla hlavou a pobrala sa späť do postele. Ležala som tam vyše troch hodín, no ako veľmi som sa snažila, nepodarilo sa mi zase zaspať. A cítila som sa ešte horšie, akoby sa mi celé telo malo za okamih rozpadnúť.

Odhrnula som deku a vyhrnula nohavicu na pyžame. Pri pohľade na zapálenú ranu, z ktorej vyrastali chlpy a vytekal hnis, sa mi dvíhal žalúdok. Zamraučala som a išla sa osprchovať. Pustila som studenú vodu, priam ľadovú, aby som si zrazila horúčku. A potom som sa obliekla a na miesto raňajok išla na lov.

Snažila som sa vyhnúť všetkým obyvateľom domu, no tak či tak som musela prejsť cez jedáleň, kde som narazila na Benjamina a Edwarda. Obaja na mňa pozreli ako na zjavenie.

„Kam ideš?“ opýtal sa ma Benjamin. Ledva som sa nakopla a usmiala sa na neho.

„Na lov. Trochu mi vyhladlo,“ spravila som grimasu a chcela čo najskôr odísť. Tentokrát ma však zadržal Edward.

„Nemôžeš mať predsa hlad. Včera si toho dosť vypila a na druhú stranu, nikto z nás nemôže ísť na lov. Všade okolo sú vlkolaci. Už sa neboja prísť ani priamo do upírskeho sídla.“ Vymenil si pohľad s Benjaminom a ten mu dal za pravdu. Prevalila som oči v strop.

„Keď nejakého uvidím, dám vám vedieť, strachopudi,“ zaškerila som sa a už naozaj opustila letný dom. Nasadla som do svojho auta a vyrazila preč z mesta. Išla som kamsi na juh, do mestečka Forks. Len trochu som si uvedomovala, že som prekročila hranice medzi Kanadou a Amerikou. Tu som odstavila auto na okraji cesty a vošla do striptízového baru. Bola už skoro noc a dievčatá boli v plnom prúde. Bolo mi jedno, ktorej z nich sa napijem krvi, chcela som sa len napiť a zahasiť tak bolesť, ktorá mi prúdila telom.

Podišla som k staršiemu mužovi, ktorý to tu mal zjavne na starosti a nevšímala si jeho oplzlí pohľad, ktorým si ma prezeral od hlavy po päty. „Chcela by som dievča na izbu,“ povedala som mu namiesto pozdravu. Ešte raz si ma premeral a zarehotal sa.

„Ktoré?“ ukázal na pódium, na striptérky, ktoré sa krútili okolo tyčí.

„Tá blondínka v rohu,“ odvetila som mu náhodne. Všetky vyzerali dokonalo, no ja som si mohla vybrať len jednu. Alebo dve? „A ešte tú čiernovlásku vedľa nej.“ Chlap sa opäť zasmial a podal mi kľúče. Ja som mu do rúk položila hŕstku bankoviek. Ani som nemala poňatie, koľko som mu dala, len som chcela byť čo najskôr hore. Prišli na mňa neskutočné kŕče.

V izbe, ktorá páchla potom, som si ľahla na posteľ. Radšej som si nechcela predstavovať, koľko ľudí tu už spalo a čo je na plachte. Opäť sa mi zdvihol žalúdok. Vbehla som na záchod – aspoň ten tu mali čistý – a vyvrátila celý včerajší obed. Vtedy sa dvere otvorili.

„Za okamih som tam,“ skríkla som do izby a vypláchla si tvár. Opakom ruky som si utrela ústa a vošla do izby. „Čakala som niekoho iného,“ prekvapene som povedala.

Predo mnou stáli dvaja silní chlapi. Svaly im vykúkali spod tričiek a dlhé vlasy im padali na plecia. Obaja sa zaškerili od ucha k uchu podobne, ako pred chvíľou ten chlapík dole. Nepochybovala som o tom, že ich poslal práve spomínaný.

„My vieme. Počuli sme,“ odvetil jeden z nich. Áno, asi počúvali a možno ich ten chrapúň predsa len neposlal.

Nakoniec som si to rozmyslela. Preboha, veď aký je rozdiel medzi nimi dvomi a tými ženami? Žiadny. Keď umrú títo, aspoň bude tento svet trochu lepší. Nahodila som ten najzvodnejší úsmev. Prešla som okolo nich, zhrabla stoličku pri dverách a zatarasila ich ňou. Obaja hlupáci sa rozosmiali. Jeden ma stiahol k sebe, no ja som mu okamžite odtisla ruky. Namiesto toho som ich oboch zatlačila k posteli a zhodila na ňu. Posteľ zaprotestovala hlasným vŕzganím, ktoré však prerušilo moje zvýsknutie.  

Jeden z chlapov ma stiahol k sebe a chcel pobozkať. V duchu som sa mu smiala. To som nemienila dovoliť. Vzala som mu tvár do dlaní, nahla sa k jeho krku a keď si už myslel, že ho pobozkám, slastne som sa zahryzla. Krv prúdila do hrdla a rýchlo som ho vysala. Potom som sa vrhla na druhého. Ten si ani nevšimol, že jeho spoločník sa už nehýbe a nakoniec sa prestal hýbať aj on.

Vstala som a zotrela si kvapky krvi z kútikov úst. Cítila som sa plná, ich krv mi však nedokázala pomôcť. Bolesť neustupovala. Vyhrnula som si nohavicu, ale rana vyzerala stále rovnako. Zanadávala som. Jediné, v čom mi ich krv pomohla, bolo, že ma prestala bolieť hlava a aj horúčka ustúpila.

 „Haló?“ ozvalo sa klopanie a ženský hlas spoza dverí. Odsunula som stoličku a dnu nakukla biela tvár striptérky. „Preboha, čo sa tu stalo?“ chcela vedieť. Pozrela som na chlapov a potom späť na ňu.

„Chceli ma znásilniť,“ zadychčane som klamala, „tak som sa bránila.“

„Poznám ich, sú poriadne suroví,“ odvetila a vtiahla ma na chodbu. Potom zamkla dvere a kľúčik si vopchala do korzetu. „Necháme ich, nech ta trochu potrápia. A my sa zatiaľ môžeme venovať sebe.“ Chcela ma pobozkať, ja som ju však odstrčila. Ako by mi mohla pomôcť jej krv, keď ich mi nepomohla?

„Radšej pôjdem, trochu ma to vystrašilo.“ Usmiala som sa a bežala preč. Nasadla som naspäť do auta a rozplakala sa. Prečo som práve ja musela mať takú smolu? Prečo hneď potom, ako som ušla z Volterry, ma stretávala jedna smola za druhou? Bolo to snáď naschvál? Ako trest? Zaslúžila som si to snáď? Čo som spravila také zlé, že som bola takto potrestaná? Slzy sa mi stekali po lícach a dopadali na tričko. Oprela som sa o volant a nechala, nech mi zmáčajú oblečenie.

***

Nedokázala som sa vrátiť späť do letného domu. Veď na čo aj, už teraz som bola spoly mŕtva. Kráčala som cez les nevedno kam a snažila sa nezamdlieť. Do dlhých hodinách, keď mi pomaly vyschýnali slzné kanáliky, som sa rozhodla. Nechcela som umrieť kdesi medzi domami, v meste alebo uväznená v aute. Celý svoj život som bola väzňom. A tak, aspoň teraz, na tú malú chvíľu, som chcela byť slobodná. Les mi pripomínal slobodu.  

Zakopla som o kameň a zrútila sa k zemi. To bol koniec. Aj napriek tomu, aké som bola „dokonalé“ stvorenie, nemala som silu ďalej bojovať. V tomto mi nepomohli ani moje schopnosti, ani moja dlhoročná príprava na boj. Všetko to bolo teraz na nič.

Pozrela som cez koruny stromov na čierne nebo posiate hviezdami. Bola to dokonalá scenéria. Pripadal som si ako v nejakej divadelnej hre, ktorá sa končila tragédiou. Lenže toto nebola hra – na konci, keď sa pustila opona, ja sa nepostavím a nebudem sa pozerať na tlieskajúcich ľudí. Nebudem sa klaňať a ďakovať. Ja proste umriem.

Bolesť sa stupňovala. Už som necítila nohu a ledva som dokázala naplniť pľúca vzduchom. Chcela som kričať, no rozhodla som sa umrieť dôstojne. Asi takto sa museli cítiť ľudia pri premene na upírov. Telá im horeli, až mali pocit, že to nikdy neskončí a bude to trvať večne. A presne to som si myslela aj ja.

A potom to prišlo. Skrútila som sa do klbka pod návalom kŕčov a vykríkla. Skôr to však znelo ako zavitie vlka. Prišiel ďalší kŕč a nasledoval ďalší výkrik. Tvár mi opäť zaliali slzy. Zmietala som sa v bolestiach a kŕčoch a každá sekunda mi pripadala horšia, než tá predtým. Prehla som sa na chrbte a zalapala po dychu. Cítila som, akoby ma niečo trhalo zvnútra. Bojovalo to so mnou, až pokým som to nevzdala. A potom som už stála na štyroch pevných, chlpatých labách a vyla do neba.   

Bol to dokonalý pocit a celá šťastná som vyskočila do vzduchu. Prezrela som si svoje nové telo a opäť poriadne zavyla. Bolesť prešla. Skotúľala som sa k zemi a vyváľala sa v spadnutom lístí. Už som chápala psov. Naozaj to bolo super.

Hej! skríkol ktosi v mojej hlave. Bol to chrapľavý mužský hlas. Postavila som sa a zavrčala. Predo mnou sa zjavila svorka hrozivých vlkov. Bolo to divné, no videla som im do hláv. Boli odtiaľto, presnejšie z La Push, indiánskej rezervácie. To jeden z nich zaútočil na plese a zaútočil najskôr na Kebi, potom na mňa. To kvôli vlkolakovi menom Jacob som bola teraz jednou z nich.

Skôr, než sa ktokoľvek z nich stihol spamätať a prečítať si v mojej hlave môj plán, vyskočila som do vzduchu a zaútočila na červeno-hnedého vlka. Inštinktívne som sa mu zahryzla do hrdla, no on ma okamžite odhodil. Zakňučala som, keď som dopadla na tvrdé skaly. Skočil na mňa a zahryzol mi do boku. Zavyla som a snažila sa vyslobodiť, ale márne. O chvíľu sa k nemu pridal aj zvyšok svorky. Netrhali ma, len sa ma snažili udržať na zemi.

Ako je možné, že si nezomrela? chcel vedieť alfa samec, Sam.

Prekvapený, čo? Smrť je na mňa proste krátka, odvetila som mu a ďalej sa snažila vymotať z ich ostrých tesákov. Vo vzduchu som zacítila vlastnú krv.

Čo si, doriti, zač, opýtal sa ma tentoraz Jacob. Nevedela som, čo im mám povedať a tak som vykríkla pravdu.

Som Isabella, jasné? Isabella Volturiová. Som Arova dcéra.

Vlkolaci pozreli po sebe a ustúpili. Mali strach. Nemusela som im vedieť čítať myšlienky na to, aby som vedela, že sa boja. Nie však mňa, lež Ara. Báli sa, čo by im taký nesmrteľný urobil, ak by mi ublížili. Aspoň jedna výhoda byť jeho dcérou, pomyslela som si a vstala. Väčšina môjho tela krvácala, no rany sa, na moje veľké prekvapenie, samé začali hojiť. Bomba.

Nie si náhodou nezvestná?

Kývla som hlavou. Som, ale to ešte neznamená, že mi môžete ublížiť. A vy to vlastne ako viete? Nebodaj to dal môj otec rozhlásiť po celom svete? Všetkým nesmrteľným?

Tak nejako. Vraj, ak by sme ťa videli, máme ťa chytiť a priviesť k nemu. Ale ty zjavne nemáš v pláne priznať sa mu, kto si. Hlas mladej vlčice v mojej hlave mal pravdu. Nemala som to v pláne. Vlastne, to bolo to posledné, čo som chcela. To prvé bola pomsta. Len o to mi išlo.

Ak chceš pomstu, začal opäť hovoriť Sam, môžeme sa dohodnúť. Síce nevieme, aké sú tvoje zámery, ale väčšina nesmrteľných, či už vlkolaci alebo upíri, túžia po Arovej smrti. A možno s tvojou pomocou by sme ho po tých storočiach mohli konečne poraziť. Poď s nami a dohodneme sa.

Pozorne som preskúmala tváre všetkých vlkolakov, no ešte podrobnejšie ich myšlienky. Hľadala som náznak zrady, ale nič som nenašla. A tak som súhlasila. Pri tejto vojne bola každá pomoc dobrá. Aj keď išlo o vlkolakov. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I Love You, forever! - 9. Druhá duša Isabelly Volturiovej: