Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I Love You, forever! - 5. Vidina

25.07.2011 (20:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 3314×

5. Vidina

A preto, keď Kristen zaútočila a chytila som jej ruku, aby ma opäť neprebodla, nechala som pôsobiť svoju silu. Videla som, ako sa jej zahmlelo pred očami, tvár stratila farbu a pery jej sfialoveli. Odrazu bola studená ako kryha ľadu a ja som vedela, že jej stačilo. No nemohla som to zastaviť. Bolo to silnejšie než ja. Pokúsila sa nadvihnúť ruku, ale bola taká slabá, že to nedokázala. Chcela som ju pustiť, no nejaký vnútorný hlas mi hovoril, aby som pokračovala. Nemohla som sa mu vzoprieť. Aj mňa to zvnútra zabíjalo. Padli sme na zem do čierneho priestoru a v tom okamihu som vedela, že obe zomrieme.

Otvorila som oči. Veľmi dobre som si spomínala na to, čo sa stalo a preto ma neprekvapilo, keď som pred sebou uvidela tmu. No kde je svetlo? čudovala som sa. Ľudia predsa hovoria, že po smrti vidia na konci tunela svetlo. Hm. Lenže ja nie som človek a preto si nezaslúžim vidieť svetlo, pomyslela som si kruto. Ale nie. Bolo tam. Svetlá machuľa predo mnou. Zväčšovala sa a ja som netušila, čo mám očakávať za ňou. Budem si vôbec ale potom ešte niečo uvedomovať? Asi nie a tak to bude lepšie. Chcela som načiahnuť ruku za svetlom, no niečo chladné mi ju pevne zovrelo. V ušiach som počula hlasy. Že by to boli anjeli? Ale nie. To je predsa hlúposť, pokrútila som hlavou. „Upír aj keď polovičný predsa nemôže ísť do neba.“ Rozmazané svetlo sa priblížilo. Už ma celú obklopovalo. Prižmúrila som oči. Tvary sa zaostrili.

Žiadne nebo ma však nečakalo. Namiesto toho som pred sebou videla drevený strop. Čierny ako samotné peklo. „Marie? Ako sa cítiš?“ Otočila som hlavu a pozrela do Kebyných ustráchaných očí.

„Som v poriadku,“ odvetila som, aj keď to vôbec nebola pravda a s ťažkosťou som prehltla.

„Nie,“ nesúhlasila však. „Kričala si. Niečo sa ti snívalo? Bola to nejaká nočná mora?“

„Nie, len som bojovala o život.“ Prevrátila som očami, akoby to bola samozrejmosť. Keby sa na mňa nechápavo pozrela. Zdalo sa mi, že by najradšej zavolala na psychiatriu. To ma donútilo posadiť sa na posteľ a pozrieť dookola.

Ležala som vo svojej izbe v pyžame. Na skrini som mala zavesené šaty, ktoré som mala na sebe aj pri boji, ale nič na nich nebolo. Žiadna upírska krv, ktorá sa mi valila predtým z hrude. Vonku sa zotmelo, aj keď hodiny ukazovali ešte len osem hodín ráno. Zamračila som sa na dátum na hodinách a hlavu si zovrela do rúk. Bolo to isté ráno. Žiadna bitka, ani nič podobné sa zatiaľ nestalo. Moja schopnosť vidieť budúcnosť, ktorú mi otec vzal, sa vrátila. Ale ako je to možné? Je to už predsa vyše troch rokov, čo ma o ňu pripravili. Alebo mám ešte tretiu schopnosť, regenerácie? Nechápem tomu.

„Naozaj nie si v poriadku,“ Kebyn hlas ma vytrhol zo zamyslenia.

„Ale som, len ranná migréna, nič viac. Ideme na raňajky?“

„Jasné, no mala by si sa najskôr obliecť,“ povedala po tom, čo si ma dôkladne prezrela. „A chcela som ti povedať, že...“ nenechala som ju dokončiť.

„Že príde Daniel, najlepší návrhár z upírskych kruhov, aby mi spravil šaty na ples, áno, viem,“ prekvapila som ju.

„Trochu ma desíš. Vieš čítať myšlienky, alebo čo?“

„Nie, no dokážem vidieť budúcnosť, ale pst.“ S úsmevom som sa na ňu pozrela, zhrabla som šaty a išla sa prezliecť. O päť minút sme už cez dážď vchádzali do jedálne. Bol tu Edward a Benjamin, pôvodná zostava z predchádzajúceho rána. Zatvárili sa presne rovnako, ako vtedy. S chuťou som sa pustila do nachystaného jedla a čakala, kedy sa zhovorčivá Keby začne pýtať. Netrvalo to dlho.

„Marie, čo si vlastne robila v Španielsku? Pýtala som sa už aj Tií, ale tá buď o ničom nevie, alebo mi nič nechcela povedať. Takže?“

Zasmiala som sa. Presne tá otázka. „Chcela som si pozrieť mesto a tak.“

„V Porte predsa nič nie je okrem prístavu.“

„Veď práve to, že je tam ten prístav. Chcela som si kúpiť nejakú malú jachtu,“ vysvetlila som a rýchlo som zahnala myšlienku dvoch chlapov, ktorých som tam stretla, a ktorá sa mi teraz drala na povrch.

„Nechcem sa do toho nejako miešať, ani ma do toho vlastne nič nie je, ale vy sa nepoznáte?“ spýtal sa Edward. Keby mu, samozrejme, opäť začala vysvetľovať ako to bolo. Potom len prikývol a ďalej sa venoval svojmu jedlu. No ja som vedela, že nás počúva.

„A odkiaľ pochádzaš?“ nečakane ma zasiahol otázkou Benjamin. Moje pery vyslovili to, čo som nechcela.

„Z Volterry.“ Za dve sekundy sa stali presne dve veci. Môj pohľad sa stretol s Edwardovým, ktorý ho mal doslova vražedný. Myslela som, že na mňa zaútočí, alebo niečo podobné. No potom sa ozval Tiin výkrik a všetci sme vybehli bez ohľadu na to, čo som predtým vyslovila, von. Obraz bol rovnaký. Tia ležala na zemi a Kristen s mečom katana stála víťazoslávne nad ňou.

„Čo sa to tu deje?“

„Trénujeme,“ ubezpečila nás Tia, „no zdá sa, že nie som rovnocenný súper.“ Začula som zas tie isté slová od Kristen, že sa učila u najlepších. Na tvári sa jej zjavil aj ten istý uškľab, ktorý som mala sto chutí hneď teraz jej zmazať z tváre.

„Môžem to skúsiť?“ opýtala som sa a vstúpila do dažďa.

„Samozrejme, ak si myslíš, že na to máš,“ zasmiala sa Kristen. Nedalo sa mi neusmievať.

„Čo ty vieš, možno mám.“ Súboj sa začal. Pozerať sa na už dobre známe útoky Kristen ma unavovalo. Vždy som sa vyhla, pretože som si ich pamätala a navyše, jej techniku som už pochopila. Tentokrát som mala pocit, že nebudem potrebovať žiadnu svoju schopnosť na to, aby som ju porazila. Stačilo sa len sústrediť na jej slabiny, ktoré som nedokázala spočítať na jednej ruke. Bože, ako som si to predtým nemohla nevšimnúť? Jasné, bola som nahnevaná. Uvedomila som si, keď ma prvýkrát po desiatich minútach bodla do brucha. Zacítila som krv, no okamžite sa mi rana zahojila. Nebolo to nič vážne, aj keď ma to už unavovalo. Prišiel čas ukončiť to. Kristen je ľahší súper ako ktokoľvek vo Volterre, usmiala som sa a odhodila som jej meč. Následne som ju podkopla a svoju katanu som zabodla len tesne pri jej uchu. Ohúrene sa na mňa pozrela.

„Si dobrá, kde si sa učila?“

„Vo Volterre,“ šepla som. V sekunde som ležala na zemi niekoľko metrov od Kristen a hľadela som do očí Edwarda Cullena.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I Love You, forever! - 5. Vidina: