Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I Love You, forever - 19. Posledné prianie

17.02.2014 (07:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2400×

19. Posledné prianie

„Nie!“ vykríkla som a odstrčila toho všivavého Edwarda Masena čo najďalej od seba. Chcela som mu jedno vylepiť, ale v poslednej chvíli som sa ovládla i keď by si to zaslúžil za všetko, čo mi spôsobil.

Edward sa pomaly zodvihol zo zeme a načiahol ruky pred seba. „Upokoj sa, ty malá potvora.“

Zaškrípala som zubami. To myslel vážne? V jeden okamih ma bozkáva, akoby som bola jedinou ženou na planéte a v ten ďalší ma uráža? Vykročila som k nemu a rozohnala sa, ale on ma rýchlim chvatom dostal pod seba na zem. Skríkla som. Nezahojené rany na chrbte sa bolestivo ozvali. Edward so sebou mykol do strany, akoby sa na neho vrhol jedovatý had a nechápavo sa na mňa pozeral. Nehýbala som sa. Nechcela som si spôsobiť ešte väčšie bolesti a preto si možno ten hajzel myslel, že som rezignovala.

„Počúvaj,“ zašepkal, „nemôžem ti to vysvetliť, ale mrzí ma to. Viem, že ma teraz nenávidíš, ale ja som ti skutočne nijako nechcel ublížiť, Bella. A teraz, či sa ti to páči alebo nie, ťa mám na starosť a chcem, aby si to prijala a nesnažila sa ma zabiť. Inak to bude všetko k ničomu.“

Schuti som sa zasmiala. „A čo čakáš, Edward? Že budeme najlepší kamaráti? To sotva. Radšej by si sa odo mňa mal držať čo najďalej inak za seba neručím.“

„Bella, nevzpieraj sa nariadeniu svojho otca a počúvaj ma. Mohlo to dopadnúť aj horšie, to by ti malo byť jasné. Už sa nesnaž utiecť ani zabiť svojho otca, inak budem nútený podniknúť isté kroky a to by mohlo veci len zbytočne skomplikovať, rozumieš?“

„Si chudák. A teraz ma pusti!“ prikázala som. Nevedela som, ako dlho ešte vydržím takto tu pod ním ležať. Z pamäti mi vychádzali spomienky na chvíle, keď som sa s ním milovala a bola som najšťastnejšou ženou na svete. Lenže teraz už bolo všetko inak a pri tých predstavách mi silno zvieralo žalúdok a chcelo sa mi plakať.

„Ako si želáš, princezná,“ šepol bezvýrazne a vstal. Zavrela som oči, keď vyšiel z izby a zabuchol za sebou dvere. Dlho som tam len tak ležala a bojovala s vlastnými pocitmi nevnímajúc okolie. Preto som si vôbec nevšimla, keď do izby vstúpila Alice.

„Bella, si v poriadku?“ vyrušil ma jej hlas, na čo som vyletela na rovné nohy.

„Samozrejme. Nič sa nestalo.“

Nadvihla obočie. „Skutočne? Viem, čo bolo medzi tebou a Edwardom a chcem ti povedať...“

„Alice, prosím,“ prerušila som ju a pokrútila hlavou, „to, čo sa stalo, je už minulosťou. O pár dní si vezmem Devina Marlowa a dídem do Anglicka. Teraz sa musím sústrediť na prípravu svadby. A dovtedy chcem nájsť ešte vhodný domov pre Samanthu.“

„Myslela som, že sa Devina bojíš. Už sa to zmenilo?“

Prehltla som horkú príchuť v ústach. Alice zasiahla do živého i keď som navonok nedala nič znať. Namiesto toho som sa narovnala. „Do toho ťa nič nie je, Alice. Som volterrská princezná, je preto pochopiteľné, že si vezmem niekoho s veľkým klanom a modrou krvou. A ty by si sa ku mne tak mala tiež chovať, a začať sa správať podľa pravidiel.“ Po tých slovách som odpochodovala z izby a nechala som tam Alice stáť samú so šokovanou tvárou. Zamierila som k západnému krídlu a aj keď sa mi chcelo utekať do vlastnej izby, musela som za Samanthou a postarať sa o jej raňajky.

***

„Čo by si si dala, Samantha? Palacinky s medom alebo ovocný koláč?“ pýtala som sa toho malého dievčatka s kučeravými vlasmi. Jej malé telíčko sa strácalo na veľkej stoličke a to o to viac, keď si nohy ťahala k brade. Cmúľala si palec a pozerala sa na mňa ako na mimozemšťana. Čakala som so servírkou na jej odpoveď, no po chvíli mi došlo, že žiadnu odpoveď z nej nedostanem. Stále bola príliš vydesená a možno ani nechápala, čo sa vlastne stalo. Nepýtala sa, ale ak by sa tak náhodou stalo, nevedela som, ako jej povedať, že jej rodičov zabili upíri a už ich nikdy neuvidí. Bolo mi jej tak ľúto.

„Prineste nám dvakrát palacinky s medom, ďakujem,“ podala som servírke naspäť jedálny lístok a obrátila sa späť na Samanthu.

„Dúfam, že ti to bude chutiť. Keď som bola malá ako ty, chodila som sem skoro každý deň na tie najlepšie palacinky v celom Toskánsku. Pripravoval ich jeden starý kuchár s bielou briadkou. Vravieval, že je veterán a kuchára robí len preto, aby nemusel bývať pod mostom. Nikdy ním nechcel byť, ale prisahám, že robil vynikajúce palacinky.“ Pousmiala som sa nad tou spomienkou. Mala som šťastné detstvo, aj keď sa to rok od roka zhoršovalo a i keď som nikdy neopustila Volterru, mala som vždy všetko o čo som zažiadala. A to nebolo až také zlé.

„Čo tu robia?“ začula som chrapľavý hlas spredo dverí. Práve dorazil Edward a mal na tvári ten svoj podráždený výraz. Všimla som si, ako sa mu zaťaté päste postupne uvoľňujú pri rozhovore s Alecom – mojim doprovodom. Azda sa bál, že sa snažím o útek? To bol naozaj taký hlúpy a myslel si, že by som ušla za bieleho dňa? Keď je v meste všade veľa strážcov a nie je miesto, kam by som sa ukryla? Tsha...

„Kto je to?“ prerušila moje pozorovanie Samantha. Sledovala ho s veľkým záujmom a on si to všimol. Nakrčil čelo, pričom vyzeral celkom komici a tak som sa neubránila úsmevu.

Naklonila som sa dôverne k Samanthe a pošepkala: „To je jeden veľmi zlý ujo. Neublíži ti, ale často býva veľmi nevrlí, preto sa s ním radšej nebav.“

„Čo urobil, že je zlý?“ nedala sa. Edward práve otvoril dvere a blížil sa k nám.

„No, mala som jednu bábiku a on jej vážne ublížil. Zranil ju a ona už nie je, vieš?“

„Tak, ako moji rodičia?“

Zahryzla som si do jazyka. Malá, i keď vyzerala na päť, nebola až taká hlúpa, ako som si myslela. A tiež som nemusela voliť také nevhodné slová, ale ako inak vyjadriť, čo mi Edward urobil?

„Čo sa tu deje, dámy, ohovárate?“ Nikdy by som nepovedala, že ešte niekedy budem rada za Edwardov hlas, ktorý teraz prerušil náš rozhovor. Narovnala som sa na stoličke a obe sme sa na neho pozreli. Samantha nedôverčivo, čo ma potešilo.

„Áno, ale to je len medzi nami dievčatami. Nemám pravdu?“ Pozrela som sa na Sam a ona rýchlo prikývla, nespúšťajúc z neho oči.

„Takže si nemôžem prisadnúť?“ Nadvihol obočie. Otázka smerovala na Samanthu. Chvíľu sa na neho pozerala a ja som veľmi dúfala, že ho ten malý zázrak pošle preč, ale usmieval sa a udržiaval s ňou taký silný zrakový kontakt, že aj ja sama by som zapochybovala. A tak mu dovolila, aby sa posadil oproti mne a ja som musela robiť všetko preto, aby som na neho neskočila cez stôl.

„Bella vravela, že si jej rozbil bábiku. Prečo?“ opýtala sa malá tak nahnevane ako to len u dieťaťa bolo možné. Edward sa na nás nechápavo pozrel a nakrčil obočie. Ach, nie.

„Lebo si zlý však, Edward?“ pokúsila som sa z toho vykľučkovať. Stále nechápal. Dočerta, naozaj som ho mala kopnúť pod stolom do holene, aby mu to došlo? Zahryzla som si do spodnej pery, až som zacítila krv. Edward mi venoval krátky pohľad.

„Vyzerám, že som zlý, Samantha?“ obrátil sa na dievčatko. Po krátkom uvažovaní zavrtela hlavou a jemu sa na tvári objavil víťazoslávny úsmev.

Prepadala ma chuť zabíjať. Vlastne som chcela zabiť len jeho a už dávno by som to urobila nebyť Sam. Bola by to pre ňu ďalšia trauma, z ktorej by sa najskôr už nedostala.

„Ale áno, je zlý. Alebo si nespomínaš, Edward? Nebolo to tak dávno. No možno by som ti mala tvoje spomienky osviežiť.“ Natiahla som ruku cez stôl a jemne ju položila na jeho. Odkedy ma zbičovali, nepoužila som ani jednu so svojich schopností. Bolo to príliš vyčerpávajúce, ale tentokrát som neodolala. Edward vypleštil oči, pobledol a otvoril ústa, ako topiaci, ktorý lapá po dychu v močariskách. Môj dar života a smrti mu pomaly odoberal jeho nesmrteľnosť. Chcel uniknúť, no koho sa raz dotknem, už neunikne. Nepodarilo sa to ani Kristen, ani Edwardovi. Keď už som videla, že mu hlava klesá k stolu, stiahla som ruku a on trochu ožil.

„Áno, už si spomínam,“ zachrčal a odkašľal si. Sam obracala hlavu od jedného k druhému a ničomu nerozumela. Zazrela som, ako sa k nám blíži čašník s našou objednávkou. Postavil pred nás dve porcie palaciniek so šľahačkou, kúskami čokolády a jahodami. Usmiala som sa svoju malú chránenkyňu a čakala, až sa do toho pustí. No on sa iba pozerala a nevyzerala, že je hladná.

„Sam, musíš niečo zjesť,“ prihovorila som sa jej.

„Nie som hladná.“

Povzdychla som si. Ak jej teraz ustúpim, mohla by to takto robiť až kým neumrie hladom. Pokúsila som sa ju navnadiť a tak som si odrezala kúsok palacinky a vložila si ho do úst. Zamrnkala som pri tom ako spokojná mačka, ktorej nasypali jej obľúbené krmivo. Urobila som to isté ešte pár krát, ale ona ma proste ignorovala.

„Tak dobre, mladá dáma. Teraz nie si hladná, ale o pár hodín určite budeš, tak ti to nechám zabaliť. Súhlasíš?“

Pokrčila malými ramenami a do úst si znovu vložila konček palca. Hľadala som pohľadom čašníka, ale nikde som ho nevidela. „Za chvíľu som späť, nikam nechoď.“ Vstala som a obišla stôl k Edwardovi. Položila som mu ruku na rameno a pery pritisla k jeho uchu.

„Dotkneš sa jej a zlomím ti väz,“ varovala som ho.

Prešla som k pultu a pustila sa do reči s barmanom. Jedným očkom som sledovala Edwarda so Samanthou. Najskôr sa ani jeden z nich nepohol, ale potom si Edward prisunul jej tanier.

„Vieš, aj ja mám celkom rád palacinky. Ak ich nechceš, mohol by som ich zjesť a Belle povieme, že si ich zjedla ty, čo ty na to?“

Zaškrípala som zubami a chcela sa na neho vrhnúť, ale on pokračoval.

„Páni, vyzerá to skutočne dobre. Pozri na tie jahody, oh a tá čokoláda. Určite bude sladká,“ rozplýval sa nad tanierom. Až vtedy mi došlo, čo Edward robí a tak som sa oprela o bar a sledovala Sam ako jej oči utekajú k tanieru, aj keď sa tam snažila nepozerať. Popritom začala rýchlejšie prehĺtať. Edward pokračoval vo svojom vábení. Odkrojil si malý kúsok a prevracal ho napichnutý na vidličke pred jej očami. „Naozaj ani neochutnáš? Tak nevieš o čo prichádzaš.“ Dal si ho do úst a mlstne zapriadol. Odkrojil znovu.

„Tento kúsok je pre teba, princezná. Ochutnaj. Bella sa o tom nedozvie, čestné skautské.“

Sam sa na mňa pozrela a ja som sa tvárila, že sa stále rozprávam s barmanom, a potom prehltla. Niečo som robila zle, to mi v tom okamihu došlo. S deťmi som to nikdy veľmi nevedela, pretože som ani žiadne nepoznala. Ja sama som vyrastala medzi dospelákmi a bola vychovávaná tvrdou rukou a krvou. Nestala sa zo mňa obluda len vďaka matke a jej láskavému srdcu, na ktoré mnohokrát doplatila.

Bola som rada, že konečne niečo zjedla, ale to, že sa toto malé víťazstvo podarilo práve Edwardovi, ma neskutočne vytáčalo. Aj napriek mojej snahe urobiť z neho nepriateľa sa so Sam skamarátil.

„Isabella,“ oslovil ma od vchodu známi hlas. Trochu šokovane som sa otočila na svojho snúbenca, ktorý sa naraz objavil vo dverách a kráčal rozhodným krokom priamo ku mne. Nemala som tušenie, odkiaľ sa tu zjavil a čo chce. Nepripadal mi ako typ, ktorý sa navštevuje ľudské reštaurácie. A jeho narzená tvár moju teóriu len potvrdzovala.

Pozrel sa k stolu, kde sedela Sam s Edwardom a prisahala by som, že tí dvaja sa odniekiaľ poznajú. Letmo si kývli hlavami na pozdrav a premerali sa pohľady. Akoby chcel jeden poraziť druhého v neviditeľnom súboji a zložiť ho k zemi, lenže ten druhý sa stále nevzdával. Alebo to bola len ťažko potlačovaná žiarlivosť, ktorá sa zablesla v Edwardových očiach, keď ma Devin Marlow zovrel nečakane v náručí a pobozkal na pery.

„Čo tu robíte?“ zajachtala som vykoľajená situáciou.

„Na to by som sa mal spýtať skôr ja vás,“ odvetil podráždene a pozrel opäť na stôl. „To je tá malá zo siene. Čo tu ešte stále robí?“

„Je to Samantha a starám sa o ňu,“ povedala som rovnakým tónom a prekrížila si ruky na prsiach. Devin sa hlasno zachechtol.

„Nebuďte šialená, drahá. Je to podradný človek a toho so sebou do kráľovstva neberieme. Radím vám dobre, zbavte sa jej.“

Otvorila som ústa. „Sam je moja, Marlow, a ak jej skrížite čo len jeden vlások...“

„Tak čo urobíte?“ výhražne nastrčil bradu, akoby očakával útok. Devin bol odo mňa vyšší asi o hlavu a občas mi pripadal hrozivejší než samotný Aro. Bolo to ako stáť na poli uprostred búrky, keď sa k vám pomaly blížia blesky a vy viete, že sa musíte čo najskôr schovať, inak vás zabijú.

„Myslel som si. Neurobíte nič, Isabella. Váš otec si cenní naše spojenectvo viac ako váš život. Dávam vám poslednú možnosť zachrániť tomu decku život, drahá. Zbavte sa jej ešte dnes, inak to urobím za vás.“ 

Venoval mi varovný pohľad, ktorý by mi dokázal zmraziť celé telo a odišiel tak rýchlo ako prišiel. Zostala som stáť na mieste jednou rukou opretá o pult, aby som nespadla. Privrela som oči a snažila sa dýchať. Okolo pokoj som znovu pocítila ruky a v strachu, že sa vrátil, som rýchlo otvorila oči. Na moje prekvapenie ma však držal Edward.

„Si v poriadku?“ pýtal sa, akoby mal na to právo. Prečo mi túto otázku nepoložil, keď sme na seba narazili po prvý krát, aby som mu mohla vykričať, čo všetko sa mi kvôli nemu stalo. Teraz sa mi z nej chcelo smiať a zároveň som ho potrebovala udrieť. Vybrala som si tú druhú možnosť a zložila ho k zemi jednou ranou. Hlasno som si vydýchla, konečne uspokojená. Presne toto mi chýbalo.

Vrátila som sa k Sam, ktorá už mala prázdny tanier zatiaľ, čo on sa dvíhal na nohy. „Môj ocko tiež občas udrel maminku,“ vyžalovala mi a ja som ju vzala do náruče.

„Ja nie som ako tvoj ocko,“ zasmiala som sa. „Edward si o to koledoval už dávno, ver mi. Ale neboj sa, nebude mať ani modrinu. Pre neho to skôr bolo ako pohladenie,“ ubezpečila som ju a vyšla s ňou von.

„Budete biť aj mňa?“

„Nie, miláčik. Ako ti také čosi mohlo vôbec napadnúť? Ale budem ťa na pár dní musieť poslať preč, aby to neurobil ani nikto iný. Len musíme vymyslieť, kam.“ 

***

„Myslíš, že ju prijmu?“

Pozrela som sa na Alice. Táto otázka ma trápila, odkedy som vyslala malú Samanthu na dlhú cestu k Egyptskému klanu.

„Dúfam. Určite sú na mňa všetci poriadne naštvaní, nenávidia Ara a ja som jeho dcéra. Nechcem ani len pomyslieť, čo sa stane, ak sa niekto z nich naštve a napadne ju a Jaspera.“

„Neboj sa, Jasper ju ochráni. Ale obe dúfajme, že to nebude potrebné a Tia sa rozhodne správne.“

„Áno. Veď je to nevinná ľudská bytosť. Och, Alice, možno som ju mala poslať do niektorého so sirotincov.“ Zosunula som sa na posteľ a skryla si tvár do dlaní. Poslať Sam k Tii a ostatným mi ešte doobeda pripadalo ako najlepší nápad. Nemalo to byť na furt. Len na tú dobu, kedy by som presvedčila Devina, aby som ju mohla vychovávať. Potom by žila uprostred upírskeho hniezda a mala by si na to zvyknúť. Myšlienku poslať ju k ľuďom som zavrhla, akonáhle sa objavila. Zachránila som jej predsa život a akosi som za ňu cítila obrovskú zodpovednosť. Nemohla som ju len tak niekde nechať a nevedieť, ako sa má.

„Nie, urobila si dobre. Sama si vravela, že už sa starali o človeka. Takže Sam pre nich nebude žiadnou novinkou a budú sa o ňu vedieť postarať.“

Prikývla som, aj keď som mala stále pochybnosti.

„Pomôžeš mi dole s tými obväzmi?“ požiadala som Alice a otočila sa k nej chrbtom.

„Bude to trochu bolieť,“ varovala ma. No na bolesť som si už zvykla. Zavrela som oči, pevne stisla pery a čakala, kým ma ich zbaví. Pokožka na chrbte sa pomaly zoceľovala, no stačil by jeden prudší pohyb a ja by som skončila s veľkými bolesťami opäť na posteli.

„Do svadby tam budeš mať iba pár jaziev,“ ubezpečila ma Alice a išla zohnať náhradné obväzy. Ja som zatiaľ zašla do kúpeľne.

Bola to veľká miestnosť s čiernymi dlaždicami a vírivou vaňou uprostred pripomínajúcou bazén. Túto kúpeľňu v antickom štýle pre bohatých mi dal Aro k pätnástim narodeninám. Bol to jediný normálny darček, ktorý mi kedy dal.

Odložila som osúšku a pustila vodu. Hlasno hučala do bazéna z dvoch umelých vodopádov a za chvíľu bola všade para. Posadila som sa na provizórnu lavičku, hlavu položila na podlahu a zavrela oči. Hluk vody zabraňoval, aby sa ku mne dostávali akékoľvek rozhovory z paláca a tak to bolo najlepšie miesto na premýšľanie. Čakala som, kým mi horúca voda zaleje telo a ja sa potopím do ticha.

***

Bozky. Zaplavovali mi líce, bradu, krk, jemne lízali končeky mojich prstov. Okolo bokov sa mi ovili dve paže a pritisli si ma k sebe. Na bradavkách som pocítila pevnú mužskú hruď a inštinktívne som nohy obmotala okolo jeho driekov. Zavzdychal mi pod uchom a silnejšie ma objal. Až vtedy som pochopila, že nejde o sen, keď sa podo mnou vztýčilo niečo pevné ako kovová tyč.

Prudko som otvorila oči. Zhrozenie vystriedal hnev a chcela som vykríknuť. No Edward bol rýchlejší a priložil ruku na ústa. „Šš,“ šepkal, ale ja som chcela kričať. Chcela som sa mu zahryznúť do tej jeho hnusnej ruky, napľuť mu do tváre, vyškriabať mu oči a potom ho ukopať k smrti.

„Bella, musíme si pohovoriť. Prosím, nekrič.“ Pomaly dával ruku dole a ja som sa neudržala.

„Nemám kričať. Samozrejme, že budem kričať, ty bastard,“ ziapala som, čo mi hrdlo stačilo. Op(´t ma rýchlo umlčal a zavrčal.

„Chcel by som ti to všetko vysvetliť, lenže to nejde, keď sa budeš chovať ako malé decko a privoláš ochranku. Teraz dám ruku preč a ak sa budeš znovu správať tak hlúpo, prisahám Bohu, že dostaneš na zadok,“ vyhrážal sa a vo mne to len tak vrelo. Ako si to vôbec dovoľoval po tom všetkom?! Nebola som jeho hračka, s ktorou sa mohol zabávať a už tobôž nie jej hroziť.

„Bella, rozumieme sa?“ pýtal sa ešte ako idiot. Chcel, aby som pokývala hlavou, aby som sa správala rozumne, ale to jednoducho nešlo. Pokrútila som preto hlavou a snažila sa ho odstrčiť. No bolo to ako bojovať s domom. Edward si pokojne sadol a nepúšťal ma. Čakal, kým sa úplne vyčerpám.

„Skončila si?“ opýtal sa nakoniec. Zazrel som na neho a chcela vyplaziť jazyk. Miesto toho som však krátkym kývnutím súhlasila. Opatrne dal preč ruku a dlho sa na mňa pozeral.

„Začneš už konečne?“ vyzvala som ho a prekrížila si ruky na prsiach. V mysli som sa pohrávala s myšlienkou udrieť ho.

„Čakám, či sa znovu nezblázniš,“ podpichol ma. Prebodla som ho nenávideným pohľadom, ale nič nepovedala. „Bella, mal by som sa ti ospravedlniť. Nechcel som, aby sa čokoľvek z tohto stalo. Možno to tak vtedy nevyzeralo, no nechcel som, aby ťa odviedli. Proste som nemal na výber. Tak prepáč.“

Uchechtla som sa. „Nechcel som, ale stalo sa. Je pekné, že ťa to mrzí, Edward a ak je to všetko, mohol by si ma pustiť, nie?“

Zamračil sa. „Myslím to vážne, Bella. Chápem, ak mi neveríš. Len mi povedz, čo mám urobiť, aby si mi odpustila.“

„Hm, čo takto umrieť?“

„Nežartujem,“ zopakoval podráždene.

„Ani ja nie. Umri, Edward a budeme si kvit. Pretože pokiaľ budeš žiť, budem ťa nenávidieť.“

„Nemôžeš nenávidieť niekoho, koho miluješ. Ak by si ma skutočne nenávidela, tvoje telo by nereagovalo tak vzrušene na moje dotyky. No ak mi nedôveruješ, môžeme to vyskúšať,“ uškrnul sa a priblížil sa ku mne perami. Ja som však nemala v pláne overovať si jeho teóriu, pretože som si nebola istá svojou pravdou. Odtiahla som sa od neho tak, ako najviac to šlo, ale Edward ma vtedy chytil za lopatky a pritiahol späť. Vykríkla som bolesťou, na čo ma okamžite pustil. Ponorila som sa celá do vody a zatínala zuby.

Bolelo to ako šľak a ja som mala čo robiť, aby som sa postavila na nohy a nespadla. Edward sa na mňa zhrozene pozeral. Naraz sa ku mne načiahol a vzápätí ma otočil chrbtom k sebe.

„Bella, ja...“ Stratil reč. Pozbierala som zvyšok síl a vytrhla sa mu zo zovretia. S kamennou tvárou som sa k nemu otočila.

„Opäť mi povieš, že ťa to mrzí, Edward? Hm, môžem ťa uistiť, že mňa to mrzí viac. Ak by som sa s tebou nedala dokopy, už teraz mohol byť Aro mŕtvy a ja slobodná. Vlastne, ani tvoja smrť by mi nenahradila to, čo si mi vzal.“ 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I Love You, forever - 19. Posledné prianie: