Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » How I live my life - 2. kapitola

14.07.2012 (18:45) • Vampy • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1100×

2. kapitola

Do svojho domova som dorazila za poriadneho lejaku. Navyše sa mi stratila jedna batožina, takže som si svoj pobyt na letisku predĺžila. Prišla som mokrá a naštvaná. Pekný začiatok. Keď som sa prezliekla do niečoho pohodlného a hlavne suchého, pustila som si svoj notebook a napísala e-mail domov, do Volterry. Potom som sa vybalila a zašla som sa pozrieť do školy. Aby som si všetky potrebné veci nemusela vybavovať zajtra ráno, vybavila som si to hneď. Zašla som dovnútra a milo sa usmiala na asi päťdesiatročnú ženu za pultom.

„Áááá, už viem. Ty si tá z Talianska, však?“ povedala a začala sa prehrabávať v papieroch a nakoniec mi nejaké podala. Ukázala mi všetko potrebné a rozlúčili sme sa.

Vybehla som von a nastúpila som do auta. Rozhodla som sa prejsť po okolí a pozrieť sa aj k domu Cullenovcov. Vyšla som von z mesta podľa inštrukcií, ktoré som dostala ešte od Marcusa. Zastavila som pri ceste, ktorá viedla k ich domu. Zaparkovala som svoje - zatiaľ požičané - auto a vystúpila som. Keď som vošla do lesa, rýchlo som si zmenila farbu vlasov. Z mojich prirodzených hnedých sa stali ryšavé a z hnedých očí zase smaragdovozelené. Keď som si bola istá svojou zmenou, rozbehla som sa smerom k ich domu.

Tesne pred lúkou, na ktorej stál ich dom, som zastavila. Z celej sily som sa odrazila a vyskočila som na najbližší strom. Videla som ich v obývačke, ako sedia všetci spolu a každý robí inú činnosť. Edward, ktorý doteraz sedel za pianom, sa postavil a prešiel k oknu. Najväčšou rýchlosťou, akú som mohla ako poloupír vyrobiť, zoskočila som zo stromu a rozbehla sa domov, skôr ako ma jeho oči uvidia.

Edward:

Bola absolútna rodinná pohoda. Všetci sme boli spolu a pritom sa venovali svojej činnosti. Alice a Rose preberali najnovšie trendy, Emmett a Jasper hrali šachy, Carlisle a Esme si čítali a ja som to doplňoval svojou hrou na klavíri. Hral som už asi tretiu skladbu, keď ostalo úplné ticho. Všetky myšlienky odrazu stíchli. Prestal som hrať a prešiel som z nejakého zvláštneho dôvodu k oknu. Ostatní zdvihli oči a sledovali ma. Ja som im však nevenoval pozornosť a sledoval les okolo. Keď som sa chcel obrátiť, že tam nič nie je, zbadal som záblesk niečoho ohnivo-ryšavého. Vtedy som odrazu všetko počul. Pokrčil som plecami a rozhodol som sa o tom nepremýšľať.

Sadol som si na sedačku, vytiahol svoj iPod a pustil som si ho čo najhlasnejšie. Vzal som si knihu a čítal som si do nasledujúceho dňa, kým sme nemuseli ísť znovu do školy. Keď som si išiel odložiť knihu, na posteli som si našiel už pripravené oblečenie od Alice. Usmial som sa a poslušne som si ho obliekol. Kým som zbehol dole, ostatní ma už čakali a mohli sme vyraziť. Všetci sme sa natlačili do môjho Volva a ja som to otočil smer škola. Cesta do školy prebiehala v tichosti, až kým sme nezaparkovali. Chvíľu sme ešte stáli pri našom aute a rozprávali sa. Nedával som pozor na ostatné myšlienky, až kým okolo mňa neprešla Angela, milé dievča z môjho ročníka, ktoré myslelo na nejaké nové dievča. Preskúmal som mysle ostatných a všetci mysleli v podstate na to isté.

„Všetci myslia na niekoho nového v tomto meste, myslel som si, že ty o tom budeš vedieť,“ odpovedal som jej. Alice sa na chvíľu zahľadela do prázdna. Po chvíli rezignovane povzdychla.

„Nič nevidím. Netuším prečo,“ povedala napol zlomene, napol nahnevane. Jasper ju objal.

V tej chvíli sa na parkovisku objavilo Audi TT. Z auta vystúpilo prekrásne dievča. Jej hnedé vlasy sa vlnili až pod lopatky a hnedé oči žiarili do diaľky. Na chvíľu sa na nás zahľadela, potom sa na nás usmiala a obišla auto. Vytiahla si kabelu a ja som sa snažil sústrediť na jej myšlienky. Nepočul som však nič. Nič, na čo by myslela.

„Nedokážem jej čítať myšlienky,“ povedal som.

Keď som prichádzala do školy so svojím novým autom, ktoré som si ešte včera zaobstarala, hneď som ich videla. Hľadeli na mňa. Vystúpila som a prehliadla som si ich. Hneď som ich spoznala a milo som sa usmiala, potom som sa však vydala do triedy, aby som hneď zo začiatku nevzbudila rozruch. Aspoň nie u nich, keďže u ľudí sa mi ho teda nepodarilo.

Prechádzala som chodbou do svojej učebne, až kým som sa nedostala do učebne dejepisu. Keď som vošla, trieda bola ešte skoro prázdna, učiteľ však už sedel na svojom mieste. Prišla som k nemu a dala som mu papier, ktorý mi mal podpísať. Poslal ma do poslednej lavice. Sadla som si, vytiahla som si dejepis pre druhý ročník stredných škôl a tvárila som sa, že čítam. Pravdou však bolo, že som počúvala všetko, čo sa okolo mňa dialo. Postupne sa trieda naplnila a nakoniec sa aj stolička vedľa mňa pohla. Keď som zdvihla oči, zbadala som nad sebou stáť Alice. Usmiala som sa na ňu. Kým som sa však stihla predstaviť, učiteľ ma požiadal, aby som sa predstavila. Vyšla som dopredu a spustila základ.

„Ahoj. Som Isabella Swanová a teraz som sa sem presťahovala z Talianska. Moja rodina zatiaľ ostala v Taliansku,“ povedala som a pozrela sa na učiteľa. Prikývol a poslal ma si sadnúť. Sadla som si k Alice a rozmýšľala, ako s ňou naviazať reč. Do očí mi padol prekrásny top, ktorý mala na sebe.

Po hodine mi Alice vysvetlila, ako sa mám k nej dostať, aby sme si mohli skočiť na nákupy. Cestu som síce poznala, ale tvárila som sa, že neviem kde to je a zopárkrát som sa ešte opýtala, aby som si, akože, bola istá. Potom sme sa rozlúčili a ja som sama pokračovala na ďalšie hodiny.

Na obede sa na mňa upriamili znova všetky oči. Usmiala som sa a tvárila som sa tak, akoby sa mi to nesmierne páčilo. Vzala som si len minerálku a dve jablká a po pohľade, ktorý som venovala Cullenovcom, som sa vyšla najesť von.

Alice:

„Ďakujem. Tiež som dlho taký zháňala, ale nakoniec som ho našla tu v Seattli. Niekedy by sme mohli skočiť na nákupy spolu,“ vyhŕkla som. Mala som chuť si tresnúť po hlave. Nikdy som človeka nikam nepozvala. Pokrčila som však nad tým plecami. Nebola tak úplne normálna. Bola pre nás záhada, tak prečo ju nerozlúsknuť? Len prikývla a začala sa venovať učiteľovi. Po hodine som jej vysvetlila, ako sa k nám dostane a odišla som za Jasperom. Cítila som sa jemne previnilo za to, že som na neho nedávala pozor, ale príliš ma zamestnávala tá Bella.

„Je milá,“ prehodila som len tak.

„Hej. Neviem o tom, že by to bolo zakázané. Dokonca ideme spolu na nákupy. A aj keď je to človek, má isté tajomstvo, ktoré treba rozlúsknuť,“ povedala som urazene. Chcela som odísť, Jasper ma však zadržal a upokojujúco sa na mňa usmial.

„… Je pri nej ticho. Nemusím počúvať všetky tie myšlienky,“ bránil sa.

„Nemusíš sa vyhovárať. Bella je pekná, nie? Vysoká, chudá, bledá. Človek by bol povedal, že je ako upír,“ zasmiala som sa. Ticho na nás zavrčal, postavil sa a odišiel.

Edward:

Alice ma jej úvahami zarazila. Isabella je síce prekrásna, určite je aj milá a inteligentná, ale je to obyčajný človek, ktorý má právo na normálny ľudský život bez monštier ako som ja. Najradšej by som Alice dorazil za ten nápad s nákupmi. Len sa s ňou zblíži. A nechceli sme ostať v utajení? Tieto myšlienky ma sprevádzali, až kým som nedošiel do učebne biológie. Sedela v mojej lavici a čítala si. Keď som si k nej sadol, usmiala sa na mňa a pozdravila ma. Jej úsmev bol taký prekrásny a to nehovorím o jej hlase. Rýchlo som odzdravil a odvrátil pohľad od nej. Ak by som bol človek, teraz by som bol ako rak. Môj nedostatok pozornosti si, zdá sa, nevšimla. Keď učiteľ začal hodinu, plne sa mu venovala, reagovala na všetky otázky veľmi pohotovo a vždy správne. Sledoval som ju. Ako sa usmeje vždy, keď správne odpovie, ako si prehodí vlasy cez rameno a ako sa na mňa usmeje, keď sa na mňa pozrie. Bola čarokrásna a pritom pre mňa nedostupná a tabu.

Bella:

Počas hodiny biológie som s ním neprehodila ani slovko, ale vedela som, že ma sleduje. Preto som sa snažila správať čo najprirodzenejšie, ale vždy, keď som sa na neho pozrela, musela som sa na neho usmiať. Bol okúzľujúci a tým čarom by si ma dokázal stiahnuť na svoju stranu. Po zazvonení sme obaja čo najrýchlejšie vyskočili a odchádzali, no v dverách sme sa zrazili. Pustila som učebnice a zachytila sa o jeho rukáv, keďže sa mi podarilo ešte aj zakopnúť o prah dverí. Iste by som to ustála, ale chcela som to využiť. Rýchlo mi pozbieral veci, podal mi ich a ja som mu len stihla poďakovať, kým znova nevykročil. Pokrčila som plecami a vydala som sa na telesnú. Nie je to práve to najlepšie, keďže sa musím jemne krotiť, ale nevadí mi to. Na moje prekvapenie tam boli všetci Cullenovci. Dnes sme hrali bedminton. Sedela som a sledovala som hru. Keď skončili, nastúpila som ja, predo mnou sa zjavil Emmett a usmial sa.

„Nerozplač sa, keď prehráš,“ povedal veselo a ja som nezaostávala.

„Aby si to nebol ty,“ odpovedala som a rozosmiala sa.

Všetci stíchli a sledovali nás. Jeho rodina sa postavila bližšie k nám a my sme začali. Najprv to bolo jednoduché pinkanie, no Emmett mieril stále na inú stranu, aby ma unavil a hlavne, aby som nestíhala. Na jeho hnev som sa držala a s ľahkosťou som odrážala košíček. Keďže Emmett si musel dávať väčší pozor, tak som mohla trošičku popustiť svoju silu. Začala som teda hrať tak, aby bol bezradný on. Odrážala som rýchlejšie a silnejšie. Keď si už všetci mysleli, že to ostane nerozhodne, stavila som na istú zbraň a odrazila som košíček tak, že by to normálny človek nedokázal chytiť, dokonca ani olympijský víťaz v tomto športe by to nedokázal. Emmett si to uvedomil tiež, a ako som očakávala, nemohol to chytiť. Všetci zatlieskali a vtedy zazvonilo.

Usmiala som sa a prehodila:

„Vravela som.“ Odkráčala som do šatne s istým zadosťučinením.

Emmett:

Ona ma porazila. Narástol vo mne neskutočný hnev. Porazil ma obyčajný človek. Nahnevane som sa pozeral, ako si kráča so zdvihnutou hlavou do šatne. Pozrel som sa na rodinu a tí sa uškŕňali. Nahnevane som si to odpochodoval preč. Rýchlo som sa prezliekol, aby som stihol Bellu.

„Súhlasím. Nebojíš sa, že prehráš?“ Znovu sa zasmiala.

„U nás doma. A priprav sa na prehru,“ odsekol som, rázne som si to odkráčal k autu a nadudrane ju sledoval.

Bella:

„Cítim sa ako na výsluchu,“ zasmiala som sa.

„Keď ono to z teba lezie ako z chlpatej deky,“ povzdychla si.

„Okej, zajtra ti pošlem životopis,“ povedala som s dávkou irónie.

„Tak som to nemyslela. Bolo by fajn, nájsť si nejakú priateľku. Keď tu je to také divné, vieš? A ja by som chcela kamarátku na večnosť, ale tieto baby sú, česť výnimkám, strašné. Tak som si myslela, že ty si iná.“

„Som iná. Ani nevieš ako,“ povedala som s trpkou príchuťou. „Milujem nakupovanie, hrám na husle a klavír, nikdy som si nenašla normálnych priateľov, hovorím viacerými jazykmi, milujem knihy a vážnu hudbu. Myslím si, že som jemne šialená a milujem talianske jedlo.“

„Hodila by si sa k môjmu bratovi…“ prehodila zamyslene. „Ste si podobní.“

„Vyzerá milo. Povedz mi niečo o tvojej rodine,“ povedala som, len aby som nemusela hovoriť ja. Zvyšok cesty mi vravela polopravdy. Pravdu, samozrejme, povedať nemohla. Na mňa sa už nedostalo.

Keď sme prišli do Seattlu, zaparkovala som pri najväčšom nákupnom centre, aké tam bolo. Alice bola ešte horšia, ako bolo v tom spise. Bola skutočne nákupný maniak obrovských rozmerov. Stále mi niečo nosila, popritom dokázala ešte pozerať veci aj pre seba a jej rodinu. Bola som doslova vďačná, že zatvárali. Bola síce na mňa trochu nahnevaná, že nemohla za mňa zaplatiť , ale nenechala som ju. Predsa len, je to jeden deň, čo sa poznáme a aj to jedna druhú klameme. Odrazu  mi zazvonil mobil. Natiahla som sa po kabelku, aby som ho vytiahla. Volala mi Jane. Prevrátila som očami a zdvihla.

„Kde si?“

„V aute. Šoférujem, zavolám ti niekedy potom, hej?“

„Máte to tu veľmi pekné,“ zašepkala som.

„Rada by som vás spoznala.“ Neklamala som, vážne som ich chcela spoznať. Akosi v tom nebola len úloha, ale aj niečo iné. Niečo osobné.

Ako Alice povedala, o pár minút na to prišli. Keď nás videli, ako sa rozprávame spolu u nich na sedačke, na chvíľu zamrzli, ale len do chvíle, kým sa Alice nepostavila a nepredstavila ma. Usmiala som sa na nich a s každým som si formálne potriasla rukou. Potom sa atmosféra uvoľnila, spolu sme sedeli, rozprávali sa, každý sa zapájal do rozhovoru a pripojil svoj malý kúsok príbehu, až na Edwarda, ktorý sedel pri svojom piane a pozoroval ma. Vtom Esme akoby niečo napadlo.

„Hráš, Bella?“

„Áno. Na klavír a husle, ale lepšie na tie husle,“ priznala som popravde. Esme sa postavila, na chvíľu odbehla a keď sa vrátila, v rukách držala krásne, kvalitné husle.

„Mohli by ste nám s Edwardom niečo zahrať. Na tie husle tu akurát padá prach, tak by bolo pekné niečo počuť,“ povedala tak milo a materinsky, že ma to dojalo. Pri srdci ma bodol pocit samoty a mne začala chýbať mama, ktorú som ani nepoznala. Táto rodina mi toľko vecí pripomínala.

Pozrela som sa na Edwarda, ktorý len otvoril piano a ja som prijala husle. Edward len tak začal hrať Chopina, bez jedného slova, ale ja som sa okamžite chytila, pretože som tú skladbu milovala! Len sa na mňa pozrel a venoval sa znovu hraniu. Zatvorila som oči. Hranie ma tak uchvátilo, ako už dávno nie. Za celých dlhých štyridsať rokov som nehrala tak precítene ako teraz. Doslova som si užívala každý tón tejto skladby. Keď skladba skončila, akoby skončila aj tá čarovná chvíľa. Otvorila som oči a pozerala sa na šesť uchvátených upírov predo mnou. Položila som husle veľmi jemne na stôl.

„Sú úžasné,“ pochválila som svoj nástroj.

„Bolo by veľmi pekné, ak by si si ich nechala,“ odpovedal Carlisle. Pozrela som sa na na neho, či to myslí vážne a keď prikývol, vzala som si ich a položila na kolená. Alice nachýlila hlavu a spýtala sa:

„Nepočujete telefón?“

Snažila som sa čo najviac a zachytila som tichulinký hlások môjho telefónu. Keď som sa pozrela na hodiny a zistila, že je troška pred polnocou, vyletela som a bežala som ho zdvihnúť. Bolo mi dosť jedno, či by som ho ako človek mala počuť alebo nie, lebo som vedela, že najskôr mám problém. Alice som po ceste podala husle. Vyletela som a otvorila dvere. Volal mi Marcus.

„Marcus, počkal by si chvíľu?“ spýtala som sa a potom som rýchlo pozrela na Cullenovcov a  presunula sa čo najďalej, aby ma nepočuli a pokračovala: „Viem, že si nahnevaný, ale nebudem sa ti každú hodinu hlásiť. Mám plniť nejaké poslanie a musím si najprv získať ich dôveru, tak som na tom pracovala.“

„Nemala som čas,“ dodala som láskavo

„Bravo, Isabella.“

„Vďaka, Marcus. Mala by som už ísť. Ozvem sa. Pa.“

„Pa. Chýbaš mi,“ dodal ešte a položil. Keď som sa vrátila, vzala som si len husle a rozlúčila som sa. Husle som opatrne položila na sedadlo spolujazdca a vrátila sa do prázdneho domu.

Autor: Vampy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek How I live my life - 2. kapitola: