Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 8. kapitola

01.05.2010 (10:30) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1010×

To svetlo sa ku mne stále približovalo. Snažila som sa mu uniknúť, ale moc mi to nešlo.

„Ja ešte nechcem zomrieť!“ kričalo moje vnútro. To svetlo zastalo asi meter predo mnou a omodrelo. Z neho sa vynorila moja matka.

„Bells, moja drahá, poď so mnou,“ hovorila mama. Počula som ju akoby z veľkej diaľky, ale za to zreteľne.

„Prečo! Ja ešte nechcem! A ako je vôbec možné, že som mŕtva? To nedáva logiku. Veď som nesmrteľná.“ Mama sa milo usmiala a tá bublina, čo bola v nej, ma vcucla. Zrazu som sa ocitla v jej izbe.

„Čo tu robím? Bodaj si si to rozmyslela,“ ohriakla som ju. Nežne ma poláskala po tvári.

„Zlatko, všetko ti to vysvetlím,“ povedala pošepky.

„Stalo sa niečo? Prečo som nemohla pohnúť nohami? A prečo sa mi tie nohy vlastne nepremenili na chvost?“ vysypala som to zo seba. Mama sklopila oči a do izby vtrhli moje sestry.

„Bellaaa,“ kričali a skoro ma zvalcovali.

„Nerozumiem,“ povedala som potichu.

„Ticho!“ ohriakla mama sestry.

„Bella, neurobila si najrozumnejšie rozhodnutie, keď si sa rozhodla, že budeš na svete piť ľudskú krv,“ povedala mama bez zábran.

„Hlavne, že si ma každý zboha deň presviedčala, aby som ju pila,“ povedala som ironicky. Pozrela som sa na sestry a tie boli vyškerené ako sa len dalo. Keby im chceli teraz stŕpnuť ústa. Zasmiala som sa nad svojimi úvahami.

„Tvoje sestry sa so mnou stavili, že ak budeš piť ľudskú krv, tak chvost už ako siréna nikdy nebudeš mať. Ostali ti už len nohy. Vieš, ja som ti verila, že sa zdržíš a budeš piť tú zvieraciu, ale akosi som prehrala. Prepáč, ale už sa to akosi nedá zmeniť. A to dievča, čo si premenila, to isté. Takže teraz sa môžete brať ako keby za upírov. Teraz ste ako oni,“ vysypala to zo seba jedným dychom. Zdalo sa mi, že keď dohovorila, použila na mňa svoju upokojujúcu schopnosť. Ale mňa neokabáti.

„Ty si sa zbláznila! Ako môžeš s nimi uzatvárať stávky! To mi predsa nemôžeš urobiť! Čo so mnou bude?“ zanariekala som. Skoro som sa zosypala. Pred chvíľkou som sa bála, že som umrela a teraz mi povie toto? To nie je fér! Prečo práve ja?!

„Ale veď to nebude také strašné. Nemusíš sa báť. Skoro nič sa nezmení,“ nadhodila nevinný úsmev.

„Tebe je to smiešne?“ povedala som sarkasticky.

„Nie, zlato, a inak, nemôžeš sa tu dlho zdržať. Zeus mi to ešte neodpustil, že som ťa pustila na slobodu a Amorko bol z toho veľmi nešťastný.“ Lišiacky sa na mňa usmiala.

„Ale prečo si to urobila aj Alice? A čo s ňou vlastne je? Nestretla som ju už dlho. Naposledy odo mňa ušla.“

„Alice je v poriadku. A inak, ona je zmierená s tým, že je už upír a dokonca je šťastná.“ Aspoňže ona.

„A kde vôbec je?“

„To ti nemôžem povedať, pretože je to nebezpečné. Moja drahá, máš toho zlého ešte veľmi veľa pred sebou, budeš sa musieť rozhodovať vo veľmi hrozných situáciách. Ale snaž sa byť spravodlivá,“ nadhodila, akoby som aj nebola. Mala som toľko otázok.

„A čo ti urobil Zeus za to, že si ma pustila?“ zvedavo som sa na ňu zahľadela.

„Bol nahnevaný, ale pre svojho syna si našiel niekoho iného. Teraz neviem, kto to bol, ale kolovalo sa, že sa mu Amorko postavil a zamiloval sa do svojho sluhu. Predsa len si s tým mala pravdu.“ Zasmiali sme sa na tom. Mne po všetkom do smiechu moc nebolo, ale čo už.

„Bola si už s Alice?“ podozrivo som sa jej na to spýtala. Myslí, že keby mala krv, tak by zčervenela.

„Áno, ale dúfam, že sa na mňa za to nenahneváš,“ povedala opatrne.

„Nie, nemaj strach. Ale ako je možné, že som ju premenila? Veď to nie je možné alebo je?“ nechápavo som sa na ňu zahladela. Tak toto mi teda bude musieť vysvetliť.

„Vieš, keď si sa napila jej krvi, začal sa ti v organizme zbierať jed. Predsa len tá stávka, vieš ako, ale začala si sa meniť na upíra. A premenu dokončilo to, že si sa niekoľko mesiacov nepremenila na sirénu s chvostom. Tak to prešlo. Dostala si iné chute, ako je napríklad ľudská krv. Nikdy si nezažila nič lepšie, ako to po premene. Nemohla si sa od toho určite ani odtrhnúť. Ale nebojsa, oči, tie ostanú navždy zelené,“ usmiala sa na mňa podozrivo.

Sestry tam stáli ako soľné stĺpy, keď som sa na ne pozrela. Nepovedali po celú tú dobu ani jedno slovo. Bola by som hrozne zvedavá, čo im koluje v hlavách.

„Mami, už by som radšej šla do Voterry,“ povedala som pri pohľade do okna. Neviem, ale čím som tu dlhšie nebola, tým sa mi tu menej páči. Na svete je krajšie.

„Tak dobre teda. Ale pamätaj, zlatko, buď spravodlivá a nedovoľ, aby ťa Aro tlačil do niečoho, čo ty sama nechceš. Teraz sa už musíš vrátiť.“ Zamávala a ja už som nemohla povedať nič.

Znova som sa ocitla vo vode. Ale teraz sa mi už nohy pohybovali skvele. Poriadne som zakopala a dostávala sa na hladinu. S mojou úžasnou novou silou som sa ani nenazdala a už som bola na hladine. Nadýchla som sa z plných pľúc, niežeby som to nejako potrebovala, ale cítila som sa úžasne. Neviem, čím to bolo. Vyšla som na breh. Chcela som sa ešte nejako zabaviť, kým prídem do Volterry. Tam bude určite znova poriadna nuda. Dnes by mala prísť ale aj tak Heidy. Na ľudskú krv som si už aj zvykla. Nepripadalo mi to také neobvyklé ako niekedy.

Ruky som si vložila do vačkov. Určite som musela vyzerať, ako nejaké zmoknuté kura. V jednom z vačkou som nahmatala nejaký predmet. Vytiahla som ho a pozrela sa naň. Zasmiala som sa.

„Kedy to stihla?“ spýtala som sa sama pre seba a začala si obzerať svoju novú kreditnú kartu. Myslím, že dnes je čas na poriadne odreagovanie. Kreditku som si vložila naspäť do vačku a rozbehla som sa po pláži. Vyzula som si topánky a hodila ich do mora. Myslím, že by bolo lepšie, keby som sa najprv prezliekla a potom išla. Otočila som sa smerom k Volterre a rozbehla sa. Naraz som zastala pred jej múrmi. Usmiala som sa pre nič, za nič.

„Myslím si, že by sa mi teraz zišiel od niekoho stupák,“ pregúľala som očami a rozhodla sa využiť niečo lepšie. Začala som sa šplhať. Celkom mi to šlo. Rýchlo som vyliezla a keď som sa už konečne ocitla v mojej izbe, prezliekla som sa do suchých šiat a zvalila sa na posteľ. Po hodine leňošenia som sa pozrela na hodiny a zistila som, že už je najvyšší čas vyraziť. Vyskočila som na nohy, z ešte premočenej mikiny som si vzala kreditnú kartu a vyrazila som. Tento krát som šla dverami.

Pred dverami som natrafila na nejakých ľudí.

„Do frasa!“ povedala som si, keď som sa uvidela v zrkadle. Veď ja som skoro žiarila! Naľakala som sa samej seba. Tak toto som ešte nezažila. Čo to má znamenať? Toto je niekoho trik? Vyzerala som ako hlupaňa. Odrazu som vletela do vnútra a vzala som si nejakú bundu s kapucňou. Nasadila som si rukavice a okuliare. Myslím, že tento krát by to už malo byť v najlepšom poriadku. Síce som vyzerala trocha ako idiot, ale čo už. Lepšie, akoby som mala chodiť ako debil po celom námestí zaliata kryštálikmi po celom tele. Toto mi nezničí náladu.

Nasadla som do svojho nového auta.

„Preboha, ale ako sa to riadi!“ zatrepotala som rukami do vzduchu.

„Čo z toho, keď má nepriehľadné sklá, keď na ňom neviem?“ Urobila som ustarostený ksich.

„Kto ma to naučí?“ Na okno mi zaklopal Demetri. Čo on odo mňa chce? Otvorila som okno.

„Myslím že potrebuješ autoškolu,“ škodoradostne naznačil. Bola som z toho vykoľajená. Hodila som naň vražedný pohlad. Ako tu mám zohnať nejakú autoškolu? Čo som ja to niekedy skúšala? Do tela mi vošla zloba. Keby som bola človek, určite by som bola taká červená ako nejaká reďkovka. Mala som chuť vytrhnúť pedál spod mojej nohy a ovaliť ho ním. Mal veľké šťastie, že tu bolo veľa ľudí. Stále sa na mňa usmieval.

„Mala by si použiť mestskú dopravu,“ povedal veľmi jemne. Určite sa ma bál a nechcel ma ešte viac vyprovokovať. Dobre aj urobil.

„A čo by si povedal na to, keby si ma sprevádzal? Ty určite na aute už vieš. Predsa len, na svete si o niekoľko tisíc rokov dlhšie ako ja,“ povedala som mu. Mám taký pocit, že som mu to vrátila aj s úrokmi.

„Povedala som niečo zle?“ nevinne som sa usmiala. Prevrátil očami a odišiel. To som asi robiť nemala. Ako sa teraz dozviem, ako sa dostanem do nejakého centra? Asi sa bude musieť niekoho spýtať. Okolo mňa prechádzal Alec.

„Alec, mohol by si prísť na chvíľku sem?“ zašepkala som. Nemusela som sa ničoho obávať. On by ma počul aj cez zatvorené okno.

„Čo potrebuješ Bella?“ obdaril ma svojím prekrásnym pohľadom. Tento chlapec sa mi skoro vždy páčil. Vzdychla som si.

„Vieš šoférovať?“ pozrel na mňa, akoby som bola z inej planéty. Neviem, ale myslím, že na tom niečo je. Ja totiž to som z inej planéty.

„Viem.“ Odpovedal, akoby to bola ta najprimitívnejšia otázka, akú kedy počul. Usmiala som sa a pozrela sa na neho zvádzajúcim pohľadom. Myslím, že to trocha zabralo. Zreničky sa mu zúžili a pozeral na mňa hltavým pohľadom.

„Čo by si potrebovala?“ vyšlo z neho. Vo svojom podvedomí som sa smiala. Takto dráždiť chlapa.

„Neurobil by si pre mňa menšiu službičku? Potrebovala by som si niečo kúpiť, ale neviem kde tu čo je. Keby si bol taký zlatý a poukazoval mi to tu?“ Vyčarila som na neho ten najkrajší úsmev akého som bola schopná. Hneď prikývol.

„Samozrejme,“ zasmial sa. Vystúpila som si z auta a nasadla som na miesto vedľa vodiča. Alec nasadol hneď, ako sa spamätal. V podvedomí som sa stále smiala. Obaja sme naraz zatvorili dvere. Alec naštartoval a vyrazili sme. Myslím, že to bude zábava.

Pokračovanie

Shrnutie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 8. kapitola: