Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 7. kapitola

27.04.2010 (19:00) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 902×

S mojou novou priateľkou bola obrovská zábava.  Celou cestou do Volterry sme sa len smiali. Rozprávali mi príbehy zo svojho života. Niektoré vtipné, niektoré smutné.

Porozprávala som jej potom aj ja o svojom živote, ako som sa tu ocitla. V niektorých momentoch môjho rozprávania skoro pukla od smiechu.

Cesta nám spolu prešla ako voda. Nakoniec som sa ocitla vo svojej izbe. Bola som pripravená ísť k Arovi a porozprávať sa o Alice. Lenže ešte neviem čo si mám vymyslieť. Keď som tak rozmýšľala, zrazu mi do izby vtrhla Jane.

„Aro ťa chce okamžite vidieť,“ povedala a vyzerala, že má radosť z toho čo sa odohráva. Myslím, že to nebude nič dobré. Pozrela som sa na Jane a potom znova na Alice. Jane sa pozrela tým smerom kadiaľ ja a uvedomila si, že v tej izbe nie som sama. Odrazu ma napadol nový nápad.

„Jane, mohla by si Arovi odkázať, že hneď som tam?“ nedočkavo som odvetila. Jane sa na mňa pozrela a v jej očiach sa zaleskla nenávisť voči mne. Vyzerala ako malé rozmaznané dieťa. Aj keď bola určite o mnoho staršia odo mňa. Odrazu odvrátila pohľad otočila sa na opätku a upírov rýchlosťou zmizla z mojej novej izby.

„Alice, pri Arovi ani muk. Všetko nechaj na mne. Ty len prikyvuj,“ povedala som jej snažila sa rozpamätať na niečo čo mi unikalo.

„Dofrasa!“ vykríkla som.

„Aro sa ťa nesmie dotknúť, inak ma odhalí!“ zanariekala som. Musím to nejako premyslieť.

„Prepáč mi to Alice, ale musíš odtiaľto nateraz zmiznúť. Keď sa vrátim do izby, dám ti nejaké znamenie a ty môžeš až vtedy prísť. Prepáč, Alice, ale teraz som v zlom psychickom stave, bolo toho na mňa dnes moc. Prepáč nemôžeme teraz inak konať,“  povedala som jej, bolo mi jej ľúto, predsa len, bola to moja vina, že je teraz tu. Mám taký pocit, že už sa nikdy neuvidíme.

„To je v poriadku, pôjdem sa ešte poobzerať po okolí. Nič si z toho nerob,“ povedala Alice s iskričkami v očiach. Prečo mám taký zvláštny pocit, že chce niečo vyviesť.

„Alice sľúb mi, že nič také strašné neurobíš,“ povedala som jej. Za ten krátky čas som si ju stihla veľmi obľúbiť. Nechcela som o ňu hneď aj prísť. Bola to jediná bytosť, ktorej som mohla plne dôverovať.

„Sľubujem, Bella,“ zrazu jej oči zčerneli a hlboko sa zadívala pred seba.  Po chvíľke potriasla hlavou a objala ma.

„Ahoj, Bella,“ lúčila sa so mnou.

„Niekam sa berieš?“ šokovane som sa na ňu zahľadela.

„Prepáč , ale musím nutne odísť. Je to hrozne osobná vec. Ďakujem za všetko, dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme, ale v najbližšej dobre to nebude možné. Ahoj a ďakujem!“ usmiala sa na mňa a rozbehla sa von oknom.

„Tak ahoj, teda,“  vykoľajená som otvorila dvere svojej izby. Alice odišla a ja neviem kam. Opustila ma tak ako všetci ostatný. Dúfam, že sa jej bude v ďalšej dobre dariť. Naposledy som sa pozrela za ňou a zatvorila za sebou dvere.

Vybrala som sa za Arom. Určite na mňa už netrpezlivo čaká. Len dúfam, že sa to nijako nedozvedel. Túlala som sa ešte hodnú chvíľku. Mala som pocit, že som určite zablúdila, keď v tom som dorazila do veľkej sály, kde ma už vítal Aro.

„Drahá Bella. Mám hrozne smutnú správu,“ začal pomaly Aro a sledoval, ako sa tvárim. Nemôžem urobiť ani jednu chybičku. Musím sa tváriť, že som prekvapená a sklamaná.

„O čo ide?“ nevinne som na neho zagúľala očami. Myslím, že som spravila dobre.

„Heidy s našou večerou havarovala. Je mi to ľúto. Ale nič to preto. Budeme mať menšiu náhradu,“ pozrel na mňa Aro lišiacky. Mám taký pocit, že sa tomu nevyhnem tak či onak.

„To s tou Heidy mi je naozaj ľúto, ale akú náhradu chceš nájsť za takú chvíľku?“ spýtala som sa aby som sa utvrdila v tom, že len blufuje.

„Jane s Heidy odišli do vedľajšieho mesta zozbierať zopár unikátov. Myslím, že toho nebude veľa, ale aj to by malo stačiť,“ zaškeril sa na mňa Aro ako slniečko na hnoji. Hneď ma na všetko prešla chuť. Ospravedlnila som sa Arovi, že sa necítim dobre. S tým som odišla do svojej izby. Veľmi som sa čudovala, že sa nepýtal na Alice. Bolo mi to veľmi zvláštne, ale čo už. Každou minútou mi bolo horšie a horšie nevedela som čím to je. Stále sa mi vracali závraty. Pozerala som sa z okna, na zapadajúce slnko. Takto by som dokázala ostať aj celú večnosť. Ubehlo niekoľko hodín a do izby mi znova vtrhla Jane.

„Isabella! Aro chce s tebou hovoriť!“ nakričala na mňa, keď si myslela, že ju nevnímam.

„Nie som hluchá,“ povedala som jej surovo.

„Ďaleko od toho nemáš,“ zaškerila sa na mňa. Hlupaňa, čo si o sebe myslí? Obzrela som sa a tam nikde nikoho. Tak teda v poriadku. Aro asi zohnal niečo pod zub. Teda, mám sa na čo tešiť. Myslím, že tu ma aj to vegetariánstvo prejde. Aro na mňa čakal ako naposledy. Lenže teraz tu už bola aj celá garda. Aro sa na mňa usmieval od ucha k uchu a povedal.

„Prišla si práve načas.“ V tej chvíli sa otvorili hlavné dvere a do nich sa navalila desiatka ľudí. Celá garda sa na nich vrhla. Krik sa ozýval po celej sále. Táto miestnosť v tejto chvíli vyzerala ako mučiareň. Zbiehali sa mi slinky. Tá vôňa bola taká omamná. Nemohla som sa ani pohnúť. Myslím, že keby som sa bola pohla, vrhnem sa na nich. Bolo tu dosť veľa upírov, ale ešte viac ľudí. Nič mi nechcelo pomôcť proti tomu. Snažila som sa zo všetkých síl, ale ďalej to už nešlo. Zhlboka som sa nadýchla a nechala som sa unášať svojím hladom. Už mi bolo všetko jedno. Ak tu mám stráviť doživotie, tak aspoň nie o hlade.

„Už je ti lepšie?“ spýtal sa ma Aro otcovským hlasom. Ako keby mu na mne záležalo. Myslím si, že sa mi chcel len vysmiať zato, aká som hlúpa.

„Myslím že hej,“ priznala som si chybu. Nemám náladu sa tu s ním naťahovať.

Odišla som do svojej izby a pozerala do okna. Takto to trvalo niekoľko mesiacov. Bola som ako mŕtva. Dolu som zišla len vtedy, keď sa podávalo jedlo. Ak sa to dá tak povedať. Hrozne som sa nudila. Sekunda mi trvala ako hodina. Keď sa v poslednom čase so mnou niečo začalo diať. Bolo to niečo neznesiteľné. Mávala som hrozné halucinácie. V jednej sa mi dokonca zjavila aj matka. Snažila sa mi niečo povedať, ale nikdy som to nedovidela do konca. Raz večer ma Aro zavolal do haly. Nevedela som prečo. Heidy tu bola naposledy včera. Nemohla sa tak rýchlo vrátiť.

„Bella, čo sa deje. V poslednom čase si nejaká zvláštna. Necítiš sa dobre?“ nežne sa na mňa pozrel. Vyzeral ako papier. Bol skoro priesvitný. Podal mi ruku. Hrozne som sa o bála dotknúť, aby som ho nepokrčila. No ten sa len usmial.

„Bella, ty sa tu necítiš dobre?“ utrápene sa na mňa pozrel. Čo je koho do toho ako sa cítim? Tomu nerozumiem. Prečo sa do mňa tu všetci starajú?

„Je mi fajn,“ odvetila som rázne. Nechcem nadviazať na nejaký dlhý rozhovor. Neviem, ale v jeho prítomnosti sa necítim bohvie ako. Trocha ma desí.

„Prečo klameš, keď ja viem pravdu,“ usmial sa.

„Tak prečo sa potom pýtaš?“ vrátila som mu to.

„Pretože mám len predstavu o pravde. Chýba ti matka? Sestry? Ale niekto blízky?“ vyhrklo z neho. Čo mu mám preboha na to odpovedať?

„Svoje nálady by som si chcela nechať pre seba, ak dovolíš,“ nevinne som na neho zažmurkala. Jeho hypnotizujúce oči ma skúmali, ako sa len dalo. Obzeral si ma zo všetkých strán, akoby si bol istý, že niečo odhalí.

„Bella? Prečo, mám taký pocit, že mi tajíš niečo dôležité?“ Prižmúril oči. Vyzeral ako kamenná socha. Keby som ho nepoznala, tak by som tomu aj verila. Ľudí dokázal opantať svojimi schopnosťami. Ale so mnou sa mu to nepodarí. Nahodila som nežný kukuč a jeho pohľad zmäkol. Tie moje schopnosti sú ale vážne úžasné teda. Toto sa mi ešte v živote nikdy nepodarilo. Takto odzbrojiť muža. Bolo to geniálne, musím to skúšať častejšie.

„Aro, ja ti neklamem. To by som si nikdy nedovolila,“ znova som nahodil ten istý pohľad. Vyzeral, že mi to zhltol aj s navijakom.

„V poriadku teda,“ potriasol hlavou a uprel pohľad do zeme.

„Môžem už odísť?“ milo som sa spýtala alebo skôr oznámila. Vykročila som do svojej izby. Stále som na sebe cítila Arov prenikavý pohľad. Niečo strašné.

Po tých pár mesiacoch, som si už zvykla na veľké priestory okolo mňa. Už, som sa celkom dobre vyznala, kde čo je. vstúpila som do svojej izby. Cítila som, že v nej niekto je. Snažila som sa čo najrýchlejšie poobzerať, aby sa mi nestratil. Tú vôňu som poznala veľmi dobre, ale nevedela som si spomenúť, komu patrí. Obzrela som sa po izbe, ale už tam nikto nebol. Myslím, že ma počul otvárať dvere, tak ušiel oknom. Rozbehla som sa k oknu. Vo vode som zazrela nejakú postavu. Prekročila som rám a chystala som sa, že skočím do vody. Odrazu ma pochytila panika.

„Veď ja som už zabudla plávať!“ Otriasla som hlavou. Čo sa to so mnou deje? Zbláznila som sa alebo čo. Pozrela som sa do vody. Vyzerala, že je dosť hlboká. Prehltla som sliny a skočila. Ten pád bol úžasný. Vietor vo vlasoch, snažil sa aby som vzlietla, ale gravitačná sila mu to nedovolila. Skvelý pocit.

Náraz do vody sa ozýval celou morskou hladinou. Snažila som sa nadýchnuť, ale nešlo to. Otvorila som oči a začali ma ukrutne štípať. Moje telo slablo. Moje nohy zlyhávali. Nepremenili sa na chvost. Bolo to zvláštne. Oči sa mi zaliali slzami a nedokázala som pohnúť ani nohami. Na malý moment som zacítila, že ma niekto drží a nedovolí aby som sa vzďaľovala do morských hlbín. V pľúcach, som už nemala žiadny vzduch. Slaná morská voda ma rezala v hrdle. Z posledných síl som sa snažila hýbať nohami. Trocha sa mi pohli. Naraz všetko okolo mňa stmavlo. O niekoľko sekúnd som zazrela svetlo, ktoré sa ku mne približovalo.

Som mŕtva? - hovorila som si v duchu. To sa dozviem o malú chvíľu.

Veľmi sa ospravedlňujem, ak sa vám to nepáčilo a dúfam, že vás to neodradilo od čítania mojich poviedok. Myslím, že táto kapitola nebola podľa všetkých predstáv, ale dúfam, že sa v pokračovaní bude meniť váš názor.

Pokračovanie

Shrnutie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 7. kapitola: