Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 6. kapitola

20.03.2010 (17:15) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1041×

Bola som ešte v šoku. To dievča, vyzeralo akoby sa jej snívali tie najtemnejšie nočné mory. Zrazu jej prestalo byť srdce. Chvíľku som si myslela, že je po nej. Začala som ju ľutovať. Ktovie, čo teraz prežíva.  Ja som ju pripravila o všetko. Ale čo sa len mohlo stať, keď je ešte nažive? Určite nemôže už byť človek. Ale bola on vôbec vtedy človek? Keď všetci boli v bezvedomý, len ona sa zobudila. A tým si spečatila svoj osud. Ktovie, keby som ju bola vysala, celú, čo by sa stalo. Ešte som nikdy v živote neskúšala ľudskú krv. Dnes to bolo po prvý krát. Neviem čo si o tom mám myslieť, ale cítim sa stále ako netvor. Toto dievča, teraz trpí preto, lebo ja hlúpa, som nevydržala a tým som jej ublížila. Keby som aspoň vedela ako sa volá, nemôžem ju stále volať dievča. Odrazu sa trocha vystrela, akoby sa pokúšala ukludniť. Sadla si a pozrela sa mi do očí. Jej výrazné modré oči a biele zreničky hovorili, že teraz človekom už určite nie je. možno ešte trpí, ale nenechá to na sebe poznať. Snaží sa byť určite veľmi silná. Nadýchla sa, pozrela do zeme, potom na mňa a začala.

„Ahoj, kto si?“ spýtala sa svojím zvonivým hláskom. Bol okúzľujúci. To ani ja taký nemám. A to som siréna. Na to predurčená.

„Bolí ťa niečo?“ spýtala som sa ľútostivým hlasom.

„Nie, už nie. Čo sa to so mnou deje? A kto si?“ vyzvedala sa.

„Poviem ti teraz pravdu, ale dúfam, že sa nezľakneš. Sľúb mi, že nebudeš kričať,“ poprosila som ju.

„Sľubujem,“ odvetila. Normálne, že som z nej nemohla spustiť oči.

„Neviem čo sa ti stalo. Ako, ja som mala v pláne ťa zabiť, ale nejako sa mi to vyšmyklo z pod kontroly,“  povedala som jej a pozrela na ňu ospravedlňujúcim sa pohľadom.

„Prečo si ma chcela zabiť, urobila som niečo?“ vydesene sa na mňa pozrela.

„Nie ty si nič neurobila, len si sa prebrala z bezvedomia. Vieš, ja som také niečo, ako siréna vieš kto je to?“ nadhodila som spýtavý pohľad.

„Samozrejme že to viem, ale nikdy by som si nebola pomyslela, že je to pravda, strieľaš si zo mňa?“ povedala pobaveným tónom.

„Nie nestrieľam si z teba. Myslím že už ani ty nie si človek,“ vyvalila na mňa oči.

„A kto som?“ spýtala sa ma zvedovo.

„To neviem určite. No mala by som taký trik. Vieš, neviem či to platí len pre upírov, alebo aj pre iné bytosti. Skús myslieť na to, že chceš mať chvost, ako siréna,“ hovorila som a ona zaujato počúvala. Keď ju škublo.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa vyľakane.

„Stále mám nejaké vidiny. Neviem čo to je. Nedáva mi to veľký zmysel, pretože to sa nikdy nestalo,“  zaujato som naťahovala uši, za jej hlasom.  Začala sa sústrediť, a naraz, už ležala na zemi, s chvostom. Skoro ma porazilo, keď som to videla. Vyvalila oči, na svoje chodidlá, premenené, na ryby chvost. Čakala som, že čo chvíľka začne kričať. Vyzerala, akoby mala omdlieť.

„Čo zasa toto ma znamenať?“ vrhla na mňa bolestivý pohľad. Chúďa. Myslím že to bude tým, že som ju pohrýzla, a nechala, svoje DNA kolovať v jej tele. Ja som to hovorila že som netvor. Toto dievča malo pre sebou ešte celý život. A ja som jej ho takto pokazila.

„Och, bože prepáč. Veľmi sa ti ospravedlňujem, čo som ti urobila. Fakt, veľmi ma to mrzí. Netušila som že sa môže stať niečo takéto,“ zrazu jej začali černieť zorničky. Vydýchla som si. Aspoň v niečom bude normálna. Pozrela sa na mňa akoby mi preskočilo.

„Kto vlastne si ty a kto a čo som ja. Čo tu vlastne ja robím,“ pozrela sa na mňa spýtavým pohľadom. Dúfam že mi to niekedy odpustí.

„A inak sa som Alice, ty si?“ zazrela na mňa.

„Som Isabella Marie Swan,“ usmiala som sa na ňu a podala som jej ruku.

„A inak, myslím že ti bude lepšie keď sa znova premeníš,“ vieš je to trocha podozrivé keď na zemi vedľa jaskyne, leží dievča s chvostom,“ usmiala som sa na ňu. Zrejme pochopila môjmu suchému vtipu a úsmev mi opätovala.

„A ako sa to robí?“ zašepkala s úsmevom na perách. Usmiala som sa na ňu.

„Stačí chcieť,“ povedala som jej úprimným hlasom. Toto dievča, bude určite mojou veľmi dobrou priateľkou. Tomu verím. Jej jamky v líčkach sa stále ukazovali. Jej prekrásne plné pery sa pri každom pohybe o seba obtreli.

„Určite budeš mať ešte veľa otázok, ale postupne ti to všetko vysvetlím,“ dala som jej na vedomie. Už asi nikdy v živote alebo skôr neživote, sa nezbavím pocitu že som pripravila o život toto dievča.

„Ako sa stalo?“ nesmelo sa spýtala. Nevedela som jej čo jej na to mám povedať. Nechcela som, aby vedela o mojej slabosti, ktorú som zažila. Stalo sami to po prvý krát a dúfam, že aj naposledy čo som urobila takú chybu. Tých ľudí som chcela predsa zachrániť. Ale podaril sa mi skoro presný opak. Až teraz som si uvedomila, aký sú všetci krehký. Keby som si to uvedomila prv, toto by sa nebolo stalo. Teraz neviem čo by mohlo byť horšie. Či, smrť, alebo potom nesmrteľnosť. Ktovie či toto  dievča si to už uvedomuje. Čo sa stalo. Ale myslím, že ešte nie. Ešte  jej to asi poriadne nedošlo. Čo som urobila. Raz jej musím všetko porozprávať. Ale ktovie, čo vlastne ona je.

„Niekedy ti vyrozprávam celý svoj príbeh, ale teraz moc na to nemám náladu. Asi by bolo najlepšie, keby sme šli do Volterry Alice. Mala by som ťa zoznámiť s Arom,“ povedala som jedným dychom. Predsa len, nebudeme tu trčať celý deň. Aby sa to už zdalo byť ľuďom podozrivé.

„V poriadku, ako povieš,“ odpovedala neisto.

„Ak by sa ťa niekto pýtala odkiaľ si, len povedz, že nevieš. Povedz že som ťa našla samú a skoro si umrela a ja som bola hrozne smädná, tak som sa neudržala. Ale všimla som si, čo to vlastne robím, tak som to radšej nechala tak, ale všimla som si že si a začala prehadzovať, tak som ťa vzala zo sebou,“ povedala som jej trocha v skratke, čo sa stalo. A samozrejme, nie celú pravdu. Pozrela na mňa a prikývla mi.

„Ako sa voláš celým menom?“ ešte som sa jej opýtala. Predsa len, ja som jej svoje celé meno povedala. Ale ona mi povedala len svoje prvé meno.

„Som Alice Dark,“ povedala odrazu a milo sa na mňa usmiala. Vyzerala byť hrozne milá.

„Mala si v tom autobuse nejakú rodinu?“  opatrne som sa jej spýtala, aby som jej tým neublížila. Ale ona sa zatvárila, akoby jej vôbec nič nebolo ľúto.

„Nie, ja, neviem kto je moja rodina. Totiž, ja som stratila pamäť. Vyrastala som v deckom domove. Teraz som sa len snažila, oddýchnuť si od všetkého. Pustila s podmienkou, že na mňa dajú pozor. Šla som s jednou vychovávateľkou. Ale ona ostala v autobuse. Teraz som šla si o tu všetko obzrieť. Povedali mi, že keď ma našli, bola som slušne oblečená, že vraj nikto nevedel čo sa mi stalo. Ležala som na ulici a nikde ani živej duše. Tak ma vzali. Nikto sa im neozval. Či, ma niekto nenašiel, tak si ma tam nechali. Povedali mi že som mala pri sebe aj dosť veľkú hotovosť, čím mi zaobstarali všetko čo som potrebovala. A tak som teraz tu,“ vyrozprávala mi svoj veľmi zaujímavý príbeh. Ale kto by len nechal svoje dieťa na ulici samé? A ako mohla len tak stratiť pamäť? Nešlo mi to do hlavy.

„Bolelo ťa to? To keď si sa začala premieňať,“ spýtala som sa jej veľmi opatrne.

„Dosť, cítila som milión malých ľadových ihličiek, ako sa mi zapichávajú do pokožky, na celom tele. Nebolo to nič príjemné,“ ubezpečila ma. Bolo mi jej tak hrozne ľúto. Možno sa jej ale teraz bude žiť ešte lepšie, ako doteraz. Čo ak som ju len zachránila? Možno, že by jej život, aj tak nestál za nič. Takto to môže mať výhodnejšie.

Snažila so sa odkryť si kryt, aby som jej videla do hlavy, ale nešlo to. Snažila som sa ako som chcela, ale nešlo mi to. Cítila som sa hrozne. Čo sa mi to stalo? Zrazu som počula hlasy. Akoby som počula svoju matku, ako hovorila, že mám chrániť nevinných. Čo ak sa mi len chcela za to pomstiť? Čo ak si ona myslí že som neurobila dobre? Som ja len hlupaňa teda.

„Mali by sme už ísť,“ nadhodila som.

„Samozrejme, ak so mnou chceš ísť,“ pochybovačne som sa na ňu pozrela. Na zemi je už aj tak všetko možné.

„Idem,“ usmiala sa na mňa.

„Ale kam vôbec ideme?“ pozeral na mňa.

„Ideme za Arom. Som zvedavá čo povie na teba. Určite bude šťastný že má novú obeť. Dám ti takú radu never mu ani slovo,“ povedala som s priduseným smiechom. Neviem prečo ale začala mi pripadať veľmi zvláštny. Hrozne falošný.

„Prijme ma?“ zatvárila sa hystericky.

„To si píš že áno,“ vrhla som na ňu vydesený pohľad či to myslela vážne. Zdalo sa že áno, ale moc som sa s tým nezaoberala. Určite, budem mať v tejto chvíľke väčšie starosti. Ukázala som smerom na more, kde som aj skočila. Pod útesom som ukázala chvost. Myslím, že to pochopila. Skočila a premenila sa. Do vody spadla už ako siréna. Teraz si len na ňu treba zvyknúť. Usmiala som sa nad vlastnými myšlienkami, čo to vlastne trepem. A tak sme vyštartovali smerom k Volterre.

Neviem či táto kapitolka, bude poďla vašich predstáv, ale snažila som sa vás nesklamať. Ďakujem všetkým ktorý ma povzbudila a nechali mi komentáre:D

Pokračovanie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 6. kapitola: