Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 5. kapitola

19.03.2010 (21:45) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1120×

V mori som sa premenila na morskú pannu. Určite to bol rýchlejší spôsob dopravy. Dnes večer žiadna ľudská pochúťka nebude Aro. Pomyslela som si. Tých ľudí zachránim. Určite bude lepšie ak ten autobusu stane len menšia autohavária, akoby mali dôjsť do Voltery. Naraz, som dostala skvelý nápad. Tomu autobusu sa postavím čelom, on sa mi bude chcieť vyhnúť a vrazí do stromov. Plávala som tam rýchlo ako sa len dalo. Naraz som, zbadala autobus, ktorý som videla v Arových myšlienkach. Na pláži som sa premenila a bežala som za ním. Nevyšlo mi to tak ako som očakávala. Musí to premyslieť inak. A už viem. Vyleziem autobusu na strechu, presuniem sa až na sklo a pozriem sa tak na vodiča ten sa zľakne a nabúra. Určite sa zachráni viac ľudí ako by sa zachránilo vo Voltere. Ak by sa tam nejaký človek, aj zachránil samozrejme, myslím že to, je nemožné. Dúfam že ma nikto nevidí. Aj tak i myslím že by videli len rozmazanú machuľu, alebo také niečo, ale predsa len, čo by si pomysleli? Že sa zbláznili, alebo čo. Ako som tak premýšľala, upútalo ma niečo celkom iné ako životy tých ľudí v tom autobuse. Zbadala som veľkého  medveďa na najvyššom štíte. Teraz neviem či už mám od hladu halucinácie, alebo, žeby nejaká fatamorgána? S otvorenými ústami som sa pozerala či vidím dobre, či ma Aro vážne oklamal, keď mi v tej rýchlosti vletela do hrdla mucha. Začala som sa dusiť. Už som ju cítila ako ma pálila v pľúcach, keď som narazila do stromu v plnej rýchlosti. Ten strom bol úplne na trosky. Tak som sa zľakla, aby si to nikto nevšimol, až som si tú muchu, aj prestala uvedomovať. Zhlboka som sa nadýchla, vytiahla som aj posledné triesky zo zeme a hodila som to všetko do oceánu. Dúfam, že som tým aspoň niekoho neudrela tam dole. Začala som sa smiať sama na sebe, aká som nešikovná. Obzrela som sa okolo seba a za mnou sa na trojkolke pozeralo malé dieťa s vyvalenými očami. Malo veľké bucľaté líca z ktorých mu akurát v tejto chvíli vypadol cukrík.

„Ahoj,“ pozdravila som ho. Dúfam, že nevidel všetko. Zrazu otvoril ešte väčšie oči. Neviem asi čakal, že som nejaký mimozemšťan a náhodou sa mi tu podarilo pristáť.

„Kto si,“ spýtavým pohľadom sa na mňa pozeral. A čakal na odpoveď.

„To nie je dôležité, pretože toto sa ti len sníva bábo vieš?“ snažila som sa ho presvedčiť, o mojej teórii, ale myslím že mi o moc nevychádzalo. Bábo len pokrútilo hlavou.

„Neklam ma!“ rozkričalo sa.

„Ja som už veľký, ja nespím!“ znova zaziapalo. Mala som chuť mu zavrieť ústa vlastnými rukami.

„Ja som víla, a prišla som ti splniť jedno želanie,“ povedala som  prvé čo ma napadlo.

„Prečo,“ horšiu otázku mi nemohol dať.

„Pretože, si urobil dobrý skutok tak mi tvoj anjel nakázal, že ti mám splniť jedno želanie,“ znova som trepala dve na tri. Zatváril s kyslo a povedal.

„Chcem psa,“ toto je želanie malého dieťaťa? Pes? Čakala som niečo horšie. Ale budiš. Len, nech je ticho. Rozbehla som sa k nejakému plotu kde som zbadala psa a dovliekla ho do náručia toho decka.

„Tak tu máš, a pamätaj, že si ma nikdy nevidel. Lebo potom by chceli aj iné deti a ty predsa nechceš čakať kým prídeš na rad však nie?“ spýtala som sa ho.

„Nie,“ odpovedal mi.

„Tak ahoj nabudúce,“ rozlúčila som sa ako pravá víla a už ma nebolo. Skoro by som aj zabudla na toho medveďa. Pozrela som sa teraz na ten štít a už ta nebol. Bola som z toho veľmi sklamaná. Ale čo už, idem ďalej. Stratila som dosť času. Teraz sa mi na chvíľku ten autobus vyparil, ale dobehla som ho rýchlejšie ako by som čakala. Musím byť veľmi opatrná. Autobus zašiel pod tunel. Tam to bude určite najlepšie. Heidy sa tak rýchlo nedostane do Volterry aby to oznámila a ja budem mať čas zachrániť nejakých tých ľudí.  Rýchlo som vošla do tunela a rozbehla som sa oproti tomu autobusu. Bude lepšie ak ho zatavím vlastnoručne. Nemusí sa stať nejaká veľká autohavária. Postavila som sa do cesty autobusu, aby si ma šofér nevšimol. Dúfam, že je poriadne pripútaný.  Autobus sa na mňa rútil a mne sa objavila ďalšia schopnosť. Bola som neviditeľná. Bolo to skvelé takto mi to vyjde ešte lepšie. Nikto ma neuvidí a zastavím ho. Dala som ruku pred seba a len som zavrela oči. O päť sekúnd som ich otvorila, a akurát kamión prechádzal cezo mňa.

„Doparoma!“ vykríkla som nahlas. Všetci sa poobzerali okolo seba, kto to kričí. Nikoho nevideli. Určite im to bolo zvláštne. Naštvala som sa a znova som predbehla kamión o dvadsať metrov dopredu. Urobím to tak, že keď šofér, ma už nebude môcť vidieť, tak sa zviditeľním a zastavím ho. Dúfam, že teraz, sa mi to už podarí. A tak ako som premyslela, som aj urobila. Bola som na meter vzdialená od zájazdového autobusu, zviditeľnila som sa, zatvorila oči a bum. V autobuse sa objavila obrovská diera, ktorá bola v prednej kapote. Ta diera, bola odtlačok mojej ruky. Všetky telá sa v autobuse pomiešali pri náraze. Ako neviditeľná, som vstúpila do autobusu, či sú všetci živí a zdravý. Za ním stála rada áut. Mala som taký pocit, že aj zozadu nejaké osobné auto, nabúralo, do autobusu. Všetci v autobuse boli v bezvedomí. Okrem samozrejme Heidy. Tá sa pozerala čo sa stalo, ale stihla utiecť. Čo by predsa povedala policajtom, keby zistili, že ona jediná nie je v bezvedomí. Skúmali by ju  zistili by že ona nie je obyčajný človek. To predsa nemohla riskovať. Rozbila si okno, a ušla upírov rýchlosťou. Ja som sa teraz mohla už zviditeľniť. Zistila som, že jeden malý chlapec, je zakliesnený, medzi sedačkami. Skúsil som ich nejako zmačkať a vyslobodiť ho. Keď v tej chvíli som zacítila výraznú, veľmi prenikavú vôňu. Pozrela som sa odkiaľ prichádza. Tiekla po celom autobuse. Mala som ju aj na sebe. Začala sa mi z ničoho nič krútiť hlava. Obzerala som sa okolo seba a zistila som že tí ľudia krvácajú. Ostala som ako prikovaná k zemi a snažila som sa udržať, aby som neskočila po jednom z nich. Bolo mi nanič, aj keď som sa cítila ako v raji. Cítila som tie najkrajšie vône tohto sveta. Bola to ako droga. Ale keby som sa pohla, určite by som ich všetkých povraždila. Čo mám teraz robiť? Mám sa nakŕmiť len s jedného, a ich nechať tak? Naraz som zacítila niečo, čo bolo úplne nepopísateľné. Cítila som to zozadu. Bála som sa že keď sa pohnem, niekomu ublížim. Striedali sa tu tie najkrajšie parfumy ľudí. Čo som mala robiť? Pohla som sa o milimeter a tie vône boli ešte dvakrát také úžasné. Pokúsila som sa zatriasť hlavou. Zozadu sa ozvalo stonanie.

„Au,“ povedalo nejaké dievča. To bola tá vôňa ktorá ma tak hrozne lákala. Pribehla som k nej, ako v tranze a zahryzla som sa. Dievča sa bránilo, vykrúcalo, ale nič jej nepomáhalo. Moje ruky ju nepúšťali. Cítila som sa ako netvor. Hrozne som sa zľakla, keď som zistila čo robím. Bola už skoro úplne prázdna. V tom okamihu som aj prestala.

„Nie, čo som to urobila?“ ja som ju zabila. Ja som ju zabila. Pripravila som ju o jej život. Z ničoho nič som si začala šklbať vlasy. Boli ako drôty.

„Som netvor!“ zašeptala som. Pozrela som sa ešte raz na to dievča. Pohlo sa. Začala sa mykať, šklbať, ako o život. Nemohla kričať. Vyzerala akoby ožívala, v tých mukách čo zažívala. Bolo to strašné. Vzala som si ju na chrbát a zobrala ju rýchlo preč z autobusu. Stále sa mykala bolesťami. Čo sa jej robí? Čo sa stalo? Jasom ju nezabila? Nechala som v nej trocha krvi to áno ale určite to bolo málo na to aby mohol človek prežiť. Čo to má znamenať? Tak to som teda asi prehnala. Bežala som veľmi rýchlo. Zastavila som sa, až pri jednej jaskyni na útese. Položila som u n trávu. Prestala sa šklbať. Bolo veľmi zvláštne, že nekričala bolesťou.   Zrazu, otvorila oči. Jej zreničky mali bielu farbu. Mala prekrásne oči. Modré oči s bielymi zreničkami. To som ešte teda nevidela. Jej krátke, strapaté, hnedé  vlasy jej kontrastovali s jej bledou pokožkou. Ako šibnutím prútika, jej zružoveli pery. Vyzerala ako bábika.

„Ahoj,“ povedala som  potichu. Chytila sa za uši, ako keby, jej mali prasknúť bubienky aj hlava. Pozrela sa na mňa skúmavo. Ako keby nevedela čo sa deje. No síce to ani nemohla vedieť. Ale čo už. Nechápala som ničomu. Čo sa vlastne stalo?

Asi môžem len dúfať že mi tu niekto napíše čo si o tom myslí. Však?:D Prosím ja absolútne neviem, či mám ďalej písať, či to stojí zato. nemám tu bohvie akú návševnosť a myslím že vás to moc nezaujíma. A ANi neviem či je toto vlastne dobrý nápad. Prosí, mohli by ste mi napísať, do komentárov, či táto poviedka má nejaký šmrnc? ja totiž neviem, či sa vôbec niekomu páči. Ďakujem vpred. Vaša Kekike1. :DD

Pokračovanie

Shrnutie poviedok

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 5. kapitola: