Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 4. kapitola

16.03.2010 (19:30) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1075×

Ktovie či sa mi tam bude páčiť. Vybrala som si dobre? Keď som chcela ísť k Volturiovím? Predsa len nemala som ísť radšej k tým Cullenovým? A ktovie či sa im bude páčiť smer akým sa vyberám v živote.  Myslí že to onedlho zistím. Ale čo myslela tým mama, keď mi povedala, že mám brániť nevinných? Otvorili sa dvere a ja som vyšla do slnkom zaliatej, prekrásnej krajiny.  Predo mnou stála vysoká brána, ktorá bola dokorán otvorená. Pre ňou stáli dvaja strážnici. Mala som tušenie že sú to upíry.

„Ty budeš asi Isabella, však?“ jeden strážnik sa ma spýtal a hodil po mne očkom.

„Nie, som Bella,“ usmiala som sa. Nechal to tak a pustil ma dnu. Vošla som tam a bolo tam hrozne veľa ľudí. Všetci chodili po trhoch a obchodovali. Bolo ich tam tak veľa a ja som si uvedomila že som už hrozne dávno nebola na love. Slinky sa mi zbiehali, pri pohľade na nich. Rýchlo som sa uvedomila, musela som vyzerať ako nejaký neandrtálny človek. Pozbierala som sa a obzrela som sa kam teraz. Pri nejakom zadnom vchode som uvidela ženu, ktorá, sa na mňa uprene pozerala. Bola celá zahalená v čiernom plášti, ako tí dvaja vonku. Pôsobila naozaj odstrašujúco. Keď zbadala že sa na ňu pozerám, naznačila mi, aby som šla za ňou. Vošla do budovy a tam sa mi už skoro stratila, ale našla som ju. Nakoniec. Tie moje šmatlavé nohy sa trocha za ňou vliekli. Ale veď predsa len, dokázala by som byť rýchlejšia, akoby som chcela. Nazačiatku som si myslela, že tá dlhá chodba vo vnútri, nemá koniec, ale zmýlila som sa. Tá žena šla už upíriov rýchlosťou a ja samozrejme za ňou. Niečo mi hovorilo že sa ma chce zbaviť. Hlupaňa myslí si, že je lepšia ako ja. Zamyslela som sa nad tým a nestihla som zabočiť.

„Áááá,“ vykríkla som keď som prevalcovala stenu a zdalo sa mi ž padám stále dole. Bolo to strašné. Zhora som už len počula hurónsky smiech. Chvíľku som padala a naraz som sa objavila pred nejakým chlapom. Vyzeral skoro, ako priesvitný papier. Vyskočila som na nohy a spávala sa akoby nič.

„Teší ma, som Bella Swan,“ usmiala som sa na toho muža.  Úsmev mi opätoval. Síce falošný, ale opätoval.

„Moja drahá Bella, vítam ťa tu. Som Aro. Tvoja matka už o mne určite rozprávala,“ snažila som sa u zhodiť hrebienok.

„Ani nie,“ odpovedala som mu znudene. Pozrel sa mi do očí a podal mi ruku.

„Vítam ťa vo Volterre. Cíť s tu ako doma, moja drahá mladá priateľka,“ podala som mu ruku a usmiala sa na neho. Čakal odo mňa, že by som nevedela o čo mu ide? V duchu som sa usmiala.

„Ďakujem, Aro,“ povedala som lišiacky. Zrazu mu zmrzol úsmev na tvári.

„Pozoruhodné,“ zamyslene sa zasmial. Čo asi tak čakal? Žeby ma matka nepripravila? Odrazu k nemu pribehlo to dievča, v plášti vonku.

„Jane, toto je náš vzácny hosť, jej matka je Afrodita. Však Bella?“ akoby sa chce utvrdiť vo svojom tvrdení. Tak ona sa teda volala Jane. Nemyslím si že si budeme dobre rozumieť. Pozrela sa na mňa víťazoslávnym úsmevom, akoby ma chcela vraždiť pohľadom. Hodnú chvíľku sa na mňa pozerala a hneď zasipela. Čo to malo znamenať?

„Bella, Jane má takú schopnosť, že dokáže ubližovať ľuďom pohľadom. Ja zasa dokážem pri dotyku čítať myšlienky. Lenže, u teba ani jeden z nás, nedokáže presadiť svoj talent. Ty si voči nám imúnna!“ zatlieskal si sám pre seba, aký skvelý nápad ho určite napadol. Ale smola mňa využívať nebude.

„Toto sa nám nestalo nikdy za mojej existencie, si prvá bytosť,“ rozplýval sa nado mnou. Zvláštna bytosť. To všetci upíry sú takýto?  To aby som sa začala baliť naspäť. Akoby som už bola vybalená a mohla by som sa vrátiť. Povedala som si a usmiala som sa, sama pre seba. Myslím že Aro, bude mať nad čím rozmýšľať ďalších sto rokov.

“Chcela by som sa spýtať, či budem mať svoju vlastnú izbu,“ vyletelo zo mňa. Akoby som Ara vytrhla z niečoho veľmi zaujímavého, hodil na mňa neprítomný pohľad.

„Určite, Jane zaveď našu Bellu do svojej izby. Bella, odpočiň si,“ zamával mi na rozlúčku. Ale ja som ešte neskončila.

„A inak, dnes večer by som si chcela skočiť na lov,“ povedala som príjemným zvádzajúcim hlasom, aby mi náhodou neprotirečil.

„To myslíš vážne? Ty sa živíš krvou? To je úžasné. Bella, si skoro taká ako mi. To je skvelé, musíme všetci držať pri sebe,“ zanôtil tým svojím podlízavým hlasom, až sami zhnusil.

„Samozrejme,“ hodila som naň svoj najfalošnejší úsmev, aký som dokázala vyčarovať.

„Bells, ale tu na okolí nie sú žiadne väčšie zvieratká. Akurát možno tak veveričky, mravce a tak,“ hodil po mne očkom. To snáď nemyslel vážne. Toto, mi nemôže urobiť. Veď predsa čo budem jesť.

„A kde tu sú najbližšie nejaké zvieratká?“ spýtala som sa ho prosebným tónom. Že som sa ja hlúpa nenajedla ešte doma. Tá moja hlava deravá.

„Najbližšie? Myslím že v nejakom inom podnebnom pásme,“ teraz neviem či sa chystal využiť moju nevedomosť, alebo hovoril pravdu.

„Ale dnes, príde Heidy, a dovedie zo sebou určite aj nejakých turistov,“ víťazoslávnym tónom mi odpovedal. Ale veď to nie, veď ja nechcem ubližovať ľuďom predsa. Musím niečo rýchlo vymyslieť. Ale čo?

„Hm, je to veľmi lákavé ale ja... mh... som alergická na ľudskú krv,“ trepla som prvé, čo ma napadlo. Som ja len hlupaňa. Že alergická na ľudskú krv. To môže napadnúť len mňa. Aro vyzeral že mi neverí. Ale tak, čo som ešte mala povedať, aby som sa tomu vyhla?  Bol neodbytný.

„Bella, veď určite ma nechceš uraziť a nedáš si s nami. Určite si ľudskú krv ešte ani neochutnala, je skvelá, to uvidíš,“ snažil sa ma presvedčiť. No nezostalo mi nič iné ako súhlasiť

„Tak dobre teda. Skúsim to, ale ubezpečujem ťa, že ak sa mi prejaví, moja alergická reakcia, tak za seba neručím.“ Som šťastná, že som nezničiteľná. Takže, bude najlepšie, ak to premyslím inak, aby som tých úbohých ľudí, mohla uchrániť. Nesmú sa tu dostať. Môj hlad, bude musieť, ešte počkať. Odrazu som zacítila slabé chvenie, na celom mojom tele. Pozrela som sa na Ara, či s tým nemá niečo on, ale vyzeral byť vydesený, čo sa robí. Jane tak isto. Zrazu som zacítila, že niečo so mnou nie je v poriadku. Začula som hlasy, ale nikto nič nehovoril. Poobzerala som sa okolo seba. Aro, na mňa pozeral ako na šialenú. To dievča sa zbláznilo, alebo čo. Určite na nás niečo chystá. Prečo by ju inak Afrodita priviedla k nám, keď tu má plno iných rodín? Pozrela som do stropu a znova na neho. Bella si šialená to sa musí uznať. Ale aj tak ťa raz porazím, nebudeš navždy proti mne odolná. Pozrela som sa na Jane, ktorá sa uvoľnene usmiala. Čo to má znamenať? Ja počujem ich myšlienky? Prečo! Ja nechcem! Hneď ako som si zmyslela že nechcem, všetko utíchlo. Tuším, mi prišla nejaká nová schopnosť. A je dobre že sa to dá nejako vypnúť. To je jediné šťastie. Inak by som sa asi zbláznila. Pokúsila som sa to znova zapnúť a vyšlo to. Aro, myslel na to, kde teraz Heidy, môže byť. Bol hladný. Mal hrozne  čierne oči. Ako aj Jane. Aro, si myslel že je už určite niekde na hraniciach, v autobuse s turistami. Tak, myslím že je to dobré znamenie.

„Aro, môžeš ma ospravedlniť? Chcela by som už odísť d svojej izby?“ nahodila som psie oči.

„Moja drahá, samozrejme,“ blažene sa na mňa usmial. Len si choď možno ťa niekedy budem potrebovať. Radšej, som to rýchlo vypla. Počúvať reči nejakého dedka? Ani za nič. Jane ma viedla po úzkej chodbe, kde mala byť, moja izba. Bolo to tu dosť veľké. Možno by som sa tu bola aj stratila. Tak tu radšej nebudem moc chodievať. Ale niekedy to tu bude preskúmavať. Mama vravela, že Aro, má ešte dvoch bratov. Bola by som zvedavá, ako vyzerajú. Myslím, že to bude niečo také, ako Aro, sám. Po stenách bolo veľa obrazov. Na niektorých, bol len sám Aro, na niektorých boli aj jeho bratia. Mala som pravdu, podobali sa všetci. Všetci mali také popolavé tváre, aj keď mali trocha iné vlasy. Na niektorých obrazoch, boli prekrásne ženy. Tri, myslím že to boli ženy Ara, a tých jeho dvoch bratov. Boli naozaj veľmi prekrásne. Aj keď vyzerali, akoby boli trocha smutné. Bohvie, prečo. Na konci chodby, ma Jane zastavila a otvorila dvere. Vošla som do prekrásnej, veľkej izby, kde sa všetko ligotalo. Bola to izba ako pre kráľovnú. Tak toto by som teda nečakala. Myslela som si, že ma s radosťou zavedú do nejakej splesnenej komory. Asi som sa zmýlila. Že asi. Ale nevadí teraz ma čaká niečo úplne iné. Hneď ako Jane odišla, neprezerala som si izbu, len som otvorila okno a rozhodla som sa, že si pomôžem. Tí ľudia, nesmú zomrieť. Rozhodla som sa. Dokorán som roztvorila to okno a vyskočila som z neho, do môjho milovaného mora.

Prosím, keby ste boli taký zlatý a nechali mi tu nejaké tie kometáre. Totiž podľa toho píšem. Bola by som veľmi smutná keby ste o to nemali záujem, ale aj tak ďakujem vopred. A mohl by ste mi tu nechať aj nejaké svoje nápady, čo by sa mohlo diať. Síce mám už o tom obraz, ale to sa dokáže stále meniť. Ďakujeem:)

Pokračovanie

Shrnutie poviedok

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 4. kapitola: