Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 3. kapitola

13.03.2010 (13:00) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1099×

Pozerala so do steny asi pätnásť minút vkuse. Rozmýšľala som nad výhodami, ale aj nad nevýhodami. Predsa len, nič o tej zemi neviem. A tu? Ešte horšie. S malým Amorkom sa predsa zasnúbiť nenechám. Tu sme sa učili, len čítať a písať. Ktovie, aké somariny budú mať tam. Keby som mala možnosť, sa tam pozrieť a ešte sa rozhodnúť. Aspoň by som videla, ako to tam vlastne vyzerá. A urobila by som si nejaký obraz. Len, či by som o to mohla požiadať, mamu. Aspoň to skúsim. Vstala som z postele. Dva dni, som na sebe nemala chvost. To je môj rekord. Ale pravdu povediac, dokázala by som si na ľudskú chôdzu rýchlo zvyknúť. Len, ešte neviem, či to vlastne využijem. Otvorila som dvere do maminej izby. Nikto v nej nebol. Zvláštne. Povedala že ma tu počká. Zrazu sa niečo mihlo pod posteľou. S pod postele vyšla Afrodita, celá zaprášená a strapatá.

„Čo si tam prosím ťa stvárala?“ spýtala som sa a neveriacky krútila hlavou, či dobre vidím.

„Stratila som svoje obľúbené topánky a ani za nič si neviem spomenúť, kde som ich len mohla dať. Tak ich tu hľadám. Ako si si už určite stihla všimnúť,“ zatvárila sa veľmi zachmúrene. O chvíľku sa začala prehrabávať v skrini. Po jednej veci z nej všetko vyhádzala a aj tak nič nenašla. Vyzerala veľmi smiešne. Takúto som ju ešte nikdy v živote nevidela.  Zrazu sa na mňa pozrela a akoby si na niečo spomenula otvorila ústa, ale odrazu ich aj zavrela. Pozrela sa do zeme a potom znova na mňa.

„Ty už si sa rozhodla? Myslela som si že ti to bude trvať dlhšie,“ zašepkala nežným hláskom. Odrazu sa jej rozsvietili oči a rozbehla sa smerom k stoličke. Po celý čas, ju mala pred očami. A ja som si myslela že som adoptovaná. Uškrnula som sa nad svojou myšlienkou. V tej chvíli som sa pozrela na mamu. Vyzerala taká šťastná, ako keby našla poklad. Lenže, o chvíľku sa spamätala a pozrela sa mi do očí svojím spýtavím pohľadom.

„Nie, tak celkom,“ zažmurkala som a pokračovala.

„Chcela by som ťa požiadať o takú maličkosť, mami,“ pozrela som na ňu prosiacimi očami. A detským úsmevom.

„O čo ide?“ pozrela sa na mňa nechápavým pohľadom. Určite myslela na to čo by som od nej mohla ešte chcieť. Ako keby toho, už pre mňa neurobila dosť.

„Chcela by som vidieť Zem. Skôr ako sa rozhodnem. Totiž, absolútne neviem, čo by ma tam čakalo. Chcela by som sa ňou trocha oboznámiť. Predsa len tu sa už asi nevrátim. A nikoho tam nepoznám. Čo by som tam robila? Sú ta nejaké pravidlá?“ vyzvedala som sa. Keď som skončila, usmiala sa na mňa.

„Maličkosť,“  usmiala sa, vybrala sa mojím smerom, chytila ma za ruku a viedla ma do nejakej maličkej  miestnosti, kde bola veľká tma. Ani s mojím periferným videním som nič nevidela. Trčali sme tam asi päť minút, keď v tom mnou mama trhla a otvorili sa nejaké neviditeľné dvere. Vystúpila som z miestnosti a naraz ma omráčilo ostré svetlo. Žeby som už bola na svete? A ako si zvyknem na toto svetlo? Zopár krát som zažmurkala, až si moje oči zvykli a rozpoznávala som sladký úsmev na Afroditinej tvári. Vyzerala ako bohyňa. Čo aj bola. Bola naozaj prekrásna. Čo, sa o mne určite nedalo povedať. A v tomto svetle mi je určite ešte lepšie vidno, nedostatky na mojej pleti. Dobre že sa nevidím. Myslím, že by to buď neprežilo to zrkadlo, alebo ja. Konečne, som sa začala sústrediť na krajinu, v ktorej sa nachádzame. Bola nádherná. Slniečko mi svietilo do tváre, vietor mi rozfukoval vlasy. Pozrela som sa na tie prekrásne stráne. Ale kde je koniec? Nikde som ho tu nevidela. Zdalo sa mi to byť zvláštne. Tak som sa na to spýtala.

„Mami prosím ťa kde j koniec tejto prekrásnej krajiny?“ mojou otázkou, ako som si všimla som ju veľmi pobavila. Dlho sa na mňa s úžasom pozerala a potom mi odpovedala.

„Zem, je guľatá. Takže koniec neuvidíš nikdy,“ začala sa mi znova smiať. Odkiaľ som to ja mala ale vedieť? Veď na Zemi som prvý krát. Znova sa na mňa pozrela a bezdôvodne sa mi vrhla okolo krku. Keď som už pomaly bola v koncoch z jej pučenia, ma hneď pustila a v jej nádherných očiach sa zaleskli slzy.

„Budeš mi veľmi chýbať,“ rozvzlykala sa mi znova na pleci.

„Ale veď ešte ani neviem či sem pôjdem,“ povedala som skoro z otvorenými ústami. Toto by som od nej nikdy nečakala. Úplne ma dostala. Bolo to také prirodzené. Keď ma pustila, tak som mala šancu sa znova pozrieť na svet. Veľmi sa mi tu páčilo. Ale to tu budem takto stále sama? Ako keby mi čítala myšlienky, vzala ma znova za ruku a odviedla ma do tej tmavej miestnosti. Hýbala so mnou ako s bábikou.

„Pôjdeme sa ešte pozrieť na ľudí. Dúfam že nebudeš prekvapená keď prídeš a uvidíš všetky tie ich nápady. Veľmi rýchlo sa totiž zdokonaľujú vo všetkom. A aby som nezabudla ukážem ti aj iné bytosti ako ľudí. Sú to upíry a vlkolaci. A dokonca, s dvoma najsilnejšími rodinkami upírov som veľmi dobrá priateľka. Budeš mať dobrú možnosť sa spoznať s oboma. A môžeš si aj vybrať, s ktorou budeš tráviť čas. Neviem radila by som ti Volturiovcov. Totiž tá druhá rodina Cullenovci, sú všetci popárený. tak teda neviem či by sa ti tam lepšie žilo. Ale tak môžeš si vybrať,“ keď dopovedala, zavreli sa tie neviditeľné dvere.

„Myslím že mi bude lepšie medzi tými Volturovými. Predsa len nebudem sa miešať do vzťahov. A nechcela by som byť ani na obtiaž,“ povedala som to tak ako keby som už bola rozhodnutá tu odísť. Bolo  počuť, že si to všimla aj mama pretože som počula vzlyk. Bolelo ma keď trpela. Znova prešlo niekoľko minút a ja už som mohla vidieť krásu tohto sveta. Bol celkom rozdielny ako ten predtým. Tento bol úplne iný by sa dalo povedať. Boli tu nastavané budovy. Nie také veľké ako u nás, ale boli tu. Celkom sa i páčili. a myslím že som sa aj rozhodla.

„Poďme už, prosím,“ povedala som mame s unaveným výrazom na tvári.

„Tak teda, poďme,“ potichu pošeptala. Veľmi rada som sa vrátila do tej tmavej miestnosti. Bola som úplne očarená svetom, ale rýchlo som sa chcela ešte rozlúčiť s domovom. Už sa tam asi nikdy v živote nevrátim. Len, žeby ma niekedy prišla navštíviť mama.  Ale to je ešte vo hviezdach. Toto bolo mojich najdlžších päť minút v mojom živote. Stále som sa točila a vykrúcala len nech to rýchlejšie ubehne, aby som už bola doma. Konečne  som sa dočkala a otvorili sa dvere. Rozbehla som sa a vyvalila na gauč. Vdychovala som vôňu domova. Zdalo sa mi že tu voňalo krajšie ako inokedy. Bolo to úžasné takto si vychutnávať posledné chvíľky domova. Rozplývala som sa. Otvorila som oči a predo mnou stála mama. Pozerala sa na mňa, ako na blázna. Nečudujem sa určite som aj tak vyzerala. Sladký domov. Zdvihla som sa zo sedačky a začala som.

„Mami rozhodla som sa, že pôjdem na Zem,“ hovorila som natešene. Ale ona skôr sklamane. Síce som videla aj radosť v jej očiach zo šťastia jej dcéry. Ako každá mama, bola určite šťastná keď som bola šťastná aj ja. A tak som ju aj rada videla. Usmievavú, prekrásnu. V kráse sa jej určite nikto nevyrovná. Znežnela jej tvár a pozerala sa na mňa s údivom.

„Bella? Myslím že by bolo lepšie, keby som spravila menšiu zmenu s tvojimi vlasmi. Predsa len nemôžeš ísť so striebristými vlasmi na Zem. Veď by si ľudia pomysleli že máš nejakú chorobu,“ nechápem čo sa jej nepáčilo na mojich vlasoch, ale tak keď to hovorí. Lenže, podľa toho, čo by mi s nimi urobila. Predsa len, ja svoje vlasy mám rada také, aké sú.

„A čo také by si navrhla?“ spýtala som sa opatrne. Ale bolo vidno že aj keby som sa postavila na hlavu, ona by si urobila po svojom. Takže myslím, že bude najlepšie, sa vzdať. Veď ona dúfam  vie čo robí.  Priskočila ku mne a hneď si obzerala moje vlasy z blízka. Chmatla ma za plece a tlačila ku stolíku so zrkadlom. Sadla som si na stoličku, kde ma aj posadila a čakala som čo sa bude diať. Nič nehovorila, tak asi veľmi tuho rozmýšľala. Rozbehla sa k zrkadlu a zakryla ho plachtou. Šibalsky sa na mňa usmiala. Potom začala niečo vyťahovať zo zásuvky a nakoniec mi to natrepala na hlavu.

„Isabella, dúfam, že vydržíš a nedáš si to hneď dole. Budeš tu pekne sedieť a neodkryješ zrkadlo. Dobre? Skvele,“ odpovedala si sama na otázku, keď so na ňu nechápavo zazrela a hneď sa vyparila preč z izby. Zatiaľ čo bola preč som stihla akurát tak vykuknúť von z dverí čo sa robí a ani som si u nevšimla a už som ležala na zemi s točiacou sa hlavou. Keby som bola človek, tak mám určite otras mozgu. Ona sa rýchlo pozbierala a sledovala moju reakciu. Niečo mi zamrmlala, myslím že to bolo niečo ako pardon alebo prepáč alebo také niečo a snažila sa mi pomôcť zo zeme.

„Zariadila som, aby ťa nenápadne zbalila tvoja sestra. Ona už totiž o všetkom vie, aby si nebola prekvapená keď ti tu donesie všetky handry, napratané v kufroch,“ odvetila mi a dávala mi dole z vlasov tú gebuzinu a nakázala mi že sa mám ešte okúpať. Vletela som do kúpeľne a dala som si len menšiu sprchu. Vysušila som si vlasy fénom a keď som sa chcela ešte trocha primaľovať, vykríkla som od ľaku. Moje vlasy mali úplne inú farbu. Takú tmavohnedú. Mama naletela do kúpeľne čo sa stalo a s prekvapením v očiach pozrela na moje vlasy.

„Popravde som myslela že to bude horšie, ale zlatko prekvapila si ma,“ vrelo sa na mňa usmiala a znova sa otočila a odišla. Čo tým myslela? Čo mi to urobila z vlasmi? Nemohla som poprieť že mi to nepristalo, ale nebola som na to zvyknutá a ani pripravená. Dnes som zažívala poriadne infarktové stavy teda, to sa muselo uznať. Posnažila som sa nevenovať už tomu pozornosť. Vyšla som z kúpeľne a už som len stretla mamu s Elizabethou. Aj by sa trocha podobali.  Liza mi podala kufre a poriadne ma vyobjímala. Keďže odchádzam narýchlo, nemala som čas sa rozlúčiť aj s ostatnými. Ale myslím si, že toto nie je posledný krát, čo sa vidíme.

„Bells, tvoje auto ťa bude čakať pri vchode do paláca. Radím ti, dávaj si pozor na Ara. Zlatko keďže odchádzaš, tak som sa rozhodla, že ti pridelím nejaké schopnosti, čo sa týka toho aby si bola schopná sa ochrániť, pred všetkým zlým. Schopnosti budeš dostávať postupne, aby si sa naučila ich aj používať. O malú chvíľku, sa dostaneš pred brány Arovho paláca. Prvá schopnosť ktorú budeš mať je už tvoj štít. Nebude ti môcť čítať myšlienky. Je to aj dobé pre tvoje súkromie, aj pre tvoju ochranu. Pamätaj, že keď budeš potrebovať hocakú pomoc, stlač tento gombík, a tým si ma privoláš. Keď nebudem mať čas ja, príde jedna s tvojich sestier. Aro ťa už očakáva. A nezabudni na to, že môžeš sa rozhodnúť akokoľvek. A never príkazy od Ara. Prosím ťa, skús brániť nevinných. Bude to pre teba lepšie. A vždy choď za svojím cieľom, mám ťa rada,“ ako to dopovedala, tak hneď ma nejakou zvláštnou mocou vcucla tá tmavá miestnosť a už som nič nevidela. Ani som sa s ňou nestihla poriadne rozlúčiť. Na jednej strane mi bude chýbať domov, ale na druhej zasa sa teším na nové zážitky. Bude to veľmi zvláštna skúsenosť.

Pokračovanie

Shrnutie poviedok

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 3. kapitola: