Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 25. kapitola

08.07.2010 (19:45) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 998×

„Koľko trvá premena upíra?“ spýtala som sa ho záhadne. Vyvalene sa na mňa pozrel a vyzeral, že nepochopil.

„Niečo okolo troch štyroch dní. Načo to, prosím ťa, potrebuješ?“ spýtal sa ma zaujato.

„Ale, premenila som jedného človeka, ktorý leží v Demetriho izbe a nevedela som, koľko asi bude trvať premena. Samozrejme, Demetri o ňom nič nevie, pretože Alice ho tam prepašovala, keď bol Demetri so mnou v autoškole. A tak som sa vrátila a Alice mi to oznámila. Samozrejme ho tam neprepašovala len tak, ale búrala mi izbu a nechcel, aby sa mu nejako ublížilo. Vtedy som bola trochu hysterická, ale teraz už v pohode. Ahoj a ďakujem,“ povedala som a už ma nebolo. Pozrela som sa za seba a naposledy som zazrela Arovu vydesenú tvár. Moje pery sa rozšírili do typického úsmevu a za sebou som ešte začula kroky ako sa niekto blíži k Arovi.

„To dievča zasa niekoho premenilo,“ povedal a ten druhý sa hlasito usmial. Zatvorili sa za mnou dvere a ja som počula už len tlmené zvuky z izieb. Niekoľkokrát som zabočila do uličiek a ocitla som sa pred Demetriho dverami do izby. Pristúpila som bližšie a započúvala sa do jej zvukov. Nepočula som nič. Moje ucho bolo také prilepené na dvere, že keby som zatlačila ešte trocha tak to tie dvere nerozchodia. Niekde v diaľke som počula tiché kroky a prestala som dávať pozor na tie dvere. Pri mojej nepozornosti sa Demetri dostal k dverám  a otvoril ich. Vyzeral byť trocha prekvapený, keď som sa ako vrecko zemiakov zosypala do jeho izby. Na tvári sa mi zjavil ospravedlňujúci výraz.

„Robíš toto často?“ spýtala sa s úsmevom na tvári. Vzdychla som si a vykrútila ústa do podivného výrazu. Demetri sa naklonil a podal mi ruku, aby som sa mohla postaviť na nohy. Ruku som vystrela a on mi pomohol. Pomaly som vstala a pri mojej nešikovnosti sa znova potkla, ale teraz už aj s ním. Padali sme dolu a ja som si len pomyslela, aká som ja hlúpa hus.

„Demetri, veľmi sa ti ospravedlňujem, ale som hrozne rozrušená a neviem čo robím,“ povedala som a buchla som hlavou o podlahu. Pozrela som sa do stropu, kde som v odraze tieňov zbadala, že v izbe je ešte niekto. Až teraz mi to došlo. Demetri bol napol vyzlečený.

„Preboha!“ Zhrozila som sa pri predstave, že by som o tu s niekým načapala v tom najlepšom. Demetri sa na mňa radšej ani nepozrel. Pozeral sa na svojho vtáčika, na ktorom som bola opretá lakťom.

„Ááá...“ vykríkla som a zalapala som po dychu. Upírskou rýchlosťou som vstala zo zeme. Pozrela som sa na toho dotyčného, s ktorým tu Demetri bol a v tom som skoro dostala porážku. Na posteli som videla vyzlečeného Felixa, ktorý sa na nás dvoch pobavene pozeral. Prezrela som si Felixa a hneď mi všetko došlo.

„To myslíte vážne?“ Zhrozene som vyvalila oči. Oni dvaja sú gayovia. Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa spamätať z toho šoku.

„Bells, dúfam, že sa o tomto incidente nedozvie Alice,“ povedal a pritom sa pozeral do zeme. Pri pohľade na neho som mala chuť vyletieť z izby a rozniesť to po celej Voltere. Pozrela som smerom, ktorým sa začal uberať Demetriho pohľad a zastala som na Felixovi. Mala som pocit, že sa rozplače.

„To myslíš vážne? Ty naozaj ku mne nič necítiš? Ty chceš tú krpatú elfku?“ spýtal sa podráždeným ale zato ublíženým tónom. Otvorila som ústa a padla mi sánka. Demetri ku mne prišiel a sklopil mi ju.

„Bells, ja Alice milujem. Prosím, zabráň tomu, aby sa to od niekoho dozvedela. S Felixom to bol len taký malý úlet. Chcel som vyskúšať aj niečo iné. Chápeš?“ spýtal sa ma tak, aby to Felix nepočul. Opatrne som prikývla a začala rozmýšľať nad tým ako to zneužiť. Viem, viem. Sľúbila som, že jej to nepoviem. Ale aj tak. Niečo za niečo. Priblblo som sa usmiala a nechala prúd myšlienok voľne bežať.

„Felix, to nie je tak ako si myslíš. Ja ťa mám vážne rád, ale vieš, ja som na ženy. Nemôžem za to, že si ma začal zvádzať. No tak som trocha podľahol. To sa stane hocikomu. Chcel som vyskúšať aj niečo iné ako ženy, ale vidím, že to nikam nevedie. Prepáš Felix, ale ja neviem, ako to s nami bude,“ povedal a pozrel sa na mňa, akoby sa chcel utvrdiť v tom čo povedal.

„Prepáčte, ale na dnes toho mám akurát dosť. Vidím, že vo Volterre sa človek len tak nenudí. Tak sa teda s vami lúčim a idem do svojej izby,“ povedala som a už som urobila krok k dverám, keď som si spomenula na Jasona.

„Och a kde je Jason?“ spýtala som sa trocha zvláštnym spôsobom. Akoby mi veľmi chýbala jeho prítomnosť. Čo určite tak veľmi nechýba. Ja som samostatná a k svojmu životu nepotrebujem nikoho. No skoro nikoho.

„Jason?“ spýtal sa Demetri a začal si hrýzť spodnú peru. Nevedela som prečo, ale mala som taký pocit, že tí dvaja s ním niečo vyviedli.

„Ja vás zahluším ak sa mu niečo stalo,“ povedala som trocha podráždene a s vyoraným výrazom na tvári. Prezrela som si celú izbu, keď som v tom uvidela ležať niečo pod posteľou. Pribehla som k tomu a bližšie sa na to pozrela. Bol to len nejaký matrac.

„Bells, zlatíčko. Posaď sa,“ povedal tentokrát už Felix pomaličky.

„Kde je Jason,“ povedala som s počuteľným dôrazom. Pozrela som sa najprv na Demetriho, potom na Felixa. Ani jeden sa na mňa nepozeral. Obaja sa pozerali niekde von oknom a mlčky sedeli.

„Vieš, Bells, my sme sa tu s Felixom trocha hrali a ten muž sa akurát zobudil a odrazu, ako zdivený skočil von oknom do vody. Vieš, najprv sme nevedeli, kto to je. Len vtedy prišla Alice pred dvere a povedala mi to. Ja som nevedel, čo mám robiť, tak som to nechal tak,“ povedal úprimne. Skoro som sa zrútila na zem. Novorodený upír sa prebral po niekoľkých hodinách a zdrhol preč. Mňa tu porazí.

„To, dúfam, nemyslíš vážne,“ povedala som naoko kľudne. Demetri sa pozrel na Felixa, ktorý sa akurát zaoberal ryhami na vankúši. V tom som vybuchla.

„Okamžite ho pohľadáš a nevrátiš sa, kým ho nenájdeš a to si píš, že ma poslúchneš, inak zomrieš! To ti tu teraz aj odprisahám!“ zaziapala som na neho a vybehla z izby von do najbližšieho baru.

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 25. kapitola: