Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 24. kapitola

02.07.2010 (08:00) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 874×

„Chcel by som sa stretnúť s Alice a pohovoriť si s ňou,“ povedal a smutne sa na mňa pozrel. Vydýchla som si. Vyzeral, akoby mu počarovala. V tomto bola Alice teda fakt dobrá. Ako sa jej to môže tak dariť? Ach.

„V poriadku, to ti môžem zariadiť. Čo tak zajtra niekde pred nákupným centrom?“ spýtala som sa žmurkla na neho.

„Vyhovuje,“ prisvedčil a spokojne sa vystrel. Myslím, že Alice bude mať dosť veľký problém sa ho zbaviť. Totiž on je ňou úplne posadnutý. Chúďa Alice. Ešte si vytrpí.

„Ideme?“ spýtala som sa s nádejou v očiach. Bola by som rada, keby si vzal moje auto. Jeho pohľad sa uprel na mňa a on vykročil k môjmu autu. Nasadli sme doň a mohli sme vyraziť.

Netrvalo to tak dlho a ja som sa vrátila do Volterry živá a zdravá. Po tom, čo som prešla dve mačky, psíka a vtáčik mi rozbil čelné sklo sa mi chcelo ísť domov. Bála som sa, že ma odtiaľ doslova vyženú, ale nestalo sa tak. Môj učiteľ, ktorý ma učil šoférovať doslova stál za hriech. Bol celkovo sexy. Raz ma dokonca pristihol ako sa mu pozerám na zadok. On sa len usmial a išiel ďalej, no ja som sa poriadne zahanbila. V niektorých momentoch sa ma dokonca bál. A to hlavne vtedy, keď som sa pokúšala naštartovať auto. Trocha to huckalo, ale potom sa to začalo pomaly rozbiehať až kým som nezistila, že mám zaradenú spiatočku a ručnú brzdu. Cítila som sa trocha previnilo voči tomu chlapovi. Myslím, že tu mal už zručnejších šoféroch. No ja vyzerám za volantom ako nejaká hlupaňa. Myslím, že zo mňa bude teda poriadny postrach. Premýšľala som, keď ma s toho vytrhla Alice.

„Bella, kde si toľko? Pamätaj, zajtra sa prestavia tvoja izba a ty ešte nemáš nič urobené,“ povedala a hrozivo sa na mňa pozrela. Vyvalila som na ňu oči a zažmurkala.

„Čo tým myslíš? Čo mám preboha urobiť?“ spýtala som sa jej a pozrela na ňu spýtavým pohľadom. Alice sa zatvárila zachmúrene a pretočila očami.

„Pekne krásne dáš všetok tvoj nábytok do stredu miestnosti, prikryješ ho igelitom a prebúraš mi jednu stenu,“ povedala akoby nič a ten posledný rozkaz povedala takmer nepočuteľne.

„Čo si to povedala? Načo ti mám prebúrať stenu! Ty si sa zbláznila alebo pojedla nejaké divé huby?“ vyletela som na ňu. To predsa nemyslí vážne.

„Ja ti žiadnu stenu búrať nebudem! A inak nevieš náhodu, kde dáme Jasona? Aj jeho mám prikryť igelitom?“ spýtala som sa stále podráždene. Ona sa asi zbláznila. S týmto ide do jamy levovej. Ja jej žiadneho poskoka robiť nebudem. A svoju izbu si nenechám zničiť. Pozrela som na ňu vražedným pohľadom a ona o krok ustúpila. Pozrela sa do zeme a začala si hrýzť spodnú peru. Neveriacky som sa na ňu zahľadela.

„Však to nemyslíš vážne,“ povedala som jej a na mojich perách sa zjavil trpiaci úsmev.

„Bells, ja som ti tu izbu už rozbúrala a Jason je v poriadku, neboj sa. Vieš, len som chcela vedieť ako budeš reagovať.“ Pousmiala sa nad svojimi slovami. Asi sa jej to zdalo byť veľmi zábavné.

„Alice, ja ťa zabijem.“ Hodila som na ňu nenávistný pohľad a tým jej dala najavo, že má rýchlo zdrhnúť. Dlho neváhala, urobila krok vzad a nabúrala svojom silou do steny. Mohla som len ďakovať bohu, že sa tej stene nič nestalo. Aspoň si to začala uvedomovať a netlačila tak na ňu. Prosebne sa na mňa pozrela a čakala, že jej asi odpustím, ale to sa veľmi mýlila. Bez môjho dovolenia sa mi pokúšala rozbúrať celú izbu. Mala som ju chuť uškrtiť. Fakt dokáže byť veľmi otravná. Ako som tak spomínala na náš rozhovor a snažila sa upokojiť, spomenula som si na Jasona.

„Alice! Kde je Jason?“ vyhŕkla som na plnú hubu. Ak sa mu niečo stalo, vlastnoručne ju zabijem. A je mi jedno, či sa bude brániť, postavím sa aj proti celému svetu a bude mi to fuk.

„Jason je u Demetriho,“ povedala a pousmiala sa nad svojimi slovami. Vôbec sa mi to nezdalo byť smiešne.

„To si robíš srandu, však?“ spýtala som sa neveriacky. Akoby ho mohla dať do Demetiho izby, keď Demetri bol skoro celý čas so mnou.

„Demetri o tom vie?“ spýtala som sa jej podozrievavo. Pozrela sa na mňa a ja som už vedela. Toto mi niekto robí naschvál. Prečo nemôže byť nejaký deň, v ktorý by som sa mohla nudiť. Ak sa mi bude toto diať počas celej mojej nesmrteľnosti, tak sa mám na čo tešiť. Porazí ma. Veď už teraz cítim, že som každým dňom nervóznejšia a nervóznejšia. Je mi strašne.

Sadla som si pred dvere svojej izby a pozerala do blba.

„Ak za to, že sa chováš takto môžem ja, tak bude lepšie, ak odídem. Neboj sa, všetko ti dám do poriadku,“ povedala a pritom sa mi ani nepozrela do očí. Mala som taký pocit, že sa mi roztlčie srdce. Byť teraz človekom tak pukne.

„Alice, to od teba nežiadam. Toto všetko nie je len kvôli tebe. Všetko sa mi rúca na hlavu a ja to nedokážem zastaviť,“ povedala som to v najmenšom kľude. Moje oči šibli po Alice, ktorá sa na to hneď otočila a pozrela mi priamo do očí.

„Bells, stačí povedať, aby som šla a ja ťa tu už zdržiavať nebudem. Máš veľa svojich vlastných problémov a dokonca si ani nevieš nájsť poriadneho chlapa, ktorý by to s tebou ťahal dlhšie ako jednu noc,“ povedala a usmiala sa na mňa. Mala som taký pocit, že sa rozplačem. Bolo mi úplne hrozne. Síce to Alice nemyslela tak, ako to povedala, ale ja som vo svojom vnútri cítila, že hovorí čistú pravdu.

„Alice, ja nechcem, aby si odišla,“ povedala som jej na rovinu. Párkrát som zažmurkala a postavila sa na nohy. Vykročila som a ani som sa neobzrela. Mala som namierené k Arovi. Potrebujem sa dozvedieť koľko bude trvať tá premena.

Prišla som do haly, kde ako zvyčajne sedel Aro na svojom tróne, ktorý veľmi obľuboval.

„Ahoj Bells, čo ťa tu znova za mnou privádza?“ spýtal sa ma. Tak už aj jeho otravujem, no super.

„Chcela by som sa ťa niečo spýtať,“ povedala som a obzrela sa dookola, aby nás niekto nepočul.

„O čo ide?“ spýtal sa ma trocha prekvapene. Väčšinou mu všetko oznamujem.

„Koľko trvá premena upíra?“ spýtala som sa ho záhadne. Vyvalene sa na mňa pozrela a vyzeral, že nepochopil.

„Niečo okolo troch štyroch dní. Načo to, prosím ťa, potrebuješ?“ spýtal sa ma zaujato.

„Ale premenila som jedného človeka, ktorý leží v Demetriho izbe a nevedela som koľko asi bude trvať premena. Samozrejme, Demetri o ňom nič nevie, pretože Alice ho tam prepašovala, keď bol Demetri so mnou v autoškole. A tak som sa vrátila a Alice mi to oznámila. Samozrejme ho tam neprepašovala len tak, ale búrala mi izbu a nechcela, aby sa mu nejako ublížilo. Vtedy som bola trocha hysterická, ale teraz už v pohode. Ahoj a ďakujem,“ povedala som a už ma nebolo.

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 24. kapitola: