Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 20. kapitola

22.06.2010 (11:45) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1061×

„Alice? Čo ti povedal Edward?“ spýtala som sa jej opatrne. Nemohla som vedieť čo sa stalo, tak radšej na to pôjdem opatrne. Alice sa na mňa usmiala a otvorila oči.

„Bella! Neuveríš tomu! Jasper ma len chcel požiadať o ruku a chce si ma vziať!“ vykríkla šťastne. Mala som pocit, že teraz o tom už vedela celá Voltera. S úžasom som sa na ňu zahľadela.

„A povieš áno?“ spýtala som sa zaujato. Alice sa na mňa prihlúpo pozrela.

„Čo myslíš?“ Zasmiala sa. šibla som po nej pohľadom. Na to, že som bola upír mi to moc nepálilo. Pozerala som na ňu a v jej očiach sa lesklo ešte niečo viac ako radosť z toho, že Edward jej povedal o Jasperovi a o tom čo chystá. Nebola som si istá tým, či je taká šťastná ako som si myslela.

„Alice, stalo sa niečo?“ spýtala som sa jej s trocha umučeným výrazom v očiach. Chcem, aby bola šťastná, keď už so mnou nemôže ostať. Alebo žeby?

„Bella, nie je mi celkom dobre. Neviem ako príjme Jasper to s tým Demetrim. Urobila som chybu. Nemala som si s ním nič začať. Možno, keby sa to nestalo, tak v tejto chvíli by som už bola nalepená na Jaspera.“ Smutne sa na mňa zahľadela. A je to tu. Že som ja hlúpa za ňou vtedy nešla. Nemala som to nechať. Tak ale rozhodla som sa, že sa do jej vecí nebudem moc pliesť. Život som jej už pokazila tak, ako sa len dalo. Najprv to bolo tým, že som ju premenila. Keby som sa vtedy ovládla, teraz by tu nemusela byť a zažívať tieto starosti. Druhá chyba, ktorú som urobila bola tá, že som ju nechala odísť preč od seba po jej premene. Bola som hlúpa. Neuvedomovala som si žiadne následky. A tretia chyba, čo som urobila bola taká, že som ju dostala do toho baru, kde podviedla Jaspera. V jej očiach budem už navždy len skaza. Nezaslúžim si takú dobrú priateľku.

„Prepáč,“ povedala som a sklopila som oči k zemi.

„Bells, prečo sa ospravedlňuješ. Za nič nemôžeš,“ povedala a pohladkala ma po ruke. Pozrela som na ňu a v jej pohľade sa zračil veľký smútok. Presne toto som nechcela, aby ešte aj kvôli mne začala trpieť. Už si toho dosť vytrpela. Sadla som si na svoju posteľ a ukladala veci z tej búrlivej noci. Po nimi som mala ešte jednu várku, ktorú som mala oblečenú pri Jasonovi.  Bola by som úplne na neho zabudla. Ako mi len chýba. Odrazu mi na um zišlo jeho telefónne číslo. Prebehla som celú izbu a pozrela sa na poličku s telefónom. Hneď vedľa neho sa hrdo vynímala krásne upravená vizitka. Na tvári som vyčarovala veľkolepý úsmev a zaklipkala som očami. Do pravej ruky som si vzala telefón a odpísala číslo.

„Čo robíš?“ Škublo mnou, akoby ma prichytili pri nejakom zločine. Zahanbene som sa na ňu pozrela a pregúľala očami.

„Idem telefonovať?“ Nechápavo som pokrútila hlavou. Alice našpulila pery a mykla plecom.

„Nebolo by lepšie, keby si tomu dotyčnému zatelefonovala neskôr? Samozrejme, ak to nie je upír.“ Lišiacky sa zachichotala. Až teraz mi došlo, že je niečo okolo piatej ráno. Vzdychla som si a zamyslene sa pozrela na hodiny.

„Ešte sme nedohovorili to o Jasperovi.“ Rýchlo som zmenila tému. Nemusí sa predsa do všetkého starať. Tak či tak sa raz o tom dozvie, ale nemusí to byť hneď na začiatku.

„A čo by si chcela počuť?“ spýtala sa znudene a sadla si na posteľ. Pozrela som na ňu a nechápala som. Ako môže byť niekto taký dokonalý?

„Zlato, dúfam, že vieš o tom, že vo Voltere máš dvere vždy otvorené,“ povedala som a sklopila oči. Zdalo sa mi, že mi na nej záleží ešte viac ako obvykle. A zdalo sa mi, že ma znova chytili tie depresie ohľadne toho, aby tu ostala. Potriasla som hlavou a zhlboka sa nadýchla. Potrebovala som poriadne prečistiť hlavu od týchto čiernych myšlienok.

„Bells, samozrejme, že to viem,“ povedala, vstala a hodila sa mi kolo krku. Pokriveným úsmevom som sa zasmiala a objala ju.

„Vieš čomu nerozumiem?“ nadhodila.

„Netuším,“ povedala som a snažila sa jej to vyčítať z očí.

„Prečo Edward nie je už dávno s tebou.“ Pozrela som na ňu spýtavým pohľadom. Ja predsa nie som veštica ako ona.

„A aký máš dôvod si to myslieť?“ začudovane som jej položila otázku.

„Vieš, keď som bola ešte pri Cullenovcoch. S Jasperom som sa rozprávala o tom, ako sa mu pozdávaš. A tak sme sa rozprávali až sme prišli k Edwardovím pocitom počas toho stretnutia a potom,“ povedala a zatvárila sa trocha tajnostkársky. No dúfam, že to nemyslí vážne. Teraz mi niečo zatajovať. Pozrela som sa na ňu výhražne, aby pokračovala. Hneď zmenila názor a začala.

„Edward mal také pocity, že Jasper sa skoro rozosmial. Že vraj také nikdy ani k Tanyi nemal. Japser povedal, že to vyzeralo akoby sa Edward do teba zamiloval na prvý pohľad. Pýtala som sa na to Edwarda, keď sme sa rozprávali o Jasperovi ale ten to poprel. Čo na to povieš?“ Vytreštila som na ňu oči a ona nastrčila uši. Akoby šmahom ruky sa mi sklopila sánka. Mala som pocit, že mi ju chcela Alice zdvihnúť.

„Urobil správne. On do mňa nemôže byť zamilovaný. Keby bol tak by neurobil to, čo urobil. Povedal, že to čo sa medzi nami stalo sa Tanya nesmie dozvedieť. Keby to bolo tak, ako si vravela tak by sa to nestalo. Edward si proste chcel len užiť a na tom nebolo nič zlé. Myslím, že sa Jasper nejako pomýlil,“ povedala som jej svoj názor a snažila sa tváriť čo najnormálnejšie. Moc sa mi to nedarilo. Moje ústa sa krútili zvláštnymi spôsobmi, keď som o ňom rozmýšľala. Akoby som si ho predstavovala pri sebe. Pozrela som sa na hodiny, ktoré boli pripevnené na stenu oproti mne. Ten čas ubehol ako voda. Bolo niečo okolo siedmej ráno. Pozrela som na telefón, ktorý sa odrazu rozozvučal. Pribehla som k nemu a zdvihla to.

„Kto je to?“ vyhŕkla som na toho dotyčného, ktorý vlastný utajené číslo. Zvraštila som obočie a snažila sa počuť nejaký zvuk, ktorý by mi napovedal. Lenže nič som nepočula. V telefóne bolo úplné ticho. Akoby ten dotyčný ani nebol na svete. Možno bol niekde hlboko v horách ale to len preto, aby mi zavolal? Pochybujem.

„Kto je tam? Ozvy sa lebo keď sa dozviem kto si tak si ma nepraj. Zo mňa si tu srandu nebude robiť nikto!“ povedala som ešte celkom kľudne. Presne o sekundu sa mi vypol telefón. Slabá batéria. Vzdychla som si a ďalej sa tým nerozoberala.

Chcela by som upozorniť na to, že toto je dvadsiata kapitola. Takže, je tu výročie. Som veľmi rada, že sa na tejto stránke nájdu taký ľudia, ktorý ju čítajú. Veľmi pekne ďakujem ľudom, ktorí mi aj nechávali komentáre a tak mi dodali chýbajúcu energiu. Fiddi, Mellanie, JasminaCullen, CharlotteCullen, mo a ostatným ďakujem. Samozrejme aj Adminom, ktorí so mnou mali trpezlivosť.

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 20. kapitola: