Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 17. Kapitola

09.06.2010 (09:45) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 934×

S Alice sme boli patrične hrdé na to, že sme zo seba vytvorili niečo úplne iné. Túto noc nebudeme len slušné dievčatká, ale poriadne dračice.

Vyšla som na chodbu, kde nás už čakal Demetri. Odhora dole si nás poobzeral a nakoniec vyhlásil:

„Nepotrebujete odvoz?“ priškrtene sa spýtal s očami nalepenými na naše výstrihy. S Alice sme sa na seba pozreli a usmiali.

„Demetri, mohol by si už odlepiť oči od nášho výstrihu a aspoň chvíľku udržať očný kontakt, keď sa s tebou rozprávam?“  spýtala som sa s úsmevom na tvári. Demetri sa hneď prebral a pozrel sa nám ospravedlňujúco do očí. Alice sa stále usmievala od ucha k uchu a ja som pokračovala v rozhovore:

„Prepáč, Demetri, ale Alice má vodičák,“ povedala som rozhodne.

„Aha, tak asi nič, však?“ Pokúsil sa o nezaujímavý výraz. Lenže, ja som si stihla všimnúť, že nejako zvláštne kuká po Alice. Zábavne som sa usmiala.

„Ale mohol by si sprevádzať Alice. Ona to tu ešte nepozná a tak, možno by sa stratila.“ Demetri sa slintajúco pozrel Alice do očí. Alice na mňa vrhla trocha prekvapený a zaujímavý výraz, ale nebrala som to do úvahy. Ešte mi bude ďakovať.

„Ak nebude Alice namietať,“ ozval sa po chvíľke Demetri. Pozrela som sa na Alice a tá nevedela, kde s očami. Myslela som, že jej vyletia z jamôk.

„Malo by mi to vadiť?“ váhavo sa spýtala Alice. Vyzerala, že Demetri jej nie je ľahostajný a to je dobre. Zatiaľ mi všetko vychádza podľa mojich predstáv.

„Demetri, choď sa rýchlo pripraviť, vyrážame,“ odvetila som s tým mojim typickým úškrnom. Takto dobre mi už dávno nebolo. Alice sa na mňa usmievala od ucha k uchu, keď v tom jej oči sa prudko pozreli do diaľky, a v nich sa zračila tá trocha beloby. Po niekoľkých sekundách sa Alice prebrala a ja som čakala na to, čo mi povie. Pozrela sa na mňa a vyzerala ako vyoraná myš.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa jej v okamihu. Nereagovala. Podišla bližšie ku mne a zatvárila sa dosť užasnuto.

„Videla som seba a Demetrim, spolu, na záchodoch v bare,“ povedala s umučeným výrazom. Tak ona má víziu o tom ako bude mať niečo s Demetrim zatiaľčo ja som tu stála ako stĺp, čo som sa tak obávala čo odhalí. Dobre na tom je to, že zatiaľ ešte nevidela mňa s nejakým plánom. Síce niekedy moju budúcnosť videla, ale to sa zmenilo. Teraz nevidí ani ťuk. V malej chvíľke ma z úvah vyrušili blížiace sa kroky. Demetri. Zastal pred nami a predviedol sa nám vo všelijakých pózach. Vyzeral tak detinsky, že sme sa s Alice museli na tom smiať ako šialené. Po niekoľkých minútach sme sa ukľudnili.

„Mohli by sme ísť?“ spýtal sa nás Demetri, ktorý nechápal, čo také strašné nás mohlo takto rozosmiať. S Alice sme obe naraz prikývli.

O malú chvíľku sme už stáli pred Volterrou. Bolo to zaujímavé. Niečo po polnoci a mi upíry sa vyberieme do baru. Na to asi Volterra moc naučená nie je. Došli sme k autu a posadali si. Alice si sadla za volant, Demetri vedľa nej a mne neostávalo nič iné, len miesto vzadu. V niektorých chvíľkach som sa cítila, akoby som im tam trocha prekážala. Tak ako mne by nerobil problém ísť aj pešo len, keby to nebolo tak ďaleko. No nie, že ďaleko, ale takto je to rýchlejšie.

Pred barom sme sa ocitli za niekoľko minút. Alice šla ešte zaparkovať a my s Demetrim sme ju čakali pred barom.

„Ak jej nejako ublížiš, tak ťa zabijem,“ povedala som mu popravde. On to ale asi myslel ako žart a začal sa smiať.

„Ja som nežartovala,“ odvetila som na jeho reakciu. Demetri sa na mňa zahľadel a ja som ho spálila pohľadom.

„Ako to,“ povedal mi Demetri ešte v kŕči. Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela. Vôbec som netušila, že toto by sa mi mohlo stať. Zrejme ďalšia schopnosť. V stotine sa pri nás ocitla aj Alice. Skoro ma šľak trafil. Nechápem tomu.

„Preboha, ako je možné, že vždy, keď prídeš ma vyľakáš?“ spýtala som sa otrasene. Vzdychla som si, pokrútila hlavou. Vykročila som a oni dvaja za mnou, ako také kozliatka. Pasovali by k sebe. Vošli sme dovnútra a a ja som zacítila nejakého upíra. Pozorne som sa porozhliadala po celom bare, keď v tom som tam videla Alicinho bývalého brata.

„Edward?!“ vybehla za ním Alice a objala ho tak silno, že skoro praskol.

„Alice, čo tu dofrasa robíš?“ spýtal sa jej hlasom tak krásnym a tak sladkým, akoby medom ju natieral. V celom tele som cítila, že potrebujem jeho hlas len pre seba a pre nikoho iného. Prečo ja musím mať takú smolu, že sa mi páči nedosiahnuteľné stvorenie? Prudko som si vzdychla, čo si určite musel všimnúť aj Demetri. Jedným očkom som sa na neho pozrela, ale ten venoval pozornosť len Alice. Na Edwarda sa pozeral výhražným pohľadom a každú chvíľku čakal, že Edward na ňu zaútočí a on ju bude môcť brániť. Alice má také Šťastie. Zo zamyslenia ma vytrhol Alicin hlas, ktorý hovoril niečo, čo mi rozklepalo celé telo.

„To nemyslí vážne,“ zašepkala som len pre Demetriho uši. Myslím, že to počul aj on. Alice povedala Edwardovi, aby si prisadol k nášmu stolu.

„Mám taký pocit, že myslela.“ Demetri sa nepokúšal schovať odpor v hlase. Len dúfam, že sa tu nestane niečo čo budú ľutovať.

Pozrela som sa smerom, kde mala byť Alice s Edwardom ale po nich ani stopy. Hneď ako som sa spamätala som zistila, že sú už pri nás. Skoro ma porazilo.

„Ahoj Bella,“ povedal Edward. Snažila som sa nasadiť ten najpresvedčivejší úsmev, aký som dokázala.

„Edward, čo ty tu?“ milo som sa mu prihovorila. V bruchu som cítila ako sa mi zviera žalúdok.

„Edward,“ povedal ticho Demetri.

„Demetri, teba som už sto rokov nevidel.“ Samozrejme to myslel hore, dolu. Nevinne sa na neho usmial ale Demetri nebol moc presvedčivý.

„Myslím, že už pôjdem,“ povedal Edward hneď ako si všimol Demetriho výraz. Už som mala chuť povedať niečo, ale v tom zasiahla Alice.

„Nie, len teraz sme prišli. Nemôžeš tu predsa nechať Bells samú,“ povedala a žmurkla na mňa. Veľmi zaujímavé. Ešte pred nedávnom ma od neho musela odlepovať. A teraz? Zrazu aká pozorná.

„Ak vám to teda nebude prekážať,“ odvetil a pozrel na Demetriho skúmavým pohľadom. Alice samozrejme Demetriho schladila pohľadom. Demetri sa hneď spamätal a sklopil oči.

„Samozrejme, že nie,“ povedal teraz už presvedčivo. Neviem prečo, ale mala som také tušenie, že Alice by niečo chcela vedieť o Jasperovi, lenže je tu Demetri a nechcela ho uraziť.

„Tak teda, sadni si.“ Usmiala sa na Edwarda milo Alice. Pozrela som na Edwarda, ktorý hneď ako uvidel, že som sa na neho otočila, odbočil pohľadom. Zaujímavé. A mne bude Alice hovoriť, že je s Tanyou šťastný.

Po niekoľkých hodinkách sa Alice ospravedlnila, že ide na záchod. Nemusela, ale určite šla skontrolovať svoj stav. Po niekoľkých minútkach, čo Alice odišla sa ospravedlnil aj Demetri, že Alice je tam nejako dlho, tak ju ide skontrolovať. Edward sa po celý čas na neho nevraživo pozeral. Hneď ako sa nám Demetri stratil z dohľadu Edward ešte viac stŕpol.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa vystrašene.

„Bella, dúfam, že to Alice a Demetri spolu nemyslia vážne,“ povedal z chladným výrazom v očiach.

„Nemali by?“ spýtala som sa nechápavo. Veď Jasper ju nechal. Edward na mňa vykúlil oči.

„Veď Alice miluje Jaspera,“ odvetil na moju nevyslovenú otázku. Tým ma dosť prekvapil. Alice mi povedala, že mi nedokáže čítať myšlienky.

„Nechal ju,“ pripomenula som mu.

„On ju nenechal! Nerozumieš ničomu,“ povedal a stŕpol.

„Bells, prosím, musíš to zastaviť. Nemôže sa to stať. Jasper by to neprežil,“ vyvalil to zo seba a pozerala na mňa prosebným pohľadom. Teraz som bola s toho mimo.

„O čom to točíš?“ nechápavo som sa opýtala a zvraštila obočie.

„Jasper ju chcel iba prekvapiť. Nemôžem povedať o čo sa jedná. Jasper mi to zakázal. Bella, toto sa nemôže stať. Malo to byť poriadne prekvapenie a on vedel, že keď bude Alice s tebou, neuvidí to. Lenže teraz sa všetko mení. On ju miluje a nemyslel to tak. Bells, musíš tomu ihneď zabrániť. Nie je čas!“ hovoril a posledné vety už po mne doslova kričal. Pozerala som na neho akoby spadol z mesiaca. On sa asi zblázni.

„Šibe ti?“ povedala som mu.

„Isabella! Ja tam nemôžem ísť. Alice by mi nedovolila to prekaziť lebo vie, že Jaspera mám rád a nechcel by som, aby sa to stalo. Prosím.“ Nahodil psie oči. Skoro sa mi znova srdce rozbúšilo. No jedno som vedela určite. Je len jedna cesta, aby Alice ostala vo Volterre. Musí ostať s Demetrim. V tej chvíli Edward stŕpol a nepohol sa už ani o milimeter.

„Isabella, je neskoro a je to len a len tvoja chyba,“ trpko povedal a zamračene sa na mňa pozrel. Nevedela som prečo, ale mala som pocit, že som niečo pokazila. Alice s Demetrim sú teraz určite niekde na záchodoch a užívajú si. A ja tu teraz sedím a pozerám sa do tých úžasných zlatých očí, ktoré ma tak hrozne lákali hneď v prvý deň, ako som ich poznala. Bolo to veľmi zvláštne ale nejaká magická sila, ktorá bola vážne veľmi silná ma k nemu hrozne priťahovala. Priťahovala ma skoro ako gravitácia ak nie viac. Bola som odhodlaná sa k nemu priblížiť, keď sa ku mne opatrne nahol a...

Pokračovanie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 17. Kapitola: