Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 15. Kapitola

02.06.2010 (11:30) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 826×

„Čoskoro sa ozvem,“ odvetil a ja som vystúpila z auta. Pozerala som sa ešte na vzďaľujúce sa jeho auto, keď v tom ma zozadu niečo alebo niekto chytil za plece. Až som nadskočila.

„Alice! Preboha! Vieš ako som sa vyľakala?“ skríkla som po nej. Chytila som sa za hlavu a pokrútila ňou. Alice nadvihla obočie a krivo sa usmiala.

„Bells, si upír ako je teda možné, že si sa zľakla niekoho, kto ťa chytí za rameno?“ Neveriacky sa na mňa pozrela. Usmiala som sa na ňu.

„Nechci, aby som začala filozofovať. Pretože by sme tu boli do rána,“ povedala som hraným, podráždeným tónom. Alice sa na mňa váhavo pozrela, a potom sa usmiala. Jej oči znova obeleli. To už mala od premeny.

„Bella, musím sa s tebou porozprávať,“ navrhla skľúčene. Pozrela som sa na ňu. Čo sa jej mohlo stať? Alice mi nikdy nepripadala, že by sa kvôli niečomu trápila. Vždy, keď som s ňou bola, bola vysmiata od ucha k uchu.

„Tak už hovor,“ začala som na ňu naliehať. No tak na toto som zvedavá.

„Pohádala som sa s Jasperom a potrebujem sa vyrozprávať. Viem, že ty by si to nikomu nepovedala a ani Edward sa od teba nič nedozvie, lebo ti nemôže čítať myšlienky,“ povedala a ja som na ňu vyvalila oči.

„Edward mi nedokáže čítať myšlienky?“ prihlúpo som sa zatvárila. Skoro som odpadla. Toto ja mám také šťastie človeče. Moje emócie sa nedali skryť v takom malom tele.  Mala som chuť vyskakovať do výšky najmenej dvadsať metrov. Zakrútila sa mi hlava a ja som si musela sadnúť. Akože vôbec mi nerobilo problém, že som si sadla na stred cesty. Alice sa na mňa pozerala ako na blázna.

„Povedala som niečo čo toto zapríčinilo?“ Vykoľajene sa na mňa zahľadela. Pozrela som na ňu užasnutým výrazom.

„Zlatíčko, čo sa ti stalo?“ opýtala som sa jej vydesene, keď mi došlo, že sa pohádala so svojou láskou. Nahodila som ustarostený výraz a snažila sa porozumieť tej jej očnej reči, ktorou ma prevŕtavala.

„Jasper povedal, že by chcel pauzu!“ zakričala a rozvzlykala sa. Videla som na nej, že ho milovala celou svojou dušou. Postavila som sa zo zeme.

„Kuriatko, neplač. Bude to dobré. On príde na to, že bez teba nedokáže ani dýchať. Vy dvaja ste ako jeden. Určite sa to rýchlo vyrieši. Neboj sa,“ povedala som a snažila sa ju upokojiť tým, že som jej na chrbte robila malé krúžky. Ako som si všimla moc to nezabralo. Oprela sa mi o rameno a ja som ju objala. Láska je krutá. Ten kto v živote neplakal, nepoznal lásku. A to sa stalo aj Alice. Na jej prekrásnej tváričke sa objavila znenazdajky malá slzička. Vyľakane som zatriasla s Alice a priložila na slzu prst. Pomaly som jej hu ukázala pred oči.

„Alice? Vieš čo je toto?“ Pozrela som smerom k môjmu prstu.

„Žeby slza?“ Nechápavo sa na mňa pozrela. Po niekoľkých stotinách som na jej tvári zbadala opatrný, nebadateľný úsmev a snažila som sa to pochopiť.

„Alice ty si poklad,“ povedala som, po chvíľke premýšľania. Ako sa mi tak zdalo, bola som z toho unesená.

„Ale ako je možné, že upíry vylučujú slzy?“ Nechápavo sa na mňa pozrela.  Asi čakala, že jej to vysvetlím, ale sama som tomu nerozumela. Možno, že je to tým, že sme nejaké zmiešaniny sirény a upíra. Lenže, mama mi jasne povedala, že sme upíry. Tak potom, nechápem ničomu.

„To ani srnka netuší,“ Usmiala som sa. Nevedela som prečo som ju spomenula, len mi to vyletelo.

Bola som rada, že Alice už nebola taká smutná. Navrhla som jej, že by sme sa šli napapať. Povedala som, že na mňa čaká niekoľko chlapcov.  Najprv nesúhlasila. Zvykla si, že ľudská krv nie je pre ňu. Totiž to, Cullenovci ju naučili, že má piť len zvieraciu, pretože človek si zaslúži žiť a nechcú byť z nich monštrá. No nakoniec, som ju presvedčila. Alice nikdy od svojej premeny neochutnala ľudskú krv, tak sa na to aj trocha tešila. Chcela zažiť niečo nové. A ja som bola rada, že je tu tá stará Alice, ktorú som spoznala  po jej premene. Bolo mi s ňou skvele. Dokonca, som si zaspomínala na staré časy. Alice povedala, že som sa hrozne zmenila. A to určite nie k lepšiemu. Lenže, ja sa chystám postarať o to, aby Alice zabudla na Cullenovcoch a ostala so mnou. Ktovie? Možno sa mi to aj podarí.

„Bella? Si si istá, že potom, na tom nebudem závislá?“ spýtala sa nedôveryhodne. Čo som jej mala odpovedať na takú otázku?

„Podľa toho, čo sa ti bude viac páčiť. Ľudská alebo zvieracia,“ povedala som popravde. Nechcela som ju klamať a ani som nechcela zveličovať. Čo ak by sa mi ju predsa nedalo presvedčiť? Alice je moja najlepšia priateľka a ja sa pokúsim urobiť čokoľvek preto, aby tu bola so mnou šťastná. Lenže, v tom mi bráni Jasper. Ako by som to teda urobila? Ja niečo vymyslím. Pozrela som sa na Alice, ktorá sa pozerala do budúcnosti.

„Bells, tomuto nerozumiem,“ zakňučala. Odrazu som sa prebrala. Čo ak videla niečo, že sa pokúšam urobiť s jej milovaným? Bude ma z to nenávidieť? Odcudzí sa mi?

„Stalo sa niečo?“ váhavo som sa spýtala. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som vydychovala ten nepotrebný vzduch.

„Ja nevidím tvoju budúcnosť,“ povedala smutne. Pozrela som sa jej hlboko do očí a pokúšala sa tam niekde nájsť niečo, čo by ma ubezpečilo, že neklame. Niečo vo mne ma ubezpečovalo, že hovorí čistú pravdu. Na chvíľku, som sa zamyslela nad tým, aké by to bolo, keby som s ňou bola po celú večnosť. Našli by sme si nejakých fešných upírov a striedali ich ako ponožky. To by bola sranda. Ups, skoro som zabudla na svojho Jasona. Veľmi sa  mi páčila tá predstava, ale jedine, keby tam bol môj Jason. Ten jediný by dokázal ma urobiť navždy šťastnou. Poznám ho pár hodín a už som si tu navravela, že s ním budem po zbytok svojej večnosti. Som ja ale blbá.

Zastali sme za rohom tej malej budovy, kde som odtiahla vtedy Jasona. Jeho úžasná tvár sa mi vybavila ako naživo. Skoro som sa tu urobila zo spomienky. Zasmiala som sa nad svojimi úvahami. Nakukla som za roh a tam stáli ako uvarený, upečený tí chlapíci, ktorý mi prekazili spoločnú chvíľku s Jasonom. Pozrela som sa na Alice. Tá sa len bojazlivo usmievala a čakala na môj pokyn. Povzbudivo som sa na ňu usmiala.

„To zvládneš,“ povedala som len pre jej uši. Naznačila som jej, že nech ide za mnou. vyšla som z poza rohu a okúzľujúco sa pozrela na tých magorov. Vyzerali ako vyorané myši. Asi nečakali, že si tu dovediem ešte niekoho. Síce, dosť sa čudujem, že tu vôbec ostali. Musela som byť dostatočne presvedčivá. Pomaly som sa k nim približovala zvádzajúcou chôdzou. Sánky im skoro popadali. Alice sa len na mňa usmievala a šla hneď za mnou. Po pár minútach, som to už nevydržala a vyrútila som sa.

„Bells, to bolo úžasné,“ vyhlásila Alice po všetkom. Na jej tvári sa objavil ten najkrajší úsmev, aký som kedy na nej videla a ja som cítila, že toto je len začiatok môjho predstavenia, ktoré malo Alice presvedčiť ostať tu so mnou.

„Alice? A čo tak si vyraziť, niekde do baru?“ koketne som jej naznačila, že dnes sa tak skoro nevrátime.

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 15. Kapitola: