Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 14. Kapitola

30.05.2010 (21:30) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 845×

„Samozrejme,“ povedal a podal mi svoju pomocnú ruku. Otočil ju dlaňou ku mne. Po celom tele mi prebehol zvláštny pocit bezmocnosti. Cítila som sa strašne. Pozrela som na jeho ruku a v tej chvíli som mala chuť po ňom skočiť. V jeho žilách pulzovala jeho krv. Celým mojim telom prebehla myšlienka na jeho smrť. Začala som premýšľať o tých najhorších spôsoboch, ako ho vysať. Postavila som sa jedným ťahom a vzala som ho k nejakému rohu budovy. Ubezpečila som sa, že nikto nič nevidí.

V jednej stotine som bola nalepená na jeho tele a blížila som sa k jeho ústam. Mojím telom prechádzali túžby celého sveta a ja som sa nedokázala ovládať. Pod nátlakom som sa tuho pritisla na jeho pery a začala som sa o ne trieť tými mojimi. Na malú chvíľku som pocítila, ako sa ho dotýkam prstami po celom tele a nebolo to jednoduché si ho nevziať hneď. Na svojich perách som pocítila pulzujúcu krv a vtedy mi to došlo. On nikdy nebude môj, nemôže. Je to predsa človek! A ja hlúpa som si niečo namýšľala. Odtiahla som sa od neho a pokúsila som sa upokojiť situáciu. Celkom mi to vyšlo. Pozrela som sa do zeme a snažila som sa ju zhypnotizovať pohľadom.

„Prepáč. Toto sa nemalo stať,“ povedala som tvrdým hlasom. Nezniesla by som žiadne námietky. Pozrela som sa mu do očí a zistila som, že sa na mňa nechápavo pozerá. A bodaj by aj nie, keď som ho tu priam zlikvidovala. Síce prvé, na čo som si spomenula, bol sex, ale bolo to veľmi nebezpečné. Mohla som ho pripraviť o život v jednej sekunde. Nechcela som  to. Myslím, že by som nebola toho schopná sa zastaviť. S Alice to bolo iné. Alice bola prvý človek ktorého som ochutnala a vtedy som mala ešte silnú sebadôveru. Ale teraz? Keď ľudia sú mojou prirodzenou potravou, si myslím, že by som to nezniesla. Len tak ho nechať premeniť sa a nevycucať ho celého. Pripadám si ako hrozné monštrum. Pozrela som sa do okna, nejakého domu. V mojej tvári bolo vidieť obrovskú bolesť. Prečo práve ja? Jediné, čím sa líšim od ostatných upírov, je to, že mám inú farbu očí. Na tie som jedine pyšná.

„Bella, vieš, ja si myslím, že tiež na tom nesiem nejakú vinu. Neobviňuj sa, prosím,“ poprosil nakoniec. Čo mu mám povedať na toto? Určite to bola aj jeho chyba. Keby nevoňal tak sladko a nemal by v žilách krv. Ja som ho tu skoro teraz pripravila o život a on si to začne vyčítať? A ako vôbec môže byť taký pokojný? Čo to má do kelu znamenať? Ja keby som videla také strašné monštrum ako som ja, s krikom by som sa ponáhľala hľadať pomoc. Jeho sebazáchova je v bode mrazu.

„Nie, nie je to tvoja vina. To nemôžeš povedať. Môžem si za to ja. Poznáme sa len niekoľko hodín a ja ťa tu začínam zvádzať ako nejaká kurva,“ povedala som s očami sklopenými k zemi. Nemohla som sa na neho pozerať. Mala som pocit, že keby sa tak stalo, znova sa na neho vrhnem. A to predsa nechcem. Zopár krát som zažmurkala, keď som začula som kroky za sebou.

„Ahoj, mačička.“ Úchylným pohľadom ma vyzliekalo z oblečenia niekoľko chlapov. Neboli starí, a o to viac nechutní.

„Čo od nej chcete?“ vyletelo z Jasona. Chlapi si ho premerali a začalo im podivne krútiť ústa do netypického, škodoradostného úsmevu. Jason sa na nich varovne pozrel a ja som len prevrátila očami. On sa tu snaží zastrašiť nejakých nemožných chlapov svojím pohľadom. Nepoviem, keby bol upír, ale on je človek! Vyzeralo to, akoby sa nejako kyslo zatváril. Premerala som si ho a obrátila som pohľad znova na tých chlapov. Tupci. Nevedia, s kým si začínajú. Milo som sa usmiala na Jasona. Chudáčik. Nechám ho nachvíľku, nech sa predvedie. Uvidí sa, či by z neho niečo bolo. Povzbudivo som zaklipkala očami smerom na tých votrelcov. Joj! Len ako odtiaľto dostať preč Jasona? Keby tu nebol, mohla by som mať večeru. Taká škoda. Myslím, že dnes sa tu ešte vrátim. Zasmiala som sa sama pre seba.

„Jason, poď, prosím,“ zakňučal som na neho. Možno sa preberie z toho tranzu a poslúchne ma, ak mu je život milý. Jason sa na mňa pozrel ale aj tak nejavil väčšie známky života. Mala som taký pocit, že aj jeho srdce občas vynechávalo údery. Chúďa, ešte mi tu  dostane infarkt. Rozbehla som sa za ním a snažila som sa ho odtiahnuť späť do civilizácie. Pozrela som ešte na tých chlapcov a perami naznačila, že sa tu dnes ešte vrátim. Pohotovo som na nich žmurkla a už ma nebolo.

„Jason, preboha, veď ťa mohli zabiť,“ vyhlásila som. Zatváril sa hrdinsky a pokračoval on.

„Ochránil by som ťa,“ povedal a zatváril sa troška váhavo. Akože som si to nevšimla.

„Ja viem, ale aj tak. Bála som sa.“ Hodila som na neho svoj už obvyklí vábiví pohľad. Srdce sa mu rozbilo ešte viac ako sa dalo a do tváre sa mu vliala červeň.

„Prekvapuješ ma stále viac a viac,“ nadhodil. O malú chvíľku som sa znova zamyslela do tej situácie, čo sa odohrala pred niekoľkými minútami. Ešte pred tým, ako sa stalo to s tými chlapmi. Až teraz som si uvedomila, že Jason so mnou nebude navždy. Ťažko sa mi nad tým lámalo hlavu teraz, keď som zistila, že som sa do tohto muža úplne a bezvýhradne zamilovala. Ale čo z toho, keď ho nikdy nebudem môcť premeniť? Alebo možno, keby som sa o to aspoň pokúsila. Nie. Na takéto veci nemôžem ani myslieť. To nejde predsa. Nevezmem mu jeho život.

Otvorila som oči dokorán a pozrela sa na Jasona.

„Už vážne poďme, lebo dnes sa tam asi nedotrepeme.“ Usmiala som sa na plnú hubu.

„Poznám ťa len chvíľku a už som zažil toľko vecí, čo skoro nie ani za celý svoj život,“ povedal a nežne ma poláskal pohľadom. Myslím, že sa mu páčim aj ja. Nebola som si tým taká istá, ale ktovie. Prívetivo som mu jeho úsmev oplatila. Vzala som ho za ruku a viedla som ho k malej reštaurácii neďaleko od nás.

Sadla som si za stôl a pozrela sa do Jasonovích očí. Neviem, ale myslím, že by som bola schopná sa v nich aj utopiť.

„Dáš si niečo?“ zdvorilo sa ma spýtal. Absolútne som nevedela, čo si mám dať. Aj tak všetko vyzeralo hrozne nechutne. Môže mi to byť jedno.

„Dám si to, čo ty,“ povedala som nezávisle. Čašníčka prešla okolo nás a zastala.

„Dáte si niečo?“ Pozrela sa na mňa a a na Jasona. Bolo to od nej veľmi milé, že sa na nás tak prekrásne usmiala, ale aj tak som mala chuť jej ten úsmev skrášliť o zopár väčších medzier. Stále sa pozerala na Jasona. Hádzala po ňom koketné úsmevy. V malej sekunde by som jej bola schopná zlámať väzy. Keby sa na ňu Jason pozrel, myslím, že by ma to bolelo. Ale vďakabohu, nevenoval jej žiadnu pozornosť. Stále sa venoval len mne. A za to som mu bola aj patrične vďačná. Bol hrozne zlatý.

Po tom, ako sme zaplatili a odišli, tak sme sa vydali k jeho autu. Doteraz som ho nevidela. Jeho čierne ferrari sa ligotalo pod svetlom lámp. Bolo prekrásne. Skoro tak ako on. Čo to trepem? Na neho určite nemalo. Vošla som do auta. Jason si sadol za volant a ďalej sa už len sústredil na kľukatú cestu. Potajomky som ho pozorovala. Táto cesta trvala podozrivo krátko. Celý čas v aute prevládal silný statický prúd medzi našimi telami. Bolo to skvelé. Keď zastal pred Volterrou, spýtavo sa na mňa zahľadel. Viem, nevyzeralo to ako nejaký typický dom, ale to z ako ktorej strany. Z tejto aj celkom hej. Pred bránou stálo moje auto. Pozrela som sa naň a v ňom som podozrivo videla mihnúť sa nejaký tieň. Asi na mňa čakali. Pozrela som sa na Jasona a vyčarovala ten najkrajší úsmev zo všetkých.

„Ďakujem ti,“ povedala som a do ruky som mu vložila svoje telefónne číslo. Asi vedel, o čo sa jedná, tak sa ani nepozrel, len si ma pritiahol troška bližšie a nežne ma pobozkal na pery.

„Čoskoro sa ozvem,“ odvetil a ja som vystúpila z auta. Pozerala som sa ešte na vzďaľujúce sa jeho auto, keď v tom ma zozadu niečo chytilo za plece.

Zhrnutie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 14. Kapitola: