Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 13. Kapitola

25.05.2010 (19:00) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1142×

Vyšli sme z budovy, keď v tom vykuklo slniečko cez malý pretrhnutý mráčik priamo na mňa. Rýchlo som sa pozrela na Jasona. Tváril sa veľmi prekvapene.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa nervózne, ale tak, aby si to v mojom hlase nevšimol. Moje vnútro sa otriasalo. Odrazu som už na sebe slnko necítila. Slnko už zapadlo. Chvála bohu.

„Asi ani nie, len sa mi niečo zdalo,“ vyhlásil a milo sa usmial. Mala som pocit, že z môjho mŕtveho srdca opadol kameň a mne sa skoro znova roztĺklo. Cítila som sa byť hrozne šťastná. Naraz ma obliala veľká horúčava. Aj keď neviem, ako je to možné. Jason sa ma dotkol a ja som videla jeho minulosť. Bolo to niečo, neopísateľné. Tento človek má tú najčistejšiu dušu, akú by len mohol mať. A dokonca je ešte panic. Neveriacky som sa na neho pozrela. On je panic! Skoro mi to vyrazilo dych.

„Bella! Si v poriadku? Stalo sa ti niečo?“ vyšlo z neho. Na tvári sa mi objavil sladunký úsmev.

„V úplnom,“ odvetila som. Takéhoto anjelika si ani nezaslúžim. Bože, čo by všetky baby za takéhoto dali. A mne sa dostalo toho šťastia. Som z toho paf! Pozrela som sa na Jasona, a ten len neveriacky krútil hlavou. Rýchlo som sa prebrala z tranzu. Predsa, len nemôže si o mne  myslieť, že som sa zbláznila.

„Prepáč, ale mala som menší záchvat, hmm... som alergická,“ povedala som prvú výhovorku, čo ma napadla. Som ja ale debil! Že ja som alergická a kvôli tomu dostanem záchvat. To môže napadnúť len mňa.

„Aha, tak ideme?“ pozrel na mňa spýtavým pohľadom a premeral si ma. Asi sa mu zdám byť trocha na nervy. Ale to sa zmení. Zlato budeš môj! Kričala som vo svojom podvedomí a na vonok som sa len usmievala.

„Samozrejme, že môžeme.“ Zaklipkala som očami a vábivo sa na neho pozrela. Cítila som, ako sa jeho telo naplo. Srdce sa mu zrýchlilo a bežalo ako o preteky. Bol taký hrozne milí. Po desiatich sekundách sa spamätal a chytil úžasnú ružovkastú farbu. Skoro som to nevydržala a hodila sa mu okolo krku. Mala som čo robiť. Bolo to také milé. Nemohla som si pomôcť. Obrátila som sa čelom k nemu a priložila som mu ruku na tvár. Bol ako magnet. V malej chvíľke som pocítila všetky city sveta. Od dokonalej lásky, po obrovskú nenávisť. Striaslo ma. Jason sa na mňa pozrel vydeseným pohľadom.

„Stalo sa niečo?“ Naoko nezaujímavo sa na mňa pozrel. Ale neviem prečo, cítila som, že ho to zaujíma. Čo sa so mnou robí v jeho prítomnosti? Vyčarila som na neho ospravedlňujúci pohľad.

„Prepáč, ale nechala som sa uniesť. Už dávno som nestretla niekoho, takého úžasného ako si ty,“ povedala som s iskričkami v očiach. Na jeho tvári sa objavili skoro všetky farby.

„No... ja... vieš... Poznáme sa len malú chvíľku a ty už mi rozprávaš, že si ešte nestretla niekoho, ako ja?“ Nahodil zahanbený pohľad. Mala som chuť ho pobozkať na tie jeho úžasné pery. Určite boli krásne a mäkké. Pri pohľade na neho som dostala ešte väčšiu chuť mať ho v sebe. Naprázdno som prehltla a povzdychla som si. V myšlienkach som sa snažila ukľudniť, ale nešlo mi to. Usmiala som sa na neho.

„No vieš, mne netreba sa s tebou poznať dlhšie. Ja viem, aký si. Mám totiž to, ako by som to povedala, menšiu predvídavosť a ták.“ Usmiala som sa a začala si obhrýzať spodnú peru. Hádzala som po ňom nevinné pohľady a snažila sa neupriamiť pozornosť na to, čo som povedala. Som ja ale hlúpa. Snažím sa tu zbaliť nejakého človeka. Preboha, o čo mi ide?

„Nechápem, ale myslím, že ani ty moc nie,“ povedal a zvraštil čelo. Mala som obrovské šťastie, že som sa tvárila tak, ako som sa tvárila.

„Myslím, že si to povedal veľmi dobre,“ odvetila som nevinne. Pokaziť už na tomto neviem čo sa dá. Pozrela som mu do očí.

„Nemali by sme už ísť?“ nadhodil zdvorilo.

„V pohode,“ povedala som a odvrátila pohľad znova na cestu.

Skôr, ako som vykročila, zakopla som o chodník. Ruky som pohotovo dala pred seba a čakala som na dopad. Nemôžem tu predsa použiť upíriu rýchlosť. Z nešťastným pohľadom som sa sklátila k zemi a udrela si hlavu o obrubník. Neviem, či väčšiu stratu na tomto páde dostal ten obrubník alebo moja hlava. Ale myslím, že ten obrubník. Pozrela som sa naň. Viac menej bol puknutý. Jason sa pohotovo sklonil nado mňa.

„Bella! Si v poriadku? Neudrela si sa? Bolí ťa niečo?“ starostlivo sa ma vypytoval. Prechádzal po mne tým svojím nežným pohľadom a zúfalo sa na mňa pozrel. Otriasla som sa a snažila sa spamätať. V malom momente som si myslela, že sa budem robiť, ako ma to hrozne bolí, a potom som si povedala, že by ma ešte mohol odviesť na nejaké vyšetrenie a o to som určite nestála. Silno som zažmurkala očami.

„Nie som v priadku.“ Môj hlas znel trocha inak. Dotkla som sa hlavy a zistila som, že môj mozog utrpel menšie poranenie. Zasmiala som sa nad tou myšlienkou. Snažila som sa sadnúť si. vypúlila som oči a čakala som, kedy znova stratím rovnováhu. Našťastie to, že som upír sa prejavilo v ten najlepší moment. Rýchlo som sa spamätala. Jason sa na mňa pozeral ustarosteným pohľadom.

„Si si istá , že ti nič nie je?“ Neveriacky sa na mňa zahľadel. Určite som nechcela ostať ako nejaká netýkavka.

„Len trocha hlava ale to prejde.“ Milo som sa usmiala. Pozrel na mňa a v tvári sa mu striedali rôzne pocity. Skoro som to cítila aj na svojej vlastnej. Bolo to niečo úplne nové. Dosiaľ nepoznané. Nakoniec sa jeho tvár zmenila na nejaký pokrivený úsmev, ktorý vyvolal menší nával smiechu. Trocha divne som sa na neho pozerala, ale po čase som pochopila, čo mu je smiešne. Sedela som na okraji chodníka, na tvári vydesený výraz a okolo nás mesto plné ľudí. V niektorých momentoch sa dalo očakávať, že na nás zavolajú niekoho, kto to s nami bude vedieť. Tým myslím nejaký ústav.

„Pomôžeš mi vstať?“ spýtala som sa s ospravedlňujúcim pohľadom na tvári. Samozrejme, že som to nepotrebovala, ale chcela som ho cítiť blízko. Najlepšie, vedľa seba. Usmial sa na mňa a vykročil ku mne.

„Samozrejme,“ povedal a podal mi svoju pomocnú ruku. Otočil ju dlaňou ku mne. Po celom tele mi prebehol zvláštny pocit bezmocnosti. Cítila som sa strašne. Pozrela som na jeho ruku a v tej chvíli som mala chuť po ňom skočiť. V jeho žilách pulzovala tá najsladšia krv. Celým telom prebehla myšlienka na jeho smrť. Začala som premýšľať o tých najhorších spôsoboch, ako ho vysať. V jednej stotine som bola nalepená na jeho tele a blížila som sa k jeho...

Zhrnutie

Pokračovanie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 13. Kapitola: