Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 12. kapitola

18.05.2010 (19:00) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 973×

„Och, Isabella sa nám pokúša zasa liezť do auta?“ Trhlo ma a za mnou sa vynoril Demetri. Skoro som skolabovala. Prevrátila som očami nad jeho blbosťou. Čo si to on ku mne vlastne dovoľuje?

„Predstav si, že áno,“ zašepkala som sladkým hlasom. Demetri sa na mňa milo usmial a oblizol si hornú peru.

„A netreba ti nejako pomôcť?“

„Nejako rýchlo meníš názory,“ vytkla som mu.

„No tak, ale ty potrebuješ pomoc, nie ja.“ Očami si ma premeral. Tým by som si nebola istá, kto potrebuje väčšiu pomoc. Zamrkala som svojimi dlhými mihalnicami a predstavovala si akoby ho odnášal vietor. Krásne sny, ale neskutočné.

„Fajn. Potrebujem, aby si ma zviezol k autoškole, ale pohni, lebo by som to chcela stihnúť.“ Nasadla som do auta a už som nečakala na jeho odpoveď. Stačila som zachytiť, len jeho sebecký úsmev. Nasadol na miesto vodiča a spýtal sa.

„Kam to bude?“ dopovedal a  vyškerený ma pozoroval. Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa nevyprsknúť od smiechu. Bol to taký debil, že ja som sa proste musela smiať. Pripadal mi ako šašo. Podala som mu mapu a v podvedomý som sa začala dusiť nad jeho priblblým výrazom. Pozrela som sa mu do očí a v nich som videla iskričky. Jeho zadumaný výraz, ešte podčiarkovali. V okamihu sa na mňa pozrel.

„Ide sa.“ Pozrela som sa pred seba a už som len cítila ako sa auto rýchlo rozbieha.

Zastali sme pred nejakou budovou a ja som vyšla z auta. Vzala som si ešte kabelku a Demetrimu som naznačila, že ma má počkať. Spokojne sa usalašil na sedačke a jedným okom ma pozoroval. Na tvári mu pohrával prekvapený výraz. Ak som to ovšem dobre pomenovala. Nevedela som, kde to mám zaradiť.

„Nebude to trvať dlho, sľubujem,“ povedala som a zabuchla som dvere. Otočila som sa smerom k budove a vykročila som. Po ceste, som si ešte napravila sukňu a tričko. V aute, sa trocha vyhrnuli.  Pred dverami bol nápis, lenže po Taliansky som nevedela ani ceknúť. Ešteže je angličtina jazyk, ktorý vie väčšina ľudí na svete.

Vkročila som do budovy, kde už na mňa čakal ten muž. Usmiala som sa na neho. Vôbec nevyzeral taký starý, ako sa v telefóne zdalo. Mohol mať niečo o niekoľko rokov viac ako ja. Vyzeral úžasne. Jeho biele tričko, mu priliehalo na jeho svalnatú hruď. Skoro som sa neudržala a skočila po ňom. Jeho sivé, chladné oči vyzerali, ako dve studničky, niekde na kraji malej hory. Boli také číre. Mala som pocit, že sa v nich utopím. Keby som nebola upír, tak by sa mi určite podlomili kolená, a ja by som už bola rozplesknutá na podlahe. Vyzeral ako boh. Žiaden upír by sa mu nemohol rovnať. Konečne som sa spamätala a predstavila som sa.

„Zdravím, som Isabella Swan. Volala som myslím, že s vami.“ Pozeral sa na mňa hltavým pohľadom.

„Teší ma, som Jason Bieber,“ prívetivo povedal a vyčaril ten najúžasnejší úsmev aký som kedy videla. Vyzeral fantasticky. Mal belšie zuby ako sneh. Proste, bol celý neodolateľný. Hnedé, strapaté vlasy sa mu ligotali od naneseného gélu. Tvár mal, ako vystrihnutú z časopisu. Nemal ani tú najmenšiu chybičku. Ale čo tu on robil? S takýmto výzorom?

„Prepáčte, ale myslím, že došlo k nedorozumeniu,“ povedal svojím melodickým hlasom a na perách sa mu znova zjavil jeho nežný úsmev.

„Jeden pán mi povedal po telefóne, že v tejto budove, sa dá zapísať do autoškoly,“ povedala som zahanbene.  Nemohla som sa mu už pozrieť do očí. Stála som tu, ako kôpka nešťastia a rozmýšľala som, kde by to bolo najideálnejšie sa zahrabať.

„Prepáčte, ale mám taký pocit, že ste v nesprávanej budove. Toto je moja firma a budova, ktorú hľadáte, je vedľa,“ zamatovo, nežne odvetil. Mala som pocit, že som ten najhlúpejší upír na celom svete. Takto sa strápniť. Zdvihla som pohľad k nemu nahor a na jeho tvári, pohrával úsmev. Začala som si obhrýzať peru. Ako čerešničkou na torte bude, že ma dá vyviesť svojou ochrankou, určite.

„Veľmi sa ospravedlňujem.“ Otočila som sa na odchod, aby som sa nestrápnila ešte viac ako sa dalo.

„Počkajte! Nebežte!“ kričal za mnou. Zastala som a pozrela som sa tým smerom, kde stál. „Prepáčte, ale nedalo by mi to, vás nepozvať na niečo.“ Jeho výraz sa nemenil. Bola som úplne prekvapená. Teraz, som nevedela, čo robiť.

„Ste si tým istý?“ priblbo som sa spýtala. Som to ja len ťava. Teraz, keby som bola človekom, dostala by som už určite nejakú srdcovú príhodu.

„Nemal by som byť?“ povedal so smiechom v hlase. Jeho kútiky úst sa stále krivili v neuveriteľnom sexy pohybe. Vzdychla som si a usmiala sa. Takéto niečo, sa neodmieta, aj keď nepijem a nejem ľudské jedlo.

„Jasné, že áno, ale budete na mňa musieť  asi chvíľku počkať,“ povedala som sprisahanecky. Toto teda bude úlovok.

„Myslím, že aj tam sa vám budem hodiť. Totiž, myslím, žeby ste sa tam sama načakali aj niekoľko hodín. Ale, ja ich tam veľmi dobre poznám. Spolu, nám to tak prejde oveľa rýchlejšie." Nahodil výraz, á la sme veľmi dobrý priatelia.

„A prosím tikaj mi,“ povedala som a úprimne sa usmiala.

„Veľmi rád, Isabella.“

„Len Bella.“ Spiklenecky som na neho pozrela. O malú chvíľku už stál pri mne. Pomaly som prešla niekoľko krokov v jeho sprievode. Vo dverách som sa zastavila a spomenula som si na Demetriho. Úplne som na neho zabudla. Tá moja hlava deravá.

„Prosím ťa, počkaj. Len si odskočím do auta,“ povedala som Jasonovi a rozbehla som sa smerom k autu. V aute už na mňa čakal Demetri.

„Už si tu?“ spýtal sa ma prekvapene.

„Nie ešte nie. Ešte tam len idem. Pomýlila som si budovu. Choď prosím do Volterry a ja ti dám vedieť, kedy po mňa prídeš. Mám taký pocit, že to bude na dlhšie.“ Pozeral na mňa a smial sa od ucha k uchu. Otočila som sa a rozbehla sa naspäť k Jasonovi. Ten ešte stál vo dverách a čakal na mňa. Hneď ako som dobehla, ľudským behom, bolo to veľmi pomalé, zatvárila som sa ako to najväčšie neviniatko.

„Prepáč, ale môj brat ma tu doviezol, tak som ho poslala domov a povedala mu nech príde po mňa neskôr.“ Ospravedlňovala som sa mu pohľadom.

„V poriadku, ale nemusí pre teba chodiť, sám ťa odveziem, až pred tvoj dom,“ povedal a sladko sa usmial. Nevedela som prečo, ale vždy, keď som sa na neho pozrela, som v bruchu zacítila tisíce a dokonca až milióny motýľov. Trepotali sa mi tam a nevedeli, čo so sebou. Úsmev som mu oplatila a nemala som slov. Zmohla som sa len na slovo, ďakujem.

Ocitli sme sa pred dverami tej budovy do ktorej som mala ísť, kým som si ju nepomýlila. Jason mi otvoril dvere a ja som vošla. Odrazu som sa pobrala do jednej kancelárie a tam som sa stretla s nejakou mladou ženou, čo si ma merala od hlavy po päty. Pripadala mi veľmi pekná, ale namyslená. Pozrela sa na mňa, a potom na Jasona. Zatvárila sa hrozne prekvapene.

„Jason! Ahoj, čo tu ty?“ spýtala sa s falošným úsmevom. Jason sa na ňu pozrel, ale pretočil očami a pokrútil hlavou.

„Jennifer, mohla by si mi už dať pokoj? Nepovedal som ti niekedy, že ťa už nechcem nikdy vidieť?“  vyhlásil nevrlo. Tej žene hneď zmrzol úsmev na tvári.

„Tak, čo si tu potom chodil, keď vieš, že tu pracujem? A pokaľ viem, tak ty vodičák máš,“ odvetila nezdvorilo.

„Prišiel som sem s mojou priateľkou,“ Oba pohľady smerovali na mňa a ja som sa radšej pozrela do zeme. O malú chvíľku som zdvihla hlavu a pozrela som na Jasona, nech mi to vysvetlí. Poznáme sa len  malú chvíľku a on povedal nejakej žene, že ja som jeho priateľka? Pokiaľ viem, tak ku tomu titulu som sa ešte nedopracovala. Jason sa na mňa zahľadel a žmurkol jedným okom na mňa. Myslím, že v poslednej dobe, mi medziľudské spôsoby so ženami moc nevychádzajú. Veľmi zvláštne. Tá žena sa na mňa stále neveriacky pozerala. Hrdo som vztýčila hlavu a chystala som sa využiť príležitosť. Nahodila som úsmev a vykročila k Jasonovi. Pribehla som k nemu a pobozkala ho na ústa. Chvíľku stál ako obarený, ale po malej chvíli sa pridal. Tá ženská zatiaľ stihla odísť. Keď sme sa dobozkávali, pozeral na mňa, ako na blázna.

„Prepáč, ale keď si už povedal, že som tvoja priateľka, tak musela som niečo urobiť predsa, keď už na teba skoro kričala,“ dopovedala som a  sladko sa usmiala. Pozrel sa na mňa a kývol hlavou.

„Myslím, že si bola presvedčivá,“ povedal a opätoval mi úsmev. Len, čo mi vadilo bolo to, že jeho úsmev bol o milión krát krajší ako ten môj.

„A kto to bol?“ spýtala som sa.

„Moja bývalá, ktorá asi nechce dopustiť, žeby som na ňu mohol zabudnúť,“ oznámil s pohŕdavým podtónom.

Vošli sme do kancelárie nejakého muža. To s tým som asi telefonovala. Podpísala som tam nejaké papiere, ukázala som doklady a posadila som sa. pozrela som sa von oknom. Slnko už bolo skoro úplne zapadnuté. Ešte, že dnes bol deň pod mrakom. Inak by som asi tu prišla až po západe slnka. O malú chvíľku som sa vybavila. Dali mi nejaké papiere a mohla som odísť. Na papieroch boli napísané telefónne čísla, nejakých mužov, s ktorými som mala mať jazdy. Teória nebude taká ťažká, určite. A mám taký pocit, že som si našla pravú lásku.

Vyšli sme z budovy, keď v tom vykuklo slniečko, cez malý pretrhnutý mráčik priamo na mňa.

Zhrnutie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 12. kapitola: