Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hahaha? To nie je smiešne! - 1. kapitola

07.03.2010 (13:15) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1432×

Tak, a je to tu. Zajtra budem mať 16. Matka sa už určite nevie dočkať, že zo mňa bude pravá siréna. Afrodita je totiž naša kráľovná. Celých šestnásť rokov môjho života sa ma snažila naučiť, ako sa na sirénu patrí. Afrodita si myslí, že to zvládla výborne. Ale keď moje vnútro kričí, priam to bije do očí, že so mnou nie je všetko v poriadku. Keď ja netúžim byť siréna. Prečo mám miasť a zabíjať úbohých námorníkov, ktorí v živote nikomu nič nespravili? No, tak aspoň väčšina.

Moja matka je ako posadnutá svojou prácou. Odmalička som vyrastala sama. A keď si už konečne na mňa našla čas, tak mi vysvetľovala, prečo je byť sirénou také dôležité. Aj tak som to nikdy nepochopila. Sestry mi tiež hovorili, že to je skvelé. Ja neviem, ale mám taký pocit, že tu nikto nemá ani kúska citu. A keby mal, tak ho zabijú. Preto to držím v sebe a zatajujem sa. Pozerala som sa na mesiac, akurát bol v splne. Pri duši ma hriala len spomienka na toto miesto. Netuším, či sa tu budem môcť ešte niekedy ukázať, tak si to teda ešte užijem. More som milovala. Nič na svete sa mu nemohlo vyrovnať.

Zadívala som sa na morskú hladinu. More bolo číre. Ale teraz neviem, či to bolo len tým mojím dobrým zrakom, alebo aj niečím iným. Videla som sa v odraze a zhnusila som sa sama sebe. Moje hlboké zelené oči prezradzovali smútok. Bolo v nich vidieť všetko moje utrpenie, ktoré zažívam. Videla som sa ako v zrkadle. Mala som krásne perleťové zuby, ktoré by dokázali prehryznúť aj mramor a neurobila by sa na nich ani jedna chybička. Na mojich dlhých, striebristých vlasoch sa ligotal odraz mesiaca. Hornú polovicu tela som mala ako typická žena, ale namiesto nôh tam bol dlhý, svetlomodrý, šupinatý chvost. Síce, keď sme chceli, tak sme si ho mohli premeniť na nohy, ale to pre nás v mori bolo veľmi nepohodlné a pomalé. Niekedy, keď som sa nudila, som si sem prišla sadnúť a učila sa chodiť s tými nemotornými nohami. Niekedy som dosť drsne spadla, ale to sa zahojilo rýchlejšie, ako som sa postavila. Mama mi hovorila, že som najkrajšia zo všetkých jej dcér. Ale tomu ťažko uveriť. Oni sú nádherné, jedinečné. Keď som pri nich, cítim sa ako škaredé káčatko. Ale čo už. Teraz mi bude šestnásť a začnem sa správať ako ony. Budem bezcitný netvor. Rozmýšľala som nad sebou až do svitania. Bola som prekvapená, že to tak ubehlo. Aspoň že nepotrebujem spánok. Pomaličky som znova skočila do vody a vyrazila na cestu späť. Aspoň dúfam, že sa po mne ešte nezháňali. Ale márne.

„Prečo ti to trvalo tak dlho? Dúfam, že si uvedomuješ, čo je dnes za deň.“ Spýtala sa ma mama s neveriacim pohľadom.

„Veď som už späť. Idem sa pripraviť a o chvíľku dorazím. Neboj sa, nebude to trvať dlho,“ povedala som jej a hneď som vyrazila. Snažila som sa čo najviac naťahovať čas, ale sestry mi v to moc nepomohli. Hneď ma vypratali z izby.

„Prosím vás, pustite ma ešte dnu. Keď ja neviem, čo mám čakať. Ja ani netuším, čo sa bude robiť. Tak ma na chvíľku pustite a vysvetlite mi to. Veď vám to neublíži!“ snažila som sa ich oklamať a počkala som zopár sekúnd. Zrazu sa otvorili dvere a v nich štyri hlavy, ktoré sa na mňa pozerali ako na ducha a začali sa smiať ako pomätené. Snažila som sa zistiť, čo sa stalo.

„Som taká smiešna? Alebo je v tom aj niečo iné?“ povedala som a oni sa už začali chytať za bruchá. Smiali sa ešte viac a hlasnejšie ako predtým. Už som to naozaj nevydržala a urobila grimasu. Teraz som sa začala smiať aj ja. Ale aj tak som na nich nemala. Skoro im urvalo brucho.

„Ešte zopár sekúnd a skočím po vás.“ Zrazu utíchli. Neviem, čo sa stalo, ale pripadali mi byť úplne vydesené. Myslím, že toto nečakali.

„Tak už sa dozviem, čo vám pripadalo také smiešne?“ spýtala som sa ich. Ale teraz som si už bola úplne istá, že ak mi to neprezradia, tak to z nich vytlčiem aj nasilu.

„Sestrička naša drahá, to sa dozvieš o chvíľku, keď sa konečne poberieš za mamou. Prežili sme si to všetky a budeš musieť aj ty.“ Ale teraz som sa vážne už začala báť. Neznelo to príliš dobre. Bála som sa toho, čo ma čaká. Ale tak, keď to prežili ony, tak to nemôže byť teda také zlé.

„A to mi teda nemôžete povedať, z akého dôvodu? Je to také strašné, že to nemôžem vedieť dopredu?“ spýtala som sa niekoľko otázok na jeden dych. My, sirény, totiž môžeme dýchať aj pod vodou.

„Nevyzvedaj! Predsa to ti musí povedať mama. Neviem, ale nás by si asi zabila a hneď by si zdrhla. A to predsa nemôžeme dopustiť.“ Dávali hlúpe odpovede, to sa muselo uznať.

„Mame by som to nepovedala a určite by som ani nezdrhla. Nech by sa dialo čokoľvek. Určite som pripravená, tak neviem, o čo vám ide. Nenávidím, keď s niečím zaujímavým začnete, ale nedokončíte to.“ Snažila som sa to povedať čo najpresvedčivejšie. Prvýkrát začínam ľutovať, že som najmladšia.

„Vieš, my všetky si myslíme, že určite na to nebudeš pripravená, tak ti to preto ani nepovieme. Nechceme ťa dopredu vystrašiť. Žiadna z nás to dopredu nevedela, tak sa musíš zmieriť s tým, že nebudeš výnimkou,“ nepáčilo sa mi to, ale vôbec. Ale čo ja úbohá zmôžem s toľkými babami proti mne? Nič. Tak, a môžem teraz len dúfať, že sa nado mnou zľutujú. Pretože, keď si tie niečo zoberú do hlavy, tak im to nikto nevytlčie. A preto sa od nich tak líšim. Niekedy som rozmýšľala nad tým, že som adoptovaná alebo také niečo. Ale hneď som to aj vylúčila. Predsa by to len nebolo možné.

„Ak je to také strašné, budete potom za mňa niesť následky, že ste ma na to nepripravili? Čo ak budem mať nejakú traumu?“ skúsila som svoju poslednú zbraň.

„Teraz to nebude také strašné.“ Akože teraz? Čaká ma ešte niečo horšie?

„Mala by si ísť. Už ťa určite čakajú.“ Čakajú? Takže tam nie je mama sama? Čo sa to robí za mojím chrbtom?

„Vidím že z vás nič už nedostanem. Tak dúfam, že sa budete baviť aj naďalej.“ Dodala som sarkasticky.

Vybrala som sa do haly, kde už na mňa čakala matka aj s nejakým pánom, ktorý sa blažene usmieval. Nevyzeral byť starý. Ale čo môže on odo mňa len chcieť? Zamyslela som sa, ale neprišla som na nič vhodné.

„Isabella, predstavím ti tohto pána. Toto je Zeus.“ Čo len od mňa chce najvyšší grécky boh? Moja matka si určite vymyslela niečo špeciálne.

Pokračovanie

Shrnutie poviedok

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hahaha? To nie je smiešne! - 1. kapitola: