Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Elizabeth Volturi - 2. kapitola

20.05.2010 (10:45) • Cukricek • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1448×

Moje telo spaľoval oheň. Nedokázala som vnímať nič iné len tú bolesť, ktorá mučila každú bunku môjho tela. Nevedela som, ako dlho už oheň ničí moje telo. Nevnímala som čas, ani nič iné, moja myseľ bola plne zamestnaná bolesťou, ktorú spôsoboval oheň valiaci sa mojim telom. Priala som si, aby moje utrpenie už skončilo, aby som už bola mŕtva. Nevedela som, prečo ma takto mučia. Prečo ma len nezabili, ako ostatných mojich spolužiakov. Prečo práve mňa museli takto mučiť. Snažila som sa nekričať, nechcela som im ukazovať, ako nevýslovne trpím. Nechcela som, aby som im spôsobovala ešte väčšiu radosť mojimi výkrikmi. Nevedela som, kedy to všetko skončí, ale začala som pociťovať menšiu zmenu vo vnútri môjho tela. Oheň začal ustupovať z končekov prstov, ale zato sa začal stupňovať a zhromažďovať na jedinom mieste, v mojom srdci. To bilo ako o život, snažilo sa zachrániť pred smrtiacimi plameňmi. Oheň už opustil všetky ostatné časti môjho tela. Pociťovala som miernu radosť nad ich oslobodením od bolestivých plameňov. Ale tá neuveriteľná bolesť. Bolesť, ktorá bola predtým rovnomerne rozložená po celom mojom tele. Tá bolesť, ktorá mi už predtým pripadala nevydržateľná, teraz spaľovala najdôležitejší orgán môjho tela. Moje srdce už nemalo silu bojovať vo vopred prehranom boji. Začalo vynechávať údery, až nakoniec úplne stíchlo. Z jeho posledným úderom vyhasol aj oheň.

Otvorila som oči, ale hneď som ich znovu zavrela. Svetlo, ktoré bolo tak jasné, ako ešte nikdy, priam bolelo. Pokúsila som sa o ďalší pokus. Tento krát si moje oči zvykli na svetlo a ja som sa so záujmom poobzerala po miestnosti, v ktorej som ležala. To čo som videla, ma prekvapilo. Nie tá izba, aj keď normálne by upútala môj zrak, lebo bola zariadená veľmi luxusne. Ale mňa skôr zaujímalo to, ako som videla tú izbu. Moje oči vnímali aj najmenší detail. Videla som čiastočky prachu, každú nepatrnú nerovnosť na drahom nábytku. Bola som tak zaujatá kvalitou môjho zraku, že som si ani nevšimla, že v izbe nie som sama. Uvedomila som si to až vtedy, keď sa za mnou ozval prekrásny hlas:

„O chvíľu si nato zvykneš a už ťa to nebude tak prekvapovať.“ Mojej reakcii na jeho slová som však nechápala. Vyskočila som z postele, na ktorej som pred tým sedela. Skrčila som sa do bojového postoja a z úst sa mi vydralo výstražné zavrčanie. Bolo to niečo ako inštinkt. Predo mnou stál Aro, ktorý držal ruky v geste naznačujúci mier. Upokojujúco sa mi prihováral:

„Neboj sa, ja ti neublížim.“ Priateľsky sa pritom usmieval. Môj strnutý postoj sa trochu uvoľnil, ale stále som bola pripravená sa v prípade útoku brániť. Keď Aro videl, že sa už nechystám na neho zaútočiť, jeho úsmev sa ešte viac roztiahol a povedal:

„Viem, že teraz je pre teba všetko nové. V skratke ti vysvetlím, čo sa s tebou stalo. Teraz si ako ja, si upír. Čoskoro zistíš, čo všetko to obnáša. Teraz ale určite cítiš pálenie v krku. Potrebuješ sa napiť, tak si pohovoríme  potom neskôr.“  Len čo to dopovedal, ucítila som pálenie v krku. Chytila som sa za hrdlo. Usmial sa nado mnou. Ja som na neho vycivene pozerala. Keby nespomenul tú bolesť v krku, tak by mi to ani tak nevadilo. Nechcela som sa však s ním hádať, lebo som pochopila, že tu asi má vysoké postavenie, keď spolu s tými dvoma mužmi, myslím, že sa volali Marcus a Caius, sedel na trónoch. Moje premýšľanie prerušil Arov hlas:

„Tak ja sa ti idem pozrieť, či ti nenájdem niečo na uhasenie smädu. Heidy síce príde až večer, ale ty potrebuješ krv už teraz, tak ti zoženiem nejakého človeka. Ty zostaň tu a počkaj, kým po teba prídem.“ Pri jeho slovách som sa pozastavila. To budem musieť piť krv? Veď som upír, jasné, že budem piť krv. Ale nebude to trochu bezcitné? Ale veď ľudia tiež zabíjajú zvieratá, tak prečo by upíry nemohli zabíjať ľudí? Je to naša prirodzená potrava, tak ako aj pre ľudí zvieratá.

Keď som dokončila svoj vnútorný rozhovor, usmiala som sa na Ara a povedala som:

„Ďakujem a prosím,“ nedokončila som vetu, lebo ma zaskočil môj hlas. Znel ako tisíce zvončekov. Nikdy som nepočula nič také krásne ako zvuk, ktorý vychádzal z mojich úst. Pozrela som sa na Ara, ktorý na mňa spýtavo hľadel. Opýtala som sa ho:

„To je môj hlas?“ Aro sa nad mojou otázkou pousmial a povedal:

„Áno, je to tvoj hlas a počkaj ešte, keď sa uvidíš v zrkadle. Ja ti idem zohnať niečo na pitie, zatiaľ počkaj tu a nevychádzaj z izby.“ Usmial sa na mňa a odišiel.

Blúdila som pohľadom po izbe. Bola veľká, veľmi luxusne zariadená. V izbe boli troje dvere. Jednými z nich vyšiel Aro. K druhým som podišla a otvorila ich. Pozerala som sa do miestnosti, ktorá bola taká veľká ako izba, v ktorej som pred chvíľou bola. Ale táto slúžila pravdepodobne ako skriňa, čo som posúdila podľa obrovského množstva oblečenia a stojanov. Podišla som k jednému z nich a v úžase som vydýchla. Šaty, ktoré na ňom boli, boli navrhnuté od jedného z najslávnejších návrhárov. Za jednu sekundu som prebehla celú miestnosť a zistila, že všetky šaty sú od tých najslávnejších návrhárov celého sveta. Veľa z nich boli aj jediné kusy. Takéto oblečenie má cenu zlata. Vyznala som sa v móde, dokonca som ňou pred tou vraždou bola priam posadnutá. Po nej ustúpila trochu do úzadia, ale nikdy som sa jej neprestala venovať.

V tom som si spomenula na tú  vraždu. Oči sa mi rozšírili od hrôzy. Ale veď ja už nie som človek, už mi nemôžu nijako ublížiť. Pomstím sa mu. Pomstím sa tomu chlapovi, čo mi zničil život. Vymyslím pre neho pomstu, ktorá bude rovnako hrozná ako tie činy, ktoré napáchal na tých dievčatách. Mám však ešte čas. Teraz som sa chcela ísť pozrieť, kam vedú tie druhé dvere. Možno to bude ďalšia skriňa. Vybehla som z miestnosti a otvorila som dvere do tretej miestnosti. Neurobila som to práve najcitlivejšie. Dvere som skoro vytrhla z pántov. Musím si potom vyskúšať, aká je teraz veľká moja nová sila.

Nachádzala som sa v obrovskej kúpeľni, ktorá bola ladená v bielej a červenej farbe. Ako aj ostatné miestnosti bola zariadená až priveľmi luxusne. Obrovská vaňa s vírivkou, sprchový kút s tryskami, dve umývadlá a ešte iné veci. Vydýchla som:

„Tí ľudia nevedia čo s peniazmi!“ Kráčala som k vani. Prechádzala som okolo zrkadla. To čo som v ňom uvidela mi vyrazilo dych. Predo mnou stálo najkrajšie dievča, aké som kedy videla. Tmavo hnedé, jemne zvlnené vlasy jej padali až k pásu, plné červené pery malo roztiahnuté do mierneho úsmevu. Pokožku malo bielu ako sneh, ideálna postava. Jediné, čo veľmi nesedelo k jej vzhľadu, boli oči, ktoré boli krvavo červené. Nie také, aké mala väčšina upírov v tomto hrade. Tie ich neboli tak výrazné. Rukou som si prešla po tvári. Dievča v zrkadle skopírovalo môj pohyb. To predsa nemôžem byť ja. Očami som hypnotizovala dievča v zrkadle, keď sa za mnou ozval Arov hlas:

„Si naozaj výnimočne krásna a to aj na upírku.“ Otočila som sa na Ara a nesmelo som sa usmiala. Aro pokračoval:

„Zohnal som ti niečo na pitie, tak keď si smädná, poď so mnou.“ Samozrejme, že som bola smädná. Mlčky som nasledovala Ara. Presunuli sme sa naspäť do izby, kde mi Aro podal červený plášť so slovami:

„Obleč si ho, nikto okrem mňa ťa pred uvítacím plesom nesmie vidieť. Je to taký zvyk. Všetkým ťa oficiálne predstavím na plese, ktorý bude tento večer.“ Mala som naňho otázku:

„Prečo je môj plášť červený, keď vy všetci máte plášte v odtieňoch čiernej a sivej?“ Obliekala som si svoj červený plášť, kým mi Aro vysvetľoval:

„U nás plášť predstavuje postavenie. Čím je tmavší, tým má dotyčný upír postavenie vyššie. Ty máš červený plášť preto, lebo ešte presne nepoznám tvoj dar, tak ešte neviem, aký plášť ti mám prideliť,“ dopovedal a usmial sa na mňa.

Prechádzali sme dlhou chodbou. Okolo nás prechádzali upíry, ktorí sa za nami so záujmom pozerali. Na hlave som mala kapucňu, takže mi nemohli vidieť do tváre. Zo všade sa ozýval šepot. Jasné, teraz budem hlavná atrakcia.

Prišli sme až k červeným dverám. Aro ich otvoril a my sme vstúpili. Aro poznamenal:

„Už o chvíľu tu budú.“ A vtedy som to začula. Tlkot ľudských srdcí. Bol to nádherný zvuk, pri ktorom sa mi zbiehali sliny. Zvuk sa približoval. Počula som ženský hlas, ktorý rozprával o histórii hradu. Pripomenulo mi to deň, keď som so svojou triedou prechádzala týmito chodbami v domienke, že je to len ďalší nudný školský výlet. Vedela som, že ľudí na chodbe čaká rovnaký osud, ako mojich spolužiakov.

Otvorili sa dvere a dnu vstúpila upírka, ktorá bola, ako aj všetky ostatné, vrátane mňa, neskutočne krásna. Za ňou vošli traja ľudia, asi 17 ročný. Jeden chlapec, ktorý pozeral na upírkino pozadie a dve dievčatá, ktoré nadšene diskutovali. Prišlo mi ich ľúto, takí mladí a už musia umrieť. Ale veď keď mohla Diana, tak môžu aj oni. Ich krv mi dráždila hrdlo. Čakala som však na Arov súhlas.

„Ďakujem Chelsea, môžeš ísť,“ povedal Aro smerom k upírke. Tá sa mierne uklonila a odišla. Zavrela sa sebou dvere, ktoré spôsobili prievan. Kapucňa sa mi zosunula a odhalila moju tvár. Všetci traja v úžase vydýchli. Keď však zbadali moje oči, tep sa im zrýchlil. Začali cúvať k dverám, ktoré však na ich smolu boli zamknuté. Pozrela som sa na Ara. Ten súhlasne kývol hlavou.

V tej sekunde som letela vzduchom a silno som schmatla chlapca za ruku, lebo stál najbližšie. Chcela som sa s ním chvíľu hrať, ale jeho krv tak silno voňala, že som nevydržala  a zahryzla som sa do jeho tepny. Do úst mi začala prúdiť sladká, teplá tekutina. Vypila som ho za niekoľko sekúnd. Stále som však nemala dosť. Natiahla som sa po jedno z dievčat. Obidve sa v strachu krčili v kúte miestnosti. Keď som jednu z nich chcela pritiahnuť k sebe, druhá ju pevne chytila za ruku a nechcela pustiť. Silno som šklbla, až zaprašťali kosti dievčaťa, ktoré bolestivo zastenalo. Prisala som sa k jej tepne a vysala som ju podobne ako chlapca pred ňou. Jej krv ma zasýtila, tak som posledné dievča prenechala Arovi. Ten sa potešil a usmrtil aj posledné dievča.

Nasadila som si kapucňu a spolu s Arom som vyšla z miestnosti. Bolesť v krku zmizla. Zamierili sme naspäť do mojej izby. Snažila som sa zapamätať cestu do nej. Aj napriek tomu, že hrad pripomínal bludisko, som si ju zapamätala ľahko. Moja nová pamäť bola úžasná. Vošli sme do mojej izby a ja som si sadla na obrovskú posteľ s baldachýnom.

„Ja teraz musím ísť niečo vyriešiť. Ty ostaň tu. Kým prídem, môžeš sa začať pripravovať na ples. Bude síce až o šesť hodín, ale vy dievčatá potrebujete aj tak veľa času na prípravu. Vyber si hociktoré šaty z šatne, aj tak sú všetky tvoje. Tak ja idem. Za dve hodiny sa na teba prídem pozrieť,“ povedal Aro a odišiel.

Rozhodla som sa dať si kúpeľ. Išla som do kúpeľne a napustila som si vaňu. Do vody som pridala kus peny a vliezla som do nej. Horúca voda príjemne pôsobila na moje studené telo. Rozmýšľala som, čo všetko viem o upíroch. Viem, že sú nadpozemsky krásny, rýchly, silný a studený. Kožu majú tvrdú ako kameň a nezaberajú na nich žiadne ľudské údery. Nepotrebujú dýchať a potrebujú krv. To všetko som vedela z vlastnej skúsenosti. Potom som počula ešte povesti o nich, ale nevedela som, z akej miery sú pravdivé.

Voda bola už studená, tak som vyliezla z vane, zabalila som sa do uteráka a zamierila k zrkadlu. Pozrela som sa na svoje oči, ktoré už síce neboli také hrozné, ako keď som ich videla prvý krát, ale stále sa mi nepáčili. Čo by som dala za svoje krásne čokoládové oči, ktoré som mala ešte za ľudského života. Zahľadela som sa do zeme a potichu som zavzdychala. Nechcela som takéto oči, desili ma. Znovu som sa pozrela do zrkadla a potichu som vykríkla. Už som nehľadela do krvavo červených očí, ale do čokoládovo hnedých. Žeby ďalšie rozšírenie môjho daru, ako hovoril Aro tomu, čo som dokázala? Oči sa začali znovu sfarbovať do červena.

Začala som experimentovať so svojím novým objavom. Skúšala som rôzne farby očí. Potom som prešla na vlasy. Fungovalo to aj na ne. Začala som to kombinovať. Chvíľu som bola blondína s modrými očami, potom zas rusovláska so zelenými. Napadlo ma, či by som sa dokázala zmeniť aj na nejakú osobu, ktorá už existuje. Spomenula som si na Jane a hneď som začala. Chvíľu mi to síce trvalo, ale nakoniec som v zrkadle videla Jane, ktorá vyzerala úplne ako jej skutočná predloha. Neudržala som to dlho, za necelú minútu začali Jane tmavnúť a kučeravieť vlasy, zvýrazňovať sa oči. Za pár sekúnd som v zrkadle znovu videla seba. Ale aj keď som nabodnutú podobu neudržala dlho, aj tak som bola z objavu nadšená.

Vybehla som z kúpeľne a chcela som ísť oznámiť Arovi môj objav. Uvedomila som si však, že som ešte v uteráku a že nesmiem vychádzať z izby. Tak som sa teda obliekla do jedných letných šiat. Chvíľu som mala dilemu, čo si obliecť, ale nakoniec som sa rozhodla pre ne. Nemienila som v nich ísť na ples, ale kým sa preoblečiem sa mi zdali vhodné. Pozrela som sa na hodinky a zistila som, že Aro má prísť až o pol hodinu. Sadla som si na posteľ a čakala, kedy sa mu budem môcť zdôveriť so svojím objavom.

Autor: Cukricek (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Elizabeth Volturi - 2. kapitola: