Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Elizabeth Volturi - 1. kapitola

12.05.2010 (12:15) • Cukricek • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1704×

Prechádzali sme dlhou chodbou plnej obrazov. Heidy, naša sprievodkyňa, rozprávala históriu každého z nich. Počúvala ju asi iba učiteľka. Baby mali plno práce s diskusiou o dnešnom večierku, na ktorý mala celá naša trieda ísť. Chalanov skôr zaujímala sama Heidy. Bola nadpozemsky krásna a mala veľmi zvláštne oči. Mali takú fialovú farbu. Ja som tvorila samostatnú skupinu. Išla som posledná, hľadela som do zeme a rozmýšľala nad svojím hrozným životom. S nikým som sa nerozprávala, aj učitelia mali problém zo mňa vytiahnuť hoci len slovo. Nie vždy som bola taká. Asi ešte pred rokom by ste ma videli kecať medzi babami, alebo flirtovať s nejakým fešákom. Ale jedna udalosť zmenila celý môj život.

Bol večer a ja som sa práve vracala z jednej diskotéky. Moja cesta domov viedla cez zopár opustených, zle osvetlených uličiek. Keď som cez jednu z nich prechádzala, uvidela som dve postavy. Muža a ženu. Muž bezcitne pritláčal ženu o stenu a držal jej pod krkom nôž. Žena, alebo skôr ešte dievča, vzlykala a snažila sa volať o pomoc, ale muž jej držal ústa. Mňa si ani jeden z nich nevšimol, lebo som stála v neosvetlenej časti uličky. Dievča malo vydesený výraz a po tvári jej tiekli slzy, keď muž zdvíhal nôž k jej tvári. S úsmevom jej urobil hlboký rez cez celé pravé líce. Dievča v bolesti vykríklo, ale jeho ruka stlmila jej výkrik. Ja som tam stála ako prikovaná, neschopná žiadneho pohybu. Muž pokračoval v zohyzdňovaní jej tela. Keď už ani nevyzerala ako človek a od bolesti už omdlela, muž zdvihol nôž a pichol jej ho do srdca. Na tvári mal spokojný úsmev. Už som to nevydržala a vykríkla. Ale to som nemala robiť. Muž ma zbadal a rozbehol sa za mnou. Konečne som bola schopná pohybu a utekala som preč. Muž ma  prenasledoval. Môj útek mi sťažovali slzy, ktoré mi zacláňali zrak. Nikdy som nevedela dobre bežať, tak ma muž za chvíľu dobehol a zvalil na zem. Začala som kričať. Snažil sa mi zakryť ústa, ale ja som ho uhryzla a kričala ďalej. O chvíľu pribehli ľudia, medzi nimi aj policajti. Začala som vzlykať.

„On ju zabil, zabil ju!“ Keď ma počuli policajti, muža spútali a mňa odviezli na policajnú stanicu, aby som vypovedala.

Z myšlienok ma prebral hlas Heidy, ktorá upozorňovala Mika, aby sa nedotýkal exponátov. Typický Mike.

Od toho večera som sa zrútila. Ten muž, ktorý zabil to dievča, bol členom najhľadanejšieho gangu v celej Európe. Skôr, ako ho zavreli na mňa zakričal, že ma nájde a zabije a ak to neurobí on, urobí to iný člen gangu, do ktorého patril. Od vtedy som žila v neustálom strachu. V noci som sa zobúdzala s krikom, v sne som sa videla na mieste toho dievčaťa, ktoré tak brutálne zavraždili. S nikým som sa nerozprávala. Úplne som sa uzavrela do seba.

Vchádzali sme do veľkej miestnosti, v ktorej bolo veľa ľudí v plášťoch v odtieňoch sivej a čiernej. Veľké dubové dvere, cez ktoré sme pred chvíľou prišli, sa za nami zavreli. Jeden z mužov, ktorý sedel na tróne sa postavil a povedal:

„Vitajte, návštevníci, vitajte vo Volterre!“ Po dokončení jeho krátkeho prejavu sa začalo peklo. Ľudia v plášťoch sa vrhli na mojich spolužiakov a zahryzávali sa im do krku. Vtedy som pochopila, čo sa tu deje. Všetky tie povesti o upíroch, ktoré nám rozprával upratovač z hotela, v ktorom sme boli ubytovaní, boli pravdivé. Vedela som, čo bude nasledovať, všetkých nás pozabíjajú. Zavrela som oči a s úsmevom na tvári som čakala na smrť. Konečne skončí to utrpenie, ktoré ma od tej vraždy zožieralo.

Smrť nijak neprichádzala, tak som otvorila oči. Ako jediná som tam pokojne stála. Tí, čo boli ešte živí kričali, prosili o milosť a behali po celej miestnosti. Väčšina mojich spolužiakov bola už mŕtva. Pokojne som sa pozerala po miestnosti, až kým som neuvidela moju najlepšiu kamarátku, Dianu, ku ktorej sa nakláňal jeden z tých upírov. Vytryskli mi do očí slzy, lebo ju jedinú z celej triedy som mala úprimne rada. Ako jediná ma neopustila v mojich ťažkých depresiách a vždy sa ma zastala, keď si zo mňa iní uťahovali a ja som nemala silu sa brániť. Nie, nech zabijú mňa, ale ona má právo žiť. Skôr ako som si to stihla rozmyslieť, stála som pri mužovi a snažila som sa oslobodiť Dianu. Začala som do neho búšiť a kričala som:

„Nechajte! Ju! Na! Pokoji!“ Každé slovo som zvýraznila svojou päsťou. On sa iba uškrnul a chcel ma odhodiť. Ja som sa ale skrčila a silno som ho kopla medzi nohy. Nie nadarmo som mala tri čierne pásy z bojových umení. Jeho tvár však nevystriedala bolestivá grimasa, ale skôr prekvapená. Zato mňa bolelo celé telo. Bol tvrdý ako kameň. Nechcela som sa však vzdať. Chcela som mu udeliť ďalší úder, keď ma chytili studené ruky a ja som svišťala vzduchom.

Ocitla som sa na druhej strane sály pritlačená o stenu najkrajším chlapcom, aké som kedy videla. Mal hnedé vlasy a červené oči, ale tie mali asi všetci. Zašepkal:

„Si naozaj šikovná, odvážna a ešte k tomu aj nádherná, bude ťa škoda,“ sklonil sa k môjmu krku a chystal sa ukončiť môj život. Skôr, ako som zatvorila oči, uvidela som toho upíra, ktorému som pred chvíľou rozdávala údery, ako odhodil mŕtvu Dianu na zem. Z oka mi vytiekla slza a už som úplne zatvorila oči. Veď o chvíľu budem znovu s ňou. Tešila som sa na smrť. Po krku mi prechádzali pery toho krásneho upíra. Už sa mi chcel zahryznúť do tepny, keď som si zrazu uvedomila. Ja chcem žiť! Prudko som otvorila oči. Ten náhly pohyb ho prekvapil, veď dovtedy som sa ani nepohla. Rozhodla som sa použiť svoj ženský šarm, aby som si zachránila život. Zvodne som sa na neho usmiala a povedala:

„Posledné želanie nebude?“ Prekvapene zažmurkal, potom si uvedomil, o čo sa snažím a tiež nahodil zvodný úsmev. Odpovedal mi:

„Normálne svojej večeri posledné želanie nedávam, ale pri tebe urobím výnimku.“ Aby podčiarkol svoje slová, tak sa božsky usmial, až sa mi skoro podlomili kolená. Musím sa spamätať, nemôžem dať najavo, akú mám pre neho slabosť. Usmiala som sa tak, až mu sčerneli oči. Neviem síce, čo to u upírov znamená, ale dúfam, že je to pre mňa niečo dobrého.

„Ďakujem.“ Chvíľu som čakala, aby som ho dostala do pomykova.

„No tak, čo to bude?“ A ešte krajšie sa usmial. A to som si myslela, že to viac ani nejde. Ten úsmev bol na mňa už naozaj priveľa. Podlomili sa mi kolená a zviezla by som sa na zem, keby ma on nezachytil. Jeho oči sa vpíjali do tých mojich. Tú nádhernú chvíľu pokazil svojimi slovami:

„Len tu kvôli mne neodpadni,“ uškrnul sa.

„Len si priveľmi nenamýšľaj. To som nepadla kvôli tebe, ale je toho na mňa priveľa,“ zahovárala som.

„Jasné, verím ti,“ povedal ironickým tónom.

„Ďakujem a inak, čo bude s tým posledným želaním?“

„Veď ty ho musíš povedať.“

„Pustíš ma?“ Aby som zvýšila efekt, zaklipkala som svojimi dlhými mihalnicami.

„To asi nepôjde,“ odpovedal mi. Z celej sily som si priala, prosím, nech ma pustí. A stalo sa niečo neuveriteľné. Naozaj uvoľnil zovretie a nechal ma odísť. Jeho výraz bol ešte viac prekvapený, ako ten môj. Nemala som však čas zamýšľať sa nad tým, musela som odtiaľto vypadnúť.

Utekala som k dubovým dverám, cez ktoré sme prišli. Snažila som sa ich otvoriť, ale nešlo to. Zanadávala som:

„Dokelu, Heidy ich musela zamknúť,“ povedala som to potichu, normálny človek by ani nezaregistroval, že som niečo povedala. Ale v tejto miestnosti boli len upíry a tí majú asi lepší sluch ako ľudia. Každopádne, teraz všetky tváre v miestnosti sa pozerali na mňa. Ten upír, čo nás na začiatku privítal, prehovoril:

„Ako to, že ešte žije?“ Hneď k nemu pribehol upír s nádherným úsmevom, s ktorým som pred chvíľou flirtovala. Podal mu ruku. Upír na tróne sa na chvíľu zamyslel a potom povedal:

„Ďakujem, Alec.“ Takže Alec, to si musím zapamätať.

Potom sa ten muž z trónu pozrel na mňa a povedal:

„Ako si už iste zistila, sme upíri. Ja sa volám Aro a toto sú moji bratia Caius a Marcus,“ ukázal na mužov po svojej ľavici a pravici. Potom pokračoval: „Ako sa voláš, koľko máš rokov a odkiaľ si.“

„Volám sa Elizabeth Lemyn, mám 15 rokov a som z Londýna.“

„No, takže ďalej. Počkať, to by sme tu boli celú noc, proste poď sem a podaj mi ruku.“ Pozerala som naňho, na čo mu bude moja ruka? Jeden upír si to asi zle vysvetlil, prišiel ku mne a strčil ma do chrbta.

„Ja viem chodiť, tak do mňa láskavo nestrkaj,“ nakričala som mu do tváre.

„Jasné, prepáč, mačiatko.“ A pohladkal ma po líci. Znechutene som sa otočila a rýchlym krokom som kráčala k Arovi. Všetci mi uhýbali z cesty. Vložila som svoju  dlaň do tej Arovej. Chvíľu mal neprítomný pohľad, ale o chvíľu sa mu na tvári rozžiaril úsmev od ucha k uchu.

„Úžasné, taký talent som nevidel už tisícročia. Len by som chcel niečo skúsiť. Mohla by si, Jane?“ Malá blondína vedľa Aleca sa žiarivo usmiala a pozrela sa na mňa.

„Možno to bude trochu bolieť,“ povedala s úsmevom. O čom to hovorí. A zrazu som ležala na zemi v bolestivých kŕčoch. Nech prestane, nech okamžite prestane! A zrazu bolesť utíchla. Pozrela som sa na Jane.

„Pokračuj, Jane,“ povedal Aro.

„Nemôžem, niečo ma blokuje,“ povedala Jane plačlivo. V tej chvíli mi niečo došlo. Ja ich môžem ovládať. O tomto dare hovoril Aro. Hneď som to aj vyskúšala. Prikázala som v duchu Jane, aby tancovala ako balerína. Jane sa zrazu vystrela a začala po celej sále robiť piruety. Rozosmiala som sa a so mnou aj všetci ostatní v miestnosti.

„To robíš ty?“ spýtal sa ma Aro. Prikývla som. Pustila som Jane zo svojej moci. Hodila po mne nenávistný pohľad. Ja som jej ho oplatila nádherným úsmevom.

„Takýto talent si nemôžeme nechať ujsť. Ak mám pravdu, Lizzie, budeš ešte mocnejšia ako Jane a Alec.“

Po očku som sledovala Jane. Po Arových slovách sa na neho prekvapene pozrela a otvorila ústa dokorán.

Zaprotestovala: „Počkať, ona nemôže byť mocnejšia ako my...“ chcela pokračovať, ale Aro ju prerušil:

„Ticho, Jane, ešte nič nie je isté. Ale ani keby sa nesplnili moje predpoklady, jej dar je neuveriteľne mocný. Veď sa prejavuje aj cez jej ľudský život. Bola by úžasným prírastkom pre našu gardu. Premeniť. Alec, postaráš sa o to?“

„S radosťou,“ odpovedal Alec. Jane sa na neho urazene pozrela a zašepkala:

„Zradca.“ Vtedy som si ale niečo uvedomila.

„Počkajte, mňa sa ani neopýtate?“ Neveriacky som sa na Ara pozrela..

„Prepáč, ale tvoj talent hovorí za všetko. Alec.“ A už som bola v jeho náručí. Inak by som z toho bola v siedmom nebi, ale štvalo ma, že chcú so mnou urobiť niečo proti mojej vôli. V Alecovom náručí som presvišťala cez celý hrad.  Položil ma na posteľ a naklonil sa ku môjmu krku. Prešiel mi po ňom perami. Bože, to čo chce so mnou robiť?

„Bude to bolieť, ale výsledok stojí za to,“ zamumlal a zubami prenikol cez moju kožu. Jeho pery som však už necítila, lebo  mi telo začal spaľovať obrovský oheň.

Autor: Cukricek (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Elizabeth Volturi - 1. kapitola: