Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 11

16.04.2010 (07:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1712×

11. kapitola -

(Edward) - Nerobte mi to znova!

(Bella) - Vlkodlak vs moja drbnutá rodinka

Pohľad: Edward

Začal som sa k nej pomaly nakláňať, no ona v poslednej chvíli uhla. Najskôr ma to trocha ranilo, ale potom sa dral na povrch skôr pocit rozpačitosti. Vôbec som ju nechápal.

„Prepáč, Edward, ale nejde to. Ja to nemôžem urobiť po tom všetkom, čo som ti spôsobila,“ vyhŕklo z nej po chvíli.

„A čo také si mi spôsobila?“ opýtal som sa so záujmom.
„Ja nemôžem. Nechápeš to! Mal by si ma nenávidieť lebo ja sa nenávidím. Tak veľmi som ti ublížila a teraz to ľutujem. Nemôžem ťa pobozkať a pri tom nevidieť tvár tvojej manželky!“

„Ja mám manželku?!“

Pohľad: Bella

„Jacob?“
„Bells, som tu. Mrzí ma to!“
„Ach Jake,“ zakňučala som a hodila sa mu okolo krku.

„Čo tu robíš ty pes? Zahromžila Rosalie a pristúpila bližšie.

Všetci trúchliaci sa pozerali na tú scénku, čo sa práve odohrávala. Dokonca si pošuškávali, že sa budeme biť. Prepána, veď sú na pohrebe! Nech radšej všetci zmiznú, keď si nevedia uctiť Edwardovu pamiatku.

Emmet výstražne zavrčal, ale Jacob sa podľa všetkého nemal k odchodu. Pevne ma držal a ako som vytušila tak skoro sa ma nehodlal pustiť.

„Jake, povedz, že to nie je pravda!“ zaprosila som.
„Je mi to veľmi ľúto.“

„Aspoň netrep,“ vyletel naňho Jasper, „teraz máš predsa voľné pole, keď Edward zomrel.“
„Jasper!“ okríkla som ho.

„To je v poriadku. Nič iné sa od pijavíc ani nedalo očakávať,“ začal teraz Jacob.
„Prestaňte. Nemôžete si to nechať na potom? Ak ste si nevšimli práve pochovávame môjho syna!“ zavzlykala Esme.

Nikto už do nikoho nepodpichoval, ale to dokázali vynahradiť aj pohľady, ktoré po sebe hádzali. Keby sa dalo pohľadom zabíjať... no neviem ako by obaja dopadli.

Po našom malom incidente kňaz pokračoval, až sme dospeli ku koncu. Ku koncu všetkého...
mali nasadiť kríž ako to bolo zvykom.

„Charlie, my nechceme aby mal Edward na hrobe kríž,“ hovoril trocha ďalej Carlise môjmu otcovi.

„Ako to, že nechcete? Predsa musí mať kríž!“ odporoval mu Charlie.
„Edward nebol veriaci a ani my nie sme. Práve preto nie je správne tam ten kríž dať!“

Ďalej som už nevládala počúvať. Oni mu nechcú dať kríž? Prečo? Lebo bol upír? A čo je na tom! 

„Charlie nehnevaj sa, ale ten kríž tam nebude,“ opäť presviedčal Carlise.
Charlie chvíľu váhal, no potom kríž podal Carlisovi so slovami: „ako chceš.“

Toto som nemohla dovoliť. Vytrhla som sa Jacobovi a vyrazila ku Carlisovi. Za mnou sa viackrát ozvalo moje meno, ale ja som nepočúvala. Mala som jediný cieľ. Ten kríž tam dotiahnuť aj keby som sa mala pobiť so všetkými upírmi sveta!

Keď som došla ku Carlisovi, bez slova som mu vzala kríž z ruky. Na to, že ma oveľa vyvinutejšie zmysly ako ja, jednal dosť pribrzdene a to som využila. Potkínajúc som šla k hrobu a tam sama vtisla do zeme drevený kríž.

A teraz bolo všetko tak ako malo. Čo to trepem?! Nič nie je tak ako malo, ale zmeniť sa to už tiež nedá! Ostal mi už len Charlie, moja strelená rodina a JACOB!

Pohľad: Edward

„Jane neodchádzaj. Čo si tým myslela?! Ja mám manželku?“
„Nechaj ma Edward. Nesmiem ti nič povedať. Zabijú ma!“
„Kto ťa zabije?“
„Prosím zabudni, že sme sa o tomto niekedy bavili,“ úpenlivo ma zaprosila a potom zmizla za bránami hradu.

Teraz som bol absolútne zmetený. Čo mi taja? Mám manželku?! Ale kde potom je?! Prečo sa o mňa nezaujíma? A kto to vlastne je?

Na tieto otázky mi dokázal odpovedať len jeden človek.

„Aro potrebujem sa porozprávať,“ vletel som do prijímacej siene aj keď tu Aro nebol sám.

Felix, Demetri, Alec, Haidy, Lucas dokonca aj Jane a ešte pár neznámych stáli pri ňom a čosi rozoberali.

Jane po mne hodila varovný pohľad, no mne to bolo ukradnuté. Chcel som vedieť pravdu a nikto mi v tom nezabráni!

„Najskôr sa upokoj. O chvíľu skončíme a porozprávame sa,“ odpovedal pokojne Aro.
„Ja som dostatočne pokojný a tento rozhovor nepočká.“

Na Arovej tvári sa zračil zmätok a s Jane si vymenili významné pohľady.

„Tak o čom sa chceš rozprávaš?“

Prekvapilo ma že chce rozhovor viesť takto verejne, ale ja tu nie som ten, ktorý by sa mal báť odhalenia.
„Chcem vedieť, či si mi nič nezamlčal?“
„O čom?“
„O mojom živote.“
„Nie,“ odpovedal bez zaváhania.
„Určite?“
„Samozrejme.“
„Tak mi povedz, čo je na tom pravdy, že mám manželku?!“

Úsmev sa vytratil a Arova tvar sa stiahla do nahnevanej grimasy.

„Kto ti niečo také povedal?“
Ovládol som svoj pohľad aby mi náhodou nezaletel na Jane, čím by som ju okamžite prezradil.
„To nie je dôležité. Jednoducho to viem a chcem odpoveď!“
„Odpoveď je jasná. Nemáš manželku!“

Prítomný boli dosť zmetený z nášho rozhovoru.

„Ja ti neverím!“
„Edward, predsa si ako môj syn tebe by som neklamal!“
„Vidím že nemám inú možnosť.“

Jediná možnosť ako sa dozvedieť pravdu bola jednoduchá. Prečítať myšlienky! Keby to bolo skutočne také jednoduché...

Ešte raz som sa Ara spýtal: „Čo mi tajíš?“

V hlave mi najskôr vystrelila bolesť, ale potom sa to ustálilo a počul som to, čo som potreboval.

Boli to len nesúvislé slová ako sa Aro snažil svoje myšlienky skryť, ale tie mi stačili na to aby som pochopil čo sa tu deje.

„Cullen... manželka... Bella... Forks... schopnosť... Voltury... dieťa... mŕtve... Jane.“

V hlave sa mu mihali jednotlivé scény. Najskôr to bola moja „smrť“ a potom rozhovory najskôr s Jane, Felixom, Marcusom... A nakoniec moja hnedovláska.

„Prestaň Edward. Ty vieš, čo ti táto schopnosť spôsobuje ak neprestaneš dopadne to zle!“
„Zle dopadneš len ty, ak mi hneď nepovieš ako sa volá moja žena!

V hlave sa mu znova objavilo meno Bella. Preto sa mi zdala taká povedomá, preto mi to meno tak veľa hovorilo...

„Čo sa jej stalo?“

Obraz sa zmenil a tentoraz som videl Jane ako drží ruku nad Bellinym bruchom.
Ona je tehotná!? Moje dieťa?!

„Prestaň!“ okríkol ma znova, no ja som neposlúchol.

Keď som zašiel tak ďaleko teraz neprestanem.

„Čo je s mojím dieťaťom?“

Jane pridusene zhíkla.

Obraz sa opäť zmenil a tentoraz som Bellu videl v bezvedomí ležať na dlážke.

Konečne mi to došlo. Preto Jane tak vyvádzala ona mi zabila... !

„Ako si mohla?“ otočil som sa na Jane a prisahám, že ak by som nebol upír mal by som v očiach slzy.

Jane sa na mňa ľútostivo pozerala ale neodpovedala.

„Môže mi tu niekto vysvetliť o čo tu ide?“ opýtal sa jeden z tých neznámych.
„Nič sa nedeje Orik,“ upokojoval ho Aro.
„Tak mi odídeme!“

Rozbehol sa k dverám aj s ostatnými a otváral ich.

„Nikto odtiaľto neodíde!“ 

Myšlienkou som dvere opäť zabuchol. Orik ostal vydesene civieť, ale po dlhšom vnútornom boji sa rozhodol poslúchnuť. Dobrá voľba! Lebo mňa by v tomto stave určite nechcel rozhnevať.

Otočil som sa späť na Jane a o pár krokov pristúpil.

„Povedz, že si to neurobila,“ zaprosil som aj keď som dopredu poznal odpoveď.
„Je mi to ľúto.“

„Nechali sme to zájsť až príliš ďaleko,“ povedal Aro.
„Ja nie som Edward Voltury,“ konštatoval som.
„Nie si.“
„Tak kto teda som?“
„Edward Cullen.“

Už ma zaujímala iba jediná otázka: „Prečo?“

„Prečo? Lebo som to tak chcel. Si výnimočný, Edward a ja som ťa chcel mať po svojom boku. Tvoja žena a dieťa tomu bránili. Musel som niečo urobiť!“

„Preto si ma uniesol a vymazal pamäť?“ pozrel som na Lucasa. 
„Áno, a ak by som dostal druhu šancu urobil by som to znova. Ten tvoj fagan, ak vôbec bol tvoj by Bellu zabil a nakoniec by sme museli zabiť aj jeho. Chcel som ťa toho ušetriť!“

„Ale za akú cenu?! Zmeniť mi totožnosť, vymazať pamäť... myslíš, že tým si mi to uľahčil?! Vieš, čo som doteraz prežíval? Veď ja neviem kto som. Neviem nič a všetci mi klamete. Ja som si myslel, že ste moji priatelia. Ja som vám dôveroval,“ rozkričal som sa a pohľadom prechádzal po všetkých počnúc Arom až po Felixa.

„Edward, my sme ti museli klamať a je nám to ľúto,“ prehovoril za všetkých Demetri.

Ruky sa mi mimovoľne roztriasli a za mnou čosi puklo.

„Hlavne sa upokoj. Nechceme predsa aby niekto prišiel k úrazu,“ znepokojil sa Aro.
„A čo ak chcem?“

Bol som zákerný rovnako ako oni. Bola pravda, že som to takto nechcel, ale ja som to nezačal práve naopak ja to skončím. Ak mi budú brániť, alebo čokoľvek... vlastne nie nebudú.

„Čo ak sa rozhodnem odísť?“ zmenil som tému aby som sa trocha upokojil.
„To ti nedovolíme,“ odpovedal za všetkých Aro.
„A ako mi v tom chceš zabrániť?!“ vysmial som sa mu.
„Neviem... ale asi nijako. Ja nemusím nič urobiť. Lucas to spraví za mňa.“

Znenazdajky sa za mnou vynorili štyri postavy a pritlačili ma k zemi. Neodbilo ich ani neustále pukanie skla okolo. 

„Je mi to ľúto, ale na toto si už nespomenieš,“ zaškeril sa Aro.
„Nie. Nerob mi to znova! Nemáš na to právo!“
„Lucas!“ zavolal a ani nie o sekundu sa nado mnou skláňala postava.

Postava upíra, ktorý mi chcel zobrať to najcennejšie, čo som v tejto chvíli mal. Moje spomienky!

„Bude to fajn Edward. Ráno sa prebudíš a všetko bude také ako pred tým,“ usmiala sa Jane.
„Ale ja nechcem aby to bolo ako predtým.“

Myšlienkami som odhodil Felixa a Demetriho do steny ale nahradili ich ďalší traja upíri.
Nič viac som nedokázal chýbalo mi to, čo mi pomáhalo ovládať moju schopnosť – sústredenie.

„Nebráň sa, robíš si to ťažším.“
„Prosím. Nerobte to,“ zaprosil som poslednýkrát a potom som už nevidel nič len tmu.

10. kapitola - bonus - 12. kapitola

moje shrnutie

______________________________________________________________________________________________________________

Ja viem, že ma možno za ten koniec nepochválite, ale ak na túto poviedku nezanevriete poprosila by som o komentár. Prosím o prepáčenie, že to tu dávam až po takomto dlhom čase, ale nestíhala som. Ďakujem všetkým, čo to čítajú a odkazujem, že v nasledujúcich častiach sa máte na čo tešiť!

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 11: