Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 3. kapitola

08.11.2011 (21:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 3414×

Carlisle letel cestou bez ohľadu na to, či po nej išli aj iné autá. Bol som trochu vystrašený, veď Bella vyzerala so mnou v tom lese v poriadku, ale bolo mi, samozrejme, hneď jasné, že jej psychika musí byť na dne. Videl som ju síce len párkrát pred tým dneškom, vždy vyzerala akoby priehľadne, jej telo tu bolo, ale duša nie.

„Odkiaľ sa vlastne poznáte?“ preťal Carlisle ticho, aj keď sa plne sústredil na jazdu, už sme boli takmer pri nemocnici.

„Povedal by som, že zo školy, ale nie nejako... extra,“ koktal som.

S prižmúrenými očami sa na mňa pozrel, asi som neznel príliš pravdivo. No už prudko zaparkoval na mieste, tak sa ma nepýtal nič ďalšie. Vybehol z auta a utekal dnu. Čakal som, že použije svoju upírsku rýchlosť, ale premáhal sa, aby sa neprezradil.

Bežal som za ním, všade okolo bol chaos, ale najviac sa ozýval hlasný krik. To musel byť John. Prešiel som pomedzi sestričky, ktoré vystrašene pozerali na scénku vpredu. Zastavil som sa pri Carlisleovi, ktorý sa skláňal k nemocničnému vozíku...

Panebože, bola celá biela, na tvári mala rezné rany, najväčšia z nich jej prechádzala po celej tvári a bola dosť hlboká. Skĺzol som očami na jej vnútornú stranu zápästia... Podrezala si žily. Svet sa okolo mňa zatočil, že som ani nestihol vnímať, ako utekajú na sálu.

„Ach, bože, tohto som sa najviac bál,“ vzlykal vedľa mňa totálne zúfalý hlas. Otočil som hlavu a uvidel jej brata, ako sa drží steny, aby nespadol, a plače.

„Je mi to veľmi ľúto,“ šepol som a chytil ho za rameno. Uprel na mňa svoj zničený pohľad. Nič nepovedal, zrazu sa zviezol na zem, telom mu otriasali vzlyky. Posadil som sa k nemu na zem. Neviem, či ma v tejto chvíli spoznal, že som Carlisleov syn, videli sme sa len párkrát.

„Urobila to už niekedy?“ spýtal som sa ho, potreboval som sa dozvedieť viac, aj keď to bolo maximálne nevhodné. Posmrkol a rukávom si utrel nos. Oči mal krvavé, viečka prepadnuté.

„Nie, ale čakal som to. Už celé tri mesiace som čakal, kedy si ublíži, vždy všetko držala v sebe a...“ Zlyhal mu hlas. Pretrel si oči, tento pohyb zopakoval znova, až som si myslel, že si schválne ubližuje. Keď si začal driapať tvár nechtami, chytil som ho za ruku, aby som ho zastavil.

„Ale vieš čo je na tom najhoršie?“ zachrapčal. „Ona tým viní seba, chápeš to? Seba tým viní!“

„Prečo?“

Zadíval sa pred seba a nemo hľadel na bielu stenu. „V deň, keď zastrelili našich rodičov, mala Bella vystúpenie, hrávala na klavíri. Rodičia boli vtedy na schôdzke a nestíhali prísť na jej koncert. Volali jej, ale ona ich tam potrebovala, povedala im, aby išli cez jednu štvrť, kde sú často krádeže a prestrelky miestnych. Ponáhľali sa vtedy za ňou, ale boli v nesprávnom čase a nesprávnom mieste. Napadli ich bývalí väzni z Bronxu a zastrelili...“ vydýchol s kamennou tvárou.

Na toto som už nemal slov. Je jasné, že Bella za to ani prinajmenšom nemôže, ale ľudská myseľ je v týchto situáciách mimo a hádže všetku vinu na seba. Bolo mi zle. Koľkokrát sa riešia u nás doma problémy typu, čo si obliecť alebo sme na seba občas hnusní v toľkých veciach. Ale Bella? Neviem si predstaviť jej trápenie, ale neskutočne rád by som jej pomohol... aspoň nejako, ak by ma k sebe pustila, čo bude nemožné. Pustí ma k sebe, ale len ako vlka.

Unavene som si povzdychol, keď som ucítil na sebe Johnov pohľad.

„Odkiaľ vlastne poznáš Bellu? V tomto meste sa s nikým nepriatelí?“

Len som pokrútil hlavou, aby to tak nechal, a unavene sa postavil. Pomaly som kráčal, mihali sa proti mne samí ľudia, ale ja som mal pred očami len jej tvár. Určite jej ostanú jazvy, ktoré ešte viac zničia jej psychiku, ak ju zachránia. Nedokázal som tam ostať, vybehol som z nemocnice a na kraji lesa sa premenil.

Bežal som ako nikdy, potreboval som ticho a pokoj, až som sa nakoniec pristihol, že som išiel po cestičke, kde som išiel dnes s Bellou. Dnes! A teraz jej zachraňujú život. Možno keby som ju zdržal, tak by... Nie, nie, nemal by som sa do toho tak starať. Ale...

Zafučal som a rozbehol som sa znova domov. Nevedel som, čo so sebou robiť, mal som ju plnú hlavu. Myslel som len na to, že by som ju mal chrániť, starať sa o ňu. Možno by som jej mohol pomôcť, chodil by som s ňou von, rozprával sa s ňou, možno by sa cítila lepšie. Ale všetko to je len možno, nemôžem si byť istý ničím. Chcel som zavolať Carlisleovi, ako to dopadlo, ale asi nebude mať čas. Možno mi to bude vedieť povedať Alice. Ešte viac som zrýchlil, až sa mi labky zarývali do vlhkej hliny. Pred domom ma, ako predtým, čakala kôpka s vecami. Premenil som sa späť na človeka a vbehol dovnútra.

„Bude v poriadku, až na jej tvár,“ oznamovala mi už vo dverách so smutným výrazom. Prehrabol som si nervózne vlasy.

„Zľakne sa, bude sa nenávidieť ešte viac,“ šepkal som. Alice mi položila ruku na rameno a so záujmom sa mi pozrela do očí.

„Edward, prečo ti na nej zrazu tak záleží? Poznáš ju ešte len jeden deň,“ pýtala sa, ale ja som nemal odpoveď.

„Ja neviem, Alice. Dnes, keď som sa bol prebehnúť, stretol som ju v lese, bol som cez búrku s ňou, keď sa stratila a... Ja proste neviem, je tak zničená a vystrašená a smutná, potrebuje niekoho, kto ju ochráni pred týmto svetom.“ Naliehavosť v mojom hlase bola neprehliadnuteľná, bol som takmer hysterický.

„Si si istý, že sa k nej nepripútal?“ ozval sa Jasper z vedľajšej izby.

„Jazz, veľmi dobre vieš, že mňa sa táto blbosť netýka.“

Pousmial sa. „Myslíš si, že preto, lebo si sa za celých päťdesiat rokov nepripútal do žiadnej ženy, tak je to nemožné? Možno bude ona tou pravou.“

„Nechoď na mňa s tými trápnymi rečami o láske, láska nie je pre mňa stvorená a nepotrebujem ju. Ide mi len o to, že Bella by nemala byť stále sama po tom, čo sa jej všetko stalo.“

Zachechtal sa. „A čo to znamená, keď chceš s niekým byť a ochraňovať ho?“

„Že ten, kto to robí, je totálne sprostý? Idem hore.“

„A nezabudni potom oznámiť Carlisleovi a Esme, že si bol s ňou v lese a dokonca jej kýval ako poslušný psíček na všetko, čím si nás dosť ohrozil - alebo seba. A to hlavne nechci, aby sa Rosalie...“

„Čo je so mnou?“

Panebože, ešte tá mi tu chýbala. „Nič, Rosalie. Nemusíš sa ozývať vždy, keď niekto povie tvoje meno. Viem, že ti to dvíha sebavedomie, ale už ho máš dosť.“

Odfrkla si, udrela ma cestou do obývačky do ramena a ešte na mňa zasyčala.

„Tiež ťa mám rád!“

Nakoniec som ani nešiel do izby a vrátil sa do kuchyne, kde som mal jedlo. S povzdychom som sa posadil, oprel som si hlavu o ruku a bezmyšlienkovite jedol. Jasperove slová ma trochu vystrašili, ale niežeby som sa nejako bál. U vlkov je síce známe, že sa občas pripútajú k niekomu, ale ja som ten prípad, kedy sa to nestane nikdy.

Hodiny pomaly odbíjali, sledoval som ručičku, až zacinkali kľúče vo dverách. V momente som bol na nohách. Carlisle sa vyzul, vyzliekol si kabát a pozrel sa na mňa.

„Bude v poriadku, ale na tvári jej ostane veľká jazva,“ oznámil mi a unavene si pretrel oči. Nebol unavený, ale vyzeral tak. Muselo ho to dosť zobrať už len kvôli Johnovi a Carlisle nenávidí, keď zomierajú mladí ľudia, ktorí majú pred sebou celú budúcnosť.

„Hm, tak to je fajn.“ Otočil som sa, ale zastavil ma.

„Edward, mal by som ešte jednu otázku. Po anestézii sa zrazu prebrala, ale hneď zaspala, no medzitým mrmlala niečo s vlkom. Stále opakovala to slovo a zmietala okolo seba rukami.“

Skrivil som tvár, ona na mňa myslela... Ona chcela zomrieť a stihla myslieť na mňa?

2. kapitola - 4. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 3. kapitola: