Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 33. kapitola

08.03.2013 (13:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1778×

(Victoria) 

„Ja už nikam nejdem, choď si na lov sama," zasmiala som sa odľahčene, ten mimovďak zapríčinil Bellinú urazenú tvár a následné vypálenie z dverí rýchlosťou blesku. Ešte chvíľu potom som sa odduševnene smiala. 

Potom som sa len snažila nejako zabiť čas, počas ktorého bola Bella na love. Prečo mám stále, leď som bez nej, pocit nebezpečenstva? Akoby si nebezpečie razilo cestu ku mne a chcelo Bellu ušetriť. Možno. To čo som cítila teraz však nebol pocit nebezpečenstva. Bola to len niečo ako zlá predtucha. Možno som si to len vymyslela.

Každopádne som sedela vo svojej tmavej izbe so štvrtou knihou v ruke, nesústredene otáčala stránky a pozerala na hodiny. Toto aj tak nemá cenu... Loviť som bola včera. Pozeranie na televíziu? Zbytočné.

Nakoniec som skončila v napustenej vani so vzdúvajúcimi sa bublinkami stúpajúcimi do vzduchu. Bezducho som sledovala spektrum farby odrážajúci sa na vrcholu bubliniek a prstom prechádzala po horúcej tridsať stupňovej vode, v ktorej sa tvorili malé vlnky a premýšľala.

Znova sa mi do nej začali vkrádať myšlienky na našu poslednú návštevu. Kedy konečne príde niekto, kto by sem neprišiel s úmyslom uniesť mňa, Bellu, bojovať alebo zabíjať? Kedy konečne bude môcť prísť na návštevu taký Laurent, napríklad? V podstate, Heidi som nevidela tiež celé roky, ak nerátam posledné stretnutie v časovej zóne troch minút, ale neverím, že by ju pustili. Z Volterry asi nie.

Odpoveďou mi bol okamžitý radar, ktorý mi kázal, nech okamžite vyleziem z vane a pripravím sa. Prečo len platí príslovie: spomeň čerta a je tu? Samozrejme, nemyslím Heidi, aj keď pravdu povediac, bol by z nej obstojný čert. Teraz mi išlo o isté meno, ktoré ma vytáčalo už len pri myšlienke na opätovné stretnutie.

Popri bleskovému utieraniu sa som stihla ešte zaznamenať čas: jedna hodina ráno. Bella si dáva načas, aj keď jej to nemôžem vyčítať. Zaprvé, je novorodená, takže smäd jej trvá uhasiť trochu dlhšie než normálne, a zadruhé: aj ja som predsa ostávala na love niekoľko hodín. Ale, už je z nej upír, takže by tu mohla byť, keď ju potrebujem.

Namiesto frfľania na jej adresu som si žmýkala vlasy, ktoré mi potom v jemných, už kučeravejúcich sa prameňoch ostali na už oblečené ramená a chrbát. Na toto som si vybrala naozaj nevhodný čas. Možno na mňa začína dopadať Belliná energia orientačného zmyslu pre čas na bode nula. A to som vždy vedela nasadiť perfektné šokujúce načasovanie. Prítomnosť toho dievčaťa mi začína spôsobovať vážne ujmy na zdraví.

Opäť naoko pokojná som sa posadila na posteľ, ktorá mi ponúkala vždy dokonalé miesto na premýšľanie, aj napriek tomu, že som spánok nepotrebovala a nikdy potrebovať nebudem, a čakala na návševníka. Preboha, len nie zase úmysel ma zabiť, prosím, boj mám rada, ale v určitých situáciach je to dosť otravné.

Tú vôňu som poznala, dotyčného tiež. Aká náhoda. Ja naozaj o ďalšiu potýčku nestojím.

Ale čosi, čosi čudné mi šepkalo, že teraz to nie je kvôli bitke, súperení či honbe za mojou či Bellinou smrťou. Nechápala som to. Pri ňom by predsa nemohlo ísť o nič iné. Alebo?

Smer behu mi jasne napovedal, v podstate, kam inam by mieril, ak nie tu?

Pripraviť sa, pozor, päť, čtyri, tri, dva, jedna...

Očakávala som to, aj tak ma však jeho príchod zarazil. Už v stoji som sledovala mimiku jeho tváre. Uškŕňal sa, s prefirérnym videním sledoval moju tvár a v tej jeho sa mu zračilo isté očakávanie.

Pristúpil ku mne o krok bližšie. Mojou slabinou je, že stále pri podobných pohyboch začnem ustupovať, o tú istú mieru, ako ten, koho sledujem, alebo kto sleduje mňa.

Na reakciu som však nebola pripravená. V sekunde prekonal ostávajúcich päť metrov, odrazu stál pri mne ani nie tridsať centimetrov odo mňa.

V prekvapení som ustúpila a vzápätí narazila do steny za mnou. Tak toto sa mi už raz stalo, ale nie s ním, ale s istým Edwardom. Déjà vu? Nie. Nie, teraz to bolo iné. Edward ma chcel zabiť. Ním som si však nebola tak celkom istá.

„Zdravím, Vicky," pozdravil ma naoko slušne, moje meno však zapriadol a podišiel ku mne znova o päť centimetrov bližšie. Natlačila som sa na stenu a kŕčovito do nej zaryla nechty. Skratku môjho mena, ktorú tak nenávidím, som v tejto chvíli ignorovala.

„Demetri," odzdravila som potichu a vyhýbavo sledovala prostredie za ním.

„Vravel som ti, že my dvaja sa ešte stretneme," posledné slová vydýchol priamo do tváre a opäť bol odrazu o desať centimetrov bližšie. Naprázdno som prehltla.

„Viem," vyšlo mi spopod zovretých zubov pridusene. Došlo mi, akú má moc. Nemôžem mu nič urobiť, lebo by ma Volturiovci zabili. Nemôžem sa brániť, lebo by to opäť rozpútalo boj a naozaj sa mi nechcelo ostať zvyšok svojej existencie na úteku. Možno sa so mnou zahráva, možno o päť sekúnd skončím na kúsky, možno je tu kvôli overeniu, či je Bella upírka. Všetko je možné. To, čo však urobil následovne, som za pravdepodobné nepredpokladala.

Teraz bol ani nie desať centimetrov odo mňa. Popri mojej pravej paži sa tiahla komoda, tamaď som sa vyšmyknúť nedokázala. Zvolila som cestu popri jeho ľavom boku, zarazila ma však jeho ruka na úrovni mojich pliec opretá o stenu po mojej ľavici. Nemala som možnosť úteku. Ale prečo, to som naozaj netušila.

S pootvorenými ústami od prekvapenia som sa pozrela do Demetriho očí. Normálne červené zreničky mal teraz ónyxovo-temné s náznakom karmínu pri ich kútiku.

„Čo to robíš?" vyšlo mi z úst pridusene, takmer som šepotala, avšak nie vlastnou vôľou, ale vypätou situáciou.

Mlčky mi pomaly priložil prst na ústa, ešte stále od prekvapenia pootvorené, čo som však v zlomku sekundy zmenila. Pri jeho dotyku mnou takmer nepatrne cuklo, takmer vlastnou silou som zadržala ruky, aby nevystrelili proti nemu. Vedela som, že by som to pozdejšie mohla ľutovať. Namiesto toho som len nemo zakrútila hlavou na znak nesúhlasu, hoci som ani netušila, čo sa chystá urobiť.

Naklonil sa ku mne a potichu mi pošepol: „Ani sa nepohni." Na tvári som ucítila jeho dych.

Nebol to splnený príkaz, šokovane som celá stuhla a napla svaly na rukách z pocitu nebezpečenstva.

„Neboj sa," zaznelo mi pri uchu slastne, o líce sa mi čosi obtrelo. Jeho veta už neznela tak výhražne, no pocit úzkosti sa ani trochu nevytratil, pri narastajúcej blízkosti medzi mnou a Demetrim len rástol. Čo ak je to trik?

Na krku som pocítila obrysy štíhlych dlhých prstov, ktoré sa mi jemne obtreli o kožu a zašli až na zátylok. Byť človek, už by mi naskákala husia koža, teraz sa mi však len potichu vydral z hrdla zvuk podobný vzlyku či zastonaniu. Niečo medzi tým. Vnímala som len jemný dotyk na zátylku, ktorý mi po ňom jemne prešiel.

„Čo odo mňa chceš?" vydralo sa mi spoza pier šepotavo.

Tákže... Niečo vám teraz poviem - možno tým stratím aj ten zvyšok čitateľov, ktorých mám - a to bude to, že tí, ktorí Volturiovcov nemusia... Nad touto poviedkou som uvažovala dosť dlho... Druhá séria sa teda odkladá na neurčito. Je to čiastočne kvôli počte komentárov, ale najmä, pretože popri VAMDN a písania prvých kapitol SV to nestíham. Prepáčte. 

van, roel, zenyep97, hela1007: Ďakujem vám za vaše nádherné komentáre. :-)

BellaDemetri: v neposlednej rade a za prvé: DEMETRI NIE JE SVINA A MY TO VIEME! Pamätať, neskúšať znovu, prosím, lebo dostanem istý stav názvom infarkt a to mám 12 :D

MischelleAliceCullen: 1. minuta: Revem
                              2. minuta: Revem a skla v oknach praskaju 
                              3. minuta: Revem a domy padajú 

Klonko, týmto si ma dokonale rozsekala. :D Prepáč, možno to necítiš rovnako - možno určite - ale nehnevaj sa: domy padajú? Si zo mňa robíš prdel, klonko? Ale nie, veď my vieme, vieme. :) Proste, všetko dobré, a šťastné ku tvojim narodeninám, veľa darčekov a nervov pri klincovaní truhly s nahrávkami One Direction - následné podpálenie zaručené, rýchle, flexibilné. :D  

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 33. kapitola: