Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 31. kapitola

06.02.2013 (14:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1838×

(Victoria)

Fascinujúce. Vidieť veci z iného uhlu pohľadu, sledovať neuhasiteľný oheň, ktorý jej isto-iste plápolal v krku silou rozžeravenej pochodne. Nikdy som nemala šancu nič podobné sledovať, James sa so mnou stretol až potom a novorodeného sme nikdy nemali šancu pozorovať. 

Nikdy by ma nebolo napadlo, že sa to dá aj inak. Vždy som bola odstrčená dozadu, potichu s potmehútskym úsmevom stála v tieni a prizerala sa, ako sa James kŕmi. Nikdy som nepokladala ľudí za nič viac než potravu, termoforné konzervy s dávkou krvi, ktorá sa sladko prevaľovala v ich tele. Nič viac než potrava, ktorá sa za niekoľko krátkych desiatok rokov pokazia a umrie. Ako som sa len mýlila.

Nikdy mi neprišlo zvláštne, že som bola zakaždým niekde vzadu, výhodný nástroj, ktorý sa hodí mať po ruke, a ktorý hlúpo veril na lásku a šancu na prežitie. Žiadnu inú formu lásky som však zatiaľ nepoznala, a tak som nebola úplne presvedčená o tom, či iba nie som zbytočne sebaľútostná.

Bella trielila vysokým porastom pŕhľav, ihličia a kríkov, aj napriek sile a rýchlosti novorodeného to však nebolo nič oproti tomu, čo by som dokázala ja, namiesto predháňania som však potichu a pomaličky zakrádala za ňou, ohúrená toľkými vnemami, vnímala som každý jej pohyb či náznak zmeny smeru. Do nosu mi udrela vábivá vôňa, v očakávaní som sa napla, Bella však takmer nečujne zavrčala, telo sa jej od očakávania prehlo, cez šaty jej presvitalo niekoľko driekových stavcov. 

Napla svaly, jediným Ľahkým pohybom vyskočila do koruny stromu, akoby to pre ňu bolo úplne prirodzené. Z turistickej hlasy prenikalo niekoľko hlasov, jeden tenší, až piskot, ďalší drsný, akoby niekto šmirgľom prešiel po plaste a posledný na klasickej úrovni dospievajúceho dievčaťa. Belliná póza mi jasne naznačovala, že sa mám od nich držať ďalej, priam kričala: Moje, iba moje, vezmem a nepustím, môj majetok.

Áno, napriek neznesiteľnej bolesti v hrdle, ktorá ju iste musela zažia škvariť, ladne popreskakovala niekoľko ďalších vetví a zoskočila z jednej priamo za tými dievčatami. Hrdlo jej muselo horieť, avšak dokázala jemným ťahom prasknúť vetvičku, presunúť sa o niekoľko metrov ďalej, znovu zašramotiť.

Naprosto fascinovane som pozerala na jej absolútne pokojné správanie. Užívala si ich strach, akoby ju napĺňalo to, že im čoskoro naskákali zimomriavky, nepekné bobule kože nahusto nastriekané na sebe, a prestrašene začali baliť veci. Bolo neskoro. Bella už nedokázala dlhšie zadržiavať smäd.

S prenikavým zavrčaním, pri ktorom tuhne krv v žilách, skočila na prvé dievča, ktoré bolo pri nej najbližšie a v sekunde preťala jej tepnu. Začula som príjemný praskavý zvuk, niekoľko šliach prestalo pracovať a Bellin chtiač konečne ukojila sladká krv, ktorá jej začala prúdom natekať do vyhladnutej ústnej dutiny.

Po minúte neostalo v tele ani zbytok kedysi nádherne čistej, ničím nepoškvrnenej tekutiny, ktorou kojíme náš smäd.

Nestačilo jej to ani len zdiaľky. Čoskoro odhadzovala na zem aj druhé telo, jeho majiteľka nestačila ani pípnuť, dokiaľ jej, samozrejme, nezahryzla do pokožky a jedným ťahom ju pretrhla.

Tí ľudia. Tvária sa, že sú hrdinovia, ale stačí im rozhryznúť tepnu a všetci sú z toho úplne na mraky.

Bella skončila spoločne so spadnutím posledného tela na zem, vzápätí, akoby automaticky, na chvíľu zakutrala vo vecku, potom stamaď vytiahla nerezový zapaľovač a okamžite ho tam hodila. 

Po skončení s prácou sa na mňa s očakávaním pozrela, pohľad hýril zvedavosťou, akoby som jej mohla niečo poskytnúť. Che vari pochvalu?

„Ideme?" opýtala som sa jej netrpezli, stále som si však dala záležať na milom podtóne, ktorý jej nabudil sebavedomie. Spokojne sa vydala za mnou. 

„Ako si sa dokázala tak ovládnuť?" nechápavo som sa ku nej otočila, na čo váhavo natočila hlavu na stranu. Akoby bol tento pohyb vrodený, nie len ona zvykla pri zamyslení otočiť hrdlom, podobne ako tí malí psy, ktorých výdam vonku na prechádzke, potom ju znovu vytočila späť a ďalej pokračovala v ceste.

„Ani neviem. Bolo to pre mňa úplne normálne. To hrdlo stále bolí," posťažovala si nahnevane, nohou kopla do blízkeho koreňa stromu. Ten sa pod nátlakom vyvalil, drevo na mieste nárazu zaprakalo a lesom sa ozvala rana, ako keď sa narazí autom do steny.

Bella trochu prekvapene pozrela na svoju nohu, ktorá bola, samozrejme, celá a nepoškodená.

„Bolesť nikdy celkom neustane," informovala som ju s vecným podtónom, ignorujúc predpoklad ukrývajúci sa v tejto odpovedi, „musíš sa ju len naučiť korigovať," dokončila som s milším tónom, na čo sa jej chrbtica unavene uvolnila a ruky si znovu váhavo prešli po krku.

„Prečo sa na mňa pozeráš?" spýtala sa ma po chvíli, ruky jej z krku zišli dolu a oči sa jej hrozbou rozšírili.

„Premýšľam, kedy to prepukne," odpovedala som váhavo, odvrátila zrak a zahĺbila sa do vlastných teórií.

„Kedy prepukne čo?" takmer to zavrčala, telo sa jej obozretne nakrčilo a posledné slabiky takmer zavrčala.

„Toto," ukázala som smerom k nej, „pri každom novorodenom prepukne kríza. Môže to byť úplná náhoda, alebo úplná blbosť. Niekto ho naštve a už to je tu." Akoby som ju svojimi slovami naštvala ešte viac. Znovu zavrčala, Možno to prepukne každú chvíľu. Ktovie, možno skončím s otrhnutou rukou, nohou či niečim iným, stále to je lepšie, než akoby to spravila v dome. Nechcelo sa mi znovu volať inštalatérov.

Zdalo sa, že toto je presne ono. Hnev sa v nej hromadil pre úplne neškodnú poznámku, zloba jej z očí priamo sršala a postoj jednoznačne neznamenal nič dobré. Nezazlievala som jej to, celkom dobre si pamätám na moju prvú krízu. Vtedy som Heidi skoro zabila, bolo to len preto, pretože som nič nechápala a ona bola príliš blízko. Nebola som si istá, či úplne zrastanie a miznutie jaziev nie je jedným z jej darov. Moje telo zdobili už tri jazvy, jednu som tam mala, keď sa Heidi pokúšala brániť. Na ľavej ruke mám jazvu z toho nepríjemného incidentu, keď som takmer prišla o hlavu. Tretiu tam mám z doby, keď som bola s Jamesom. Bolo to v deň, keď sme sa po prvý krát stretli zoči-voči. 

Nechápala som jeho zámery, išiel po mne už niekoľko rokov s úmyslom zabiť ma a ja som sa mu úspešne vybýbala. Niekoľkokrát ma takmer stratil, vtedy som však pocítila, že do túžby zabiť ma sa vkráda zvedavosť. Nevedel, ako je možné, že mu dokážem uniknúť. Vďakabohu za moju čudnú schopnoť, na tej lúke by ma vtedy zabil. Demetri by ma pravdepodobne zabil ešte skôr, akoby som sa stihla obhájiť. Moja schopnosť mi už toľkokrát pomohla od nebezpečenstva, na ktoré mám proste nos.

Možno by som už bola mŕtva, posledný krát, kedy mi skutočne išlo o život, bolo vtedy, ako som bola v Južnej Amerike. Edward tam bol tiež, zachytil moju stopu. Utiekla som mu, avšak niekoľko krát som mala skutočne namále, raz či dvakrát sa mu už podarilo dostať sa ku mne tak blízko, až som si bola istá, že moje dni sú už spočítané. A znovu som mu ako zázrakom unikla.

Počas môjho premýšľania som ani nezaznamenala, kedy sme sa dostali do ostupu niekoľkých metrov od seba. Prudko som zastala a otočila sa. Pohľad na to, čo som zbadala, ma neškutočne šokoval.

Bella sa krčila pri strome, rukami si kŕčovito držala hlavu a z úst sa jej niekoľko krát vydalo príšerne zdecimované zakučanie a telom jej mykalo. Okamžite som vystrašene podišla ku nej.

„Zmizni!" zajačala na mňa, keď som sa dostala do necelých päť metrov od nej. „Nechcem ti ublížiť, choď preč!" Kričala ďalej a napäto sa snažila udržať na mieste, jej telom sa však rozlievali ďalšie nepochopiteľné vlny čistej zúrivosti. Ten pohľad bol desivý, mala v sebe vlnu silnej energie, ktorá ládovala von.

Neodišla som. Nemohla som ju tu nechať v takom stave. Bol to obraz zúboženosti, šialenstva a lúzy. Bella na mňa vražedne zazrela.

Pod jej prepaľujúcim pohľadom som mala pocit, akoby sa mi začala jej zúrivosť vlievať do mojich prázdnych žíl, to sa však v zlomku sekundy zmenilo.

Akoby naraz ožili všetky moje nočné mory.

Nemohla som sa pohnúť z miesta, pohltila ma nechcená temnota, do uší mi prenikali neprirodzene vysoké tóny, drvili mi organizmus zaživa a mala som pocit, akoby som mala vznútra vybuchnúť. Celé telo sa mi roztriaslo, doliehala na mňa obrovská emocionálna bolesť a do uší mi udierali trhavé zvuky, podobné tomu, keď sa mi odtrhla ruka. Do nosa mi vstúpila nádherná vôňa. Jeho vôňa. Znovu ten trhavý zvuk, a naraz som pocítila silný pach kadidla.

Bolo to, akoby mi ktosi zaživa prehral jeho smrť.

Zmenilo sa to. Mala som pocit, že sa nedokážem pohnúť, akoby mi niekto brzdil moje zmysly, nedokázala som ani vyjaknúť. Chcela som utiecť, ale nevedela som.

Znovu ten desivý obraz. 

„Nie!" zajačala som v agónii, nohy sa mi podlomili a rukami som si sama oblapila hlavu, v kľaku som kričala a snažila sa vymaniť sa tej drvivej sile. Cez horiace myšlienky som ledva počula, ako kričím.

Prestala rovnako rýchlo, ako začala.

„Štítna paralýza," vydýchla som šokovane.

A Bellin dar je tu, voilá. :D A ja tu znovu mám pár ďakovaní, ale predtým...

Je mi dosť ľúto, že komentárov je fakt zdrvujúco málo. Nedokážem si vysvetliť, čo robím zle. Vlastne môžem... Áno, napríklad môj štýl, príliš jednoduchý, city nevyjadrené. Dievčatá, ja sa naozaj snažím. No, dosť sebaľútosti, na to mám čas v súkromí. :) Len by som prosila, ak robím niečo zle, napíšte mi to, nech sa zlepším, prosím.

Vanesa a Ivuš: objetívna kritika, to sa mi hodí. :) Aj keď ste ku mne príliš mierne, vaše slová ma stále dokážu milo potešiť a povzbudiť. :)

Michelle: to ti snaď ani nemusím pripomínať... Si úžasný človek, ktorý mi už tak pomohol... Neviem, čo by som mala písať niekomu tak milému... Klaniam sa ti, ďakujem ti. Mám ťa strašne rada, Michelle. :)

Hela: dievča, tvoj komentár ma vždy tak milo a príjemne prekvapí a povzdbudí. Všimla som si, že spoločne s Michelle chcete jednu vec: Edwarda. Taká Vanes a Ivuš zase chcú dvoch ľudí... Inkognito, prezrádzať nebudem, veď ony vedia. :) Len prosím, nepýtajte sa na neho stále. Ja viem, že ho proste máte rady, ale dočkajte času. :) Chlapci budú, nebojte, len to nebude Edward (sorry, sorry, sorry).

Viem, že okrem vás štyroch toto zrejme už nikto nečíta, ale prosím, keby sa niekto našiel... 

Vaša Michelle :) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 31. kapitola: