Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice 30. kapitola

31.01.2013 (10:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2108×

(Bella)

Z útrob mi odrazu vyšiel neznámy zvuk, čosi, čo sa veľmi nápadne podobalo vrčaniu, niečomu temnému, čo som dosiaľ nepoznala. Vyšiel mi z miest, kde sa nachádzajú pľúca, akoby som smerom k nosu zovrela dýchaciu trubicu a vzduch zasyčala pomedzi zovreté pery. 

Napadlo mi, že vrčanie je presne ono. Signál, ktorý vás pohltí v danom momente, tentoraz bol zvuk vydaný čisto z loveckého inštinku, ktorý sa mi rozhorel v tele, zaplavil mi zmätenú myseľ, v ústach sa mi začala tvoriť akási pachuť. Presne takéto niečo som cítila, keď som pobozkala Edwarda. Inštinkty mi napovedali, že tá tekutina, ktorá by mi akoby nahradila slinné kanáliky, sa nazýva jed a teraz skutočne prúdi krvným obehom miesto krvi. Krv.

Potrebujem krv! Tu, teraz. Nohy som mala ladné, takmer sa nedotýkali porastu a predsa mi žiadny z okolitých vnemov nepripadal taký, ako predtým.

Pochopila som, prečo upíri nemôžu v lese naraziť do stromu, či spadnúť.

Inštinkty som mala miliónkrát zreteľnejšie ako za ľudského života, vnímala som každú intenzitu okolia, do uší sa mi dostávali zvuky zvierat, očami som videla tak dobre ako nikdy, zaznamenávala som miniatúrne obrysy niekoľkých mravcov, ktorí si na chrbte viezli náklad väčší než boli oni sami, počula som ich jemné dupotanie o mäkkú hlinu, na strome poskakovalo niekoľko veveričiek, z hrdla sa im vyládovali niekoľké piskotavé zvuky, ako keď sa človek nadýchne hélia.

Ich vône. Bola to stále tá lahodná krv, ale zmiešaná a zahnaná do kúta zvieracím puchom, po ktorom sa moje telo automaticky znechutením otriaslo, akoby ste dali alkoholikovi závislom na vodke obyčajnú vodu so sirupom, moje telo tú vôňu samovoľne odmietlo, cítila som rozhorčenie nad tým, že som sa niekedy zamýšľala podujať na túto stravu.

A za chrbtom som počula ďalší pár nôh, mohol utekať rýchlejšie než ja, intenzitu skokov som skutočne považovala za nízku, mala som pocit, že ak by sa rozhodli, ostala by som desiatky metrov za nimi, hoci by som dala do behu všetku svoju silu, nestačila by som im. Vicky behala za mnou, dávala pozor, aby som sa nepošmykla a neurobila niečo, čo by som mohla neskôr ľutovať. Vítala som to, hoci mi bolo jasné, že keby som sa rozhodla, len jej sila by skutočne nestačila. Hocijako mohla byť rýchla, šikovná, silná či obratná, v tele driemal novorodený upír, mala som oveľa väčšiu silu než ona.

Akoby ju fascinovali moje pohyby, neponáhľala sa, jej beh pripomínal nečinnú pozorovateľku, ktorú zaujali gigantické korytnačky ukryté za akváriami, kde mali dostatok priestoru, napriek tomu, že ich zobrali preč z oceánu a uväznili za sklá pripomínajúce vitríny.

Všetky moje poznatky a skutočnosti z tohoto sveta boli však utlmené ďalším nádychom. Vôňa, silná lákavá vôňa plná vánivej sviežosti. Akoby automaticky sa mi ohrnuli pery, vražedne som zavrčala a ešte rýchlejšie sa rozbehla. 

Päťsto metrov pred nami. 

Tri dievčatá, sediace na turistickej cestičke, hlasno oddychovali a pili ľadovú minerálku, bavili sa a smiali.

Počas behu, plne sústredená, som zaznamenala, s akou ľahkosťou som sa preháňala celým lesom.

Nemali by ma kríčky a vetvy z okolitých stromov usadené na zemi, šľahajúce mi do nôh, nepríjemne páliť? Akoby ma pohládzali nádherne jemné pierka, úplná slasť. Čo by sa malo presne stať, keď som preletela porastom vysoko posadenej pŕhľavy? Nič, absolútne nič. Ďalšie okvetné lístky, jemné ako lupienky divého maku či jablone, hoci tá farba nebola ani trochu, ani len farbou listov podobná. Zatiaľčo v jabloni je rozpoznateľných niekoľko odtieňov svetlo - ružovej, počínajúc s magnóliovou, kojeneckou či karafiátovou, na lístkoch pŕhľav, ktorá ešte nedozrela, kvitla prírodná biela, hoci makové lupienky ukrývali nádhernú jasnočervenú spleť.

Aj listy boli iné. Zatiaľčo na jabloni kvitli jemné morsko-zelené farby, maky ich maly temne avokádové a pŕhľava tvorila nádhernú symfóniu olivovej a pistáciovej. Toľko nových odtieňov a farieb, dokonale vykreslené, mimo spektra ľudského vnímania,

Pripadala som si ako v rozprávke, avšak celý dojem slobody kazila tá nechutná štipľavá bolesť, ktorá sa stávala nie hodinami, ba ani minútami, ale ubiehajúcimi sekundami stále horšia a horšia. Za nesmrteľnosť sa platí. Budem sa s tým musieť naučiť žiť.

Päťdesiat metrov. Vzdialenosť, ktorú by som bola schopná preskočiť za niekoľko sekúnd. Predsa som o niekoľko stotín spomalila, zuby sa mi v neuveriteľne silnej aróme vykrútili tak, až som mala dojem, že mi ako protéza vyletia z úst skôr, než stihnem zakročiť, pery som mala ohnuté takmer ku koncu brady a nič som nenechala na náhodu. Dvadsať metrov od nich som vyskočila na najbližší strom.

Až na jeho vrchole som si uvedomila, aké jednoduché to bolo, žiadne zapieranie, namáhanie sa či príprava. Proste som si povedala, že vyskočím na strom a moje telo sa bez akýchkoľvek problémov ihneď dokonalým oblúčikom vyšvihlo hore a automaticky sa zachytilo príhodnej vetvy.

Už aj predtým som počula rozhovor, až teraz sa mi však podarilo vnímať jednotlivé slabiky. Krčila som sa a opierala, číhala a načúvala.

„Neviem, typujem, že ešte takých desať kilometrov na juh," oznámil drsný dievčenský hlas, jeho štruktúra pripomínala šmirgľovací papier, ktorým sa dá preniknúť hlboko do ušných bubienkov, až sa cítite, akoby vám pri každej slabike šmirgľovali ušné bubienky.

„Tvoje tipy," zafunel neuveriteľne vysoký hlas. Aj Victoria bola oproti twjto stupnici iba úbohý skrachovaný amatér.

„Päť minút a ideme," zamrmral ku podivu celkom normálny hlas na normálnej úrovni, nehrial, ale ani neschladil. Hlas, aký je vidieť v reklamách, žiadny tenor, ale bol oveľa krajší a ľúbeznejší, než mali spoločníčky jeho pôvodkyne.

Victoria za mojím chrbtom jemne zavrčala, evidentne pripravená na útok.

Tlmene som na ňu zasyčala s jasným príkazom. Ony sú moje!

Smutne sa usmiala, ale zrejme bola natoľko inteligentná, aby svoje pudy dokázala udržať na uzde, keďže ani ja som nemala chuť si svoje prvé nervy vybiť na niekom, na kom mi záleží, a potom by som to určite ľutovala.

Z krku som začula znieť to isté hrdelné zavrčanie. Po návalom náhlej energie som až uskočila, akoby moja myseľ viedla produktívny zdroj môjho cieľa. Zabiť. Tu a teraz.

Moje vrčanie pritiahlo pozornosť dievčat pod nami, ale už teraz sú mŕtve. Vystrašene zhíkli, akoby im niekto dal jasný herecký povel, v rýchlosti a mierne nervózne začali baliť nedojedené jedlo, ktoré naozaj príšerne smrdelo, a snažili sa zachovať pokoj. Smola. Vy ste moje...

Ladne a hlavne potichu som preskočila časti po stromoch, ktoré obkolesovali zastávku ako akýsi baldachín, pristála na zemi a znovu s pobaveným podtónom zavrčala. Ich vystrašené, šokované pohľady stáli za všetko.

Znovu som prešla o kúsok ďalej a s jemným nasadením stúpla na suchú vetvičku, tá vydala praskavý zvuk a dievčatá znovu prekvapene a vystrašene zhíkli. Mala som chuť ich ďalej takto strašiť, užívať si tú nadvládu, avšak by to znamenalo plus pre mňa, keby som sa ale nenadýchla.

Ovládla ma vôňa krvi, zo zadu som sa priblížila a s jemným slastným, opojným výkrikom schytila prvú zásobáreň, ktorá mi prišla pod ruku...

Opojné, sladké, grandiózne, neuveriteľne omamné, zvodné, jemné, upokojujúce... Dokonalosť sama. Tá chuť prenikla mojím hrdlom ako záchrana, ako spasenie, tak ako vnímal Noem svoju archu, neuveriteľne uspokojujúce. Moje zuby drvili jej krčnú tepnu a ja som hladne prehĺtala prúd krvi, ktorý mi prenikal do úst. Neskôr som musela už sať, dolovať krv z najhlbších tkanív.

Neprešla ani minúta a nebolo čo sať. Moje telo sa vzpieralo, chcelo viac! S hrubým zavrčaním som k sebe strhla aj druhé telo.

Znovu tá istá dokonalá aróma, ovanula ma a uväznila vo svojom drvivom zovretí, lahodná tekutina opantala zmysly a inštinkt radil hltať stále nenásytnejšie a dravšie. Nemala som nad sebou kontrolu, hmota prevládla nad mysľou a ja som mala pocit, že nedokážem prestať. Skutočne by som nedokázala.

Úplne automaticky som sa ako besniaca strela vrhla po treťom dievčati, ktoré dovtedy šokovane stálo a sledovalo, čo som spravila s jej spoločníčkami, po zdvihnutí môjho zraku do jej tváre však vystrašene zacúvalo.

Bez akejkoľvek sebazáchovy som sa vrhla aj na tretie dievča, ktoré prekvapene zakvílilo. Čo vlastne čakalo?

Krv. Nádherná krv. Dokonalá symfónia čerstvej tekutiny prúdiacej vo vyčnievajúcich žilách a tepnách, ktoré podchvíľou prenikali z pokožky a spievali rozkošné vigílie, ako na kar. Skutočne to bol jej malý súkromný kar, a vôbec, ani len minimálne mi to nevadilo.

Všetky tri telá bez života čoskoro pohltili zvíjajúce sa plamene o niekoľko odtieňov svetlejšie, aké má Victoria, a ja som sa s pokojným úsmevom otočila na časť lesa, v ktorom stála. Plameň v hrdle takmer úplne utíchol, no stále som tam cítila akúsi miniatúrnu zápalku. Bolesť neutíchne, hodinami bude stále horšia a horšia.

 „Ideme?" Usmiala sa na mňa spomínaná, ktorá sa opierala o blízky strom s rukami založenými na hrudi. Mlčky som prikývla a znovu s jemným očakávaním vyrazila za ňou.

Takže ste sa úspešne dostali na koniec tretích okrúhlin. Z tejto série sú to posledné okrúhliny, druhej série počet kapitol naozaj netuším. A opäť tu mám niekoľko poďakovaní

Ivuš a Vanesa: neuveriteľne dobre sa s vami rozpráva a píše, vaše trefné názory a hodnotenie mi strašne pomáha k písaniu ďalších kapitol, v podstate by som bez vás stále viazla na ich písaniu na poslednú chvíľu. Dôkaz toho je, že som včera napísala len vďaka vám 11., 12., 13., 14. kapitolu VAMDN a 33., 34. a 35. kapitolu DSH I. Za to vám, dievčatá, patrí veľká vďaka, rovnako, ako za to, že vďaka vám som mala nutkanie zaspamovať twitter charliemu a cameronovi :-D

Hela1007: Dievča, pri tvojom type som sa nasmiala, že lezby! :D Po prvé: ohľadom lásky mám s Bellou a Victoriou oveľa iné plány a určite nie také, ktoré súvisia s inou orientáciou. Takto by som si poviedku predsa nezhovadila. Aj keď je pravda, že proti inej orientáciii nie som, v tomto maiximálne do paródií. :-D a dráha vegoša? Myslela som si, že je jasná vec, že Bella bude na prirodzenej forme stravovania. Konieckocov, Vicky, Eda a ďalší sú na tom tak osto.

Michelle: Po prvé by som ti strašne chcela poďakovať za nádherný komentár s veľmi vtipným popostrčnením. Mám ho zavesený na profile aj s tvojím podpisom, aby pre mňa niekto zložil báseň, to sa mi veru nestáva každý deň. A ďalej... hudba, hudba hudba... Nightwish, dovtedy som poznala možno tri piesne, ty si mi ukázala to, že je to naozaj tá naj skupina, akú poznám. Za to ti, Michelle, opäť ďakujem a strašne si to vážim...

Budem rada za akýkoľvek názor. ;)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice 30. kapitola: