Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 25. kapitola

04.01.2013 (21:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2007×

 
(Bella)

Vzápätí som takmer narazila do auta predo mnou, v poslednej chvíli som však stočila volant do ľavej strany a bez väčšej námahy ho obišla.

Za chrbtom som stále počula doterný zvuk policajného auta, ktoré na mňa už niekoľko krát zatrúbilo. Len teraz nie!

Pri obchádzaní ďalších skupiniek áut sa to policajné nasúkalo do ľavej strany, čo bol, mimochodom, protismer a vytláčal ma z cesty na vedľajší lesný chodník.

Pri jeho konci som nervózne zastavila a stiahla okienko spolujazdca. Dvere policajného auta, ktoré zastalo kúsoček za mnou, sa so škripotom otvorili.

Do okienka sa nasúkal vysoký kostnatý policajt stredného veku, do očí mi mával policajným preukazom v jeho peňaženke a tváril sa nanajvýš vážne.

„Madam, prekročili ste povolenú rýchlosť!" Áno, áno... Bože, na takéto veci naozaj nemám čas!

„Dobre, prosím, rýchlo mi napíšte pokutu, prosím, naozaj sa ponáhľam," zašepkala som na toho namysleného policajta s nechutným "nadhľadom" a prebodávala pohľadom rozpínajúci sa les predo mnou.

„Ale čo, kamže, kamže?" zasmial sa a s precíznym videním a úžasným letargickým gestom sa oprel o zložené okienko, potom si pomaličky vytiahol zapisovací blok s pokutami a začal si niečo pomaly čarbať.

„Meno?"

„Isabella Swanová," šepla som popod pery zovreto.

„Vek?"

„Osemnásť..." Ďalších päť minút mi zabralo vyplňovanie pokuty a odporných formulárov, aby vedel, kde mi má poslať pokutu.

„Počúvajte, čo keby sme na to teraz proste zabudli?" šepla som nervózne a vystrúhala prihlúply úsmev. Policajtovi ostal v rukách malý zväzok peňazí.

„Och." Zvedavo a zvláštne sa na mňa pozrel. „Ehm, tak dobre. Môžete ísť."

Úplatok zabral. Prečo mi to len nenapadlo skôr? Ďalších päť minút v keli. Znova som vytúrovala motor na plný plyn a vyštartovala z malej cestičky rovno do lesa.

Cesta bola od neustáleho používania, ako som s Victoriou išla do Londýna a späť, poriadne vyšliapaná.

Jedna zatáčka doprava, dve doľava a ďalšia doprava. Predo mnou sa vykreslil náš dom.

Naprázdno som prehltla. Pokoj, Bella, doma predsa nikto nie je.

Vystúpila som z auta, so zamykaním sa neobťažovala, a napriek abstinencii nejakého upíra vošla do domu.

Nikto. Mohla som si myslieť. Mlčky som prešla po každej nepoškodenej izbe. Obývačka ma zarazila.

Nábytok bol kompletne poprehadzovaný, čo nemusel byť následok boja. Poznala som Victoriine pohnútky týmto smerom. To, čo ma zarazilo, bola zem v rohu.

Presne v rohu bola na dlážke obrovská prasklina, rovnomerne sa tiahla až po stenu, ktorá v nej bola, potom ešte jedna v strede steny, kde by sa mohol približne nachádzať chrbát.

Oproti prasklinám v stene bolo otvorené severné okno. Kúsok z rámu chýbalo.

Naprázdno som prehltla. Potom vyšla z prázdneho domu a namierila si to do miesta v lese, ktoré je vidno z teraz zničeného okna.

Kráčala som tichým lesom a v hrdle mi narastala tá osudová hrča, ktorá mi uviazla v krku a zadrhovala dych. Aj napriek tomu som však donútila moju chabú svalovinu hýbať sa a kráčať po vlhkom machu a hline.

Odrazu som to začula. Dve hlasy, jeden hlbší a mužský, v druhom sa miešal cinkotavý soprán. Nohy sa mi samé rozbehli k tomu miestu.

(Victoria)

Bella si však nedávala veľmi načas. Počas toho času som sa cítila stále horšie a horšie.

Už len matne som vnímala Edwarda, ako mi zviera hrdlo presne tam, kde som mala tepnu a druhou rukou zviera pravú pažu. Len matne som vnímala drsnú kôru stromu za mnou, o ktorú som bola donútená opierať sa.

„Prečo nič nehovoríš?" zavrčal na mňa Edward tým svojim agresívnym spôsobom a ešte silnejšie mi stisol rameno. Otázka hodná uvažovania. Unavene som sa na neho pozrela.

„Čo by si chcel počuť?" opýtala som sa ironicky a vzápätí sa začala mykať zo strany na stranu.

„Prosím, neubližuj mi, nič ti neurobím!" kričala som ironicky a môj herecký výkon mi pričaroval tvár zvraštenú od smútku a nechutný psí pohľad hodný samotného prašivého psa, a lá vlkolak. Mala by som sa vyznamenať.

„Nemám sa s tebou o čom rozprávať," zavrčala som na neho smutne a ďalej sa vyhýbala akémukoľvek očnému kontaktu.

„Vieš, ako to myslím," zavrčal potichu a rukou, ktorou mi držal krk, mi nadvihol hlavu za bradu a donútil ma hľadieť mu priamo do očí. Na niekoľko chvíľ som strnula a pery sa mi vyrútili v znechutenom výraze. Neuvedomuje si, aké mi to je nepríjemné? Preboha, čo chce odo mňa počuť?

„Nemám sa s tebou o čom rozprávať," zopakovala som unavene a nasilu sa pozrela inam.

„Prepáč," šepol po chvíli ticha. Prekvapene som sa na neho pozrela.

„Teraz si zo mňa uťahuješ?" opýtala som sa ho naprosto vyjavene so šokovaným výrazom v očiach.

„Nie, neuťahujem," zašepkal zmätene, akoby to sám nedokázal pochopiť.

Chcela som namietať, keď mi potichu položil prst na ústa - ďalšia príčina môjho šokovaného myknutia - a rýchlo pokračoval.

„Nedokážem sa ovládať. Od kedy som Bellu opustil, sa toho zomlelo strašne veľa. Som len rád, že to nakoniec aspoň takto skončilo, pretože si neviem predstaviť, ako by to dopadlo, keby ste sa nespriatelili. Následne som vám nedal pokoj, pretože som bol taký naivný, že bolo pre mňa najdôležitejšie vypratať ťa z cesty medzi mnou a Bellou a proste mi nedošlo, že bez teba nedokáže žiť. A moja vina je, že teraz sa musí stať z Belly to, čo sme my, len kvôli mojej vlastnej blbosti. Mne to proste nedošlo, všetko sa mi začína vymykať z rúk! Prepáč, nechcel som, aby sa nič z toho stalo a viem, že Bella by so mnou proste inak nekomunikovala. Ničí ma to!" S vyjaveným výrazom som sledovala výlev jeho citov.

Jeho premýšľanie je logické. Možno by som urobila v jeho koži to isté, ale proste mi ho ľúto nebude. Po tom, čo mi urobil, čo urobil Belle, sa do neho proste vcítiť nedokážem.

„Dobre. Na rozhovore a vysvetlení sa dá dohodnúť. Teraz by si ma, prosím ťa, mohol pustiť?" šepla smerom k nemu a ukázala na svoj krk a rameno.

„Och..." Stisk povolil a ja som si konečne uvoľnene prešla prstami po rameni.

„Predpokladám, že Bella o chvíľu príde," doplnila som už normálnym tónom hlasu.

„Čo ťa donútilo k vnútornému zamysleniu samého nad sebou?" opýtala som sa ho po chvíli uštipačne. Akoby nad tou otázkou chvíľu premýšľal.

„Ani neviem. Premýšľal som nad tým už od nášho posledného stretnutia. Tu to nejako vyústilo..." Odrazu prestal rozprávať a prekvapene zaostril na juh.

„Čo sa deje?" spýtala som sa zarazene. Odpoveďou mi bolo jediné slovo.

„Bella." Tak tá bude prekvapená...

Takže som sa rozhodla napísať zase menší zvrat... Neviem, aké budú reakcie, napadlo mi to pri písaní. Ďakujem vám za úžasnú podporu pri písaní a zvlášť...

MichelleAliceCullen - za to, že mi pomáha s poviedkou a vďaka nej mám stále v hlavičke plno nápadov so zvratmi. Z toho koncertu sa, moja milá, nevyvlečieš! :D

Ivuus - naše hodinové konverzácie s básnením o istých dvoch dokonalých upíroch ma vždy dokážu popostrčiť a potom sa mi píše lepšie. Ďalej ti ďakujem za nádhernú grafiku, čo si mi poslala. 

teske, renesmeecarliecullen, martty555 a hele1007 - vaše komentáre ma stále dokážu zahriať pri srdci a aj keď mi slový komentár väčšinou nezanechávate, vaše komentáre si cením, a to veľmi. 

A všetkým, čo mjú to strpenie otvoriť si ďalšie kapitoly napriek môjmu známemu sklony narobiť v deji zvraty :-D

Vaša VictoriaJamesLaurent

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 25. kapitola: