Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 22. kapitola

18.12.2012 (10:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2029×

Pár slov na odstrašenie, to predsa nie je nič, čoho by som sa mala báť.

A predsa vo mne ten jeden malý káblik neustále vyvolával triašku a chvejúce sa ruky.

Nepridal tomu ani Edwardov nevraživý pohľad sledujúci ma. Samozrejme, robila som to isté, ale on si to mohol odpustiť.

Po chvíli som toho mala akurát tak dosť. Najradšej by som bola vstala a odkráčala, ale bojím sa, že by to bolo nebezpečné pre Bellu...

Namiesto toho som ďalej tvrdla na drevenej lavici a pozerala do prázdna. Bella pohľadom stále skákala na Edwarda, na mňa a dookola. Musela byť čoraz nervóznejšia a nepokojnejšia. Mrvila sa a dlaňou si stále zvierala zápästie. Túžila som konečne vypadnúť z tohoto spráchniveného hradu plného podivných stvorení.

Z premýšľania ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dvier. Prekvapene som nadvihla hlavu a to, čo som uvidela, ma donútilo položiť sánku až po kľúčnu kosť.

Heidi.

Heidi!

Myslela som si, že chytili všetkých okrem mňa...

Heidi vyzerala ešte lepšie, ako keď som ju videla naposledy. Oblečené mala dráždivé obtiahnuté karmínové šaty, čierne lodičky a vlasy vyčesané dohora jemne odhaľovali šiju. Taktiež si ma merala prekvapeným pohľadom, sledovala moju tvár a od údivu sa jej rozšírili modré zreničky (iste šošovky).

S rovnakým údivom som na ňu úkosom pozerala, oči vyvalené v nemom prekvapení. Prvé tri sekundy som sa nezmohla ani na slovo.

Potom som k nej potichu, Edwardov zmätený a Bellin prekvapený výraz som si nevšímala, podišla. Zmenila sa.

Vždy bola krásna, už od mojich najskorších spomienok som ju videla ako upírsku nymfu, ktorú ktosi poslal z neba.

Dnes stojím tu a pred sebou vidím anjela s diablom v tele. Alebo lepšie povedané, usmiateho anjela s diablom v tele, ktorý si to teraz dokonalou chôdzou mieril priamo ku diablovi s diablom v tele.

Zastavila sa tesne pri mne, takmer nevnímala okolie, očami si merala moju tvár, rovnako ako aj ja som si merala jej.

„Vicky?" opýtala sa tónom, akoby tomu sama nemohla uveriť.

„Áno. Heidi, som to ja," odzdravila som sa jej potichu a snažila som sa milo usmiať. Ona mi úškrn nervózne opätovala a sépiovo-hnedé obočie upravené do dokonalých oblúčikov sa jej nadvihlo v jemnom prekvapení.

„Ale... čo tu robíš?" opýtala sa ma ešte tichšie a nervózne sa obzerala za hŕstkou zaujatých turistov s digitálnymi fotoaparátmi a kamerami, ktorých práve mimoriadne zaujala mramorová klenba týčiaca sa nad hlavným vchodom, zaujato obdivovali posplietané špirály vtesaného striebra a pozorovali tiahnúce sa linky čierneho ebenu.

„Čo asi?" odpovedala som jej otázkou a potichu som sa uchechtla. Heidi ma zarazene pozorovala, v očiach sa jej zračil strach o moju duševnú rovnováhu. Čo som povedala?

„Počkaj sekundu," šepla potichu a s týmito slovami a úplne pokojným usmiatym výrazom podišla ku skupinke turistov so zasnenými tvárami.

„A teraz budeme pokračovať do hlavnej sály. Ako vidíte, môžete si všimnúť nádhernú klenbu z desiateho storočia. Postavili ju, keď starú časť hradu renovovali..." S týmito slovami pomaly odchádzala a skupinka išla zvedavo za ňou ako jej chvostík.

Znova som si potichu sadla na stoličku a čakala som na ňu.

„Odkiaľ sa poznáte?" opýtala sa šepotom udivene Bella. S podobným šepotom som odpovedala. Otočila som sa ku nej a zbadala zmätené oči plné strachu.

„Heidi je moja stará známa," odpovedala som jej povznesene s jemným úsmevom na perách. Bella iba chápavo prikývla a znova sa venovala preskakovaniu pohľadu z Edwarda, mňa a na recepciu.

Vtom sa ozval krik. Zanariekanie. Plač. Buchot. Prosenie o milosť a následné utíchnutie jedného hlasu, ako sa rozkričali iné.

Do nosa mi udrela lákavá aróma krvi. Naprázdno som prehltla a očami narýchlo preletela miestnosť.

Edward sa takisto smädivo držal za krk, akoby ho vlastná vôľa mala udržať na mieste.

Bella vystrašene počúvala čoraz menej a menej hlasov prosiacich o pomoc.

Pri posledných zvukoch trhania tkanín a žíl vošla do miestnosti - znova - Heidi.

„To im nosíš jedlo pod nos ako malým deťom?" opýtala som sa znechutene a sarkasticky. Mojej poznámke sa zasmiala.

„V podstate. Garda chodí na lov, ale hlavnému triu? Áno, nosím," zasmiala sa cinkavým smiechom a ten zaplnil celú miestnosť. Edward sa na ňu zamračene pozrel, na čo mu pohľad opätovala, akoby ho chcela zabiť. Hmm, dobrý nápad, ale nie dnes. Veď na čo si kaziť... rodinné vzťahy?

„Ako sa ti to stalo? Všetky sme mali byť mŕtve..." šepla som jej smerom zmätene. Sépiové obočie sa znovu pokrčilo.

„Prijali ma do gardy. Vraj som užitočná," odpovedala zachmúrene. Zdalo sa mi to, alebo ňou prešla istá neznáma vlna bolesti. Psychickej bolesti.

„Nechýba ti to...?" opýtala som sa jej potichu. „Všetko to, tá voľnosť, sloboda..." Pri jej bolestnom výraze som zmĺkla a úkosom ju sledovala.

„Trochu, ale máme zakázané odísť," odpovedala mi smutne a zamračene, „v podstate tu nie je veľa členov gardy, ktorí tu sú z vlastnej vôle," dodala a zaklipkala modrými očami. Musí mať kvalitné šošovky. Keď som skúšala nosiť modré, mala som fialové oči.

„O pár minút budete môcť odísť. V prípade potreby vám viem zaobstarať peniaze na prepravu," vložila sa do komunikácie ľudská recepčná a milo sa usmiala.

„Nuž, rada som ťa videla, Vicky," usmiala sa na mňa Heidi a chystala sa na odchod.

„Stretneme sa ešte?" zakričala som na ňu nervózne.

„Snáď. Ahoj," pozdravila sa mi smutne a pohla sa k ťažkým dverám na druhej strane miestnosti.

„Ahoj," stihla som ešte smutne zavolať na zatvárajúce sa dvere, potom som mlčky podišla ku Belle a prisadla som si ku nej.

O niekoľko minút na to sa ozvala recepčná: „Môžete odísť," ukázala smerom k východným dverám.

Postavila som sa, Bella zarovno so mnou, kvôli pocitu bezpečia pre ňu som jej obmotala ruku okolo ramien a pohli sme sa smerom ku oným vyslobodzujúcim dverám.

Po ich prekročení ma zaplavila dokonalá vlna eufórie a radosti, takej, akú už nemôže prelomiť ani len ten Edward, čo sa teraz celý ofučaný potácal smerom za nami. Nemala som z neho dobrý pocit, ale hádam si teraz nedovolí zaútočiť...

Chcem poďakovať svojim čitateľkám. Posledné dva komentáre pri minulej kapitole ma donútili sadnúť si na zadok a túto kapitolu dokončiť.

Prosím o komentár alebo smajlíka. :) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 22. kapitola: