Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 21. kapitola

02.12.2012 (21:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2088×

„A kto teda?" pýtal sa ďalej s hlavou naklonenou nabok.

„Čo tak opýtať sa tvojho drahého priateľa?" spýtala som sa povýšenecky a trhla hlavou na Arovho „milého priateľa", ktorý sa stále usmieval popod imaginárne fúzy.

„Edward, samozrejme. Ukáž mi, na čo myslíš," podišiel Aro tým svojím ladným nadľudským krokom k menovanému a zobral mu ruku. Akosi sa mu úsmev z tváre vytratil. Zasmiala som sa.

Aro ju držal len krátko. Po chvíli sa mu vyjasnila tvár, no len nakrátko. Znova sa zamračil a usedavým pohľadom sledoval Edwarda.

„Ako mi to vysvetlíš, priateľ môj?" opýtal sa ho a znova sa na neho pozrel spýtavými očami. Škodoradostne som sledovala Edwardovu zmätenú tvár...

Neveriacky zúrivo na mňa zazeral a prisahala by som, že v tej chvíli by sa dalo brať príslovie „zabíjať pohľadom" veľmi doslovne.

Zmiatlo ma, keď sa mu odrazu na tvári mihol diabolský úsmev a s tým istým úškrnom sa obrátil na Ara.

„Nepovedal som jej o tom. Zistila to sama," predniesol nevinne a zaškeril sa znova. Aro sa znova tým svojim zahĺbeným pohľadom zavŕtal do Belly, ktorá stále vystrašene sledovala všetko navôkol.

„Je to pravda?" opýtal sa jej s prižmúrenými očami. Mihla zrakom smerom ku mne a zatvárila sa zúfalo. Chcela som jej ústami naznačiť „klam", ale vedela som, že by na to ľahko prišli. Bella nevie dobre klamať.

„Áno," šepla medzi zovreté zuby potichu.

„To ale veci mení,” zamrmlal Aro a potichu prešiel tri kroky dopredu, až sa dostal len o pol metra od Belly s Alecom. Nepríjemne som sa ošila, načo sa Demetri potichu zasmial priamo mne do ucha, z čoho ma nepríjemne zamrazilo na zátylku.

„Vie príliš veľa," ozval sa odrazu odraz Arovho šeptania za jeho chrbtom. Zaostrila som na Arovu vernú kópiu - papierová pokožka, hmlisté oči, elegantné držanie tela, rozdiel iba v blonďavých vlasoch a diabolskom úsmeve. Sedel na pravom z trónov, sledoval nás a usmieval sa pritom.

Pri tom satanskom úsmeve ma až otriaslo. V podvedomí som cítila, že tento upír sa veľmi nepáre.

„Predstavuje nebezpečenstvo pre náš druh," doplnil a špicaté zuby sa mu až zaleskli.

„Nikdy by som... nebola nič nepovedala," bránila sa Bella a vystrašene mrkala

„Nikdy si nemôžeme byť istí," prerušil ju znova ten istý blonďavý upír a kŕčovito sa mu zúžili zreničky. Bella sa až striasla.

„To je pravda," šepol posmutnelo Aro. Vyvaľovala som na nich oči v nemom úžase a celá som sa otriasla.

„Nič by nepovedala!" vykríkla som ja aj Edward zároveň.

Prekvapene sme na seba pozreli.

„Ale veď ja viem," uistil nás Aro a ja som si uvoľnene vydýchla, „ale na čo riskovať?" doplnil a natočil hlavu na bok.

Ten chlap si koleduje o poriadny prúser. Svedčia o tom moje rozvlnené útroby pľúc, z ktorých sa vydávali moje dunivé víry vrčania, nápodobne na tom bol Edward.

Aro len mlčky pokynul na znak mieru.

„Len pokojne, drahí priatelia. Upozorňujem, že k nijakému násiliu dôjsť nemusí," upokojoval nás a mával rukami do vzduchu. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.

„Určite by Isabell naše tajomstvo nikomu neprezradila. Ale sú tu aj iné tvory, ktoré sú súčasťou nášho sveta... Ako môžeme vedieť, že sa Isabell nespojí s týmito tvormi, s našimi odvekými nepriateľmi? Je to príliš nebezpečné na to, aby sme to mohli dopustiť," dohovoril. Jeho slovám som nepochopila.

Akoby sa Bella mohla spojiť a niekým iným okrem upírov? Veď ani tým vlkolakom z La Push nepovedala nič, tak potom čo...?

„Mám kompromis," preniesol po chvíli Aro, „môžete odísť pod podmienkou, že sa z Belly stane do pol roka upír. Potom si, žiaľ, po ňu prídeme," pousmial sa chladnokrvne jedným kútikom úst a pokynul smerom k menovanej.

Upír. Do pol roka. Hmm, to by nemal byť až taký problém, alebo?

Edward s tým ale očividne problém mal. Prebodával Ara pohľadom a nevraživo na neho zazeral.

„Súhlasím," ozvala sa Bella potichu a nervózne sa zamrvila. Edward na ňu vyvalil oči v nemom úžase, zreničky sa mu zúžili a jemnučko zavrčal.

„Takže dohodnuté. Demetri, odnes, prosím ťa, Victoriu, Isabellu aj Edwarda na recepciu, nech počkajú, kým sa úplne zotmie. Potom môžu opustiť hrad," otočil sa našim smerom a jemne kývol hlavou na pozdrav.

„Rád som vás videl. V bližšej dobe od nás očakávajte návštevu," zapozeral sa hlavne na Bellu, v tvári sa mu miešala až lačnosť. Pôsobil ako vyhladovaný pes a Bella bola šťavnatý kúsok mäsa.

Teraz je načase vypadnúť.

Neviem, prečo to prišlo Demetrimu vhodné, ale namiesto úplného žiadaného vyslobodenia mi len zovrel pažu a ťahal ma von z miestnosti. Bella sa tackala vedľa nás a Edward išiel za našim chrbtom, čo mi veľmi príjemné nebolo, ale čo som mohla urobiť?

„Dovidenia," zavolal za nami ešte Aro, kým sa dvere s ťažkým dunením nezabuchli.

Od úľavy som si vydýchla. Prežili sme.

Edward však až taký nadšený nebol. Za našim chrbtom funel od zlosti a počula som aj prašťanie kĺbov, ako zarýval ruky do pästí. Zrejme sa musel veľmi tešiť na to, ako mi odtrhnú hlavu.

Teraz sme však vonku a nikomu sa nič nestalo, aspoň nie fyzicky. Alebo... ? Bella si stále šúchala zápästie a ruku okolo neho jemne zovierala. Ja toho Aleca zabijem! Ďalší kandidát do zoznamu. A ďalej si píšem svoje súkromné parte, keďže mám v zozname niekoľko nesplniteľných účastníkov.

Konečne sa otvorili posledné dvere, od odchodu uplynuli len sekundy, no ja som sa cítila, akoby to boli celé hodiny. Nech už sme preč.

Vošli sme do tej istej miestnosti, čo predtým, sedela v nej mladá žena, mala vysoký drdol blonďavých vlasov a dlhšie karmínové šaty. Úctivo sa nám pozdravila, niekto by si bol pomyslel, že sa nám aj pokloní.

„Postaraj sa o nich, Gianna. Majú povolené odísť po zotmení," kývol Demetri ľudskej recepčnej, ktorá len poslušne kývla a znova sa posadila.

Už som si myslela, že ma konečne pustí, no odrazu sa naklonil ku môjmu uchu a potichu mi pošepol: „My dvaja sa ešte uvidíme."

Strnula som a zarazene som na neho úkosom pozrela. Tváril sa víťazne, jemne sa usmieval jedným kútikom úst a v očiach sa mu blysli akési nebezpečné ohníčky.

Pustil ma a okamžite sa vydal späť tam, odkiaľ sme prišli.

Neschopná pohybu som ostala zarazene stáť a s nemým úľakom som si snažila dať jedna a jedna dohromady.

Po chvíli som si pomaly prisadla k Belle, a aj napriek minimálnej potrebe pre kyslík som zhlboka v pravidelných intervaloch dýchala. Ani nechápem, prečo ma to tak rozrušilo. Pár slov na odstrašenie, to predsa nie je nič, čoho by som sa mala báť.

A predsa vo mne ten jeden malý káblik neustále vyvolával triašku a chvejúce sa ruky.

Nepridal tomu ani Edwardov nevraživý pohľad sledujúci ma. Samozrejme, robila som to isté, ale on si to mohol odpustiť.

Po chvíli som toho mala akurát tak dosť. Najradšej by som bola vstala a odkráčala, ale bojím sa, že by to bolo nebezpečné pre Bellu...

Tak ste sa úspešne dostali na koniec 21. kapitoly. :D Za podporu ďakujem môjmu úžasnému klonu MichelleAliceCullen. Rovnako ako aj všetkým, ktorí komentovali. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 21. kapitola: