Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 19. kapitola

08.11.2012 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2202×

Po úplnom zastavení auta sme všetci vystúpili. Jediný Felix mal voľné ruky, Alec a Jane držali za obidve paže Bellu a mňa držal Demetri pod krkom.

Okamžite som sa začala divoko krútiť v snahe vytrhnúť sa mu a zúrivo som syčala.

„Alec?" opýtal sa ľahostajne Demetri. Potom som už len videla, ako sa na mňa menovaný zahľadel. Začala sa okolo mňa rozlievať zvláštna hmla, takmer ju nebolo vidieť, pripomínala fatamorgánu, zaujímavo ohýbala obraz a začala sa okolo mňa ovíjať. Potom ma obklopila tma.

Nič som nepočula, nič som necítila. Pokúsila som sa vykríknuť, ale nedokázala som nájsť jazyk. Aspoň v podvedomí som sa snažila niečo povedať. Odrazu som našla ústa, cítila som len tie a ticho som zavzlykala.

„Vráť mi zmysly..." šepla som tak potichu, že som si nebola istá, či to nie je len hlas môjho podvedomia. Na chvíľu sa mi znova všetko vyjasnilo.

Niekto, zrejme Demetri, mi držal čeľusť a nakláňal sa ku mne.

„Pokús sa upokojiť, inak neskončíme iba pri Alecovi," šepol mi Demetri priamo do ucha a znova mi rukou oblapil pás. Zachvela som sa pri spomienke na Janin dar.

Ešte chvíľu sme kráčali, potom sa pred nami rozľahlo niečo, čo pripomínalo menšie letisko. Takže naša malá skupinka poletí súkromným lietadlom, aké milé.

Zhnusene som sledovala to, ako do lietadla napchali najprv Bellu, potom vošli Jane a Alec, mňa tam natlačil Demetri, ktorý ma stále držal za krk a pás, a nakoniec Felix.

V lietadle bolo cítiť človeka - pilota. Ten sa skrýval kdesi vpredu v pilotskej kabíne.

Lietadlo nebolo ako dlhé rady sedadiel. Bola to v podstate malá izba. Malé štyri kreslá, gauč aj barový pult. Alec a Jane pustili Bellu a išli si sadnúť do kresiel oproti pohovke. Felix si sadol do ďalšieho kresla, mňa však Demetri natlačil na pohovku a sadol si vedľa mňa. Konečne ma pustil. Bella si šla váhavo sadnúť do kresla oproti Felixovi.

Felix sa začal o niečom rozprávať s Jane. Z rozhovoru som zachytila len útržky ako: Volterra, lov, odísť, krv a Heidi. Nedokázala som ich počúvať, ani keď sa ku diskusii pripojili ostatní členovia gardy a pohľadom som sledovala Bellu. Nervózne behala očami z jedného na druhého, na mňa a znova na nich.

Začala som si poklepkávať prstami po stole a bezducho som sledovala okienko predo mnou.

Až keď som v rozhovore počula „Bella," pozrela som kútikom oka na Demetriho, ktorý bol zabratý do rozhovoru.

„Nechápem, na čo to Aro toľko rieši. Veď na svete vie určite veľa ľudí o tom, že existujeme," zamýšľal sa Felix.

„Ale Carlisle bol jeho priateľ a po jeho návšteve zistil, čo sa stalo a zaujalo ho to," mudrovala Jane.

„Ale aj tak. Prečo okolo toho robí také haló?" čudoval sa Alec.

„Pretože jeho syn Edward jej nevie čítať myšlienky," doplnil Demetri. Všetci sa pozreli na Bellu a ona sa nervózne pomrvila.

„Myslíte, že..." opýtala sa Jane a stále uprene sledovala Bellu.

„Skúsiť môžme. Ale, Alec, najprv ty, aby sme ju chudinku neutrápili," povedal Demetri a pohľadom šibol na mňa.

Konečne mi to došlo. Už som cítila obe dary a ani jeden nebol najpríjemnejší. Ale urobiť si z Belly pokusného králika... Okamžite som vystrelila z miesta a zamierila si to ku Belle, ktorá stále vystrašene pozorovala dvojčatá.

Zadržala ma Demetriho ruka okolo môjho pásu, keď ma stiahol k nemu. Od prekvapenia sa mi podlomili kolená a dopadla som na kolená na zem, keď mi druhou rukou zovrel krk. Zasyčala som. On ma vytiahol späť na pohovku a pritisol si ma ku nemu.

Prečo môj dar nefunguje? Dofrasa, keby ma nesklamal, boli by sme teraz s Bellou kdesi na Aljaške a čakali na lietadlo.

Znova ma pochytila úzkosť, keď sa po priestore začala rozvaľovať Alecova naoko ničnečinná hmla. Bella v úzkosti zvierala okraj koženého čierneho kresla a oči sa jej strachom rozšírili.

Hmla si prerazila cestu cez celý priestor a dostala sa až k nej, zatiaľ čo ona vyšokovane hľadela na približujúcu sa pascu.

Zmeravela som, keď sa jej dotkla. Na chvíľu sa zdalo, že ju proste obíde, no odrazu akoby jej niekto strelil facku. Oči jej zahalila vrstva skla a odrazu odpadla.

Znova som sa začala mykať a v snahe vytrhnúť sa Demetrimu som do neho silno udierala zo zadu a mrvila som sa.

Znova som sa začala divoko krútiť v snahe vytrhnúť sa mu a zúrivo som syčala.

„Victoria, ak sa neupokojíš, poprosím Jane o láskavosť." Demetriho hrozba splnila svoj účel. Znehybnela som a som mlčky sledovala, ako Bella ticho trpí.

Po chvíli sa šokovane nadýchla a prudko posadila. Zmätene klipkala očami.

„Jane?" pozrel sa Felix spýtavo na menovanú. Tá sa usmiala na Bellu. Konečne sa mi podarilo nečakane vytrhnúť z Demetriho náruče. Vrhla som sa ku Belle, no znova ma niečo zastavilo.

Jane obrátila svoj pohľad na mňa. Vykríkla som a zložila som sa na zem. Znova ma zachvátil ten príšerný oheň, pri ktorom sa mi telo znova prehlo a krk mi napínali príšerné kŕče. Tentoraz som veľmi jasne počula, ako kričím.

„Nie!!! Nechajte ju!" počula som hlas Belly. Vychádzal z diaľky, akoby z dlhého tunela.

„Jane, dosť," počula som Aleca a od úľavy som si vydýchla. Bolesť však neustala.

Ďalej som sa zvíjala na zemi a do celého tela dostávala príšerné kŕče. Nechty som zarývala do koberca podo mnou.

„Dosť!" prikázal znova nejaký hlas.

Jane, počúvni! Bože, tak príšerne to bolí! Zaklonená hlava dostávala ďalšie kŕče a od bolesti som sa celá triasla.

Neviem, ako dlho som ležala a trpela v príšerných bolestiach, len viem, že to bola jedna z najhorších bolestí, akými som si za moju existenciu prešla. Horšia bola už len premena a jeho smrť.

Počula som nejaké zvuky blízko mňa. Natočila som hlavu tým smerom, no nedokázala som otvoriť oči a pozrieť sa.

Konečne bolesť utíchla, no ja som sa nezdvihla, aby som znova išla ochrániť Bellu. Psychické týranie mi zobralo všetku silu a jediné, čoho som bola schopná, bolo prudké nadychovanie sa, vydychovanie a trasenie sa celého tela.

Unavene som pootvorila oči a uvidela Bellu. Vystrašene na mňa pozerala, akoby sa chcela ku mne rozbehnúť a ochrániť ma a za paže ju držal Alec a taktiež ma sledoval.

Pootočila som hlavu a uvidela Jane, ako sa na ňu zubí. Zmohla som sa len na ochranné gesto rukou, ktoré ihneď zaniklo v narastajúcom napätí.

Po chvíli sa aj Bella rozkričala.

Čakala som to, no pohľad na ňu bol naozaj zdrvujúci, ale jednoducho som sa nedokázala zdvihnúť. Len v podvedomí som cítila, ako ma Demetri dvíha zo zeme a vlečie ku pohovke. Stále som sa triasla.

Belliné výkriky utíchli. Aspoň, že si Jane zgustla najprv na mne a ju nechala.

Pocítila som pod sebou niečo mäkké.

Demetri ma pustil a ja som sa unavene zložila na opierku. Trasľavka neustávala a to bolo naozaj ponižujúce.

„Preboha, Jane, keď ju budeš chcieť nabudúce potrestať, kroť sa," preniesol Felix a znepokojene ma sledoval.

Až po pätnástich minútach som bola schopná sa posadiť a aspoň trochu zmierniť triašku. Bella sedela znova v kresle a vyzerala byť celkom v poriadku, aj keď ma vystrašene a s obavami sledovala. Aspoň trochu som sa snažila pozbierať sa a usmiať sa na ňu, čo sa mi veľmi nedarilo.

Stále som vedľa seba cítila Demetriho ruku a pohľad sledujúci ma. Nemôžem byť na tom predsa až tak zle. Potriasla som hlavou a snažila som sa úplne sa upokojiť.

Nazrela som z okienka. Kobaltovomodré more nahradili prvé črty poľovnícko zelenej pevniny, začali sa mihať náznaky obludného Francúzka.

Odvrátila som zrak od výhľadu a svoj pohľad nasmerovala na Bellu. Ticho sa chúlila a sledovala všetko okolo seba.

Tak strašne neznášam Edwarda! A pár ďalších navyše, ktorí mi tiež pekne liezli na nervy.

Zvyšok cesty som mlčala. Našťastie už nerobili nijaké pokusy, napríklad, či je Bellina pokožka nepreniknuteľná ako upíria, a to bolo len dobre.

Keď začalo lietadlo klesať, dali sa veci do pohybu. Jane a Alec vstali, tentoraz sa Bella automaticky postavila k nim. Doplo mi, že to, že ju držia, jej neprišlo o nič príjemnejšie ako mne.

Lietadlo úplne zastalo a ja som sa sama postavila. Zadržala ma Demetriho ruka.

„Chcem ísť sama!" vykríkla som podráždene a snažila som sa mu vytrhnúť.

„Radšej neriskujem," zasmial sa povýšenecky a ja som nahnevane zavrčala. Zovrel mi ruku okolo pásu.

„Presne pre toto," šepol a popostrčil ma ku dverám. Znova som sa mu pokúsila vytrhnúť. Drapol ma ešte pevnejšie.

Alec chytil Bellu a spoločne vyšli von z lietadla. Slnko vonku nesvietilo, čo bolo len dobre.

Znova ma Demetri vytlačil vonku, všimla som si, že stojíme pri hradbách, ktoré sa tiahli okolo veľkolepého mestečka.

Mlčky sme okolo nich kráčali a s pribúdajúcimi metrami tmavla obloha. Keď sme vošli dnu, ovanuli ma rôzne vône. Naprázdno som prehltla. Už tak dlho som nič nepila.

Všimla som si, ako na nás ľudia začudovane hľadia. Iste, vidieť vpredu Bellu, ktorú držal Alec, vedľa nich Jane, ja pod Demetriho krkom a mohutný Felix za nami bola perfektná zábava.

Aj ostatní si to všimli. Zaujali formálnejší vzhľad. Alec Bellu nevláčil za sebou ako bábiku, namiesto toho s ňou držal krok. Mňa Demetri pustil, avšak z druhej strany sa ku mne postavil Felix a obidvaja ma varovne držali za paže.

Postupne sme zašli do menej rušných uličiek.

Vošli sme do jednej slepej, na jej konci boli dvere do boku, tie Jane otvorila a všetci sme vošli dnu.

Zafňukala som pod návalom nových vôní.

Volterra.

Ďakujem za komenty pri minulej kapitole. Robíte mi neskutočnú radosť. :-) 

Venovanie: všetkým, čo komentovali, Janke a MischelleAliceCullen. Za vašu podporu v písaní a v zvládaní problémov. S vami je svet krajší :-) 

Prosím o koment. :-) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 19. kapitola: