Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena - 2. kapitola

18.09.2010 (11:00) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 968×

Emmett

Prinútil som pery vyčarovať ten najkrajší úsmev. S hlbokým nádychom a predstieraným nadšením som zletel po schodoch dole do obývačky, kde už stála celá rodina.

Prirútil som sa k Rose zozadu, zdvihol ju do vzduchu a zatočil s ňou.

Len to zahrať dobre...

Zahnal som tú zatúlanú myšlienku, teraz šlo o to, aby som sa neprezradil. Nemôžem, nie.

Postavil som ju naspäť na zem. Jej pery vytvorili rovnú linku, no oči sa smiali.

„Chýbala si mi,“ zašepkal som a dal jej letmý bozk na pery. Týmto som si to vždy vyžehlil.

Bolelo ma vidieť tú lásku v jej očiach, o to viac, keď som vedel, že je neopätovaná.

Na chrbte som cítil dva pári očí, ktoré mi doň vypaľovali dieru.

To som teraz neriešil. Radšej som si zablokoval akékoľvek myšlienky týkajúce sa skutočnosti vo mne. S pocitmi je to však ťažšie.

Ale nech...

„Nabudúce ideš s nami. A dnešok môžeš ľutovať. Medvede boli obzvlášť agresívne.“ Posledné zvyšky hnevu v jej očiach sa roztopili a mne sa naskytol pohľad na dve drahokamy sršiace šťastím.

„To vidím,“ poznamenal som pri pohľade na jej zvyšky oblečenia. Franforce hompáľajúce sa na jej tele. Možno som ju nemiloval ako ona mňa, ale poprieť to, že je najkrajšou upírkou, akú som kedy videl, by bolo klamstvo najväčšieho kalibru.

Z hrude sa mi vydralo zavrčanie a som si istý, že moje oči boli čierne.

Ostatní si nás už nevšímali, každý sa rozišiel po svojom. Podkopol som jej nohy a na rukách som ju vyniesol až do našej izby.

„Počkaj,“ zastavila ma. „Som celá od krvi, idem to zo seba trocha zmyť, hneď som pri tebe.“ Dala mi bozk na líce a zavrela v kúpeľni.

To bude na dlho, zišiel som sa dole pozrieť, čo dávajú v telke.

„Musíš jej to povedať.“

„Jasper! Chodíš ako prízrak, vieš ako som sa ťa zľakol?“ V mojom vnútri sa rozlievala čistá hrôza. Vie to. On to vie.

Prečo to hovorí nahlas? Tu majú aj steny uši! Nesmie pokračovať!

„Nemusíš sa ľakať. Nemal by si jej tak klamať Emmett, ona ťa miluje.“ To viem aj sám, veď to vidím.

„V čom jej mám klamať? Aj ja ju predsa milujem, veď to vieš. Ty to musíš vedieť.“

„Chabý pokus, Emmett.“ Nie! Nemôže to vedieť aj Edward, myšlienky som si chránil stále, keď som bol s ním.

Okrem hrôzy ma zachvátila aj panika. Keď sa to Rosalie dozvie, sú len dve možnosti: bude zúriť, vykričí mi samé škaredé veci a potom ma vykopne, alebo tá horšia... Zlomí ju to - a to nechcem.

Najlepšia obrana je útok. A oni dvaja sa teraz babrali v tom, v čom nemali.

„Ty mi máš čo vravieť, Edward,“ zrúkol som naňho. „V živote si nikoho nemiloval, nevieš čo to je!“ hovoril som stále hlasnejšie a hlasnejšie, čo zalarmovalo zvyšok rodiny, okrem Rosalie, tá je pravdepodobne ešte stále v kúpeľni. „Čo sa do mňa vôbec staráte? V tomto dome ma nikto nikdy nebral vážne, stále som tu bol braný ako ten najnezodpovednejší. Kašlem vám na to!“ Otočil som sa a vybehol z dverí, nevšímajúc si nechápavé pohľady zvyšku rodiny.

Z diaľky som počul už len Rosaliin hlas: „Čo sa stalo?“

Ignorujúc všetko okolo mňa som sa rútil dopredu.

Po čase vystriedala vysoká tráva hustý les a ja som sa ocitol na lúke.

V strede lúky som sa zrútil na kolená a preklínal sám seba za to, čo som spôsobil.

Ako som jej to mohol spraviť? Ako len?

Ona ma miluje a ja jej len klamem!

Teraz to už s najväčšou pravdepodobnosťou vie, oni jej to už povedali.

V mysli som ju videl, akoby naživo.

Jej krásna tvár je obrazom toho najväčšieho hnevu a zúrivo vyhadzuje všetko, čo je moje. Ničí všetko, čo som jej dal, ničí to ako hurikán.

Taká v podstate aj je, ako hurikán. Výbušná a nepredvídateľná.

„Keď ti je s nami tak zle, prečo si neodišiel?“

„Pretože ma miluje. Nechcel som ju zraniť.“ Oni mi asi vážne nedajú pokoj.

„Nemyslíš si, že klamstvom ju zraníš ešte viac?“ Nie, Edward, nemyslím.

„Povedali ste jej to?“

„Nie. Tvoj výbuch hnevu sme vysvetlili ako náhlu nasranosť na celý svet. Alice nás podporila. Zahrala víziu a Rosalie si myslí, že len prechádzaš nejakým upírskym pubertálnym obdobím. Oficiálne si na love, v meste.“

Vzdychol som si. Kryli ma, ale prečo?

„Pretože to nie je naša vec, čo máte medzi sebou, a keď to chceš Rosalie povedať, musíš jej to vysvetliť sám.“

„Mal by si sa vrátiť, Emmett. Poď s nami naspäť, vysvetlíš jej to.“ Alice by to možno pochopila, ale nie Rosalie.

„A vy ste za mnou načo išli? Myslím ako oficiálne.“

„Zastaviť ťa, aby si nikoho nezabil. Dohovoriť do duše, že to nie si ty, že patríš k nám. Rosalie ti odkazuje, že ťa bude milovať, nech sa stane čokoľvek,“ oboznámil ma so situáciou Edward.

„Musíte sa porozprávať. Skôr či neskôr by to tak, či tak prasklo a ty už nesmieš viac predstierať. Nič,“ dohováral mi Jasper.

„Takže sa musím vrátiť,“ konštatoval som.

„A porozprávať sa s ňou,“ povedal Edward.

„A všetko si vyriešiť,“ doplnil ho Jasper.

„Tak teda idem. A ďakujem.“ Postavil som sa, po dlhom čase sa usmial pravým úsmevom, venovaným im dvom a rozbehol sa naspäť do domu.

Rozhodol som sa ísť oknom rovno do našej izby. Keď som pristál na parapete, zbadal som niečo, čo som nikdy vidieť nemal. Rosalie stála nad uvoľnenou parketou s jedným z tých listov v ruke.

Zdvihla hlavu od papiera a zadívala sa na mňa.

„Prečo?“ Bol to len tichý šepot, ktorý jej unikol z pier a bolel o to viac. Bolel, pretože bol presýtený bolesťou, ktorú som spôsobil ja a bolel viac, akoby bolel jej naštvaný výkrik.

Rosalie

Nechápala som, čo sa stalo. Videla som len Emmettov chrbát, ktorý vybiehal z dverí.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa. No nikto sa veľmi nemal s odpoveďou.

Ako prvý sa spamätal Edward.

„Nič sa nestalo, len si prechádza krízou. Poznáš to, musí zistiť, kto vlastne je.“

„Áno, prechádza si krízou osobnosti, vieš, aké to bolo ťažké, všetci sme si to zažili,“ pomáhal mu Jasper. Niečo tu nehralo.

„Neboj sa oňho, Rosalie, videla som ho. Bude v poriadku. Jasper s Edwardom idú za ním, zabrániť mu, aby neporobil hlúposti,“ ubezpečovala ma Alice.

„Aha. Odkážte mu, že nech spraví čokoľvek, že ho milujem. A priveďte ho domov.“ Edward s Jasperom vybehli z dverí a ja som sa vrátila naspäť do izby.

Chodila som nervózne hore–dole. Chcela som ho už mať pri sebe. Strašný pocit, keď s ním nie som.

Keď som prechádzala po už vychodenej trase, zavadila som špičkou lodičky o parketu. Bolo to divné. Čupla som si k nej a poťukala po nej s prstom. Ako som si myslela, nemala taký zvuk, aký by mať mala.

Vopchala som necht do štrbiny medzi ňou a jej susedou, a jemne som ju nadvihla. Tak, ako som si myslela, v nej niečo bolo.

Pero a papiere. Čisté aj popísané.

Vybrala som ich.

Začala som čítať prvý list.

Nemilujem ju. Zachránila mi život, no aj napriek tomu ju nedokážem milovať. Nikdy ju nebudem milovať.

S hrôzou som začala čítať tie listy, ktoré v podstate obsahovali to isté - Emmettove myšlienky.

Nemiluje ma.

On ma nemiluje a nikdy ma nemiloval.

Niečo ticho pristálo na parapete, zdvihla som zrak a tam sedel on.

Pohľad naňho bolel a trhal moje už aj tak zlomené srdce.

„Prečo?“ Pery vydali tichý šepot, ktorý sa samovoľne sformuloval do otázky, na ktorú som potrebovala odpoveď.

Zhrnutie MirushQka/DarkPassion

3. kapitola

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena - 2. kapitola: